Hoci Bratislavu oslobodili vojská maršala Rodiona Malinovského už 4. apríla, vojna sa na Slovensku skončila fakticky až 3. mája 1945, keď front v oblasti Javorníkov prešiel za rieku Moravu. Telefonické spojenie medzi Bratislavou a Košicami, kde vtedy sídlila československá vláda i Slovenská národná rada, dlho nefungovalo, doprava bola ochromená.
„Celá západná časť Slovenska necíti riadiacu ruku košických orgánov,“ písala vtedajšia Pravda. Na oslobodenom území síce postupne preberali správu verejných vecí národné výbory, ale v tzv. operačnom pásme (zhruba 50 kilometrov od frontu) mali hlavné slovo sovietske komandatúry. Niekde vznikalo dvojvládie, inde sa ujímali moci miestni samozvanci a tzv. revolučné milície.
Napríklad v Leviciach a okolí zaviedol istý kapitán Hlávka čosi na spôsob miestnej vojenskej diktatúry. Revolučný tribunál tam narýchlo "odsúdil“ aj popravil údajného udavača gardistu. V tejto situácii sa Predsedníctvo SNR rozhodlo vyslať do Bratislavy svojich splnomocnených zástupcov pre správu západného a časti stredného Slovenska. Napríklad šéf rezortu vnútra Gustáv Husák začal v Bratislave úradovať už 11. apríla. Približne v tom čase vznikla aj komisia na prípravu legislatívnej normy o tzv. retribučných (ľudových) súdoch na potrestanie vojnových zločincov, zradcov a kolaborantov. Národná rada ju prijala 15. mája ako svoje nariadenie č. 33/1945 s okamžitou účinnosťou. Na Slovensku začala teda platiť takmer o mesiac skôr než "veľký retribučný dekrét“ Edvarda Beneša v českých krajinách.
Podľa Husáka sa Bratislava ponáhľala nielen preto, aby pacifikovala lynč a „samosúdy“, ale najmä aby ukázala, že "my, Slováci si sami vieme ako prví poradiť s fašistickými elementmi a nečakáme, aby to za nás urobili Česi, Rusi alebo Beneš“.
Treba však poznamenať, že retribučné (ľudové) súdnictvo nebolo vynálezom Husáka ani Beneša. Vzniklo po vojne v mnohých európskych štátoch na základe Svätojakubskej deklarácie o stíhaní vojnových zločincov ešte z roku 1942. Československá vláda v exile bola dokonca signatárkou tejto medzinárodnej dohody.
Na porade u Husáka týždeň pred zasadnutím SNR však zazneli obavy, či bude vôbec koho súdiť. "Veď velitelia nemeckých okupačných vojsk i gestapa boli už kdesi za horami za dolami,“ spomínal generál Anton Rašla, účastník tejto schôdzky, "a včas emigrovali aj hlavní exponenti ľudáckeho režimu – zostali tu len malé ryby.“
Čoskoro však práve on, vtedy ešte podplukovník justície Rašla, patril medzi tých, čo šéfovali pátraniu po "veľkých rybách“ v blízkom i vo vzdialenejšom zahraničí.
Ako odhalili Tisov úkryt
Ešte pred skončením vojny, už v októbri 1943 vznikla Komisia Spojených národov pre stíhanie vojnových zločincov so sídlom v Londýne. Medzi jej zakladateľov patril aj delegát Československa (vtedy exilovej vlády v Londýne) Bohuslav Ečer. Mimochodom, práve on ako prvý navrhol, aby komisia zaradila na listinu vojnových zločincov Adolfa Hitlera a členov jeho vlády.
Už z toho je zrejmé, že nebol vojnový zločinec ako vojnový zločinec. Tých hlavných, nacistických pohlavárov, postavili pred Medzinárodný vojnový tribunál v Norimbergu a súdili podľa zoznamu, na ktorom sa dohodli štyri víťazné mocnosti.
Kolaboranti, prisluhovači Hitlera a rôzni napodobňovatelia jeho režimu v Európe sa zodpovedali pred národnými retribučnými súdmi v štátoch, kde títo takzvaní quislingovci (podľa Vidkuna Quislinga, nórskeho fašistického politika) cez vojnu vládli či pôsobili.
