Jún 1990: Slovensko sa začalo osamostatňovať

Hlasovanie, ktoré predznamenalo zánik Československa. Aj tak by sa dali nazvať pamätné parlamentné voľby pred 25 rokmi. Prischlo im síce pomenovanie „prvé slobodné“, bystrý pozorovateľ si však už vtedy nemohol nevšimnúť, že prvýkrát v dejinách spoločného štátu Čechov a Slovákov v nich absentovali relevantné celoštátne politické strany. Niektorí historici a politológovia tvrdia, že tento jav spravidla predchádza rozpadu mnohonárodnostných štátov.

09.06.2015 12:30
Václav Havel Foto:
Prezident Václav Havel po prvých slobodných voľbách v júni 1990.
debata (28)

Pre zaujímavosť, prívlastok „prvé slobodné“ a ešte „prvé poprevratové“ mali aj parlamentné voľby v apríli 1920, teda rok a pol po vzniku Československej republiky. Väčšina politických strán, ktoré sa na nich zúčastnili, mala však celoštátnu pôsobnosť.

Tieto strany obsadili prvé tri priečky podľa zisku hlasov aj na Slovensku. Zvíťazili s veľkým náskokom sociálni demokrati vedení Antonínom Němcom, nasledovaní agrárnikmi na čele s Antonínom Švehlom, ktorému dýchal na chrbát Jan Šrámek so svojou Československou stranou lidovou.

Českí lidovci išli do týchto volieb v jednom bloku s Hlinkovými ľudákmi, čoho sa obe strany už v ďalších medzivojnových voľbách nikdy „nedopustili“. Na porovnanie: pred voľbami 1990 katolícka ČSL (podobne ako ďalšia česká kresťanská strana KDS – Kresťanskodemo­kratická strana) uzavreli, naopak, so slovenským KDH dohodu, že nebudú v druhej národnej republike pôsobiť.

Samostatne tentoraz postupovali aj ďalšie podobne orientované strany v Česku a na Slovensku, vrátane nežnou revolúciou zrodených hnutí – Občianskeho fóra (OF) a Verejnosti proti násiliu (VPN). Organizácie OF, ktoré vznikli už počas revolúcie predovšetkým na východnom Slovensku, boli po dohode s ich pražskou centrálou rozpustené.

Z tradičných strán predstavovala výnimku Československá strana socialistická (ČSS), ktorá v roku 1990 začala znovu pôsobiť aj na Slovensku a uchádzala sa o mandáty v SNR, ale neuspela – získala iba 0,03 percenta. Podľa historika Jana Rychlíka, profesora na Karlovej univerzite v Prahe, aj tie české politické strany, ktoré sa pokúsili preniknúť na Slovensko, tam narazili na absolútny nezáujem voličov. A dôvod? „V otázke nového vymedzenia postavenia Slovenska neboli schopné nič ponúknuť.“

Naopak, obnovená Demokratická strana sa ani nepokúsila o prekročenie rieky Moravy smerom do českých krajín, lebo – povedané Rychlíkovými slovami, „akcentovanie slovenskej otázky nebolo pre českého voliča zaujímavé“.

Za zmienku stojí ojedinelý pokus založiť celoštátnu stranu na Slovensku. Hnutie československého porozumenia (HČP) bratislavského chartistu Vlada Čecha vzniklo koncom februára 1990, vo voľbách do SNR však získalo iba 0,4 percenta hlasov a nedokázalo osloviť ani voličov v Českej republike.

Samozrejme, bola tu ešte KSČ, po revolúcii značne otrasená a usilujúca sa o transformáciu na modernú ľavicovú stranu. Od konca marca 1990 sa však aj ona (už ako KSČS) stala federáciou dvoch samostatných strán – KSČM a KSS, ktorá postupne prijala prídomok SDĽ.

Jej predseda Peter Weiss bol síce začiatkom júna aj na volebnom mítingu v Karvinej (na severe Moravy pracovalo veľa Slovákov), ale jeho strana sa v kampani sústredila na Slovensko a podobne ako niektoré ďalšie relevantné politické strany, aj ona zdôrazňovala národný program, pravda, v podobe „autentickej federácie“.

