Foto: Marianna Mikešová, Pravda.sk
Na pár metroch štvorcových sa vedľa seba objavil sovietsky lazaret, americká vojenská základňa aj nemecká poľná pošta. Akcia s tajomným názvom Piknikové kratochvíle priniesla 40. roky, ktoré mnohým pripomenú ťažké, no niektorým aj romantické časy. Nostalgickú atmosféru navodili ženy v dobových kostýmoch sestričiek či nemeckých helferiniek, aj muži vo vojenských rovnošatách. Na tráve sa piknikovalo, v provizórnej sovietskej nemocnici sa liečilo, v poľnej pošte sa písali pohľadnice atramentom.
Hrdinky červenej armády
Všetko na fronte bolo provizórne, provizórny bol operačný stôl, lekárske náčinie aj postupy. Vždy pracovali s tým, čo bolo po ruke. „Ak bol niekto ranený, najprv ho, zvyčajne ženy, ošetrili v poli, potom ho stiahli do zázemia a pokračovali v starostlivosti,“ popisuje Mariana Džubáková, ktorá pracuje v nemocnici a v rámci združenia KVH Zolium sa zameriava na tému sovietskych žien vo vojne. Ukazuje kovovo-sklenené injekčné striekačky, ktoré sa po každom vpichu len vyvarili vo vode a ďalej používali. Na sebe má uniformu Červenej armády, v ktorej pôsobilo až okolo 800-tisíc žien, z toho 700-tisíc partizánok.
Marianina uniforma je z roku 1943, na saku má zdravotnícke výložky, a patria k nemu čižmy a modrá vlnená sukňa. Modrú neskôr vymenenili za zelenú, pretože bol nedostatok látok. Častejšie ako sukne však ženy v boji nosili nohavice, rovnako ako muži. Čižmy boli nepostrádateľné, preto ak muž dostal nové čižmy a videl, že žena ich má opotrebované, bez váhania jej ich daroval. Až tak veľmi si ženy na fronte vážili. Niet sa čomu čudovať, veď sa o nich starali, prali im a ošetrovali ich.
„Keď žena prišla na front, ostrihali ju tak, aby sa jej vlasy nedotýkali ramien. Krátke vlasy museli mať kvôli hygiene aj kvôli disciplíne. Ženy však mali takú fintu, že lodičku nosili nie na stred, ale na bok, aby im zvyšok vlasov bolo lepšie vidieť. Muži v príbehoch opisujú, že keď po roku či dvoch medzi nich prišla konečne žena, veľmi sa chceli tých ženských vlasov dotknúť, až tak im ženy chýbali,“ pokračuje Mariana. Aj ona má vlasy v dĺžke nad ramená, je tak vernou kópiou disciplinovanej sovietskej vojačky.
Ku koncu vojny vraj už aj pravidlám upustili uzdu a obliekanie nebolo také striktné. Na dobových fotografiách môžeme vidieť, že ženy z oslobodených území nosili aj civilné prvky. Známa je napríklad fotka z Prahy, na ktorej má žena z Červenej armády na hlave bielu štrikovanú baretku, iné zas majú obuté civilné topánky na opätku.
Bojovali aj s tuhou zimou
Oblečenie zohrávalo dôležitú úlohu najmä v silných mrazoch, vtedy si Sovietky obliekli kabát z hrubej látky, nazývaný šinel. Z podobnej látky boli aj váľanky. Nerozlišovala sa pri nich pravá a ľavá noha, obe topánky boli rovnaké. „Slúžili v zime ako izolácia. Vypchávali si ich slamou alebo ich namočili do vody. Sú príbehy, podľa ktorých si ich namáčali aj vlastnými tekutinami. Potom to nechali zmrznúť a táto zmrznutá vrstva tvorila ďalšiu izolačnú vrstvu pred mrazom,“ popisuje Mariana. Aj toto je dôkazom, že vojaci si museli pomáhať ako vedeli.
Okrem toho často zohrievala vojačky takzvaná telogreika, ktorá už podľa názvu mala hriať telo. Dnes by sme tento kúsok oblečenia nazvali prešívanou bundou. Samozrejmosťou boli rukavice, či už klasické, alebo strelecké, ktoré mali voľný palec a ukazovák. Hlavu si chránili pred mrazom typickou baranicou, alebo podhelmovkou. Prieskumníčky alebo ostreľovačky v zime používali aj maskovaciu bielu kombinézu, vďaka ktorej mohli takmer splynúť so snežnou krajinou a nepriateľ ich len tak ľahko nezbadal. Špeciálny odev nosili aj tankisti a tankistky.
