Summit Veľkej trojky v tieni atómového hríba

Deti sa narodili v poriadku. Týmito slovami sa začínal telegram z Ameriky, ktorý večer 16. júla 1945 dostal v Nemecku minister vojny USA Henry Stimson. Išlo o správu storočia. Po dešifrovaní oznamovala, že jadrový pokus v púšti Nového Mexika sa skončil úspešne. Minister bežal s telegramom za prezidentom Harrym Trumanom. Ten zažiaril spokojnosťou. Zajtra sa v Postupime pri Berlíne začne konferencia víťazných mocnosti o novom usporiadaní Európy a o ďalšom postupe vo vojne s Japonskom. Delegácia USA získala potrebnú istotu a sebavedomie.

20.07.2015 15:00
Stalin, Truman, Churchill Foto:
Zľava Stalin, Truman a Churchill na Postupimskej konferencii, júl 1945.
debata (4)

"Deti“ z telegramu, to boli prvé atómové bomby pod kódovým označením Fat Man a Little Boy. Prvú sme práve úspešne vyskúšali naostro, druhú – jej presnú kópiu – môžeme kedykoľvek použiť pri útoku na Japonsko, oznamoval ďalej telegram.

Americký prezident horel netrpezlivosťou pri očakávaní tejto správy. Čo všetko zmôže nová zbraň, ktorú už dva roky vyvíjajú vedci v podzemných laboratóriách v Los Alamos? Dokáže mu získať prevahu pri vyjednávaní so sovietskym lídrom a priblížiť koniec vojny s Japoncami? Pre pokus s novou bombou požadoval Truman dokonca odloženie Postupimskej konferencie o dva týždne. A potom, už na palube krížnika Augusta pri ceste oceánom kládol každé ráno Stimsonovi tú istú otázku: Nie sú žiadne nové správy od Grovesa?

Generál Leslie Groves spolu s fyzikom Robertom Oppenheimerom viedli od konca roku 1942 projekt Manhattan. Pod týmto názvom prebiehal utajený vývoj jadrovej zbrane. Americká vláda o ňom útržkovite informovala jedine najbližšieho spojenca – Veľkú Britániu, Sovieti nesmeli vedieť nič. Aj teraz poslal Truman Stimsona za Winstonom Churchillom, ktorý už tiež bol v Postupime, nech mu oznámi radostnú správu.

Britskému premiérovi hneď napadlo, že odteraz už nebudú potrebovať Rusov. "Nepotrebovali sme od nich už žiadnu milosť,“ píše vo svojich pamätiach, "koniec vojny proti Japonsku už nezávisel od toho, či naženú svoje vojská na záverečné, azda aj vlečúce sa jatky.“ Účasť Sovietskeho zväzu vo vojne s Japonskom však Veľká trojka dohodla už pred piatimi mesiacmi v Jalte.

Churchill si predstavoval, že Američania ukončia vojnu v Ázii "jedným alebo dvoma prudkými šokmi“. Utvrdzoval sa v tejto predstave, keď z Ameriky prišla podrobná Grovesova správa o výsledkoch jadrovej skúšky. Sila výbuchu prekonala všetky očakávania Oppenheimera i ďalších vedcov z manhattanského projektu. Dosiahla ekvivalent 20-tisíc ton trinitrotoluénu, čo sa rovnalo účinku asi 2-tisíc najväčších klasických bômb z čias druhej svetovej vojny. Len čo z toho povedať, či skôr naznačiť Stalinovi? A kedy?

Stalina výbuch A-bomby neprekvapil

Podľa Churchilla išlo o podstatne zložitejší problém, ako bola dilema „zhodiť atómovú bombu na japonské mestá, alebo nie“? (Britský súhlas na to dal Američanom už 4. júla, ešte pred uskutočnením jadrového pokusu.) Nakoniec sa s Trumanom dohodli, že prezident sa zdôverí Stalinovi s americkým úspechom po niektorom zo zasadnutí konferencie, ale nezájde do žiadnych podrobností.

Stalo sa tak až 24. júla, keď si už Truman preštudoval Grovesovu správu. Generál písal o ohnivej guli, z ktorej sa po výbuchu dvíhal do výšky 12 kilometrov gigantický hríb a vzápätí nasledovala tlaková vlna ničivej sily. "Prezident pôsobil dojmom celkom iného človeka, rozhodne a energicky protirečil Rusom a vôbec bol pánom tohto zasadnutia,“ zaznamenal si Churchill.