Mnohí z nich boli po skončení vojny na úteku, pokúšali sa v prestrojení emigrovať do bezpečia, ale aj na túto eventualitu spojenci pamätali v značnom predstihu. Deklarácia, ktorú sme už spomenuli, požadovala vydanie vojnových zločincov do krajiny, kde spáchali svoje zločiny, aby tam boli súdení a potrestaní podľa jej zákonov.
Meno Anton Rašla je verejnosti známe z procesu s Jozefom Tisom a spol., kde vystupoval ako hlavný žalobca. Už menej sa vie, že od mája 1945 do marca 1946 ten istý Rašla viedol vojenskú spravodajskú službu pri generálnom štábe československej armády. Medzi jej hlavné úlohy vtedy patrilo vyhľadávanie predstaviteľov ľudáckej a gardistickej emigrácie.
Už bol v pokročilom veku (Anton Rašla zomrel v máji 2007 ako 95-ročný), keď nám porozprával o niektorých podrobnostiach tejto svojej činnosti. "Šesť týždňov po skončení vojny nebolo po Tisovi ani stopy,“ spomínal Rašla "Jeden čas sme si mysleli, že využil únikovú cestu z talianskeho prístavu Janov cez Neapol, Sicíliu a Španielsko do Argentíny. Touto trasou emigroval napríklad posledný minister obrany slovenského vojnového štátu Štefan Haššík. Ale potom Američania zadržali v bavorskom Altöttingu Tisovho osobného tajomníka Karola Murína, ktorý sa pohyboval v meste napriek zákazu vychádzania. A vlastne on ich doviedol do exprezidentovej skrýše v tamojšom kláštore.“
Pre Jozefa Tisa si tam prišiel príslušník americkej spravodajskej služby CIC John Spiegler. Pred vojnou sa však volal Špigler, medzi kamarátmi študentmi Hanzi Špigler, a žil v Bratislave. Preto na rozdiel od svojich spolubojovníkov, rodených Američanov, dobre vedel, kto je Tiso a jeho osobný tajomník Karol Murín.
Kde však koncom júna 1945 nabrali istotu, že Tisovo meno figuruje na listine vojnových zločincov? Spýtal som na to plukovníka vo výslužbe Spieglera v roku 2002, keď navštívil Salzburg, rodisko svojej manželky. „O tom som sa presvedčil hneď po tom, čo som zistil, že Tiso sa skrýva v kláštore,“ odpovedal. "Jednoducho, nazrel som do fasciklov so zoznamami vojnových zločincov. A Tiso bol medzi nimi.“
Tisovi obdivovatelia dodnes tvrdia, že v londýnskom štátnom archíve nenašli na zoznamoch žiadneho Slováka, zato až 62 Maďarov. Ukazuje sa však, že tých zoznamov bolo viac a v prvých rokoch po vojne sa často dopĺňali a menili.
Koncom októbra 1945 spojenci vydali Tisa a šiestich vládnych činiteľov československým úradom. (Vláda na úteku sa vzdala Američanom v rakúskom Kremsmünsteri už v máji 1945.) Z prísne stráženého tábora v Gramisch-Partenkirchene ich eskortoval slovenský vyšetrujúci dôstojník Alexander Doman najprv do Prahy a o dva dni nato do Bratislavy.
O necelé dva týždne neskôr hlásil Rašla vypátranie pobytu Otomara Kubalu, posledného najvyššieho veliteľa Hlinkovej gardy, a Tida J. Gašpara, šéfa Úradu propagandy. Aj oni sa nachádzali v americkej okupačnej zóne a čoskoro ich vydali čs. úradom. Príprava procesov s týmito prominentnými väzňami pred Národným súdom však trvala dlho, najmenej pol roka, a v Tisovom prípade dokonca pol druha roka.
