O českých učiteľoch slovenských detí s vďakou

Nedávny Deň učiteľov bol príležitosťou pripomenúť si, kto vzkriesil slovenské školstvo a postavil ho na nohy. Bez českej pomoci by ho asi nebolo. Odvtedy uplynulo už takmer storočie, a teda patrí sa povedať aspoň "ďakujeme“.

30.03.2015 10:00
debata (27)
Len v rokoch 1919-1929 dal štát na Slovensku... Foto: Zskosariska.sk
škola, Košariská, trieda Len v rokoch 1919-1929 dal štát na Slovensku postaviť 61 nových škôl. Túto otvorili v Košariskách.

Podľa štatistiky z roku 1910 sa spomedzi stredoškolských profesorov hlásili k slovenskej národnosti trinásti a medzi učiteľmi meštianskych škôl boli takí dokonca len traja! Dobre, dá sa predpokladať, že mnohí sa báli prejaviť ako Slováci. Vrcholila predsa maďarizácia a Apponyiho školské zákony predpisovali učiteľovi pôsobiť v duchu veľkomaďarskej štátnej idey, ináč sa vystavoval tvrdým kárnym opatreniam.

Jedni sa báli, ďalší hanbili. "Učiteľov rezervistov je tu vyše osemdesiat a vyjmúc štyroch-piatich všetko rodom Slováci alebo Rusíni,“ písal Jozef Gregor-Tajovský z vojenského cvičenia v Košiciach ešte v roku 1897. "Lenže z (každých) desiatich (je) deväť takých, čo hanbia sa za svoj pôvod a pretekajú sa vo vychvaľovaní všetkého maďarského.“

Údaje získané už po prevrate v roku 1918 však neposkytli oveľa lepší obraz. Počet národne uvedomelých učiteľov pre ľudové školy sa pohyboval okolo 300 a stredoškolských profesorov so slovenským presvedčením sa nenašlo ani dvadsať. Ostatní učitelia skončili väčšinou 4-ročné maďarské pedagogické školy (ústavy), a hoci mnohí z nich boli slovenského pôvodu, počítali sa medzi "maďarónov“, lebo odmietli zložiť sľub vernosti, v ktorom sa každý zaväzoval: "Československé republice budu vždy věren a její vlády poslušen.“ Veľa ich vtedy radšej opustilo Felvidék a vysťahovalo sa do Maďarska.

Kto naučí po slovensky? Zn. Učiteľ

V krajine bolo v tom čase 66 stredných a 429 ľudových škôl, z nich iba 25 so slovenským vyučovacím jazykom. Prvé slovenské gymnázium v Skalici otvorili začiatkom januára 1919 a už o mesiac sa začalo vyučovať na 31 poslovenčených gymnáziách, väčšinou na západnom a strednom Slovensku. Ale, napodiv, aj tam mali mnohí učitelia najväčší problém so slovenčinou.

V spomienkach na svojho manžela kňaza, ktorý zomrel v roku 1922, sa o tom zmienila aj spisovateľka Terézia Vansová. "Učitelia, ktorí viacej rokov pracovali vo svojich odboroch v našom meste (v Banskej Bystrici – pozn. red), nepoznali slovenskú reč tak, ako je potrebné,“ napísala "a prosili môjho muža, aby ich zasvätil do tajov slovenského pravopisu.“

Na východe republiky bola situácia ešte zložitejšia a vplyv maďarizácie intenzívnejší, preto nová moc tam postupovala opatrnejšie a ponechala maďarské vyučovanie i pôvodné profesorské zbory až do mája 1919. Preberanie týchto stredných škôl a ich poslovenčovanie narušilo intermezzo s „republikou rád“, ale ani potom sa neobišlo bez použitia násilia. A pre mnohých študentov stredných škôl zriadili úrady cez leto kurzy slovenského jazyka, aby boli pripravení na zápis do poslovenčených škôl. Ale kto v nich bude vyučovať? – to bola otázka otázok.

Školstvo na Slovensku spravoval v tom čase Anton Štefánek, známejší ako zakladateľ slovenskej sociológie. Podliehal ministrovi s plnou mocou pre správu Slovenska Vavrovi Šrobárovi. Podľa historičky Alžbety Bojkovej z Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach zamýšľali sa aj nad možnosťou, že by časť maďarských učiteľov ponechali na svojich miestach, ale s podmienkou, že sa do dvoch až troch rokov naučia po slovensky. Napokon však dospeli k záveru, že im nemožno dôverovať, lebo sú „psychologicky hlboko zakotvení do maďarského nacionalizmu“. A tak zostávalo jediné východisko.

