Foto: Profimedia
Na protesty oficiálnych miest v Prahe i v Bratislave, podľa ktorých film hrubo skreslil tragické, pre oba naše národy historické, udalosti, reagoval minister zahraničia Ruskej federácie Sergej Lavrov vyhýbavo. Predstaviteľ televíznej spoločnosti Piotr Fiodorov vyjadril ľútosť nad tým, že sa Európania nevedia zbaviť starých stereotypov "a každé slovo, ktoré odznie v televízii, považujú za slovo Kremľa“. Spoločnosť však odmietla predať Českej televízii práva na odvysielanie dokumentu, je asi výlučne pre domáce publikum.
Zvedavý našinec si ho beztak môže kedykoľvek pozrieť na YouTube, ale ak patrí medzi pamätníkov a svojho času videl sovietsky propagandistický film Rok 1968 – rok skúšok, nič nové sa nedozvie. "Odtajnené stránky“ totiž zväčša len opakujú už vtedy povedané i ukázané. Vrátané záberov údajných skladov zbraní "československých kontrarevolucionárov“, ktoré spojeneckí vojaci internacionalisti nachádzali vo zvláštnych skrýšach, napríklad na ministerstve poľnohospodárstva alebo kdesi v parku uprostred Prahy.
Pravda, medzitým vyšlo najavo, že to boli zbrane Ľudových milícií a v prípade zbraní Made in USA išlo síce o samopaly, pištole a strelivo americkej výroby, ale ešte z druhej svetovej vojny. Navyše, časť tohto arzenálu sa nachádzala v debnách vyrobených v ZSSR. Dokument odvysielaný stanicou Rossija 1 sa však o týchto pozoruhodnostiach nezmienil. Pomlčal aj o tajnej operácii KGB pod krycím názvom Chodoki, ktorej cieľom bolo podstrčiť falošné dôkazy o prípravách rôznych opozičných skupín v Československu na štátny prevrat a na vpád armád NATO. Svet sa o týchto provokáciách dozvedel až vďaka hláseniam sovietskych špiónov, ktoré vyviezol na Západ archivár KGB Vasilij Mitrochin a knižne sprístupnil už pred šestnástimi rokmi britský historik Christopher Andrew.
V Rusku však kniha doteraz nevyšla a sotva vyjde v blízkej budúcnosti.
Dosť bolo ospravedlnení!
Film z produkcie štátnej televízie však nie je zďaleka ojedinelým či dokonca jediným pokusom interpretovať udalosti z augusta 1968 po starom. Čiže ako prejav internacionálnej pomoci spojencov socialistickému Československu, v ktorom vraj zúrila kontrarevolúcia a pripravovalo sa odtrhnutie ČSSR od zväzku štátov Varšavskej zmluvy.
V bývalom, čiže sovietskom duchu ich približuje nielen časť súčasnej ruskej publicistiky, ale aj viaceré publikácie tamojších historikov, politológov i niektorých politikov (najmä z radov opozičnej komunistickej strany). Ťažko povedať, či v posledných rokoch je týchto pokusov o revíziu viac než v minulosti, ale objavujú sa stále nové. Pritom už Michail Gorbačov, po ňom Boris Jeľcin a svojho času i Vladimir Putin odsúdili vojenskú intervenciu do ČSSR. Jej obhajcovia však buď zamlčujú vyjadrenia troch ruských prezidentov, alebo si ich vykladajú po svojom. Poukazujú napríklad na to, že Gorbačov tvrdil niečo iné do novembra a iné po novembri 1989.
Výmyslom o koncentrácii vojsk NATO na západnej hranici ČSSR a o tajných skladoch zbraní pre kontrarevolucionárov verili aj členovia najvyššieho sovietskeho vedenia.