Na predstaviteľov Tretej ríše a jej brannej moci na Slovensku prišiel rad ešte neskôr. Bývalého nemeckého vyslanca v Bratislave Hannsa Elarda Ludina a veliteľa nemeckých okupačných vojsk Hermanna Höffleho odsúdili na povraz začiatkom decembra 1947. A "poradcu pre židovské záležitosti“ na Slovensku Dietera Wislicenyho popravili v Bratislave až koncom februára 1948.
Koho teda súdili medzitým tunajšie mimoriadne ľudové súdy?
Oko za oko, zub za zub?
Prvé retribučné súdy začali vznikať síce už v máji 1945, ale ich činnosť sa rozbiehala pomaly. Volanie po odvete a spravodlivosti však zaznievalo čoraz naliehavejšie. Bolo ho počuť na verejných zhromaždeniach, zaznamenávali ho médiá zároveň s tým, ako sa po celom Slovensku odkrývali ďalšie masové hroby po fašistických represáliách. V Kremničke, Nemeckej, Petržalke… Postupne z nich exhumovali telesné ostatky viac ako 5-tisíc obetí, povstalcov i civilistov, často rasovo prenasledovaných. Hromadné popravy vykonávali väčšinou trestné komandá z Einsatzgruppe H a gardisti z Pohotovostných oddielov HG, ktorí nemeckým hrdlorezom výdatne asistovali. Prečo sa už nezodpovedajú za svoje krvavé skutky? "Žijeme stále v nečistom, nebezpečnom okolí, pretože fašistické živly svojou podzemnou prácou ohrozujú vývin nášho budovania,“ písal 4. júla 1945 ružomberský týždenník Vpred. "Živly“ údajne prenikli aj do ľudového súdnictva! Preto súdy vymeriavajú také smiešne tresty…
Heslom dňa bolo ono biblické „oko za oko, zub za zub“. Spomienky na zverstvá nacistov pri potláčaní Povstania boli ešte veľmi živé. Zásada prezumpcie neviny akoby ani neexistovala a mnohí vyznávali princíp kolektívnej viny. Bol vlčí čas, stačilo, aby niekto prehovoril po nemecky a bolo s ním zle.
Na Slovensku sa však vyskytlo podstatne menej excesov tohto druhu ako v Čechách pri vyháňaní sudetských Nemcov. Možno aj preto, že krátko po vojne sa sem vrátilo len asi 20-tisíc karpatských Nemcov, ktorých evakuovali na západ ešte pred príchodom frontu.
Je neodškriepiteľným faktom, že slovenskí vojaci pod velením poručíka Karola Pazúra, ktorí sa vracali z vojenskej prehliadky v Prahe, v noci z 18. na 19. júna 1945 postrieľali na Švédskom vale za Přerovom 71 mužov, 120 žien a 74 deti (najmenšie malo iba šesť mesiacov). A že nevinnými obeťami boli rodiny Nemcov, ktorí sa po nútenej evakuácii v Rumburku, vracali vlakom domov, do Dobšinej, do Janovej Lehoty, Mlynice a Kežmarku.
Vráťme sa však k ľudovým súdom. O prvom treste smrti rozhodol Národný súd v Bratislave v septembri 1945, a to v prípade 42-ročného pplk. Jána Šmigovského. Obžaloba mu kládla za vinu zradu Povstania. Ako veliteľ nitrianskej posádky nielenže odmietol poslúchnuť rozkaz svojho nadriadeného Jána Goliana a nepripojil sa k Povstaniu, ale dal zatknúť dôstojníka, ktorý ho mal vo funkcii nahradiť.
„Otvoril nemeckým okupačným silám cestu do centra Povstania na strategickom ťahu,“ hovorí historik Stanislav Mičev, riaditeľ Múzea SNP. Zároveň upozorňuje, že Šmigovského vojenskú jednotku ako jedinú na Slovensku Nemci neodzbrojili. Pomáhala im udržiavať poriadok a neskôr ako 1. peší pluk Domobrany sa podieľala na potlačení Povstania.
Okresné ľudové súdy – bolo ich na Slovensku 77 – ukladali skôr dlhodobé tresty straty slobody. Napríklad súd vo Zvolene odsúdil v auguste 1945 za udanie partizánov na 20 rokov väzenia Annu Zverovú, o tri mesiace rovnaký súd odsúdil na ten istý trest Júliusa Biebera za podporu trestného komanda zo skupiny H.