Skrátka, všetky určujúce strany a hnutia išli do volieb v národných tričkách s tým, že si jasne vymedzili teritóriá, v ktorých budú navzájom súťažiť – Česi v Čechách a na Morave, Slováci – na Slovensku.

V popredí česko-slovenské vyrovnanie

Oficiálne sa volebná kampaň začala 29. apríla 1990, na Slovensku však mala iný charakter, iné heslá a programy ako v Česku. Kým tam dávali politické strany či hnutia do popredia svojej predvolebnej agendy ďalší rozvoj demokracie, ekonomické reformy a boj proti „komunistickým mafiám“, na Slovensku sa už v tom čase kládol dôraz na otázky nového postavenia Slovenska v spoločnom štáte.

Vyvolalo to dojem, ako by po 22 rokoch pokračovala Pražská jar so svojou „večnou“ česko-slovenskou dilemou: čo by malo mať teraz prednosť – demokratizácia politického systému a celej spoločnosti, alebo štátoprávne usporiadanie, skutočné zrovnoprávnenie Slovákov s Čechmi?

Ale nešlo len o rozdielne priority politických elít – českej a slovenskej. Ako ukázali sociologické výskumy, odlišné témy zaujímali aj širokú verejnosť či voličstvo v oboch častiach spoločného štátu. V tej východnej sa dostala na prvé miesto národnostná otázka.

To neznamená, že problémy spojené s prechodom na trhovú ekonomiku boli Slovákom ľahostajné. Ocitli sa hneď na druhom mieste, najmä v súvislosti s prestavbou slovenského priemyslu po konverzii tunajších zbrojoviek a s hroziacou nezamestnanosťou.

Treba vari pripomenúť, že česko-slovenské vzťahy sa začali vyhrocovať už skôr, koncom januára a v polovici marca 1990 po nevydarených pokusoch prezidenta Václava Havla premenovať štát. Prepukla tzv. pomlčková (v skutočnosti spojovníková) voj­na.

Olej do ohňa prilial ešte koncom marca vtedajší poslanec za českú sociálnu demokraciu (dnešný český prezident) Miloš Zeman, keď navrhol rôzne podoby nového názvu pre spoločný štát – na Slovensku mal platiť so spojovníkom. Na Slovensku sa Česko-slovenská federatívna republika mala písať so spojovníkom, kým v Česku nie. A tento návrh vo federálnom parlamente prešiel!

Spisovateľ Anton Hykisch ho nazval paškvilom, ktorý „kodifikoval nerovnoprávnosť za každú cenu“. Búrka nevôle sa z parlamentu preniesla do ulíc slovenských miest. Už 29. marca sa v Bratislave konala prvá masová demonštrácia za samostatné Slovensko.

Udalosti hnali vodu na mlyn nacionalistom, ktorí sa začali aj politicky organizovať. Práve v búrlivých marcových dňoch vznikla aj Slovenská národná strana (SNS), ktorá, pravda, spočiatku požadovala len veľmi voľné česko-slovenské spojenie, čosi na spôsob konfederácie.

Naopak, vedúca sila revolučných zmien na Slovensku – VPN – rýchlo strácala. Jej poslanci hlasovali v pražskom parlamente za Zemanov návrh a hneď dostali nálepku zradcov národných záujmov. Volebné preferencie VPN klesli začiatkom apríla pod úroveň 10 percent, zatiaľ čo v januári 1990 dosahovali 28 percent. Samozrejme, významne k tomu prispeli personálne čistky, ktoré v podnikoch a ďalších organizáciách podnecovali akčné výbory VPN.

Obrat vo vývoji preferencií prinieslo až stiahnutie roznecovačov „kádrovej vojny“ z podnikov a zmena nového názvu štátu na Česká a Slovenská Federatívna Republika (ČSFR), celoštátny parlament ho schválil 20. apríla 1990.

Približne v tom istom období vedenie VPN vypracovalo nové zásady v otázke štátoprávneho usporiadania, ktoré prešli aj do volebného programu hnutia. Jeho autori predpokladali, že spoločný štát budú tvoriť fakticky dve samostatné republiky, ktoré časť svojich kompetencií (obrana, financie, zahraničná politika) odovzdajú federálnym orgánom.

