Foto: Posterinternational.com
Väčšina účastníkov prvej spartakiády sa prihlásila do nácviku dobrovoľne a považovala za vec prestíže postúpiť z rodnej obce do okresného a neskôr aj do krajského kola. Prebiť sa až na prehliadku najlepších do Prahy – to bol pre nich vytúžený sen a potom životný zážitok, na ktorý sa nezabúda. Spartakiáda na celoštátnej, vtedy československej úrovni, sa konala v dňoch 23. júna až 5. júla 1955 na strahovskom štadióne v Prahe. Ale prípravy sa museli začať oveľa skôr.
„Asi pol roka prebiehal nácvik u nás doma,“ spomína Klementína Ozabalová zo Záhorskej Vsi. "My ženy sme sa najprv schádzali dvakrát týždenne pod hlavičkou odborárskej organizácie, ktorá pôsobila v tunajšom závode Strojstav. Nasledovali okresné zrazy, v našom prípade v Malackách, kde sa zosúlaďovali skupiny z okolitých obcí a telovýchovných jednôt. Až potom prišli na rad krajské zrazy, to sme cestovali do Bratislavy. Tam sa vybrali najlepší cvičenci a cvičenky, ktorí následne postúpili do Prahy.“
V novomestskom okrese patril vtedy medzi organizátorov spartakiády aj Štefan Pevný. "Nikdy nezabudnem na tie cvičenky a ich učiteľky, ktoré nepostúpili,“ rozpráva, "ako smútili, ba niektoré až plakali. Darmo ste ich pochválili, aké boli skvelé a vysvetľovali im, že to jednoducho nejde, aby sa tam dostal každý. Brali to ako prehru.“
Bývalý mládežnícky a telovýchovný pracovník sa začne okolo seba obzerať, keď číta alebo počúva, že mladí ľudia sa v minulosti museli zúčastňovať na spartakiádach preto, lebo boli povinné. "Pýtam sa sám seba, či som vôbec žil v tejto krajine. Drvivú väčšinu cvičencov totiž motivovala predovšetkým prirodzená súťaživosť.“
Slovákom sa do toho nechcelo?
Podľa dobových štatistík vystúpilo na Strahove za deväť spartakiádnych dní 567 506 cvičencov, z toho 33 187 bolo zo Slovenska, čo nie je ani 7 percent z celkového počtu. Pritom na slovenských okresných spartakiádach sa ich zúčastnilo mnohonásobne viac, veď len v Piešťanoch (vtedy boli okresným mestom) vystúpilo okolo 4-tisíc cvičencov.
Tento nepomer zaráža a natíska sa otázka, či nešlo o diskrimináciu. Podľa Pevného ani nie, lebo ČSR patrila vtedy medzi unitárne štáty (federácia bola ešte zakázanou hudbou budúcnosti) a vychádzalo sa z platného administratívneho členenia krajiny na kraje a okresy. Slovensko malo šesť krajov so 79 okresmi, kým Čechy a Morava dovedna trinásť krajov so 179 okresmi. Nuž a výber najlepších pre pražské finále, zopakujme si, prebiehal práve na úrovni okresov a krajov.
"České kraje mali navyše rozvinutejšiu a lepšie vybudovanú materiálno-technickú základňu telovýchovy a športu, než viaceré kraje slovenské,“ dodáva Pevný. Ale nezohrala pri tom svoju úlohu aj sokolská tradícia? Spartakiáda predsa pripomínala všesokolské zrazy za prvej ČSR a v prvých rokoch po vojne. Spolok Sokol mal oveľa viac priaznivcov v Česku než na Slovensku. Nebola preto prvá spartakiáda populárnejšia medzi Čechmi ako medzi Slovákmi?
Podľa historika Petra Roubala z Českej akadémie vied sa organizátori spartakiády práve preto stretávali na Slovensku v roku 1955 aj s vážnymi ťažkosťami. "Nechuť ku komunistickej telovýchove sa na Slovensku spájala s nechuťou k sokolskej tradícii čechoslovakizmu a k antiklerikalizmu,“ tvrdí Roubal. Historik sa pritom opiera o fakty z hlásení o prípravách okresných a krajských súťaží. Išlo o niekoľko zdokumentovaných prípadov podpaľačstva, prestrihávania drôtov elektrického vedenia, strhávania plagátov a v Galante aj o prípad odlákania časti cvičencov na birmovku.
