Foto: Profimedia
Rudé právo, najmasovejší denník vo vtedajšom Československu, sa o tom v celom čísle venovanom voľbe prezidenta zmienil jediný raz a akoby mimochodom. Zato viackrát vyzdvihol, že Gustáv Husák je príkladný komunista internacionalista a jeho zvolenie do najvyššej štátnej funkcie určite prospeje ďalšiemu utuženiu bratských vzťahov Čechov a Slovákov.
Všetko sa zbehlo počas posledných májových dní roku 1975. Socialistické Československo bolo v tom čase už 14 mesiacov bez funkčného prezidenta republiky. Ludvík Svoboda totiž trpel prakticky od marca 1974 vážnymi komplikáciami "v oblasti dýchacieho a obehového ústrojenstva“. Tak to aspoň uvádzali správy, ktoré v jednom období takmer každý deň vydávalo lekárske konzílium.
Boli týždne, keď sa vtedy už 79-ročný vojnový veterán nachádzal v kóme (po pľúcnej embólii) a nasledovali ďalšie, keď ho lekári prepúšťali do domácej liečby, z ktorej však čoskoro putoval späť na nemocničné lôžko. Bolo s ním až tak zle, že sa nedokázal ani podpísať. A tak ho podľa platnej ústavy v čase práceneschopnosti zastupovala federálna vláda a predovšetkým jej predseda Lubomír Štrougal. Ale dokedy to bolo únosné?
Prečo nedovolili Svobodovi odísť?
Zo Svobodovho chorobopisu vyplýva, že veľkým rizikom bola už jeho druhá voľba za prezidenta republiky v marci 1973. V júni predchádzajúceho roku totiž generála Svobodu postihla mozgová príhoda s výpadkom recentnej (krátkodobej) pamäti. Navyše, stalo sa to na recepcii počas návštevy Indiry Gándhiovej, indickej premiérky. Ako uvádza vo svojich spomienkach Svobodova dcéra Zoe Klusáková, menšie výpadky pamäti mal jej otec i v ďalších mesiacoch, lekári však tomu akoby nevenovali pozornosť. V roku 1973 sa pridružili problémy s chrbticou. "Bolesti, ktorými otec trpel, tlmili (lekári) vysokými dávkami analgetík, nepomohol ani pobyt pri mori.“
Podľa zistení českého historika mladšej generácie Michala Macháčka, ktorý pripravil do tlače monografiu o Husákovi (vyjde v jeseni tohto roku), Svoboda už nechcel znovu kandidovať, prehovorili ho však Husák a Sovieti.
Za odstúpenie Svobodu a jeho nahradenie v prezidentskom úrade Husákom bol v tom čase Vasil Biľak. Vyplýva to zo správ, ktoré posielalo sovietske veľvyslanectvo v Prahe do Moskvy. „Biľak predpokladal, že post generálneho tajomníka by v takom prípade pripadol jemu,“ vysvetľuje Macháček, "s čím však nesúhlasili ,internacionalisti' vo vedení KSČ – Alois Indra, Bohuš Chňoupek a ďalší. Dôvodili tým, že dvaja Slováci na čele štátu by boli ťažko stráviteľní pre Čechov. Biľaka tiež uzemnila Moskva a Husák bol za znovuzvolenie Svobodu.“
Na inaugurácii 22. marca 1973 musel však prezidentský sľub za Svobodu predniesť podpredseda Federálneho zhromaždenia Ján Marko. Keďže bol Slovák, vo Vladislavskej sále Pražského hradu vtedy prvýkrát pri takejto príležitosti zaznela slovenčina: "Sľubujem na svoju česť a svedomie vernosť Československej socialistickej republike a veci socializmu.“
V stručných životopisoch, ktoré dnes kolujú po internete, sa možno dočítať, že generál Svoboda lipol na svojej funkcii a odmietol abdikovať, hoci jeho zdravotný stav bol trvale neuspokojivý. Tvrdia to aj niektorí súčasní českí historici, napr. Jiří Bílek alebo Libor Budinský. Ale bolo to naozaj tak? "Otec opakovane prejavil želanie odstúpiť, podať demisiu,“ tvrdí Svobodova dcéra. Žiadal o to prostredníctvom svojej kancelárie už v roku 1974 a potom niekoľkokrát aj v prvých mesiacoch roku 1975. Vedúci prezidentskej kancelárie Ján Pudlák však opakovane tlmočil názor politického vedenia štátu: bolo by to vraj nežiaduce, vyvolalo by to celý rad komplikácií. Hypotézy o tom, že generál Svoboda nechcel abdikovať, odmieta aj Macháček. "Ešte keď bol Svoboda v lepšom zdravotnom stave, napísal s pomocou rodiny abdikačný list, ale Husák ho odmietol s tým, že nie je vhodná situácia.“
Prečo tie prieťahy a okolky? Prečo muselo byť Svobodovo funkčné obdobie ukončené až na tento účel prijatou novelou ústavného zákona? Podľa Klusákovej hlavný dôvod vyplýval z nevyhnutnosti pripraviť verejnosť (a predovšetkým členskú základňu KSČ ) na opätovné spojenie dvoch najvyšších funkcií v Československu: hlavy štátu a generálneho tajomníka ÚV KSČ.