V polovici mája, po dvoch týždňoch volebnej kampane, by volilo VPN už 18,5 percenta opýtaných v prieskume. Stále to však bolo málo na vtedy vedúce KDH s takmer 25 percentami. Čoskoro však už boli jasné kandidátky i volební lídri jednotlivých strán či hnutí v každom kraji (čo kraj, to volebný obvod, také boli vtedy pravidlá).

Preferencie VPN ťahali stále vyššie najmä Alexander Dubček, Marián Čalfa, Milan Čič a Vladimír Mečiar (presne v tomto poradí viedli rebríčky obľúbenosti politikov na Slovensku v druhej polovici mája).

Keďže išlo o exkomunistov, dvaja z nich dokonca boli ministrami v predchádzajúcich komunistických vládach, české médiá na to upozorňovali: „VPN najviac poškodzujú z pohľadu voličov bývalí komunisti, ktorí sú v hnutí veľmi aktívni,“ napísal koncom mája časopis Respekt. V skutočnosti však práve oni kliesnili hnutiu cestu k volebnému víťazstvu.

Agitácia z kancľa i Havel

KDH určite bodovalo vďaka návšteve pápeža Jána Pavla II. (22. apríla 1990 odslúžil slávnostnú omšu na upravenom letisku vo Vajnoroch za prítomnosti státisícov veriacich) či Matky Terezy. Otvorenú podporu prejavili kresťanským demokratom viacerí slovenskí katolícki biskupi a 13. mája sa čítal počas omše vo všetkých kostoloch biskupský list s výzvou, aby veriaci „volili hnutie, ktoré má kresťanskú ideológiu“.

Také bolo vtedy na Slovensku jedno jediné, ale biskupovi Alojzovi Tkáčovi to zrejme nestačilo, keďže všetkým duchovným košickej diecézy dal pokyn prečítať na záver omše 3. júna (päť dní pred voľbami!) aj túto vetu: „Preto je našou povinnosťou v nastávajúcich slobodných voľbách podporiť svojím hlasom úsilie Kresťanskodemo­kratického hnutia.“

Takáto agitácia cirkvi priamo z kancľov bola však pre KDH medveďou službou. Slovenská spoločnosť sa totiž od roku 1948 výrazne zosvetštila, sekularizovala. „Z našich výskumov vyplýva, že značná časť slovenskej verejnosti si váži cirkvi ako inštitúcie, ale hlavný prúd slovenskej spoločnosti nemá rád, ak cirkev priamo zasahuje do politického rozhodovania,“ konštatuje v tejto súvislosti sociológ Vladimír Krivý zo Slovenskej akadémie vied. „Dokonca to vyvoláva podráždenie a negatívne reakcie mnohých ľudí.“

KDH začalo strácať preferencie zrejme aj v dôsledku nástupu SNS, ktorá svojím viac ako vlažným postojom k federatívnemu spojeniu s Čechmi mohla odlákať kresťanským demokratom radikálnejšie naladenú časť voličstva. Ján Čarnogurský sa na prekvapenie mnohých vyslovil za zachovanie spoločného štátu.

Pravda, KDH vo svojom volebnom programe prízvukovalo zabezpečenie suverenity Slovenskej republiky a jej „samostatný vstup do európskeho domu“. Išlo zrejme o predzvesť známej Čarnogurského vízie „samostatnej stoličky a hviezdičky“ pre Slovensko v EÚ. Prvýkrát s ňou prišiel začiatkom novembra 1990 na sneme KDH v Košiciach. Akýmsi duchovným či morálnym garantom týchto parlamentných volieb bol prezident Havel. Kým sa ním stal koncom decembra 1989, Prahu i ďalšie mestá oblepili jeho stúpenci plagátmi „Havel – záruka slobodných volieb“. Posledný večer pred skončením kampane vyzval Havel v televíznom prejave voličov, aby si vybrali kandidátky tých strán a hnutí, na ktorých sú „mená ľudí, ktorí sa vzpierali totalite, alebo ktorí viedli otvorený boj proti nej“.