Česká historička Lenka Šindelářová vo svojej nedávno vydanej monografii o pôsobení tejto operačnej skupiny na Slovensku a povojnovom stíhaní jej príslušníkov zistila, že tu v prítomnosti nesúdili vlastne ani jedného z 13 veliteľov tzv. oporných bodov tejto skupiny. Josefa Witisku, ktorý bol od septembra 1944 veliteľom celej Einsatzgruppe H na Slovensku, síce Američania v októbri 1946 vydali českoslovesnkým úradom, ale počas transportu vlakom do Plzne sa mu podarilo spáchať samovraždu (pravdepodobne jedom).
Niektorých veliteľov trestných kománd súdili v ich prítomnosti české mimoriadne súdy, ale za činy spáchané v Protekoráte Čechy a Morava. Vyniesli tri hrdelné tresty. Na Slovensku bol v prítomnosti odsúdený vlastne iba jeden dôstojník zo štábu skupiny v Bratislave. Helmutovi Hoppemu vymeral tunajší ľudový súd v auguste 1948 20-ročný trest straty slobody, ale v roku 1955 ho predčasne prepustili z väzby.
Brunner unikol trestu. Ako aj ďalší
Podľa štatistík retribučné súdy na Slovensku obžalovali do konca roku 1948 vyše 22-tisíc osôb, z nich bezmála 9-tisíc aj odsúdili. Takmer dve tretiny z nich však dostali tresty do jedného roku straty slobody alebo len "verejné pokarhanie“ (32 percent prípadov). Iba v 842 prípadoch bol trest vyšší ako 5 rokov straty slobody a v 76 prípadoch boli vynesené tresty smrti (z nich 40 uložili senáty Slovákom, 27 Nemcom a 9 príslušníkom iných národností).
Podľa porovnania Šindelářovej retribučné súdy v českých krajoch boli prísnejšie, na Slovensku navyše bolo častým javom zmiernenie trestu alebo predčasné prepustenie z výkonu trestu (vo februári 1949 si odpykávalo trest uložený ľudovými súdmi už iba 464 odsúdených).
Okrem toho Benešov dekrét predpisoval vykonať trest smrti do troch hodín od vynesenia rozsudku, kým nariadenie SNR do 48 hodín a medzitým bolo možné podať žiadosť o milosť.
Rašla do konca života tvrdil, že milosť by bol dostal aj obžalovaný č. 1 pred Národným súdom exprezident Tiso, keby prejavil známky ľútosti nad niektorými svojimi skutkami – či už sa týkali tragédie slovenských Židov, alebo represálií po potlačení Povstania. "On však nič nevedel alebo si na to nepamätal, skrátka, ani slovkom nič neoľutoval.“
Súčasníci sa aj tak pozastavujú nad veľkým počtom hrdelných trestov a nad retroaktivitou (spätnou účinnosťou) tohto zvláštneho zákonodarstva. Ako však pripomína historička práva Katarína Zavacká zo Slovenskej akadémie vied, rovnakou zásadou sa riadil aj známy norimberský proces. „Lebo platné právo neumožňovalo vykonať postih za zločiny spáchané v najkrvavejšej vojne ľudstva,“ vysvetľuje odborníčka.
Niektorí veľkí vojnoví zločinci však unikli trestu. Ak zostaneme iba na Slovensku, tak nemožno nespomenúť aspoň SS-Hauptsturmführera Aloisa Brunnera, koncom vojny veliteľa tábora v Seredi, odkiaľ ešte aj v marci 1945 odchádzali transporty do vyhladzovacích táborov.
Tento blízky spolupracovník Adolfa Eichmanna mal podľa niektorých svedectiev osobne vypočúvať a biť väzňov, z nich asi 40 muky neprežilo. Nedokázal ho dolapiť ani najväčší "lovec nacistov“ Simon Wiesenthal. Podľa nepotvrdených správ zomrel Brunner na konci 90. rokov v Sýrii.