Dunajské vodné dielo sa navyše rodilo ťažko, budovalo dlho a odovzdávalo sa do prevádzky krátko predtým, ako Slováci získali vlastnú štátnosť.
Gabčíkovo sa stalo akoby súčasťou vyvrcholenia ich emancipačného procesu, stelesnením hesla Cudzie nechceme, svoje si nedáme! Bratislava si vodné dielo na Dunaji presadila najprv napriek neochote Prahy a – v koncovke – bez ohľadu na búrlivé protesty Budapešti.
Zvykne sa pripomenúť, že s výstavbou sa začalo na základe medzištátnej zmluvy medzi vtedy ešte Československou socialistickou republikou a Maďarskou ľudovou republikou. Zmluvu podpísali v Budapešti 16. septembra 1977 premiéri oboch štátov György Lázár a Lubomír Štrougal.
Zmluva vstúpila do platnosti 30. júna 1978 s termínom uvedenia oboch stupňov vodného diela, v Gabčíkove i v Nagymarosi, do prevádzky v roku 1986 (!). V niektorých publikáciách sa ešte stručne uvádza, že práce na stavbe sa začali v apríli 1978. Skôr narodení však dobre vedia, že takáto stavba medzinárodného významu sa v období socializmu nemohla začať bez slávnostného „zahájenia“ a poklepania základného kameňa najvyššími politickými predstaviteľmi.
O tom však v prípade dunajského vodného diela nenájdeme nikde ani zmienku. Ani v dobovej tlači, a to už je čo povedať.
Trucslávnosť sedemnástich dunajčíkov
"Slávnosť sa pol roka dôkladne pripravovala,“ spomína František Lahoda, vtedy šéf investičného odboru Vodohospodárskej výstavby v Bratislave. "Podľa pôvodných predpokladov sa mali na nej zúčastniť najvyšší predstavitelia oboch štátov, Gustáv Husák a János Kádár, s tým, že poklepú až dva základné kamene – na hornom stupni Gabčíkovo i na dolnom v Nagymarosi, lebo išlo predsa o sústavu vodných diel na Dunaji. Nakoniec však zo slávnosti zišlo.“
Ale prečo? "Nám oznámili, že preto, lebo sa neplnia všetky plánované úlohy, súvisiace s chystaným začatím výstavby, že napríklad mešká preložka elektrického vedenia v oblasti Čunova. Vraj keď sa urobí, bude aj slávnosť. Ale to bola iba zámienka, nič sa ani potom neslávilo.“ Aký bol skutočný dôvod? Lahoda si myslí, že na maďarskej strane už v tom čase začala prevládať neochota púšťať sa do tohto spoločného podniku. Ale aj v Prahe v dôležitých inštitúciách sa znovu prejavovali pochybnosti. "Napríklad, či neuprednostniť výstavbu kanála Dunaj – Odra,“ predpokladá Lahoda.
A tak si skupina pracovníkov z investičného odboru Vodohospodárskej výstavby povedala, že položia základný kameň gabčíkovského diela sami a takpovediac na vlastnú päsť. Táto svojho druhu "trucslávnosť“ sa konala v sobotu 1. apríla 1978 neďaleko obce Bodíky, na mieste, kadiaľ mal viesť prívodný kanál. "Vybrali sme sa tam vari sedemnásti na brigádu, reku, ešte to trocha poupratujeme pred začatím výstavby,“ rozpráva Marián Šereda, bývalý šéf centrálneho vedenia stavby, ktoré koordinovalo činnosť investorov, hlavných dodávateľov i jednotlivých stavenísk. "Zároveň sme v tichosti, neformálne, bez médií a dokonca aj bez našej vlastnej podnikovej vrchnosti položili pri tamojšej chate základný kameň celej stavby.“
Vhodný kameň našiel ktosi na hrádzi, neskôr ho dali opracovať kamenárovi, ktorý doň vyryl aj dátum aktu. "Môžem vás ubezpečiť, že tomu nič nechýbalo,“ dodáva inžinier Lahoda, "ani poklepanie kameňa, a že sa to, samozrejme, neobišlo nasucho.“
Čo je dôležité, medzi účastníkmi "slávnosti“ sa nenašiel taký, čo by ju nahlásil niekde "hore“. V médiách o nej takto podrobne píšeme vlastne prvýkrát. Pri 20. výročí v apríli 1998 základný kameň vodného diela preniesli do parčíka v centre Gabčíkova, kde leží dodnes. A rok čo rok sa na Deň vtákov schádza vo vieche U Sedláka na Obchodnej ulici v Bratislave skupina seniorov "dunajčíkov“, ako sa sami volajú, ktorí sa na kladení základného kameňa pri Bodíkoch zúčastnili. Aj teraz sa znovu stretnú, teda tí, čo ešte žijú. Zvoláva ich Peter Novakovič, ktorý vtedy pamätný akt zvečnil a zdokumentoval.