Mnohí si to vyložili ako navádzanie voliť predovšetkým OF a VPN. Ivan Čarnogurský z KDH protestoval už predtým proti Havlovej ceste po Slovensku, v ktorej videl predvolebnú podporu VPN. Prezident 4. júna vystúpil na zhromaždeniach v Komárne a potom aj v Bratislave. V tom čase si už zrejme uvedomoval možné nebezpečenstvo rozpadu spoločného štátu, lebo v oboch prípadoch sa venoval najmä národnostnej otázke a vzťahom medzi českými krajinami a Slovenskom.

Václav Havel (vľavo), prezident Československa,... Foto: Profimedia
Václav Havel, Alexander Dubček, Marián Čalfa Václav Havel (vľavo), prezident Československa, Alexander Dubček (vpravo), znovuzvolený predseda Federálneho zhromaždenia a Marián Čalfa, premiér postkomunistickej československej prechodnej vlády.

V Komárne sľuboval vyjsť v ústrety oprávneným nárokom maďarskej menšiny, v Bratislave – posilniť právomoci republikových vlád. Zároveň však vyzdvihol tézu, že republiky budú silné len do tej miery, do akej bude silná výkonná federálna moc. Predstavitelia odstredivých tendencií to čoskoro otočili a razili tézu „len silné republiky môžu vytvoriť silnú federáciu„.

„Svet s napätím očakáva,“ povedal Havel, „ako sa nám podarí dať štátoprávny výraz svojbytnosti oboch našich národov.“ A navrhol vytvoriť pri úrade prezidenta „nejaký pracovný výbor“, ktorý by koordinoval spoluprácu národných reprezentácií na vytvorení nového modelu štátoprávneho usporiadania ČSFR.

Škandály, podpásovky, lustrácie

Vodca nežnej revolúcie už medzitým aspoň čiastočne prekonal svoju averziu k politickým stranám, hoci volebné heslo OF o tom veľmi nesvedčilo: „Strany sú pre straníkov, Občianske fórum pre všetkých.“ Havel bol spočiatku za väčšinový volebný systém s dvoma veľkými politickými subjektmi, ktoré by sa striedali pri moci podľa vzoru USA. S tým však menšie strany nemohli súhlasiť.

Až niekedy vo februári 1990 sa Havel nechal skupinou ústavných právnikov presvedčiť, že mechanizmus pomerného zastúpenia, a teda proporčný volebný systém bude zatiaľ aj preňho výhodnejší. Píše o tom historik Jiří Suk v knihe Labyrintom revolúcie. Parlament aj nový prezident sa však zvolí iba na dva roky, do schválenia novej ústavy.

To údajne Havlovi vyhovovalo, hoci neskôr za jednu zo svojich najväčších chýb v prezidentskom úrade označil práve to, že umožnil presadiť pomerný volebný systém s prebujneným straníctvom. Niektorí politici a politológovia však považujú za chybu skôr skrátenie funkčného obdobia parlamentu i hlavy štátu v takej hektickej dobe na polovicu, čo podľa nich prispelo k rýchlejšiemu zániku federácie…

O hlasy voličov sa napokon uchádzalo 23 strán a hnutí, mimochodom, presne toľko, čo v roku 1920. Už tým sa voľby 1990 líšili od volieb za socializmu, keď okrem „štátostrany“ kandidovali v oboch republikách len po tri „ministrany“ Národného frontu pod taktovkou KSČ. Hlas kotolne, porevolučný samizdatový občasník napriek tomu konštatoval, že niet z čoho vyberať: programy jednotlivých strán a hnutí sa vraj podobali ako vajce vajcu.

S odstupom času ich dosť podobne hodnotia aj niektorí analytici. „Odlišnosti možno hľadať v rozsahu, jazyku a štýle, nie však v hlavných programových tézach,„ tvrdí Oskar Krejčí, český politológ prednášajúci aj na Slovensku. V predvolebnej kampani všetky, teda aj pravicové politické subjekty ešte hlásali, že sú síce za slobodu podnikania, ale zároveň za rovnoprávne postavenie rôznych foriem vlastníctva: súkromného, štátneho, družstevného atď. Zdôrazňovalo sa právo na prácu, sociálne istoty, bezplatnú zdravotnícku starostlivosť a voľný prístup k vzdelaniu.