Foto: Pravda.sk, Marianna Mikešová
Nielen oblečením sa však sovietski vojaci zahrievali. V chladnom počasí prišiel vhod aj samovar, akási obdoba dnešnej rýchlovarnej kanvice. Mariana s priateľom z občianskeho združenia KVH Zolium, Martinom Baranom, ukazujú exportný kus ruského samovaru. Do strednej nádoby dali drevo, ktoré sa zapálilo, do veľkej nádoby naliali vodu, ktorá takto po chvíli zovrela a potom ju kohútikom nalievali do pohárov. Hore zvykol byť ešte umiestnený čajník, v ktorom bol veľmi silný ruský čierny čaj. Z neho si ľudia trochu naliali do pohára a zvyšok doliali horúcou vodou zo samovaru.
„Samovar bol ikonou, každý sa oň staral, nedaj bože, aby sa s ním niečo stalo. Bolo to niečo, ako pre dnešnú mládež počítač, pretože sa pri ňom vždy všetci zišli, združovali sa a utužovali kamarátstva. A keď je kamarátstvo, hneď je lepší bojový duch,“ vysvetľuje Martin Baran, ktorý rovnako ako jeho kolegyňa reprezentuje sovietskeho vojaka .
Ťažký údel žien
Mužov aj ženy v Sovietskom zväze odmalička učili milovať a ochraňovať svoju vlasť. Niet preto divu, že aj mladé ženy a dievčatá, ktoré napríklad už stratili rodinu vo vojne, odišli bojovať za svoju krajinu. Oficiálne mohli do vojny nastúpiť až od osemnásteho roku, nebolo však výnimkou, že bojovali aj mladšie. „Potom sa stávalo, že dievčatá, ktoré mali len 17 rokov, mali šedivé vlasy, stratili menštruáciu a celkovo fyzicky prestávali byť ženami. Boli chudé a predstavte si, že často museli z bojiska odtiahnuť aj veľkého chlapa, ošetriť ho a ťahať s ním aj zbraň. Nevziať zbraň bol priestupok,“ hovorí Mariana.
Po zdravotníkoch, či už mužoch alebo ženách, nepriatelia strieľali najviac. Vedeli totiž, že zranených vojakov ošetria a mnohí z nich sa neskôr vrátia späť. Ak zastrelia zdravotníka, zabijú takpovediac viac múch jednou ranou. Preto si aj zdravotníci začali z ramien strhávať označenie červeného kríža. Na ženy bol celkovo vyvíjaný silný psychický tlak a museli si mnohé vytrpieť. Ak sa náhodou dostali do zajatia, hrozilo im oveľa viac, ako mužom. Takmer každá vojna so sebou prinášala aj znásilnenia a ďalšie krivdy.
Vyznamenania si museli zaslúžiť
Z vojny sa chcel s vyznamenaním vrátiť každý, každý chcel byť hrdinom. To zneužívalo veliteľstvo na propagandu a motiváciu. Po jednotlivých bojoch napríklad museli vojaci písať na lístky, aký hrdinský čin v ten deň videli. Hrdinu, ktorý v boji zahviezdil, im potom dávali za príklad a nabádali ich k tomu, aby boli tiež hrdinami. Ženy dostávali vyznamenania napríklad aj za to, koľko chlapov z boja vytiahli. Podľa Martina pod paľbou z boja vytiahli aj desiatky ťažkých mužov. V sile a odvahe ich veľakrát prekonali, napríklad medzi ostreľovačmi si prvenstvo drží žena – Ľudmila Pavličenko.
„Vyznamenania si však museli tvrdo zaslúžiť. Aj keď mnohé dievčatá mali poodtŕhané nohy a ruky, žiadne vyznamenanie nedostali,“ pokračuje Martin. Aj Mariane sa na hrudi leskne zopár odznakov. Vyznamenie vraj dostala napríklad za to, že počas jednej vojenskej ukážky sa postarala o vojaka, ktorý si vyvrtol členok.
Keď sa ženy vracali po vojne domov, často ich rodiny podozrievali, mysleli si, že robili prostitútky a vyznamenaniam neverili. A to ich mali často viac než muži. „Boli útrapy, ktoré ženy museli prežiť cez vojnu, ale aj po vojne. Prestalo sa však o nich rozprávať, na ženy sa zabúdalo a stále sa zabúda,“ myslí si Mariana a dodáva, že ženy si zaslúžia byť právom nazývané hrdinkami.