Kandidátom na uvoľnené miesto prezidenta mohol totiž vo vtedajšej situácii byť iba Husák. Ale ten už šesť rokov zastával aj najvyšší stranícky post. Skrátka, okolnosti si vyžadovali dlhší čas na politickú prípravu.
Čo nesmel Novotný a mohol Husák
Tu si treba pripomenúť, že politický odmäk známy ako Pražská jar sa v roku 1968 začínal práve kritikou "kumulácie funkcií“ prezidenta a (vtedy ešte) prvého tajomníka ÚV KSČ, "nezdravej“ koncentrácie moci v rukách jedného človeka – Antonína Novotného. Na vlnách tejto kritiky sa v roku 1968 vracal do veľkej politiky aj Husák, bývalý politický väzeň troch robotníckych prezidentov (Klementa Gottwalda, Antonína Zápotockého a napokon i Novotného).
Kritika znela o to presvedčivejšie, že spájanie najvyšších funkcií sa po opakovanej kritike "kultu osobnosti“ už veľmi nenosilo ani v Sovietskom zväze. Leonid Brežnev si vystačil dlhý čas s funkciou šéfa strany, pravda, v roku 1977 mu už ako ťažko chorému zavesili na krk aj predsedníctvo Najvyššieho sovietu, kolektívnej hlavy ZSSR. Novotného zbavili reformní komunisti najprv straníckej funkcie a v marci 1968 ho donútili abdikovať aj z prezidentskej. Najvyšší stranícky post obsadil už v januári Alexander Dubček, novou hlavou štátu sa potom stal práve armádny generál Svoboda. Teraz, po siedmich rokoch, bolo teda treba ľuďom zdôvodniť, prečo sa politické vedenie štátu vracia ku kedysi tak zavrhovanej "kumulácii funkcií“.
Užšie vedenie KSČ nad tým špekulovalo od 16. mája 1975. O niekoľko dní bol návrh na svete. Najprv ho 23. mája schválilo predsedníctvo a 27. mája aj Ústredný výbor KSČ v tomto znení: "ÚV posúdil skúsenosti minulých rokov a dospel k poznaniu, že otázka vzťahu funkcie prezidenta republiky a vedúceho činiteľa strany, ich spojenia v jednej osobe či rozdelenia medzi dve osoby, vždy závisí od konkrétnej situácie a zváženia všetkých optimálnych potrieb ďalšieho rozvoja strany a socialistickej spoločnosti.“ Inými slovami: ak takéto dve vysoké funkcie "kumuluje“ Novotný, je to zlé, ak však moc koncentruje Husák – je to dobré, optimálne a prospešné pre stranu i spoločnosť.
Teraz už bolo možné zverejniť aj výslednú správu lekárskeho konzília, ktorú 19. mája prerokovala vláda ČSSR. Zo správy vyplynulo, že "zdravotný stav prezidenta, povaha jeho ochorenia v spojitosti s vysokým vekom vylučujú možnosť, aby Ludvík Svoboda mohol opäť pracovať a vykonávať zodpovednú a významnú funkciu hlavy štátu.“ (Generál Svoboda potom ešte žil päť rokov, zomrel v júni 1980.) Jednoducho, zákulisnými ťahmi sa podarilo vyvolať dojem, že Svoboda je natoľko chorý, že nedokáže ani abdikovať, sám odstúpiť z funkcie. Preto Federálne zhromaždenie muselo 28. mája 1975 schváliť vládnu novelu ústavy, podľa ktorej v prípade, že prezident nemôže jeden rok vykonávať svoj úrad, zvolí parlament jeho nástupcu.