Vstup do EÚ či dokonca do NATO ešte nikto neproklamoval. Veď stále existovala Varšavská zmluva so spojeným velením v Moskve (zanikla v marci 1991) aj Rada vzájomnej hospodárskej pomoci (zrušená v júli 1991), ktorá mala ústredie takisto v metropole ZSSR. Strany sa však prihovárali za rozšírenie vzťahov s krajinami Európskeho spoločenstva.

Ani predvolebnej kampani 1990 sa nevyhli škandály, zjavné „podpásovky“ a tzv. mediálne bomby prišli však až v samom jej závere. Pôvod mali spravidla v Česku, ale dozvuky aj na Slovensku. V polovici mája vyšiel v rakúskom týždenníku Profit článok o údajnej eštebáckej minulosti predsedu Československej strany lidovej (ČSL) Josefa Bartoníčka.

Nasledoval list predsedu ďalšej českej Kresťansko-demokratickej strany Václava Bendu. Vyzýval strany „bezpodmienečne uskutočniť lustráciu prinajmenšom všetkých kandidátov do zákonodarných zborov„. Benda tiež navrhol výsledky hneď nezverejňovať, nech sa usvedčení sami rozhodnú, či sa v tichosti stiahnu z politického života. Občianske fórum nato požiadalo ministerstvo hnutia o preverenie svojich kandidátov.

Darmo minister vnútra ČSFR Richard Sacher, ináč ľudovec, upozorňoval na nespoľahlivosť a neúplnosť archívov, z veľkej časti skartovaných – v lustráciách volebných kandidátok sa muselo pokračovať. Mimochodom, Bartoníček nimi prešiel bez úhony, zato ďalších 18 kandidátov lidovej strany nie. A v Česku bola táto strana najvážnejším súperom OF! Havlovci neskrývali obavy z ČSL, ktorá – súc nezaťažená dohodami s predstaviteľmi bývalého režimu – mohla v niektorých chúlostivých otázkach aj pritvrdiť.

Bartoníčka sa potom pokúsili zlomiť výpoveďou bývalého príslušníka ŠtB proti nemu. Keď ani tak neodstúpil, objavil sa 6. júna na televíznych obrazovkách námestník ministra vnútra, zodpovedný za tajné služby, Jan Ruml z OF. Verejne a bez predloženia akýchkoľvek dôkazov obvinil predsedu lidovej strany, že skrýva svoju minulosť.

„Prišlo tak k diskreditácii nielen Bartoníčka, ale celej ČSL, čo bol zrejme účel,“ konštatuje politológ Jakub Charvát z Metropolitnej univerzity v Prahe. „Akcia sa odohrala dva dni pred začatím parlamentných volieb, išlo teda aj o hrubé porušenie dikcie volebného zákona.“

Aký dosah mala aféra na Slovensko? Začalo sa lustrovať vo VPN a hnutie v predvečer volieb stiahlo z kandidátky takmer každého tretieho uchádzača. Napríklad aj režiséra Dušana Hanáka, ktorý dlho odmietal kandidovať, nakoniec sa však dal presvedčiť priateľmi… Potom ho odstavili a až oveľa neskôr vyšlo najavo, že vôbec nebol registrovaný ako spolupracovník ŠtB.

Ako posledný odstúpil z kandidátky Ján Budaj, vedúca osobnosť hnutia, ale verejnosť sa o tom dozvedela až v sobotu neskoro večer, keď už bolo po voľbách. Podľa Vladimíra Ondruša, ktorý bol vtedy za VPN podpredsedom slovenskej vlády, išlo s najväčšou pravdepodobnosťou o „cieľavedomú akciu so zámerom Jána Budaja skompromitovať“.

Skúška z demokracie a zo slobody

Týždeň pred voľbami zverejnili agentúry posledné prieskumy volebných preferencií z konca mája, na ďalšie už platilo moratórium. Ako sa ukázalo po zatvorení volebných miestností, anketármi namerané čísla boli dosť vzdialené skutočným výsledkom volieb.

