Helénskej republike v uplynulých dňoch vraj hrozilo to isté, čo postihlo v polovici 50. rokov spoločný štát Čechov a Slovákov: použije sa krajné riešenie a krajinu vylúčia z Medzinárodného menového fondu (MMF).
Ak chceme zistiť viac, musíme podniknúť menší historický exkurz, ide totiž o takmer zabudnutú záležitosť. Najprv si však povedzme, že medzinárodným organizáciám typu MMF nesvedčia výrazy „vylúčiť“, „vylúčenie“. Štáty do nich vstupujú dobrovoľne a aj z nich vystupujú na základe vlastného rozhodnutia.
Nedorozumenie mohlo vzniknúť nesprávnou interpretáciou alebo zlým prekladom správy, uverejnenej koncom roku 1954 vo svetových médiách. „Rada guvernérov MMF prevažnou väčšinou odmietla československé námietky a 42 zástupcov členských štátov z celkového počtu 57 (štyria neprítomní) hlasovalo za vylúčenie,“ informoval vtedy denník New York Herald Tribune.
V učebniciach hospodárskych dejín sa však uvádza, že československá vláda v máji 1955 vystúpila z MMF, čím ukončila členstvo v ňom. A web Národnej banky Slovenska informuje na stránke venovanej medzinárodným vzťahom dokonca o „prerušenom členstve“ ČSR v MMF v roku 1954 a o „obnovenom členstve“ v septembri 1990.
Z iných zdrojov sa dozvedáme, že Československo bolo posledným štátom sovietskeho bloku, ktoré opustilo menový fond (pred ním to urobilo s oveľa väčším „treskom“ Poľsko). Ale z MMF vystupovali neskôr aj krajiny, ktoré nezáviseli od Sovietskeho zväzu tak ako my, napríklad Indonézia.
Historické paralely so súčasným, až nekresťansky zadlženým, Gréckom sotva obstoja aj z iného dôvodu. Komunistické Československo na rozdiel od neho neodchádzalo z fondu pre finančné problémy. Gréci dlhujú MMF takmer dve desiatky miliárd, zatiaľ čo v prípade Čechov a Slovákov to bolo tri a pol milióna dolárov finančnej pomoci, splatenej už v roku 1961.
Československo však patrilo medzi 29 zakladajúcich, tzv. pôvodných, štátov tejto organizácie, možno aj preto jeho odchod z nej trval dlhšie a vyvolal väčší rozruch.
Bol pri tom aj Slovák Hexner
Ak máme celú kauzu lepšie pochopiť, nezaobídeme sa bez ozrejmenia si okolností a príčin vzniku MMF pred 70 rokmi. Musíme sa však vrátiť až na začiatok júla 1944, keď v americkom mestečku Bretton Woods takmer tri týždne prebiehala konferencia o menovom usporiadaní medzinárodných vzťahov po skončení druhej svetovej vojny.
Zúčastnilo sa na nej okolo 300 delegátov zo 45 spojeneckých štátov, predovšetkým z tých, ktorých meny boli už pred vojnou viazané na americký dolár.
Československo tam malo piatich zástupcov. Delegáciu viedol minister financií v londýnskej exilovej vláde Ladislav Feierabend a bol v nej aj Ervin Hexner, rodák z Liptovského Mikuláša. Pred vojnou pôsobil na Univerzite Komenského v Bratislave ako docent práva a v roku 1939 sa rozhodol vzhľadom na svoj židovský pôvod emigrovať do USA, kde sa stal univerzitným profesorom. Na brettonwoodskej konferencii sa Hexner aktívne podieľal najmä na tvorbe Dohody o MMF.
Nie je bez zaujímavosti, že na konferencii sa zúčastnila aj delegácia Sovietskeho zväzu vedená Michailom Stepanovom, námestníkom národného komisára (ministra) zahraničného obchodu. Sovietska delegácia sa správala podľa pozorovateľov dosť pasívne, ale hlasovala za záverečné komuniké, ktoré schválilo koncepciu medzinárodných menových vzťahov, opierajúcu sa o zlato a americký dolár, o systém pevných menových kurzov a zásadu návratnosti a podmienenosti vo finančných vzťahoch.