Foto: Vodohospodárska výstavba
Osud Danišovičovho projektu
Výstavba sa síce začala v roku 1978, ale prípravy na ňu prebiehali celých päť rokov predtým. A čo sa týka projektu a nápadu postaviť takéto vodné dielo, musíme ísť ešte ďalej, oveľa ďalej do minulosti.
Ak sa obmedzíme iba na 20. storočie, tak už v roku 1935 prišiel s myšlienkou postaviť spoločné maďarsko-československé vodné dielo na Dunaji vtedajší minister priemyslu v Budapešti Géza Bornemisza. Do praxe sa však projekt nedostal, pred osemdesiatimi rokmi tomu zabránila doznievajúca hospodárska kríza, ale aj sťahujúce sa vojnové mračná nad strednou Európou.
Museli prejsť ďalšie takmer dve desaťročia a v auguste 1953 zadala československá vláda (vtedy ju už viedol Slovák Viliam Široký) úlohu Akadémii vied, aby sa zaoberala komplexným využitím Dunaja. Vzniklo štrnásť odborných pracovných skupín a medzirezortná koordinačná komisia.
V priebehu nasledujúcich rokov sa rodí koncepcia projektanta vodných diel Petra Danišoviča. Málo sa vie, že v apríli 1963 ju v Budapešti prerokovali vládne delegácie Maďarska a Československa. Zachoval sa o tom protokol, podľa ktorého sa už do jedného roka mal vypracovať investičný návrh a bolo žiaduce, aby sa výstavba oboch stupňov – v Gabčíkove a Nagymarosi – dokončila do roku 1975! „Na maďarskej strane bola vtedy veľká ochota a ústretovosť, určite väčšia ako v Prahe,“ spomínal profesor Danišovič. Na Slovensku sa zatiaľ o jeho koncepcii vášnivo diskutovalo. Pred polstoročím na sympóziu o sústave vodných diel mal vážne výhrady k samotnej sústave vtedajší riaditeľ Ústavu biológie krajiny SAV Milan Ružička. Výstavba spôsobí značný úbytok úrodnej pôdy, dôvodil, zhorší vodný režim v rozsiahlej oblasti a prinesie škody okolitej flóre i faune. Na záver diskusie vznikla expertná skupina, ktorá mala pripraviť návrhy na zmeny pôvodných plánov.
Písal sa koniec apríla 1965 a v júni toho istého roku postihla Žitný ostrov katastrofálna povodeň. Bolo to, akoby sa tam vyliali tri Oravské priehrady. Veľká voda vtedy zničila 3 910 a poškodila 6 180 domov, zaplavila 250 kilometrov ciest a 70 kilometrov železníc, zničila úrodu na 94-tisíc hektároch. Rozvodnený Dunaj si vynútil evakuáciu 65 obcí a osád, škody sa rátali na miliardy, slovenskému juhu musela pomáhať celá republika.