V prípade Putina upozorňujú na jeho slová počas návštevy Českej republiky v roku 2007, keď vyhlásil, že Ruská federácia ako nástupnícky štát po Sovietskom zväze „si uvedomuje morálnu zodpovednosť za udalosti v roku 1968, o právnej zodpovednosti však nemôže byť ani reči“. Po právnej stránke bola teda vojenská intervencia v poriadku? "Pripúšťal ju predsa článok 5 Varšavskej zmluvy o práve na kolektívnu obranu a povinnosti zúčastniť sa jej v prípade ohrozenia výdobytkov socializmu v niektorom z členských štátov,“ odpovedá vojenský historik Vladimir Bruz, ktorý sa špecializuje na dejiny tohto bloku.
A historizujúci publicista Nikolaj Starikov (ináč zakladateľ hnutia Antimajdan) ide v časopise Russkaja planeta ešte ďalej: "Dosť bolo ospravedlnení, USA sa dosiaľ neospravedlnili za nič, ak bolo niečo Sovietskemu zväzu výhodné, tak to znamená, že konal správne.“
Súčasní ruskí experti tejto kategórie zvyčajne opakujú známe falzifikáty z dielní KGB o pripravovanej agresii armád NATO na území ČSSR. "Keby sme nevstúpili do Československa my v noci z 20. na 21. augusta 1968, tak by tam doslova o niekoľko hodín boli vojská Severoatlantického paktu,“ píše v knihe Operácia Dunaj: ako to bolo jej autor Vladislav Suncev. Odvolávajúc sa na údaje bližšie nešpecifikovaných "západných výzvedných služieb“ tvrdí, že v Československu vtedy pôsobila "úderná skupina“ pozostávajúca z "vyše 40-tisíc mladých ozbrojencov“, ktorá mala pripraviť vpád vojsk NATO.
Suncevova kniha musí mať úspech, keďže v priebehu šiestich rokov sa dočkala troch vydaní. Skúsme si teda na chvíľu predstaviť hypotetickú situáciu: NATO predbehlo Varšavskú zmluvu a okupovalo územie ČSSR. Čo by asi nasledovalo? "Sovietsky zväz by sa nezastavil,“ odpovedá čitateľom Suncev. "Je celkom možné, že by sa začala tretia svetová vojna.“
Ale skutočne? Neopakuje Suncev len to, čo vojakom vtĺkali do hláv politruci počas školení v lete 1968?
Spojené štáty dali ruky preč
Problém spočíval v tom, že výmyslom o koncentrácii vojsk NATO na západnej hranici ČSSR a o tajných skladoch zbraní pre kontrarevolucionárov verili aj členovia najvyššieho sovietskeho vedenia. Ako dôveryhodnú informáciu im ju prezentoval sám šéf KGB Jurij Andropov. "Pritom o pohybe síl NATO v tomto regióne sa dalo už vtedy presvedčiť na základe údajov zo satelitov,“ poznamenal v rozhovore pre Pravdu v decembri 1989 Alexander Bovin.
Novinár, politológ a neskorší diplomat Bovin pracoval v roku 1968 v ústredí Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. Tvrdil, že medzi jeho spolupracovníkmi sa našli ľudia, ktorí pochybovali o zisteniach KGB, ale „jastrabi“ mali zreteľnú prevahu tam i v politbyre. A tým išlo v skutočnosti o to, zriadiť sovietske vojenské základne konečne už aj na západných hraniciach bloku (Československo bolo vtedy jediný štát Varšavskej zmluvy, kde ich nemali) a zabrániť ďalšiemu šíreniu ideovej "nákazy“ zvanej „socializmus s ľudskou tvárou“.
Dnes už je zrejmé, že žiadnu nezvyčajnú koncentráciu alebo manévre vojsk NATO nebolo v tom čase pozorovať. Pomerne objektívne o tom informujú aj ruskí historici Sergej Lavrenov a Igor Popov. Velenie NATO disponovalo podľa nich pred 47 rokmi v sledovanom regióne iba 22 divíziami. Ak by malo čeliť nástupu síl Varšavskej zmluvy, muselo by ich tam mať prinajmenšom 30. "Spojené štáty vtedy premiestnili veľkú časť svojich vojsk a techniky z Európy do Vietnamu,“ upozorňujú autori.