Neboli to však len lokálne a okrajové javy? V mnohých regiónoch západného Slovenska totiž ľudia aj vtedy v dobrom spomínali na činnosť Sokola, hoci sa našli aj takí, ktorí ironizovali na tému „sokolských tančekov“. "Ako dievča som cvičila v Sokole,“ hovorí pani Klementína. Napokon aj Roubal priznáva, že spartakiáda si čoskoro získala na Slovensku početných stúpencov a jej zrušenie v roku 1990 tu vyvolalo "výrazne väčší odpor ako v českých krajinách“.
Postupne, a najmä po tom, čo sa v roku 1968 Československo stalo federatívnym štátom, menil sa aj podiel cvičencov zo Slovenska na strahovských vystúpeniach. Na tretej spartakiáde v roku 1975 tvorili už takmer 17 percent z celkového počtu cvičencov a na štvrtej o päť rokov neskôr to bolo takmer 20 percent.
„Nevidel som v tom politiku“
Ale vráťme sa na pražský Strahov v júni 1955. Martin Balla, vtedy učiteľ telocviku v Hlohovci, sa tam dostal spolu so skupinou starších žiakov ako ich cvičiteľ. "Najprv sa mi do nácviku spartakiády nechcelo, veď to bola niekoľkomesačná drina,“ spomína, "až v Prahe sa ukázalo, že to stálo za to.“
V "stovežatej“ ich ubytovali v jednej škole oproti americkému veľvyslanectvu. "Spávali sme síce v telocvični na vojenských slamníkoch, ale chlapci sa tešili na Prahu, napokon aj niektorí dospeláci ju navštívili vtedy prvýkrát v živote,“ pokračuje Balla. "Ja som tam navyše bol s manželkou, tiež cvičiteľkou a keď bolo treba – napríklad keď niektorý žiak ochorel – tak som zaňho zaskočil pri generálke alebo aj na vystúpení takpovediac naostro na Strahove.“
Spartakiáda bola rozdelená na Dni mladých a Dni dospelých. Ballovi zverenci vystupovali medzi prvými, preto do Prahy prišli skôr, aby si mohli niekoľko dní skladbu opakovať s ďalšími cvičencami – žiakmi z celej republiky. Mimochodom, školský rok 1954/1955 sa z dôvodu celoštátnej spartakiády končil výnimočne už 18. júna.
Okrem vystúpenia na Strahove sa v nedeľu 26. júna zúčastnili aj starší žiaci na pochode 120-tisíc mladých cvičencov Prahou z Václavského námestia. Keď si všetko odcvičili a odpochodovali, mali čas aj na oddych a sprievodný program. "Boli sme napríklad na Fidlovačke v Národnom divadle,“ rozpamätáva sa Balla. A ešte si spomína, že po niektoré dni boli v Prahe tropické horúčavy. Vtedy zažil doslova medzinárodnú blamáž. "Chlapci zistili, že za ohradou veľvyslanectva sa nachádza bazén plný vody,“ rozpráva. "Čo oni vedeli, že ide o výsostné územie Spojených štátov? Ani si nepýtali dovolenie, preskočili ohradu a šup do vody. Nuž čo, museli sme sa ospravedlniť a nespratníkov pokarhať.“
Foto: Rajec.info
Prvá spartakiáda sa konala v čase, keď komunistický režim ešte len vychádzal zo svojej zakladateľskej, horúcej fázy, keď vo svete zúrila studená vojna a na Východe i Západe sa rinčalo zbraňami oveľa hlasnejšie ako dnes. Ani také veľkolepé telovýchovné podujatie nemohla nesprevádzať militantná rétorika. Na strahovskom štadióne dominovalo heslo "Na prácu a obranu vlasti pripravený!“ Tón straníckej propagande nasadil úvodník Rudého práva už v otvárací deň 23. júna: "Spartakiáda ukáže celému svetu, že náš ľud stojí na stráži pokoja a mieru svojej vlasti, že je rozhodnutý chrániť bezpečnosť a nedotknuteľnosť republiky.“ Ozbrojené sily ČSR mali na spartakiáde osobitný deň, jedno vystúpenie absolvovali vojaci dokonca s puškami a zlatým klincom programu bol hromadný zoskok výsadkárov na plochu štadióna.