„Táto povodeň dala jeden z posledných a najsilnejších impulzov výstavbe Gabčíkova,“ prízvukoval, kým ešte žil, Dominik Kocinger, dlhoročný vládny splnomocnenec pre sústavu vodných diel na Dunaji. Ale aj neskôr narážal Danišovičov projekt na odpor a prekážky mu kládla najmä Štátna plánovacia komisia v Prahe. V pozadí však zrejme stál sám Antonín Novotný, vtedajší prezident ČSSR a prvý tajomník Ústredného výboru KSČ, ktorý razil energetickú politiku založenú na rope, plyne a perspektívne i na „jadre“. Domáce "biele uhlie“, čiže vodná energia, hralo v týchto predstavách podradnú úlohu.
Výstavbe dunajských diel začali priať až 70. roky s ich dvoma ropnými šokmi. Sovietska ropa zdražela aj pre spojenecké štáty, jej cena sa začala odvíjať od priemeru svetovej ceny.
Až po vypovedanie zmluvy
Od apríla 1978 sa na výstavbe vodného diela Gabčíkovo postupne podieľajú najväčšie stavebné firmy – žilinský Váhostav, bratislavský Hydrostav, Železničné staviteľstvo a ďalšie. Zmluvný projekt predpokladal koordinovanú výstavbu hate Dunakiliti – Hrušov, hydroelektrárne pri Gabčíkove a priehrady pri Nagymarosi. Ale už v roku 1981 maďarská strana navrhla prerušiť výstavbu na desať rokov. Dôvod? Finančné problémy. Československá vláda s tým však nesúhlasila a ďalšie dva roky zo svojich kapacít realizovala aj to najpotrebnejšie za maďarských partnerov.
Potom výstavbu hate Dunakiliti a celého stupňa Nagymaros začalo financovať Rakúsko. Väčšinu práce a technického vybavenia mali dodať rakúske firmy, Maďarsko to chcelo po dokončení diela splácať dodávkami energie. Prišiel však rok 1985 a s ním protesty maďarských ekológov proti dostavbe vodného diela. V roku 1988 sa k nim pripojili československí aktivisti. V nasledujúcom revolučnom roku maďarský parlament rozhodol o zastavení prác v Nagymarosi a splnomocnil vládu už len rokovať o zmene medzištátnej zmluvy z roku 1977. Na slovenskej strane sa však v tom čase finišovalo, bolo dokončených 85 až 90 percent prác.
V novembri 1989 Budapešť navrhuje československej vláde spoločne dokončiť gabčíkovské dielo s podmienkou, že Praha upustí od plánu výstavby dolného stupňa v Nagymarosi. Začalo sa o tom rokovať, ale už o dva mesiace maďarská strana sťahuje svoju ponuku a pripravuje ďalšiu alternatívu riešenia situácie. Nakoniec je tých alternatív až sedem. Alternatíva G uvažuje dokonca o možnosti vrátiť územie do pôvodného stavu. Inými slovami – všetko už postavené zbúrať. Mimochodom, vtedajší šéf federálneho výboru pre životné prostredie Josef Vavroušek požiadal profesora Ludevíta Végha z Fakulty stavebníctva ČVUT, aby zistil, čo by stálo zbúranie rozostavaného vodného diela. Zo štúdie vypracovanej v lete 1991 vyplynulo, že náklady by sa pohybovali okolo 40 miliárd korún.
V tom istom čase sa však slovenská vláda vedená Jánom Čarnogurským rozhoduje pre alternatívu C. Malo ísť o dočasné riešenie vodného diela Gabčíkovo na území Slovenska, bez stupňa Nagymaros, bez prehĺbenia koryta rieky pod Palkovičovom a so zmenšenou zdržou Hrušov. V novembri 1991 sa tento variant začal realizovať.
Koncom toho istého roku požiadal vtedajší maďarský premiér József Antall v ultimatívnej forme svojho partnera Mariána Čalfu, aby Praha zastavila stavbu Gabčíkova. Keď sa tak nestalo, maďarská strana o štyri mesiace neskôr, začiatkom mája 1992 vypovedala zmluvu z roku 1977. Tá však neobsahovala ustanovenia o jednostrannom vypovedaní, preto československá vláda označila krok Budapešti za neúčinný. Zápletka by teda bola dokonaná, blížilo sa rozuzlenie.
