Ako vieme, Bratislavu oslobodili Malinovského vojská už 4. apríla 1945 a nezdržali sa tu dlho, tiahli ďalej na Moravu. Ich konečný cieľ si každý mohol prečítať na korbách nákladiakov alebo na vežiach tankov: „Na Berlín!“
V meste na Dunaji zostali nejaké tylové jednotky. Pochovávali mŕtvych druhov, odmínovávali predmestia i centrálne ulice. Odchytávali nemeckých vojakov, ktorí nestihli včas ustúpiť z obliehanej Festung Pressburg, ako pomenovali na pevnosť premenenú Bratislavu. Údajne až päťtisíc sa ich schovávalo po pivniciach, kanáloch a v búdach okolitých viníc.
O čosi dlhšie tu pobudol personál vojenského lazaretu Červenej armády s asi stovkou zranených vojakov. Začiatkom augusta 1945 sem však prevelili 600 ženistov, ktorí začali spolu s vyše štyrmi stovkami zajatých Nemcov opravovať zničený bývalý Štefánikov most cez Dunaj. Nacisti ho vyhodili krátko pred príchodom frontu.
Na staré piliere osadili vojaci maršala Ivana Koneva novú konštrukciu. Trvalo to päť mesiacov a 3. februára 1946 sa maršal osobne zúčastnil na slávnosti otvorenia premávky na opravenom moste. Mal slúžiť ako provizórium, nakoniec však jeho železničná časť bola v prevádzke do roku 1983 a cestná dokonca do roku 2013.
Takto, tri mesiace po oficiálnom odchode Červenej armády, na území Slovenska naďalej "presluhovalo“ aj niekoľko menších technických jednotiek. Na opačnom konci republiky, v Palote pri Medzilaborciach, to bola jednotka sovietskeho železničného vojska, ktorá obnovovala tamojší Lupkovský tunel vedúci do Poľska.
Ustupujúce nacistické jednotky vyhodili z poľskej strany tunel do vzduchu. A zo slovenskej strany nahnali doň všetkých svojich zajatcov, Rusov i partizánov z miestneho oddielu, a choré kusy dobytka. Potom do tunela natlačili lokomotívu, poškodené vozne a výbuchom zavalili aj druhý vchod. Koľajnice na trati vytrhali až po Humenné, čiže v dĺžke 50 kilometrov.
Pred desiatimi rokmi ešte žila v Medzilaborciach Lídia Škovránová, pôvodom Ruska od Petrohradu, ktorá k nám prišla s touto jednotkou. Po vojne sa tu vydala a získala československé občianstvo. „V tuneli sme pracovali od augusta 1945 do novembra 1946 a boli by sme ho možno opravili rýchlejšie, ale stále nás vyrušovali banderovci,“ spomínala Škovránová.
Foto: novostimira.net
Proti banderovcom nasadila československá vláda už v roku 1946 regulárne vojsko. Bojov sa zúčastnil aj Vendelín Juráň zo Starej Turej, ktorý nám svojho času porozprával o mladých ženách z ruskej technickej jednotky – väčšinou Ruskách, ktoré tvorili až 70 percent jednotky: "Mali oblečené protichemické odevy, na tvárach plynové masky, pomocou úzkokoľajových vozíkov a lopát vyvážali z tunela strašne zapáchajúci ľudský i dobytčí maras. Obsah vyklopili do jamy a zaliali vápenným roztokom. Funebráci to preberali, triedili, čistili a telesné ostatky vojakov ukladali do debien, ktoré potom odvážali na cintorín vo Svidníku.“
Aby činnosť jednotky nebola v rozpore s medzinárodnými dohodami, najmä sovietsko-americkou (k čomu sa ešte vrátime) jednotka sa vydávala za civilnú stavebnú brigádu Putrem.
Veľkú časť trofejí nám nechali
Prvé jednotky Červenej armády začali opúšťať územie Československa už v júni 1945. A 7. septembra hlásil predstaviteľ Politického velenia Červenej armády do Kremľa: "V Československu už prakticky niet našich vojsk, zostala tam jedna jediná armáda, na hraniciach s Nemeckom na severozápad od Prahy a v Sudetách. V ostatných oblastiach krajiny sú už len tylové jednotky, zvyšky Západného frontu.“
Koľko presne? Českí, slovenskí a ruskí historici sa v počtoch rozchádzajú. Valentina Marjina, ktorá prebádala ruské i naše archívy z tohto obdobia, tvrdí, že oficiálne miesta v Prahe nemali v tom čase presné údaje. Bolo obdobie, keď denne prechádzalo cez Československo aj 20-tisíc červenoarmejcov, ktorí sa tu zastavili iba nakrátko. Známy český historik Karel Kaplan odhaduje, že ešte v októbri 1945 sa na celom území ČSR zdržiavalo približne 160-tisíc vojakov Červenej armády (z toho asi 50-tisíc na Slovensku ) a v západných Čechách aj 30-tisícový zbor armády USA.