Prvá spartakiáda mala svoj ideový rámec – bola vyvrcholením osláv 10. výročia oslobodenia Československa Červenou armádou, preto ju politické vedenie chcelo stoj čo stoj usporiadať najneskôr v júni 1955. Spartakiáda sa otvárala vztýčením štátnych vlajok ČSR a ZSSR. Podľa Antonína Zápotockého, ktorý sa stal prezidentom ČSR po smrti Klementa Gottwalda, mala spartakiáda predovšetkým dokumentovať "radostný život“ v krajine a "prekonať po všetkých stránkach to, čo dosiaľ ukázali sokolské zrazy, robotnícke olympiády či spartakiády“.
To sa napokon stalo. Aj podľa Roubala nikde inde na svete sa synchronizovaný pohyb cvičencov neudial v takom meradle. Historik však pripisuje túto unikátnosť československých spartakiád obrovskej rozlohe strahovského štadiónu. Štát ho vybudoval už v roku 1926 a na účely prvej i ďalších spartakiád ešte upravil. Strahovské cvičisko malo potom rozlohu ôsmich futbalových ihrísk a pokrývala ho značková sieť, umožňujúca cvičiť naraz takmer 14-tisíc cvičencom.
Aj odporcovia podobných megalomanských podujatí priznávajú, že prvá celoštátna spartakiáda pôsobila dojmom výnimočnosti a jej organizátorom sa podarilo vytvoriť skutočne slávnostnú atmosféru. Ak si pozrieme starý filmový žurnál, celý venovaný tejto spartakiáde (je aj na youtube) a odmyslíme si propagandisticky ladený sprievodný komentár, zostanú len obrazy plné úprimných a veľmi silných emócií. "Pochopte, my sme to vtedy nevnímali ako politiku alebo ideológiu, my sme jednoducho mali radosť z pohybu, videli sme tu krásu a boli sme šťastní, že skladbu, ktorú sledovalo vyše dvestotisíc ľudí na štadióne, sme napriek veľkej tréme zvládli,“ prízvukuje Balla.
Príležitosť nadviazať vzťahy
Klementíne Ozabalovej sa najviac vryl do pamäti pochod dospelých cvičencov Prahou 3. júla 1955, v druhú nedeľu spartakiády. "Volali sme ‚Bratislava zdraví Prahu!‘ a tisíce Pražanov, ktorí lemovali cestu nášho sprievodu, odpovedalo ‚Praha zdraví Bratislavu!‘. Zdalo sa nám to také vrelé a srdečné, že som pocítila čosi ako hlbokú spolupatričnosť.“
Za tie takmer dva týždne pobytu v hlavnom meste sa nadviazali priateľstvá, ktoré pretrvali roky, Hlohovčania napríklad dohodli družbu so školou v Žatci a vzájomne sa potom dlho navštevovali. Ale vznikli aj hlbšie citové vzťahy, kdekto si počas spartakiády našiel celoživotného partnera. Neskôr sa dokonca tvrdilo, že spartakiády, opakujúce sa každých päť rokov, spôsobili svojrázny päťročný demografický cyklus. Dobové štatistiky pôrodnosti však tento mýtus nepotvrdzujú.
Ak chceme lepšie pochopiť nostalgiu pani Ozabalovej, Štefana Pevného, Martina Ballu a mnohých ďalších žijúcich pamätníkov prvej spartakiády, musíme si viac sprítomniť časy ich mladosti, pozrieť sa na to, čo vtedy prežívali, optikou ich doby. Spoločný štát Čechov a Slovákov sa v roku 1955 dostával z obdobia tvrdej totality s jej najhoršími represiami. Nebol to ešte politický odmäk, ale, ako píše vo svojich pamätiach Alexander Dubček (vtedy krajský tajomník KSS v Banskej Bystrici), "napriek tvrdošijnému správaniu vedenia KSČ dali sa už rozoznať niektoré znaky všeobecného obratu k lepšiemu“.