Anton Štefánek, referent školstva na Slovensku. Foto: Levare.sk
Anton Štefánek Anton Štefánek, referent školstva na Slovensku.

„Aspoň 1 000 staníc učiteľských nutno zaplniť Čechmi trvale, ďalej asi 300 – 400 (miest) profesorských a odborne učiteľských,“ hlásil Štefánek Šrobárovi v auguste 1919. „Tých 1 300 – 1400 učiteľov a profesorov bude potrebovať značnú dobu, než sa vžijú do pomerov a získajú si lásku a vplyv medzi ľuďmi.“ Krátko predtým vyhlásil školský referát pri Šrobárovom ministerstve konkurz na obsadenie učiteľských miest: prihlásilo sa iba šesť uchádzačov. Čakalo sa teda na učiteľov z Čiech a Moravy. Napokon, nebolo to prvýkrát v histórii. Od polovice 19. storočia prišlo len na c. k. štátne vyššie gymnázium v Banskej Bystrici dovedna jedenásť českých profesorov. Už v roku 1861 však museli viacerí z nich školu opustiť. Dôvod? Neznalosť maďarského jazyka. Ďalší odišli potom sami.

Zopakuje sa história na novej vývojovej špirále?

Češtine Slováci nerozumeli

Ako zistil historik Pavol Matula z Univerzity Komenského v Bratislave, ešte do konca roku 1919 prišlo na Slovensko prvých viac ako 250 českých stredoškolských profesorov. V školskom roku 1922/1923 ich tu bolo už 350. Zároveň prichádzali stovky českých učiteľov do tunajších ľudových a meštianskych škôl.

Nie všade ich vítali s otvorenou náručou. Napríklad v Košiciach ich považovali div že nie za votrelcov, ktorí prišli tunajších pedagógov pripraviť o zamestnanie. Podľa kronikára obce Pohorelá k nim ministerstvo poslalo akýchsi učiteľov neučiteľov, ktorí sa nevedeli správať, presnejšie – prispôsobiť miestnym pomerom: "Večerom sa škola ozývala hýrivým spevom a tancom.“ A už vonkoncom sa domácim nepáčilo, že sa "tancovalo pri gajdách“. Na žiadosť správcu školy boli onedlho odvolaní.

V obci Závadka nad Hronom hrozila v septembri 1920 dokonca vzbura, keď sa ľudia dozvedeli, že dostanú českých učiteľov Jindřicha Svobodu a Bertu Novákovú. Závadčania sa obávali, že im deti nebudú rozumieť. Preto vyslali k správcovi školy richtára a niekoľkých členov obecného zastupiteľstva so žiadosťou, aby sa prihováral u vrchnosti za slovenských učiteľov. Rodičov sa nakoniec podarilo presvedčiť, že ide len o dočasné riešenie, ale podobne reagovala verejnosť aj v iných pomaďarčených mestách a dedinách na Slovensku. Žiaci českým učiteľom spočiatku nerozumeli, čo platilo aj opačne. Učitelia mali problém porozumieť miestnemu nárečiu. Vyplýva to napríklad z kroniky zemplínskej obce Silvaš (dnes Slivník).

Učili sa Česi po slovensky? Mnohí áno a dokonca niektorí z nich napísali prvé slovenské učebnice (A. Petrtyl, F. Heřmanský, A. Fryc a i.). Zákon však umožňoval paralelne používanie češtiny a slovenčiny aj na Slovensku, povinnosť ovládať slovenčinu sa vzťahovala iba na učiteľov ľudových škôl. Dnes sa nám to zdá nepochopiteľné, ale ako priznával Ivan Dérer, rodák z Malaciek a minister školstva ČSR v rokoch 1929 – 1934, v mladosti nerozumel dobre češtine ani on, preto kde-čo v článkoch od profesora Masaryka, ktoré čítal v českých novinách, mu bolo nejasné.

A práve T. G. Masaryk ako prezident spoluzakladateľ nového štátu vytýčil už na jeho začiatku cieľ „uškoliť Slovensko“, nehľadiac pritom na výšku vynaložených prostriedkov a energie, lebo "čo národ vloží do učiteľov, trikrát sa mu vráti“. A tak sem prichádzali, na neznáme Slovensko, každoročne stovky nositeľov kultúry a osvety z ďalekých Čiech i bližšej Moravy. Jedni dobrovoľne, ďalší takpovediac na umiestenku, platný zákon totiž umožňoval prikázať štátnemu zamestnancovi, a teda aj pedagógovi, aby nastúpil do práce kdekoľvek v republike.