Foto: SHUTTERSTOCK
A 29. mája 1975 ho aj zvolil – generálneho tajomníka Gustáva Husáka. Všetci prítomní poslanci oboch snemovní hlasovali "za“. O niekoľko dní nato Husák odovzdal Svobodovi tretí titul Hrdinu ČSSR. Bolo to na fotografii v Rudom práve. Ľudia sa pýtali: vyznamenanie môže prijímať a prezidentovať nie? A vôbec, je veľmi pravdepodobné, že ohľady na to, ako zhodnotí verejnosť návrat ku "kumulácii funkcií“, neboli jediným dôvodom prieťahov. Ktoré boli ďalšie?
Brežnev hral s Husákom svoju hru
V najvyšších straníckych kruhoch nebol celkom jednotný názor na možnú kandidatúru Husáka už v roku 1973. Podľa historika Viliama Plevzu sa rozpory prejavili aj na zasadnutiach užšieho vedenia KSČ v máji 1975. Tentoraz už nebol v hre "zlý duch strany“ (tak Biľaka označil na sklonku života Husák), ale stále sa hralo aj národnou kartou.
Výhrady tohto druhu (dve najvyššie funkcie obsadí Slovák) vyslovil šéf pražskej straníckej organizácie Antonín Kapek. Podľa zachovaného záznamu z rokovania 16. mája 1975 Husák kontroval najmä tým, že väčšinu v predsedníctve (spravidla 13– až 15-člennom) aj tak majú Česi a že v nastávajúcom období bude treba posilňovať "československé vedomie“ v strane i celej spoločnosti.
Určité námietky mal Alois Indra, Husák si ho nie náhodou poznačil aj vo svojich osobných zápiskoch ako potenciálneho konkurenta. „Husák mi povedal, že Indra sám ašpiroval na prezidentskú funkciu, ale nepochodil s tým u Sovietov, ktorí vedeli o jeho slabej autorite,“ tvrdí Plevza, ktorý mal možnosť komunikovať s exprezidentom aj po jeho odchode do politického dôchodku až do smrti v novembri 1991.
Pripomeňme, že Indra bol bezprostredne spätý s intervenciou vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968, nepodarilo sa mu však uskutočniť plánovaný prevrat a vytvoriť tzv. robotnícko-roľnícku vládu. Na zasadnutí predsedníctva v máji 1975 upozornil na problém kumulácie funkcií. Husák na to začal bagatelizovať význam prezidentských právomocí a vyhlásil, že nie je typ, ktorý by podliehal kultu osobnosti. Podľa Plevzu sa Husáka zastal Miloš Jakeš (ktorý o 12 rokov vystrieda Husáka na najvyššom straníckom poste): „Je účelné, aby to bol Slovák, pretože predchádzajúci prezidenti boli Česi.“
Ešte pred samotnou voľbou rozposlal ústredný výbor základnú informáciu o kandidátovi nižším straníckym zložkám. Podľa Macháčkových zistení prišli väčšinou anonymné reakcie, ktoré neboli a priori pri Husákovi, ale obsahovali argument kumulácie funkcií a nacionálny faktor.
Aký postoj zaujal Kremeľ, osobne Brežnev k Husákovej kandidatúre? "Sovieti umožnili Husákovi centralizovať moc,“ odpovedá Plevza, "vzhľadom na jeho minulosť mu však nikdy celkom nedôverovali, preto ho nechali ustavične kontrolovať Biľakom a jeho ľuďmi.“ Brežnev zároveň ďalej hral s Husákom svoju hru. Sľúbil mu napríklad, že ešte pred jeho zvolením za prezidenta stiahne Sovietsky zväz z územia ČSSR časť svojich jednotiek. Husákovi by to pomohlo zlepšiť imidž v očiach verejnosti.