Po skončení zasadnutia Truman podišiel k Stalinovi a medzi štyrmi očami mu povedal, že Spojené štáty majú bombu nezvyčajnej sily a že ju mienia zhodiť na Japonsko. Stalin si pozorne a úplne pokojne vypočul prezidenta. "Čo bolo ďalej?“ vyzvedal Churchill ešte v ten istý večer. "Stalin ocenil, že mu to oznamujem, ale na nič sa ma nepýtal,“ odpovedal Truman trocha podráždene. Churchill bol presvedčený, že Stalin vôbec nechápal, o čo ide. Ale prečo potom prezidentovi USA nenavrhol stretnutie sovietskych a amerických odborníkov na nukleárne záležitosti, aby si povedali viac?

Lebo Stalin bol o celej veci až veľmi dobre informovaný. Ako spomínal maršal Georgij Žukov, sovietsky vodca hneď po zasadnutí porozprával ministrovi zahraničia Viačeslavovi Molotovovi o svojom rozhovore s Trumanom. A dal pokyn Lavrentijovi Berijovi urýchliť práce na sovietskom jadrovom programe. Berija, minister vnútra a najvyšší šéf Gulagu, mal pod dohľadom aj špeciálne laboratóriá, v ktorých fyzik Igor Kurčatov a jeho kolegovia pracovali od roku 1943 na tzv. uránovom projekte. Čo sa týka vývoja A-bomby, za Američanmi ešte riadne zaostávali, americké i britské tajné služby sa však mýlili, keď rok po vojne odhadovali, že Sovieti ju vyskúšajú najskôr v roku 1952. Stalo sa tak o tri roky skôr.

V čase prvého amerického pokusu už Berija a Kurčatov disponovali vďaka sovietskej rozviedke viacerými podstatnými informáciami o americkom jadrovom programe. Berijovým špiónom ich pravidelne dodával fyzik Klaus Fuchs, bývalý nemecký komunista, ktorý mal prístup aj k najviac stráženým tajomstvám projektu Manhattan. Čo Sovietom chýbalo, bol práveže ten urán, ktorý sa stal zrazu strategickou surovinou číslo jeden. Jej svetové ložiská sa nachádzali na severozápade Čiech, a tak 27. augusta 1945 obsadili jednotky Červenej armády jáchymovské bane. Čoskoro začal v Jáchymove pracovať početný štáb sovietskych expertov.

Je zaujímavé, že americké vojská nevstúpili do Jáchymova, hoci ležal fakticky na hranici medzi pásmami oboch víťazných mocností. Český historik Vladislav Moulis to z odstupu desaťročí vidí ako „ľahkovážny postoj Washingtonu“.

Nemcov vysídliť, ale organizovane

Ale vráťme sa do Postupimu. Stalin pricestoval osobitným vlakom v noci zo 16. na 17. júla 1945. Konferencia sa nezačala, ako plánovali, ráno, ale až podvečer. Predpoludnie využil sovietsky vodca na zoznamovací rozhovor s novým americkým prezidentom. V Teheráne i Jalte rokoval s Franklinom Rooseveltom, ktorý pred tromi mesiacmi zomrel. "Páči sa mi tento človek,“ poznamenal si neskôr do denníka Truman. "Cítim istotu, že sa dohodneme.“

S Churchillom si Stalin rozumel dobre, až tak dobre, že v októbri 1944 upiekli spolu v Moskve – bez účasti Roosevelta a proti jeho vôli – zvláštny plán rozdelenia sfér vplyvu Británie a ZSSR v povojnovej Európe, najmä v jej juhovýchodnej čas­ti.

Za okrúhlym stolom vo veľkej sále postupimského zámku Cecilienhof večer Stalin navrhol, aby prvé zasadnutie konferencie viedol americký prezident. Churchill ho podporil, ale už onedlho sa prejavili prvé nezhody vo Veľkej trojke. Týkali sa textu mierových zmlúv s bývalými spojencami Tretej ríše – Talianskom, Rumunskom i Maďarskom. Ešte väčšie rozpory vznikli v súvislosti so stanovením západnej hranice Poľska, a teda aj nových hraníc porazeného Nemecka. Hranice štátov sa vtedy pohli v celej strednej Európe a vyvolali veľké sťahovanie národov. Sovietsky zväz si presadzoval územné nároky na úkor štátov oslobodených spod fašistickej okupácie Červenou armádou.