Autorom tejto koncepcie bol Harry White, vedúci pracovník Ministerstva financií USA. Konkurenčný plán známeho britského ekonóma Johna Keynesa na konferencii neprešiel, niektoré jeho prvky a princípy sa však uplatnili v prijatej koncepcii. Oba návrhy totiž charakterizovala „snaha vytvoriť taký systém medzinárodnej menovej spolupráce, ktorý by nespočíval iba v usporadúvaní pravidelných medzinárodných konferencií, ale opieral sa o činnosť stálej inštitúcie“.
Foto: Osobný archív Petra Víteka
Tvrdí to odborníčka na otázky menovej teórie a politiky Jana Marková z Vysokej školy ekonomickej v Prahe. Tak už o rok vznikol MMF spolu s Medzinárodnou bankou pre obnovu a rozvoj (IBRD, resp. MBPOR), čiže budúcou Svetovou bankou.
Ale ešte niekoľko viet o Whiteovi. Stalinovi ľudia mohli byť v Bretton Woode pasívni aj preto, že Moskva už dávno pred konferenciou bola o všetkom informovaná. A to práve zásluhou Whitea, ktorého sovietska rozviedka zverbovala do svojich služieb ešte v roku 1936!
Údaje o agentovi pod krycími menami Kassir (Účtovník) a Jurist (Právnik) odovzdal západným tajným službám v roku 1985 prebehlík – bývalý vysoký dôstojník KGB Oleg Gordijevskij a o sedem rokov neskôr potvrdil tzv. Mitrochinov archív.
V USA však podozrievali Whitea zo špionáže v prospech ZSSR už hneď po vojne. Začiatkom roku 1947 ho zbavili funkcií na ministerstve financií aj v MMF, kde pôsobil ako predstaviteľ Spojených štátov. Vzápätí sa ocitol vo väzení a o niekoľko mesiacov zomrel na infarkt počas vyšetrovania.
Zásobáreň dolárov a zlata
Prečo sa vôbec Sovieti zúčastnili na brettonwoodskej konferencii, keď tam mali takého významného agenta? „Nič ich to predsa nestálo a chceli vyhovieť spojencovi z Veľkej trojky,“ odpovedá Valentin Katasonov, profesor na MGIMO, moskovskej vysokej škole pre budúcich diplomatov.
„Navyše, prezident Franklin Roosevelt sľúbil Stalinovi úver šesť miliárd dolárov. V apríli 1945 však Roosevelt zomrel a vystriedal ho Harry Truman, ktorý ukončil program Land-Lease (dodávky zbraní a potravín z USA) pre Sovietsky zväz a o miliardovej pôžičke už nemohlo byť ani reči.“
Spojenecké vzťahy prechádzali pozvoľna do konfrontácie. „V týchto nových podmienkach bolo Stalinovi jasné, že členstvo v menovom fonde alebo medzinárodnej banke môže Sovietskemu zväzu len uškodiť,“ myslí si Katasonov, autor vlani vydanej knihy o brettonwoodských dohodách a inštitúciách.
Moskva dohody o MMF a MBPOR neratifikovala, Československo však áno. V decembri 1945 ich schválilo všetkými hlasmi prítomných poslancov Dočasné Národné zhromaždenie, tak sa volal vtedajší parlament.
„Tieto dve dohody sú najďalekosiahlejším pokusom v histórii medzinárodnej hospodárskej spolupráce,“ povedal pri tejto príležitosti Alois Neuman, spravodajca za rozpočtový výbor. „Ich iniciátormi boli Veľká Británia a Spojené štáty, Sovietsky zväz pritom vynikajúco spolupracoval.“
Neuman síce zastupoval v zákonodarnom zbore Československú stranu socialistickú, ale vedel, čo sa patrí a nezabudol vyzdvihnúť úlohu ZSSR. Nie náhodou bol potom ministrom v niekoľkých československých vládach (až do roku 1968) a poslancom parlamentu ešte dlhšie (do roku 1976).
V tom čase, krátko po vojne, si však aj predseda KSČ Klement Gottwald myslel, že Československo pôjde vlastnou cestou budovania socializmu. Síce v úzkej spolupráci so ZSSR, ale že prinajmenšom obchodné vzťahy bude môcť republika rozvíjať so všetkými krajinami Západu. A MMF to mal napomôcť.