Podľa Inštitútu pre výskum verejnej mienky mala získať VPN 42 percent hlasov, kresťanskí demokrati 15 percent, SNS 4 percentá, DS 2 percentá. Vo voľbách do Národnej rady bolo vtedy stanovené kvórum, čiže hranica priechodnosti na 3 percentá, kým do federálneho parlamentu – 5 percent. SNS a DS by sa teda s takýmito preferenciami do SNR nedostali…

Niektorí sociológovia už v tom čase upozorňovali na tzv. skrytých voličov najmä KSČM a KSS, resp. SDĽ, ktorí sa z rôznych obáv nechceli zdôveriť anketárom, ďalší však tvrdili, že v skutočnosti transformujúca sa ľavica získa ešte menej hlasov. Veď agentúra STEM im v poslednom prieskume namerala iba 8 percent.

Napokon, komunistom ich protivníci naložili v predvolebnom boji, koľko len sa do nich zmestilo. Stačí spomenúť, že jeden z najfrekvento­vanejších volebných sloganov hlásal: „Kto nepôjde voliť, bude voliť komunistov!“ Ako však ovplyvnili podobné heslá rozhodovanie voliča?

Zratúvanie výsledkov volieb trvalo dlhšie, ako trvá v súčasnosti. Jednak štatistické úrady ešte nedisponovali takými výkonnými počítačmi a volič vypĺňal až tri farebne odlíšené volebné lístky (hlasovalo sa do SNR, Snemovne ľudu a Snemovne národov Federálneho zhromaždenia). Všetko komplikovali aj dve skrutíniá so zložitými prepočtami preferenčných hlasov a tzv. zvyšných hlasov a neobsadených kresiel.

Voľby sa konali v piatok a sobotu (8. a 9. júna), úplné výsledky však noviny priniesli až v utorok 12. júna. Boli dosť prekvapujúce, a to aj na celoštátnej úrovni. Hoci palmu víťazstva vo voľbách do federálneho parlamentu si podelili obe občianske hnutia OF a VPN, nik nepočítal s druhým miestom a 24-percentným ziskom KSČM.

Vo voľbách do Národnej rady zase prekvapila SNS, ktorá so ziskom 14 percent predbehla – hoci len o šesť desatín – reformných komunistov, budúcich ľavicových demokratov. Podľa zahraničných médií, napríklad denníka New York Times, bol najväčším prekvapením volieb na Slovensku prepad kresťanských demokratov, ktorí na druhom mieste získali o 10 percent menej hlasov ako VPN (29,3 percenta).

Ako hodnotili voľby pozorovatelia Parlamentného zhromaždenia Rady Európy? Proti ich priebehu nemali žiadne vážnejšie výhrady, na niečo však upozornili. „S obavami sme zaznamenali hrozbu separatizmu a nacionalizmu,“ povedal šéf skupiny Lennart Ljung a nezabudol pripomenúť: „Každý by mal zostať verný svojmu jazyku a národu, ale šance v Európe majú len tí, čo spolupracujú.“

Pozorovateľov však prekvapila vysoká účasť vo voľbách – 95,39 percenta oprávnených voličov! Priam ako za starých komunistických čias, čo sa však už nikdy potom nezopakovalo.

Sociológ Krivý vidí určitú podobnosť medzi voľbami v rokoch 1920, 1946 a 1990. Označuje ich za „zakladateľské„ a pre tie je príznačná zvýšená euforickosť a emocionalita. „Ich výsledky sú vždy zásadné pre počiatočné nasmerovanie režimu, ale málo použiteľné ako indikátor stabilnejších politických a hodnotových orientácií obyvateľstva,“ tv­rdí.

Už ďalšie parlamentné voľby ukázali, čo si v skutočnosti želá slovenský volič a na koho sa orientuje. Ale najprv, hneď po voľbách '90 sa sformovali nové národné reprezentácie Česka a Slovenska, ktoré sa nedokázali ani po vyše roku dohodnúť na novom štátoprávnom usporiadaní. Ako pripomína profesor Rychlík, dávali tušiť blížiaci sa konflikt.

O voľbách 1990 sa pred ich konaním zvyklo hovoriť a písať ako o vážnej skúške Slovenska z demokracie a slobody. Tí, čo boli už vtedy za jeho samostatnosť, dnes tvrdia, že test dospelosti urobilo na výbornú, lebo sa začalo stavať na vlastné nohy. Tí, čo boli za spoločný štát, si zrejme myslia niečo iné. A možno už ani nie…

© Autorské práva vyhradené

28 debata chyba
Viac na túto tému: #prvé slobodné voľby