Nemky boli úradníčky
Nemecká mentalita sa od tej sovietskej v mnohom odlišovala, preto sa aj k ženám pristupovalo inak. Kým Sovieti ženy nasadzovali priamo do boja, Nemci si tie svoje ochraňovali. „Ideológia, ktorú presadzoval aj Hitler v tej dobe bola, že žena má byť doma, starať sa o rodinu, vychovávať deti a nemá vôbec prísť do styku so zbraňami. Nemky mali dokonca zo zákona zakázané nosiť zbrane, až ku koncu vojny im to dovoľovali na výnimku,“ vysvetľuje Barbora Haranzová zo združenia KVH Zolium, ktoré podujatie organizovalo a venuje sa vojenskej histórii.
Až na konci vojny vznikla skupina žien, ktorú nasadzovali aj priamo do boja. Dovtedy vykonávali Nemky len kancelárske úlohy a v porovnaní s ruskými vojačkami ich bolo málo. Keď však vo vojne pozomieralo veľa chlapov, naverbovali aj viac žien. Najviac bolo sestier červeného kríža, tie mali aj najvýraznejšie straty na životoch, pretože sa dostali najbližšie k frontu.
Tie ženy, ktoré robili helferiny, sa však k frontu dostali najviac na niekoľko kilometrov. Hneď ako sa ocitli príliš blízko, ich údajne sťahovali späť, aby neprišli do priameho styku s nebezpečenstvom. „Sovietky išli až na front, prešli s chlapmi všetko a robili to isté čo oni. Nemky nevykonávali mužské funkcie, robili zapisovateľky, telefonistky, spojárky…,“ pokračuje Barbora. Na sebe má nemeckú letnú vychádzkovú uniformu so šedou lodičkou, ktorú nosili ženy spojárky, keď dostali „opušťák“ a išli napríklad na prechádzku do mesta.
Sovieti poznali Coca Colu
Podobne ako v Nemecku k ženám pristupovali aj v Amerike. Tamojšie ženy sa do vojny zapájali len ako úradníčky, pisárky či sestričky. Žiadne z nich v armáde nebojovali. Američania, ktorí sa do vojny zapojili len na menej významných frontoch, údajne podporovali spojenecké vojská Sovietov aspoň na diaľku. Okrem tankov, ponoriek či lietadiel im dodávali aj potraviny. „Zároveň im posielali aj Coca Colu. Takže už niekedy v štyridsiatom treťom Rusi poznali a pili Coca Colu, kým my sme nemali ani páru, že niečo také existuje,“ smeje sa Martin.
Okrem toho im dodávali aj jedlo v konzervách. Sovieti často našli na zemi aj nemeckú konzervu. Neodhodili ju však, ako by si možno niekto myslel, až takí hrdí neboli. Naopak ju šťastní zjedli. Podľa Martina takéto konzervy používali aj ako nástrahy na míny, niektoré jedlo mohli nechať aj otrávené.
Dnes si to nevieme predstaviť
Dobová móda uniforiem sa počas vojnových rokov miešala so štýlom pin-up. Ženy oblečené v šatách sa v jednej chvíli museli ostrihať a odísť do vojny. „Chceme, aby ľudia videli, že tie ženy neboli len cukríčky, nahodené v krásnych dobových šatách, ale že potom boli schopné obliecť si aj tú uniformu a ísť bojovať. Ale stále to bola tá istá žena, ktorá možno ešte pred mesiacom bola neuveriteľná kočka niekde na tancovačke,“ hovorí predsedníčka združenia a pripomína, aby sme nezabúdali, že to boli úplne obyčajné ženy, rovnako ako tie dnešné.
Aj keď dobové tábory vedia navodiť celkom vernú atmosféru, nikdy vojnové časy nezobrazia úplne zblízka. „Ja si naozaj neviem predstaviť, že sem teraz niečo príde, zmobilizujú nás a mám ísť niekde bojovať a zabíjať ľudí. Veď to je pre nás teraz úplne nemysliteľné,“ zamýšľa sa Barbora. Vtedy to však bolo dennou realitou. Preto by sme si podľa nej ženy mali symbolicky uctiť za to, čo vtedy dokázali.
Štýl pin-up sa aj v dnešnej dobe vracia a je medzi mladými ženami čoraz populárnejší. Barbora však tvrdí, že väčšina z nich nevie, ako vtedajšia móda skutočne vyzerala a ako sa ženy obliekali. Preto sa im to rozhodli spolu s Dashou Marlen, ktorá je odborníčkou na pin-up a vintage štýl, ukázať. Mnohé si napozerali zo starých fotografií, ďalšie informácie si predali medzi sebou. Toto bola prvá akcia svojho druhu na Slovensku a bude ich vraj viac. Organizátorky chcú totiž ľuďom priblížiť vojnové hrdinstvá žien aj vtedajšiu módu.
Poznámka: Fotky boli kvôli navodeniu dobovej atmosféry zámerne upravené na čiernobiele.