V Rumunsku išlo o Besarábiu a severnú Bukovinu, s československou vládou Moskva už 25. júna 1945 dohodla pričlenenie Podkarpatskej Rusi (Zakarpatskej Ukrajiny) k ZSSR. V prípade Poľska Sovieti medzitým posunuli svoju hranicu na tzv. Curzonovu líniu (vytýčenú ešte po prvej svetovej vojne v roku 1918 vtedajším britským ministrom Georgeom Curzonom), čo zodpovedalo jaltskej dohode víťazných mocnosti z februára 1945. Len nevedno, či si Veľká trojka už vtedy plne uvedomovala, že to spôsobí odsun takmer štyroch miliónov Poliakov, ktorí zrazu žili na "nesprávnej“ strane tejto línie.

Poľská prosovietska vláda žiadala pre nich územnú kompenzáciu, a to pôvodne nemecké územie po Odru alebo – ešte lepšie – až po Lužickú Nisu. Poliaci však nepočkali s kolonizáciou tohto regiónu do rozhodnutia veľmocí a vo veľkom ho zaľudňovali. Mnohí starousadlíci – niekoľko miliónov Nemcov – totiž stadiaľ ušli na sklonku vojny do oblastí teraz obsadených západnými spojencami, ďalšie milióny žiadala poľská vláda odsunúť. "V britskom pásme však pre nich nebude dosť potravín,“ upozorňoval Churchill, "veď značná časť nemeckého obilia sa urodí na území, ktoré obsadzujú Poliaci.“

Odsun nielen Nemcov, ale aj Maďarov zo svojho územia požadovala tiež československá vláda. V Čechách a na Morave stále žili viac ako 2 milióny príslušníkov nemeckej menšiny, na Slovensku ich bolo pred vojnou okolo 150-tisíc, ale dve tretiny z tohto počtu sa evakuovali ešte pred príchodom frontu buď do Rakúska, alebo do českého pohraničia.

Po obsadení Sudet Červenou armádou sa tam začal tzv. divoký odsun Nemcov. Britský historik Keith Lowe v knihe Krutý kontinent, preloženej vlani aj do slovenčiny, píše, že Česi začali s vyháňaním tisícov sudetských Nemcov cez hranice s podobnou vervou, ako to v Sliezsku a vo východnom Prusku robili Poliaci.

A čo sa dialo na Slovensku? Žilo, či skôr živorilo tu vtedy ešte približne 30-tisíc Karpatských Nemcov, vrátané tých, ktorí sa sem rozhodli vrátiť po evakuácii. Ich príbytky však už boli konfiškované, stali sa bezdomovcami. Historici pripomínajú, že v prvej fáze povojnového účtovania (aj za zverstvá kománd z Einsatzgruppe H) nezriedka platila zásada „Nemec ako Nemec“, prípadne ono biblické "oko za oko, zub za zub“. Stačilo prehovoriť po nemecky a ocitli ste sa v kolóne s príslušníkmi NKVD, spomínajú pamätníci v Medzeve. Alebo vás "naši“ poslali do zberného tábora pre čakajúcich na odsun do Nemecka. Najväčšie tábory sa nachádzali v Petržalke a v Novákoch, na tých istých miestach (a s podobnými podmienkami), kde v rokoch vojny sústreďovali gardisti Židov…

Z tábora v Petržalke odišiel prvý transport s 1 200 slovenskými Nemcami už 18. júla 1945, keď sa Postupimská konferencia iba začínala. Rakúšania ho spočiatku nechceli na hranici prevziať, keď však zistili, že asi 500 ľudí v dobytčiakoch trpí týfusom, rýchlo vypravili vlak ďalej, aby infekcia nezamorila celé mestečko Berg, kde vlak na čas uviazol.

Aké predstavy vtedy panovali o ďalšom osude slovenských Maďarov? Benešova londýnska vláda požadovala ich vysídlenie už v memorande z 24. augusta 1944, Slovenská národná rada túto požiadavku prízvukovala 25. mája 1945. Podľa slov Gustáva Husáka, v tom čase povereníka vnútra, sa to malo udiať v dvoch etapách. Predseda KSS Viliam Široký o mesiac neskôr plán spresnil, keď povedal, že asi 350-tisíc Maďarov bude treba vysídliť a asi 250-tisíc vymeniť za Slovákov žijúcich v Maďarsku.