"Pobyt veľkého počtu vojsk, navyše cudzej, aj keď spriatelenej krajiny, spôsobuje vždy ťažkosti a problémy,“ pripomína Kaplan. "Nemohli sa vyhnúť ani Československu, ktorého územie spadalo do pásma, kde sa vojna skončila, armáda ďalej nepostupovala a pre rýchlu demobilizáciu neboli v ZSSR podmienky.“
Problémy boli s ubytovaním jednotiek, ich zásobovaním, financovaním aj s dopravou. Podľa dohody o vzájomnom vyrovnávaní výdavkov na udržiavanie Červenej armády a Československej armády z 31. marca 1945 sa československá vláda zaviazala, že sovietskym jednotkám bojujúcim na našom území bude počas trvania vojny dodávať nevyhnutné "materiály a služby“, okrem iného potraviny a krmivo. Mala to byť náhrada za výzbroj a vojenský výstroj, ktorý poskytol Sovietsky zväz od roku 1943 nielen pre 1. československý armádny zbor, ale dovedna pre desať československých divízií.
Ale vojna sa dávno skončila a československé správne orgány museli naďalej poskytovať sovietskemu vojsku všetko potrebné. Navyše po tovar si sem prichádzali aj rôzni samozvaní "zásobovači“ útvarov Červenej armády z obsadeného Rakúska a Maďarska. "Nie intendantúry príslušných útvarov, ale vojaci a dôstojníci vo väčších alebo v menších skupinách,“ zdôrazňovalo sa v spoločnom memorande národných výborov zo Slovenska, z južnej Moravy a južných Čiech, adresovanom Ministerstvu zahraničia ČSR.
Tieto skupiny sa zaujímali napríklad aj o kože na kožuchy a s týmto cieľom podnikali nájazdy do Liptovského Mikuláša a Brezovej pod Bradlom. Zástupcovia SNR pritom uzavreli v Košiciach ešte koncom februára 1945 dohodu s predstaviteľmi sovietskych vojsk, ktorá nepripúšťala vývoz poľnohospodárskych a iných produktov z územia Slovenska.
Foto: img-fotki-yandex.ru
Aj po oslobodení Bratislavy dodávalo Slovensko zo svojich skromných zásob Červenej armáde mesačne okolo 85 vagónov obilia. Od júna 1945 platila nová dohoda, podľa ktorej sa všetky nákupy Sovietov od slovenských firiem uskutočňovali už nie cez národné výbory, ale len so súhlasom Povereníctva pre výživu a zásobovanie (viedol ho Rudolf Fraštacký z Demokratickej strany).
Na druhej strane, sovietske jednotky pri odchode z územia Slovenska uvoľňovali časť svojich zásob pre miestne obyvateľstvo. Napríklad mesto Zvolen dostalo takýto dar v podobe 181 ton múky, 12 ton krúp, vyše 20 ton fazule a 230 ton kukurice. V polovici júna 1945 o tom informoval týždenník Vatra.
Spočiatku to však vyzeralo s potravinami na Slovensku veľmi zle aj preto, že Sovieti pôvodne zahrnuli medzi vojnovú korisť aj mnohé potravinárske závody. "Všetko je zaistené Červenou armádou, nemáme k dispozícii ani jeden väčší mlyn, zaistené sú aj všetky cukrovary,“ sťažoval sa vtedajší predseda Národnej rady a zároveň predseda DS Jozef Lettrich.
Po opakovaných rokovaniach vládnych delegácií sovietska strana potvrdila princíp, že sa rozhoduje o vojnovej koristi na území spojeneckého, a nie porazeného štátu. Podľa medzivládnej dohody uzavretej 7. júla 1945 trofejné útvary Červenej armády mohli na území ČSR zaistiť a vyviezť jedine tie závody, ktoré tu počas vojny postavili alebo rozšírili nemecké firmy z Tretej ríše a ich produkciu používali na vojnové účely.
Podľa Marjinovej Sovieti potom uvoľnili a natrvalo ponechali Československu až 334 z pôvodne ukoristených 365 podnikov. Veľmi podobný údaj uvádza aj Kaplan. Navyše sa vzdali napríklad Chemických závodov v Záluží pri Moste, ktoré nielenže vznikli počas vojny, ale v čase, keď oblasť patrila pod nemeckú štátnu správu (Ríšska župa Sudety).
Ako zistili Ľudovít Hallon a Miroslav Sabol z Historického ústavu SAV, na Slovensku vtedy "trofejčíci“ Červenej armády uvoľnili na príkaz veliteľstva tylu 2. ukrajinského frontu napríklad bratislavské elektrotechnické závody Siemens, tunajší závod optických prístrojov K. P. Goerz, rafinériu Apollo, Sklené huty Lednické Rovne a ďalšie podniky.
O rozsahu ponechanej vojnovej koristi svedčí aj tento fakt: V deň dohody 7. júla stálo na území celej ČSR takmer sto trofejných vlakov, naložených strojmi a zariadením, nakoniec z nich neodišlo do ZSSR ani päťdesiat. Posledný vlak s touto korisťou sa vydal na cestu 30. júla 1945.