Áno, má vo svojom programe aj maximálne uvoľnenie devízovej kontroly zo strany členských štátov. „Ibaže túto požiadavku kladie ako dlhodobý cieľ,“ upokojoval kolegov Neuman, „a pripúšťa, že počas najbližších piatich rokov si mnohé štáty menovú kontrolu ešte podržia.“
Spravodajca parlamentného výboru však z neznámeho dôvodu „nezaťažoval“ kolegov ďalšími podmienkami z Dohody o MMF, napríklad o povinnosti členského štátu vopred konzultovať výraznejšie zmeny parity svojej meny a pravidelne poskytovať informácie o stave svojho hospodárstva i o medzinárodných transakciách.
Bolo však krátko po zničujúcej vojne, ekonomika štátu sa len ťažko zviechala z trosiek a poslancov zaujímali skôr práva a výhody vyplývajúce z takéhoto členstva. Mohli byť fascinovaní Neumanovou predstavou, že MMF je „zásobárňou devíz a zlata, do ktorej prispejú jednotliví členovia podľa svojej hospodárskej kapacity a z ktorej čerpajú podľa potreby na vyrovnanie prechodných schodkov svojej platobnej bilancie“.
V tom čase už mal fond 44 členov, finančné prostriedky, ktorými disponoval, sa blížili k 10 miliardám, československý podiel predstavoval 125 miliónov dolárov a bol dvanásty najvyšší. A tak k dohode nezaznela z poslaneckých lavíc jediná výhrada.
Otázka priateľstva so ZSSR
MFF oficiálne vznikol 27. decembra 1945, prvé zasadnutie jeho výkonného výboru sa konalo o päť mesiacov neskôr. Československo ako „pôvodný“ člen malo v ňom svojho zástupcu, bol ním Jan Mládek z ministerstva financií.
Nehľadiac na takéto postavenie sa už v septembri 1946 prejavili problémy s čerpaním prostriedkov zo zdrojov brettonwoodskych inštitúcií. Bolo napríklad pozastavené rokovanie o úvere 350 miliónov dolárov z medzinárodnej banky. Docentka Marková to vysvetľuje „zásadne novou politickou a hospodárskou orientáciou ČSR“.
Bolo už po parlamentných voľbách, v ktorých celoštátne zvíťazili komunisti a Gottwaldova vláda vytýčila pre ekonomiku dvojročný plán. Západ začal voči formujúcemu sa sovietskemu bloku uplatňovať Trumanovu doktrínu „zadržiavania komunizmu“. Vzťahy sa ešte zhoršili o rok neskôr, keď Československo na nátlak Moskvy odmietlo Marshallov plán.
„Stalin to označil za otázku priateľstva,“ približuje Slavomír Michálek z Historického ústavu SAV. „Ak pôjdete do Paríža, povedal Gottwaldovi, tak dokážete, že chcete spolupôsobiť pri akcii na izoláciu Sovietskeho zväzu“. Odmietnutie Marshallovho plánu však malo pre ČSR ďalekosiahle dôsledky. Naša ekonomika si musela vystačiť s vlastnými zdrojmi akumulácie, s nižšou efektivitou i konkurencieschopnosťou.
Foto: profi-forex.org
Napriek stupňujúcej sa studenej vojne požiadalo ešte Československo, ktoré malo problémy s pasívnym saldom obchodnej bilancie, o finančnú pomoc MMF. Fond nám ju odsúhlasil vo výške šesť miliónov dolárov v roku 1948. A ČSR ju začala čerpať formou nákupu za domácu menu.
Po prevrate vo februári 1948 sa vzťahy Československa so Západom rýchlo dostávali až na bod mrazu. Mládek požiadal v Amerike o politický azyl, ako náhradu zaň Praha delegovala do Výkonného výboru MMF politicky spoľahlivejšieho Bohumila Suchardu.