Sovieti však nestiahli sľubovaný letecký pluk ani pred voľbou, ani po nej. Ako píše vo svojich memoároch Štrougal, Husákovi sa podarilo vymámiť od Brežneva takýto prísľub dvakrát, ale zakaždým sa dočkal rozčarovania. "Brežnev sa vždy vyhovoril na svojich maršalov, vraj ich nepresvedčil,“ dodáva československý expremiér.
Čo znamenalo byť prezident
Čo prinieslo Husákovi zvolenie za hlavu štátu? Prezident republiky nemal v socialistickom Československú významnejší dosah na zahraničnú alebo domácu politiku. Bol však hlavným veliteľom ozbrojených síl a bol formálnou autoritou. Podľa Plevzu mal generálny tajomník na prezidentskom stolci väčší vplyv. Macháček to vyjadruje trocha ináč: "Husák si zvolením za prezidenta upevnil pozície.“
Viaceré skupiny obyvateľstva s tým spájali značné nádeje. Mali ich aj opozičné "ostrovčeky pozitívnej deviácie“. Domnievali sa, že Husák v roku 1975 už mohol nejakým ťahom zmierniť normalizačný tlak, ale veľmi sa mýlili. "On nemohol nič! On, naopak, bojoval sám o prežitie a je úplne možné, že si dokonca myslel, že on ten boj vyhrá, že to všetko nejako vyrieši,“ povedal v rozhovore s novinárom Karlom Hvížďalom herec a disident Pavel Landovský.
Na list Václava Havla Husák ani neodpovedal, bývalého priateľa a blízkeho spolupracovníka, historika Milana Hübla nechával vo väzení, hoci Štrougal mu po zvolení za prezidenta opakovane odporúčal jeho prepustenie v rámci amnestie.
"Nebolo to zrejme iba Husákovo osobné rozhodnutie,“ myslí si expremiér, "aj ďalšie okolnosti, a nielen z domova, sa asi museli brať do úvahy.“ Historik Ľubomír Lipták zaradil kedysi Husáka medzi politikov menšieho zla. Robia nakoniec to, čo chceli odvrátiť, vlastnými rukami, aby nebolo ešte horšie.“
Husákovi pribudla prezidentská agenda. Od mája 1975 striedavo zasadal v budove ÚV KSČ na nábreží Vltavy (dnes Ministerstvo dopravy ČR) a na Hrade – z pracovne tam mal výhľad na petřínske stráne. Postupne sa presťahoval z Tróje na Hradčany, do tzv. prezidentského domku v Kráľovských záhradách, kde sídlili prezidenti od čias Edvarda Beneša. Podľa Macháčka si ho Husák nechal prerobiť na svoj obraz: so saunou, balkónom a množstvom popolníkov…
Čo prinieslo jeho prezidentovanie Slovensku? Vtedajší predseda slovenskej vlády (a podpredseda federálnej) Peter Colotka v nedávno vydanej spomienkovej knihe uvádza, ako Husák presadzoval výstavbu Bratislavských automobilových závodov (dnešný Volkswagen Slovakia) proti obštrukciám z českej strany. Niektorí katolícki hodnostári oceňujú zásluhy Husáka na zriadení Slovenskej cirkevnej provincie v decembri 1977, čo znamenalo osamostatnenie sa rímskokatolíckej cirkvi v rámci štátnych hraníc (dovtedy patrila do Ostrihomskej provincie).
Mimochodom, rok 1977 bol aj pre Husáka zlomový. Pri havárii vrtuľníka zahynula v októbri jeho druhá manželka Viera, jej stratu niesol veľmi ťažko. V tom období prekonal aj prvý záchvat mŕtvice.
November 1989 zastihol Husáka už ako starnúceho a izolovaného štátnika na Hradčanoch, ako "prezidenta zapomnění“ (výraz spisovateľa Milana Kunderu). Podľa niektorých politológov sa však ešte zmohol na jeden majstrovský mocenský ťah, keď 10. decembra 1989 vymenoval za premiéra Slováka Mariána Čalfu. Tým totiž prekazil prezidentskú kandidatúru Alexandrovi Dubčekovi.
Podľa nepísanej tradície sa v takomto prípade mal prezidentom stať Čech. Hviezda Václava Havla mohla ďalej stúpať…