Nová škola v Košariskách: rodina riaditeľa... Foto: Zskosariska.sk
škola, Košariská Nová škola v Košariskách: rodina riaditeľa Michala Krkoša so školským inšpektorom.

Takto sa dostal učiť na Slovensko aj mladý Čech Peter Jilemnický, rodák od Ústí nad Orlicí, neskôr známy slovenský spisovateľ. Spomínal, že prichádzal ako idealista, ale čoskoro narazil na tvrdú realitu. Ušla sa mu totiž štátna škola na biednych Kysuciach, presnejšie vo Svrčinovci. "Štyri holé vlhké múry s obrazom kozy a mapou Československa,“ napísal Jilemnický o svojich prvých zážitkoch. "Pán učiteľ začal chodiť od chalupy k chalupe a kupovať vajcia, aby mal z čoho žiť.“

Povojnové učiteľské platy boli mizerné, Jilemnický uvádza 700 korún mesačne, o niečo sa to zlepšilo až v roku 1926 v rámci školskej reformy. "Takýto učiteľ dostával síce k platu určitý príplatok, hovorilo sa tomu česká alebo slovenská výhoda, ale mnohí aj tak označovali svoje umiestnenie na slovenský vidiek za trest,“ priblížil mi predvlani 90-ročný bývalý učiteľ Viliam Karmažín zo Serede. "V roku 1937, keď som začal v Hlohovci navštevovať gymnázium, väčšina našich profesorov boli Česi.“

Podľa dobovej štatistiky ešte aj vtedy bolo medzi 1 144 stredoš­kolskými profesormi na Slovensku viac ako 53 percent Čechov.

Českej pani učiteľke z lásky

Keď sa píše o českých učiteľoch na Slovensku, tak spravidla v mužskom rode. Pritom boli medzi nimi aj ženy, a ešte koľko ich bolo, zväčša mladých žien! "Mladé učiteľky Češky, ktoré strávili najkrajšie roky svojej mladosti na odľahlých podpolianskych lazoch nielen v kvalitnej učiteľskej práci za veľmi sťažených podmienok, sa nevedeli rozlúčiť s pôsobiskom, na ktorom sa po roky udržiavali len vypätým idealizmom.“

Hádajte, kto je autorom týchto riadkov? Neuhádnete. Budúci poslanec Pavol Čarnogurský, ktorý, paradoxne, po októbri 1938 (vyhlásenie autonómie Slovenska) mal na starosti – odsun českých učiteľov. Naozaj, české učiteľky by si zaslúžili osobitný historický výskum. Tým skôr, že na území dnešného Slovenska bolo kvalifikovaných učiteliek v tom čase naozaj ako šafranu. Najčastejšie sa spomína Oľga Šoltésová-Hrušovská. Pôsobila najprv na martinskej meštianke a po vzniku ČSR sa stala riaditeľkou dievčenskej meštianky v Bratislave.

A Turčiansky sv. Martin, ako sa vtedy volal, ešte raz. Ani v tejto bašte slovenského národniarstva nemal v roku 1919, keď sa tu znovu otvorilo reálne gymnázium, kto vyučovať. A tak sem postupne prišli ôsmi mladí českí profesori, z ktorých sa neskôr stali známe osobnosti. Okrem mužov aj tri ženy, z nich sa neskôr preslávila najmä archeologička a latinčinárka Ebba Jahnová. Iný príklad, od roku 1921 pôsobila najprv v Spišskej Novej Vsi a potom v Hlohovci a Žiline ako učiteľka Růžena Blahoutová-Pospíšilová, rodáčka z Libušína pri Kladne. Preslávila sa ako bábkoherečka a dramatička – veľmi populárne boli jej hry o Kubovi a Gašparkovi.

Mnohé si na Slovensku našli životných partnerov, povydávali sa a usadili sa tu akoby natrvalo. Mnohé sa naučili po slovensky tak dokonale, že mohli vyučovať slovenčinu. Ako matka slovenského filmového režiséra Eduarda Grečnera, ktorá pochádzala z Vlčnova pri Uherskom Brode. Grečnerov otec bol riaditeľom meštianskej školy v Modrom Kameni, obaja rodičia tam potom učili. "U nás doma sa hovorilo výslovne iba po slovensky,“ spomína režisér.