A ako sa vyvíjali ďalšie osudy nášho rodáka profesora Hexnera? O tom na Slovensku vie asi najviac Peter Vítek, riaditeľ Štátneho archívu v Liptovskom Mikuláši, ktorý sa stretol aj s Hexnerovými potomkami v USA. „Profesor Hexner získal už v roku 1947 americké občianstvo,“ hovorí, „až do roku 1958 pracoval vo vedení MMF i Svetovej banky, potom sa stal riaditeľom Úradu pre obchodný výskum v USA a zároveň externe prednášal na tamojších univerzitách. Zomrel v roku 1968.“
Vystúpiť, alebo ukončiť
Podľa zistení Radky Štikovej z Fakulty sociálnych vied Karlovej univerzity vládne a stranícke špičky ČSR vážne uvažovali o vystúpení z MMF už v roku 1950. Vtedy sa Sucharda prestal zúčastňovať na schôdzach výkonného výboru na protest proti tomu, že Čínsku ľudovú republiku v MMF zastupuje delegát vlády odbojného generála Čankajška. Vedenie fondu potom nahradilo Suchardu predstaviteľom Juhoslávie (tá už medzitým prerušila politické styky so ZSSR).
Napriek tomu si ČSR zachovala členstvo vo fonde, prestala mu však poskytovať požadované informácie o stave svojej ekonomiky. Pohár trpezlivosti sa prelial 1. júla 1953, keď Československo uskutočnilo menovú reformu bez predchádzajúcej konzultácie s MMF.
Kurz voči doláru sa zrazu zmenil z 50 korún za 1 dolár na 7,20 za 1 USD. Pritom domáce ceny a mzdy sa prepočítavali v pomere 5:1. Podľa prepočtov docentky Markovej by tomu zodpovedal nový kurz desať korún za dolár. „Čiže dolár bol voči korune podhodnotený o 28 percent.“
Nový kurz voči doláru však bol odvodený od zlatého obsahu koruny, ktorý vychádzal z novo vymedzeného kurzu koruny voči sovietskemu rubľu (1,80 koruny za 1 rubeľ). Ostatne, politická reprezentácia štátu sa tým ani netajila. „Odteraz bude kurz našej koruny pevne spätý so sovietskym rubľom, ktorý je najpevnejšou menou na svete,“ vyhlásil v Prahe vtedajší predseda vlády Viliam Široký.
Vedenie MMF žiadalo vysvetlenie, a keď Praha vytrvalo mlčala, zablokovalo v novembri 1953 Československu s okamžitou platnosťou prístup k svojim zdrojom „pre opakované neplnenie členských povinností“. Zároveň opätovne vyzvalo československú vládu obnoviť komunikáciu s fondom.
Ale ani na opakované výzvy Praha neposkytovala požadované informácie a neumožnila začať konzultácie. Preto Výkonný výbor MMF najprv vyzval vládu, aby ČSR vystúpila z fondu, a keď sa nedočkal odpovede, tak 31. decembra už len stroho oznámil, že členstvo ČSR v ten deň zaniklo…
Československá vláda zareagovala až o štyri mesiace. Odmietla uznať 31. december 1954 za dátum ukončenia svojho členstva v MMF i v MBPOR a za termín vystúpenia z MMF označila 4. máj 1955. V ten deň totiž poslala fondu oznámenie, že „dobrovoľne vystupuje z MMF z dôvodu zásadných názorových nezhôd“.
Návrat s trasúcou sa rukou
Z čoho vyplývali tie nezhody? Najskôr z onoho kopírovania sovietskeho modelu ekonomiky, ktorý nepripúšťal akýkoľvek finančný trh či komerčné bankovníctvo a úplne po novom riadil peňažný obeh. Lebo odlišný politický systém nebol neprekonateľnou prekážkou členstvu v MMF.
Veď v roku 1972 vstúpilo do fondu komunistické Rumunsko, o tri roky ho nasledoval Vietnam a v roku 1982 Maďarsko. Bývalá Juhoslávia napriek nátlaku ZSSR z menového fondu nikdy nevystúpila.
Komunistické Československo údajne zvažovalo obnovenie členstva najprv v reformnom roku 1968 a potom niekedy koncom 80. rokov, ale vlády sa na to nikdy neodhodlali, hoci medzitým sa rozpadol brettonwoodsky systém založený na tzv. dolárovom zlatom štandarde a zmiernili sa aj podmienky MMF pre kurzy národných mien.
Až v polovici januára 1990 podpísal vtedajší minister financií Václav Klaus prihlášku do MMF i Svetovej banky. „Musím povedať, že som to urobil trasúcou sa rukou a hľadal som nejaké pekné pero, aby som to podpísal,“ zveril sa na druhý deň novinárom…