Uplynuli viac ako dva roky od smrti Josifa Stalina. Jeho nástupca Nikita Chruščov prekvapil svet koncom mája 1955 svojou návštevou Belehradu. Juhoslovanského lídra Josipa Broza Tita oslovil zrazu "drahý súdruh“! Toho Tita, ktorému kremeľskí vládcovia nevedeli predtým prísť na meno a tlač v celom sovietskom bloku o ňom písala ako o "krvavom psovi“.
Na Slovensku väčšina tzv. buržoáznych nacionalistov sedela ešte za mrežami, ale jedného z popredných, básnika Laca Novomeského štátna moc práve v roku v roku 1955 (už rok a pol po zinscenovanom politickom procese) postupne a potichu vypustila na slobodu. Naďalej musel žiť pod prísnym dohľadom v Prahe, ale už to nebolo väzenie.
Mesiac a pol pred spartakiádou vyhlásil prezident Zápotocký rozsiahlu amnestiu (k 10. výročiu oslobodenia), ale netýkala sa trestných činov "kontrarevolučnej“, teda protištátnej povahy. Zahŕňala však aj asi dvetisíc prípadov z kategórie bývalej buržoázie a tzv. kulakov.
Celkom úspešne prebiehala industrializácia Slovenska, jeho premena z agrárnej na priemyselnú krajinu. Prednostne sa investovalo do strojárstva, energetiky a dopravy. Pred prvou spartakiádou sa napríklad dokončila železničná trať Turňa nad Bodvou-Rožňava, čím Košice získali druhé železničné spojenie s Bratislavou. V tom istom roku sa zdvojkoľajnila košicko-bohumínska železnica.
Praha sa počas spartakiády chcela ukázať ako výkladná skriňa Československa, ktoré buduje svoj socialistický zajtrajšok. V jej obchodoch sa dalo kúpiť všeličo z toho, čo sa inokedy a inde nedalo zohnať, vrátane exotického ovocia. České pivo sa predávalo aj na štadióne a organizátori spartakiády sa spočiatku ani nesnažili obmedzovať konzumáciu alkoholu. Až keď sa rozchýrilo, že pivo predávajú jeho roznášači priamo na zoradisku pre cvičencov, spartakiádny štáb zasiahol a predaj zakázal.
Vcelku však pozorovateľ mohol nadobudnúť dojem, že režim pozvoľna povoľuje svoje zovretie, že vo vzduchu cítiť blížiace sa predjarie a že na konci temného tunela už možno tušiť síce ešte slabé, ale predsa len svetielko nádeje. Alebo jeho záblesk?
Staronová tradícia
Prvá spartakiáda zaznamenala nesporný úspech, veď ju videlo viac ako 1 a pol milióna divákov. V záverečný deň usporiadatelia narátali 250-tisíc divákov, z toho 3-tisíc zahraničných krajanov. Pred vstupom na štadión predávali návštevníkom, ktorí mali lístky na státie, jednoduché skladacie stoličky, aby si mohli aspoň na chvíľu odpočinúť.
„Spartakiáda poskytla plastický obraz 10-ročného úsilia československého ľudu,“ napísalo Rudé právo po jej skončení, "vyjadrila veľké dielo našej strany.“ Slobodná Európa to videla, samozrejme, ináč a s odstupom niekoľkých týždňov konštatovala: "Režim síce potlačil Sokol, ale s jeho tradíciou márne zápasí. Nezostalo mu preto iné, než ukradnúť – podľa osvedčeného komunistického receptu – cudziu myšlienku a pokúsiť sa ju prefarbiť na červeno.“
Samotní organizátori sa odvolávali na tradície masových cvičení robotníckych telovýchovných jednôt za prvej ČSR, a najmä na ich vystúpenie v Prahe na Maninách v roku 1921, pre ktoré Jiří F. Chaloupecký vynašiel názov "spartakiáda“ (podľa mena vodcu vzbury otrokov v starom Ríme Spartaka).
Či už tak, alebo onak, 1. celoštátna spartakiáda v roku 1955 dala základ novej tradícii. Podobné podujatia sa potom konali ešte päťkrát.