Museli odísť Sovieti aj Američania
S tým, ako sa predlžoval pobyt sovietskych vojsk u nás, množili sa aj činy trestného charakteru. Ako svedčia obecné kroniky a spravodajstvo vtedajších slovenských médií, červenoarmejci síce ochotne pomáhali pri rekonštrukčných prácach v doprave a pri žatve, niektorí z nich sa však dopúšťali krádeží a rôznych násilností.
"Z územia obsadeného príslušníkmi Červenej armády dochádzajú denne sťažnosti na ich správanie k nášmu obyvateľstvu… prípady zabitia, vrážd, násilného smilstva, lúpeží atď.,“ uvádzalo sa v septembrovom hlásení povereníka vnútra Júliusa Viktoryho. "Tento stav zapríčiňuje na strane Slovákov určité rozladenie nad chovaním sa príslušníkov ČA.“
Foto: russian-dossier.ru
Niektoré z týchto prípadov rozoberá na základe sprístupnených archívnych materiálov historička Albina Noskovová z Ruskej akadémie vied. "Poručík Konoplenko sa pokúšal znásilniť dedinčanku, na jej volanie o pomoc pribehol syn, asi 13-ročný chlapec. Konoplenko sa pokúsil ukryť, bol však zaistený a vojenským súdom odsúdený na trest smrti. Rozsudok bol vykonaný.“ Ide o citát z hlásenia náčelníka politického vedenia Červenej armády generála Josifa Šikina.
Stalin opakovane sľúbil predstaviteľom pražskej vlády, že svoje jednotky z Československa stiahne. Sľub však plnil zjavne neochotne, hoci ho na to zaväzovali aj dohody uzavreté medzi víťaznými mocnosťami. „Len čo bude československá armáda zorganizovaná, odíde sovietske vojsko k našim severným hraniciam,“ uisťoval Stalin vtedajšieho československého premiéra Zdeňka Fierlingera v júni 1945. A že všetko závisí aj od tempa demobilizácie Červenej armády. Jediné, čo v Moskve Fierlinger dosiahol, bolo čiastočné stiahnutie jednotiek Červenej armády z väčších miest a ich presun do pohraničných oblastí.
Začiatkom septembra 1945 preto prezident Edvard Beneš vyslal ministra národnej obrany Ludvíka Svobodu a štátneho tajomníka ministerstva zahraničia Vladimíra Clementisa na rokovanie s maršalom Konevom, ktorý vtedy sídlil vo Viedni. Okrem sťažnosti na množiace sa kriminálne činy sovietskych vojakov predniesli maršalovi rozhodnutie československého prezidenta odmietnuť požadované zvýšenie dodávok cukru pre Červenú armádu a žiadosť vysťahovať všetky jej zariadenia z Prahy, Brna a Bratislavy.
Konev tlmočil obsah rokovania Stalinovi a ten údajne povedal: „Chápem situáciu, tam nebude pokoj, kým definitívne neodídeme.“ Odchod sovietskych jednotiek z Československa však urýchlili v konečnom dôsledku až Američania, tvrdí Kaplan po preskúmaní dostupných archívnych fondov. Celé leto dostávalo totiž ministerstvo vnútra sťažnosti funkcionárov miestnej samosprávy aj na amerických vojakov. Vyčítali im najmä správanie voči nemeckému obyvateľstvu, ktoré podliehalo odsunu. "Berú Nemcov pod ochranu, nerešpektujú pokyny našich úradov,“ tvrdili sťažovatelia.
Na návrh Klementa Gottwalda, vtedy podpredsedu vlády a predsedu KSČ, začalo ministerstvo zahraničia rokovať o odchode amerických jednotiek. Washington odpovedal: „Odídu, ale iba súčasne s Červenou armádou.“ Tak sa aj stalo, čomu však predchádzala intenzívna korešpondencia nového amerického prezidenta Harryho Trumana so Stalinom.
Rozlúčkové zhromaždenia s červenoarmejcami sa v Prahe, Bratislave i ďalších mestách konali od 15. novembra 1945. Posledné väčšie jednotky odišli zo Slovenska do polovice decembra toho istého roku. „My sa s Rusmi nelúčime, my chceme s Rusmi bratsky žiť,“ písala vtedajšia Pravda. "Do videnia, tovarišči! Buď prídeme my k vám, alebo vy k nám…“
Uplynuli dve desaťročia. Začiatkom februára 1967 navštívili Československo Leonid Brežnev a šéf KGB Jurij Andropov. Od Antonína Novotného, vtedajšieho prezidenta a najvyššieho predstaviteľa, žiadali súhlas s rozmiestnením dvoch sovietskych divízií pri západných hraniciach. Novotný údajne ponuku odmietol.
O rok a pol neskôr Kremeľ svoj zámer presadil aj za cenu agresie. Ale to už otcov osloboditeľov nahradili ich synovia, ktorých rozhorčená verejnosť nazvala okupantmi…