Cez Andropova sa nedostali na stôl generálneho tajomníka Leonida Brežneva a ďalších členov politbyra ani dôležité hlásenia sovietskej rezidentúry vo Washingtone. Vyplývalo z nich, že CIA či iná západná spravodajská služba nemá prsty v československom obrodnom procese.
Brežnev sa však potreboval ubezpečiť, ako sa zachovajú Spojené štáty v prípade invázie armád Varšavskej zmluvy. Sovietsky veľvyslanec v USA Anatolij Dobrynin to mesiac pred inváziou, 22. júla, sondoval u šéfa americkej diplomacie Deana Ruska. Samozrejme, o chystanej vojenskej operácii sa pritom nezmienil. "Celkom určite nechceme byť vtiahnutí alebo nejako zapletení do udalostí v Československu,“ zdôraznil Rusk.
Pre Spojené štáty bola vtedy prioritou vojna vo Vietname. V Paríži práve prebiehali rokovania medzi vládami USA a Vietnamskej demokratickej republiky o prímerí a politickom usporiadaní pomerov vo Vietname. Sovietsky zväz ako hlavný spojenec severného Vietnamu hral pri tom dôležitú sprostredkovateľskú úlohu. Ale možno ešte väčší význam mali pre administratívu prezidenta Lyndona Johnsona, ktorej mandát sa končil už o pol roka, začínajúce sa rokovania so Sovietmi o obmedzení strategických zbraní v Ženeve.
Dlho sa predpokladalo, že americkú rozviedku invázia prekvapila, ale z odtajnených dokumentov uložených v Johnsonovej knižnici vyplýva, že to nebolo celkom tak. Približne v čase, keď Rusk prijal Dobrynina, informoval kábelogram CIA prezidenta o "prípravách na vojenský zásah v Československu“ a o "presunoch vojsk krajín Varšavskej zmluvy, najmä sovietskych, smerom k poľsko-československej hranici“. CIA len chybne odhadla inváziu na začiatok septembra 1968.
Ako vieme, definitívne rozhodnutie o intervencii prijalo sovietske vedenie 16. augusta a potvrdilo ho na spoločnej porade z lídrami ďalších štyroch členských štátov Varšavskej zmluvy o dva dni neskôr. Brežnev si stále nebol istý postojom Johnsona, a tak ho informoval cez sovietsku ambasádu o zámere poskytnúť "internacionálnu pomoc“ spojeneckému štátu, bez toho, aby zachádzal do podrobností. Práve 18. augusta 1968 dostal z Washingtonu odpoveď, že USA nemajú voči Československu žiadne záväzky a nemienia zasahovať do jeho vnútorných záležitosti za žiadnych okolností. A že si ctia jaltské dohody o rozdelení sfér vplyvu…
Napriek tomu strojcovia nadchádzajúcej operácie počítali s viacerými jej scenármi, vrátane katastrofického.
Svet na pokraji katastrofy?
Asi hodinu pred polnocou 20. augusta 1968 prvé intervenčné jednotky piatich spojeneckých krajín prekročili na osemnástich miestach štátne hranice "bratského“ Československa. Krátko predtým dostali ich velitelia po interných kanáloch signál otvoriť jednu z piatich obálok, ktoré prebrali už skôr zároveň s topografickými mapami Európy až po kanál La Manche. Ostatné štyri obálky nemali otvárať, ale v prítomnosti náčelníkov štábov okamžite spáliť.
Čo všetko bolo v tých zalepených obálkach, zostáva aj po 47 rokoch otázne, ich obsah skrývajú zatiaľ nedostupné fondy ruských archívov. Účastníci operácie si však spomínajú, že dva z piatich priložených plánov operácie mali názov "Dunaj – Kanal“ a "Dunaj – Kanal – Globus“. Vypracovali ich vari pre prípad celoeurópskeho, respektíve celosvetového konfliktu?