„Češi peši do Prahy!“

Ešte sme sa nezmienili o českých vysokoškolských profesoroch. A Univerzita Komenského by sotva bez nich začala vznikať už v roku 1919. Ako prvá sa v decembri toho roku otvorila lekárska fakulta. Prvých jedenásť jej profesorov priviedol so sebou MUDr. Kristián Hynek, ktorý prednášal na Karlovej univerzite a vláda ho poverila touto úlohou.

Bol medzi nimi aj profesor Stanislav Kostlivý, ktorý založil slovenskú chirurgickú školu. V ďalších dvoch rokoch prišlo z Česka na túto fakultu ešte trinásť profesorov. A keď vznikali jej teoretické ústavy, tak pribudli ešte deviati.

V školskom roku 1921/1922 vznikli prakticky z ničoho ďalšie dve fakulty UK – právnická a filozofická. Na tej druhej pôsobilo až 39 profesorov z Čiech a Moravy. Za necelé dve desaťročia vychovali základ slovenskej inteligencie, stovky a stovky jej príslušníkov. Ďalších asi osemsto mladých Slovákov absolvovalo v tomto období české vysoké školy a prišli pôsobiť na Slovensko. Navštevovali najmä prírodovedecké a technické odbory, ktoré sa tu ešte nedali študovať. Za všetkých spomeňme aspoň projektanta vodných diel Petra Danišoviča alebo virológa Dionýza Blaškoviča.

Ale v Prahe v tom čase študovali aj dvaja budúci spisovatelia – Dominik Tatarka a Alfonz Bednár. Obaja potom pôsobili ako učitelia na gymnáziách, prvý v Žiline, druhý v Liptovskom Mikuláši. Ale to už bolo za Slovenského štátu. Medzitým českí profesori a učitelia museli Slovensko nútene opustiť. Už predtým ich ľudácka propaganda nešetrila a vyčítala im, že zaberajú miesta slovenským absolventom vysokých škôl. Bolo predsa dohodnuté, že tu budú dočasne a zrazu je z toho nekonečné provizórium, útočil denník Slovák.

Darmo Ivan Dérer ľudákov presviedčal, že aj v čase najväčšej krízy za jeho ministrovania, keď v Česku bolo takmer tisíc nezamestnaných učiteľov, nenašiel sa jediný aprobovaný Slovák, ktorý by si nenašiel miesto na strednej alebo meštianskej škole. Ale čo predtým a potom? Ako uvádza Ľubica Kázmerová z Historického ústavu SAV, uvoľnené učiteľské miesta sa na Slovensku zotrvačne obsadzovali tzv. prikázanými učiteľmi z Česka, hoci učiteľské ústavy na Slovensku už opúšťalo dostatok absolventov. Podľa historika Matulu sa ročne mohlo vrátiť do českých krajov len 30 učiteľov či úradníkov. Vyvolalo to nevôľu vo verejnosti i v časti pedagogickej obce.

Slovenská vláda dala českých učiteľov k dispozícii pražskému ministerstvu školstva – tak sa to oznámilo oficiálne. A propagandou povzbudená ulica vykrikovala „Češi peši do Prahy!“ Tento osud neminul ani Annu Kocianovú (školskú sestru Kazimíru), ktorá prišla do Ružomberku z Chrudimi už v roku 1919, aby sa tu stala učiteľkou a od roku 1926 aj riaditeľkou rímskokatolíckej dievčenskej školy. Koncom apríla 1939 musela Slovensko opustiť. Podčiarknime – katolícke Slovensko, vedené kňazom Tisom.

Áno, boli aj výnimky. Zostať mohli niektorí nenahraditeľní profesori na Univerzite Komenského, na novovznikajúcej slovenskej technike i na vybraných stredných školách. Niekoľko desiatok pedagógov. Ako tvrdí Marie Majtánová, sama pôvodom Češka a známa slovenská jazykovedkyňa, "tolerovaní boli najmä profesori pochádzajúci z východnej Moravy, a teda podľa veľkoslovenskej teórie genetickí Slováci“ (niektorí ideológovia Slovenského štátu sa usilovali o pripojenie moravského Slovácka).

Skončíme však na menej smutnej, skôr v optimistickej nôte, vetou zo Štefánkových spomienok: "Keby sa experiment s českou výpomocou nepodaril, sotva by som mohol vykonať spolu s mojimi spolupracovníkmi poslovenčenie všetkých škôl.“

Čo by sa stalo, keby experiment nevyšiel? Ťažko si aj predstaviť. A preto vďaka! Alebo vari nie?

© Autorské práva vyhradené

27 debata chyba
Viac na túto tému: #školy #žiaci #Československo #školstvo #den učiteľov