Foto: VVB.SK
Kým zaznel príkaz "Sypte!“
Začiatkom júna 1992 sa konali posledné česko-slovenské parlamentné voľby. Ich víťazi v oboch národných republikách mali protichodné predstavy o usporiadaní spoločného štátu. Séria rokovaní predstaviteľov ODS a HZDS vyústila do dohody o jeho rozdelení a o zániku federácie. Federálna vláda bola potom už len udržiavacia, jej ministri vlastne len schvaľovali návrhy národných vlád. A práve v tom čase vrcholili ťahanice medzi Budapešťou a Prahou o dunajské vodné dielo.
Znepokojenie však prejavila aj ostatná Európa. V stredu 14. októbra doručil britský veľvyslanec do "stovežatej“ demarš Politického výboru Európskych spoločenstiev. Brusel žiadal okamžite vytvoriť trojstrannú komisiu a nevykonávať práce, ktoré by prejudikovali jej činnosť. Federálnym ministrom zahraničných vecí bol Slovák Jozef Moravčík a práve jemu pripadla úloha informovať veľvyslancov Európskych spoločenstiev i maďarského ambasádora v Prahe, že vláda ČSFR nemôže prijímať žiadne záväzky, lebo ich nemá kto vykonať.
Slovenský premiér Vladimír Mečiar bol práve na návšteve v Nemecku. Tamojší minister zahraničia Klaus Kinkel mu mal oznámiť zhruba toto: Žiadna diskutabilná priehrada nesmie rušiť stabilitu regiónu. V Brne reaguje na otázku o vodnom diele český premiér Václav Klaus: "Gabčíkovo nie je problém českej, ale slovenskej vlády.“ Rokovania v Bruseli sa končia neúspechom, bez dohody o vytvorení spoločnej trojstrannej komisie (s Maďarmi a odborníkmi ES). "Od tejto chvíle sa slovenskí členovia česko-slovenskej delegácie necítia byť viazaní požiadavkou prerušenia prác na prehradzovaní Dunaja,“ zapísal si vtedy inžinier Kocinger.
So zužovaním koryta Dunaja na jeho 1 852. riečnom kilometri sa totiž začalo už 1. augusta 1992. Do polovice októbra sa zúžilo z pôvodných asi 400 na 180 metrov. Ostávalo už len vytvoriť akýsi most, z ktorého sa prehradí zvyšok. Deň D prišiel v sobotu 24. októbra, keď z úst riaditeľa Vodohospodárskej výstavby Júliusa Bindera zaznel príkaz "Sypte!“ Desiatky tatroviek nabiehali na ten most a sypali odtiaľ do Dunaja prvé tony betónových kociek a štrku. Mimochodom, tie kocky boli pôvodne určené pre hať pri Dunakiliti.
Prehradzovanie sa o niekoľko dní skončilo a potom Dunaj tiekol už aj na turbíny elektrárne v Gabčíkove. Čo bolo ďalej, je už dobre známe. Medzinárodný súd v Haagu rozhodol v prospech Slovenska, ale maďarská strana svoj stupeň v Nagymarosi dodnes nepostavila. Katastrofické predpovede ohľadne ekologických následkov vodného diela sa nepotvrdili. Studne na Žitnom ostrove nevyschli. Naopak, vďaka Gabčíkovu sa zastavilo prehlbovanie koryta Dunaja s nebezpečným poklesom hladiny podzemných vôd.
Tí, čo vodné dielo stavali, sú naň hrdí. Za svetový unikát považujú 17-kilometrový prívodný kanál a jedinečná je podľa nich aj plocha vodnej nádrže v rozmere 60 štvorcových kilometrov. A elektráreň? "Jej výkon tvorí predsa viac ako polovicu výkonu všetkých vodných elektrární na Slovensku,“ pripomína inžinier Šereda. Bolo mu preto ľúto, keď v roku 2006 získal gabčíkovskú hydrocentrálu do dlhodobého prenájmu taliansky Enel. "Budovali sme ju predsa pre náš národ!“ Nedávne rozhodnutie slovenskej vlády preto dunajčíci privítali a podporujú všetkými desiatimi.