Beneš konzultoval vec so Stalinom a ako tvrdí ruská historička Valentina Marjina, "Sovietsky zväz bol pripravený podporiť žiadosť Prahy“. Československá vláda sa obrátila s nótou aj na vlády Veľkej Británie aj USA. V Postupime predniesol návrh o vysídlení nemeckého a maďarského obyvateľstva z územia ČSR britský minister zahraničia Anthony Eden. Spojenecké mocnosti však sklamali očakávania Prahy i Bratislavy – o odsune Maďarov konferencia nerozhodla, ponechala túto otázku na bilaterálne rokovania Československa s Maďarskom.

Do protokolu konferencie sa dostalo iba riešenie odsunu Nemcov z Poľska, Československa a Maďarska. Tri mocnosti sú podľa textu "zajedno v tom, že akýkoľvek transfer musí sa uskutočňovať organizovane a humánne“. "Divoký“ odsun Nemcov z Česka a Maďarov zo Slovenska však definitívne zastavila až Spojenecká kontrolná rada schválením zásad organizovaného odsunu, čo sa stalo v novembri 1945.

Churchill: sklamané nádeje

Zhruba v polčase konferencie sa zloženie Veľkej trojky znovu obmenilo. Churchill prehral parlamentné voľby, 24. júla 1945 sa musel preto rozlúčiť s Postupimom, vystriedal ho nový britský premiér Clement Attlee. Možno aj pod dojmom volebnej porážky Churchill vo svojich pamätiach tvrdí, že "osudom záverečnej konferencie Trojky boli sklamané nádeje“. Podľa neho sa na nej viac problémov zauzlilo, ako vyriešilo.

Ak sa pozrieme bližšie na závery konferencie, nebolo toho zase až tak málo, na čom sa víťazné mocnosti dohodli. Zoberme si hoci otázku, čo ďalej s bývalou Hitlerovou ríšou. Podľa Postupimskej dohody sa k Nemecku malo pristupovať ako k jednotnému hospodárskemu celku a v jeho politike sa budú presadzovať štyri D (hlavné zásady): demilitarizácia verejného života, jeho denacifikácia, čiže odstránenie exponentov nacizmu z dôležitých funkcií, dekartelizácia priemyselných odvetví a demokratizácia krajiny.

Účastníci konferencie potvrdili rozdelenie Nemecka na štyri okupačné pásma a rovnako rozdelili aj hlavné mesto Berlín. Iste, veľké problémy zostali aj po zložitých rokovania so stanovením nových hraníc v Európe, viaceré sa však aspoň "nahryzli“ alebo sa povedalo, že definitívne ich vyrieši mierová konferencia (začala sa v roku 1946 v Paríži).

Churchillovo sklamanie vyplývalo zrejme aj zo Stalinových územných ziskov. Sovietsky vodca sa nedal zastrašiť ani americkým atómovým hríbom a tvrdo išiel za svojím cieľom. Ako píše britský historik Paul Kennedy, Sovietsky zväz si vďaka týmto ziskom mohol zo satelitných a nárazníkových štátov vybudovať nový sanitárny kordón. Druhá svetová vojna podľa neho "navrátila Rusku v podstate pozíciu, ktorú zaujímalo v rokoch 1814–1848, keď bola obrovská ruská armáda četníkom strednej a východnej Európy“.

Nezabúdajme však, že v Postupime vznikla aj deklarácia, v ktorej západní spojenci vyzvali Japonsko, aby okamžite a bezpodmienečne kapitulovalo. Sovietsky zväz deklaráciu nepodpísal, lebo ešte krajine vychádzajúceho slnka nevyhlásil vojnu (stane sa tak až 8. augusta, na tretí deň po zhodení A-bomby na Hirošimu), na rokovaniach však Stalin vyjadril súhlas (veď na hraniciach s Mandžuskom už stáli desiatky sovietskych divízii) s jej obsahom.

A neprotestoval ani proti použitiu "nových ničivých zbraní“ v prípade, že Japonsko odmietne kapitulovať. Ale o tom podrobnejšie až nabudúce.

© Autorské práva vyhradené

4 debata chyba
Viac na túto tému: #atómová bomba #druhá svetová vojna #Postupimská konferencia