Michal Štefanský z Historického ústavu SAV pripúšťa, že jedna z obálok obsahovala inštrukcie pre prípad ozbrojeného konfliktu s vojskami NATO. Veď minister obrany ZSSR maršal Grečko sa na jednej z posledných porád pred inváziou mal vyjadriť, že „vstup vojsk sa uskutoční, aj keby to viedlo k tretej svetovej vojne“.
V takomto prípade sa nevylučovalo ani použitie nukleárnych zbraní. Vladimir Kiriušin slúžil vtedy v jednotke taktických rakiet, ktorá vpadla do ČSSR z územia NDR. Na internetovom fóre účastníkov operácie Dunaj spomína, že krátko po prekročení štátnych hraníc dostali rozkaz nahradiť klasickú muníciu v niektorých raketách jadrovou. Ba čo viac, je dokázané, že ZSSR uviedol predtým do stavu najvyššej bojovej pohotovosti aj svoje strategické jadrové zbrane.
S bojovými akciami sa zrejme počítalo v každom prípade, bez ohľadu na to, či sa vojská Varšavskej zmluvy zrazia s jednotkami NATO. Nezabúdajme, v Československu mala podľa KGB pôsobiť "úderná skupina“ ozbrojených kontrarevolucionárov…
S bojmi kalkulovali aj „jastrabi“ v sovietskom najvyššom vedení, a predovšetkým Andropov, ktorý v čase maďarského povstania v roku 1956 pôsobil ako veľvyslanec ZSSR v Budapešti. Predpokladal, že Pražská jar je čosi podobné a že aj v Československu narazia intervenčné vojská na ozbrojený odpor "kontrarevolucionárov“.
Zrejme aj preto do bývalého spoločného štátu Čechov a Slovákov vtrhla až polmiliónová armáda, 5-tisíc tankov a obrnených vozidiel, dovedna 26 divízií, z toho 18 sovietskych. Len mimochodom – do Afganistanu o jedenásť rokov neskôr poslal Sovietsky zväz iba osem divízií.
Ibaže v Československu, na rozdiel od Maďarska či Afganistanu, Sovieti na ozbrojený odpor nenarazili. Nepohli sa ani vojská Severoatlantickej aliancie, nanajvýš opačným smerom. Američania dokonca prikázali stiahnuť niektoré svoje jednotky dislokované v západnom Nemecku ďalej od hraníc s ČSSR. Rozkaz znel: zbytočne neprovokovať. Napokon, na druhý deň po invázii sa USA uspokojili len s formálnym protestom v Bezpečnostnej rade OSN.
Pre Sovietov však vznikol dodatočný problém. Ako v novej situácii nadviazať na predchádzajúcu vojnovú propagandu?
Chcú vyššie dôchodky
Išlo o vzorový príklad bleskovej operácie, vysvetľujú dodnes ruskí vojenskí odborníci. Československo bolo obsadené v priebehu niekoľkých hodín, lebo „Dunaj“ využil moment prekvapenia. Už menej často sa pripomína, že domáce ozbrojené sily boli paralyzované rozkazom ministra obrany Martina Dzúra a potom aj vyhlásením ich vrchného veliteľa Ludvíka Svobodu, prezidenta republiky, zostať v kasárňach, nepripustiť krviprelievanie.
Včasný a účinný vojenský zásah predišiel nepredstaviteľným masakrom, opakovali neskôr po Sovietoch aj domáci normalizátori. Bývalí účastníci operácie Dunaj však tvrdia dnes čosi iné. "To nebolo len tak, že sme pohrozili päsťou imperialistom, a oni hneď stíchli.“ Boli vraj aj krvavé boje a obete, pričom na oboch stranách. Na tej sovietskej ich Suncev narátal 122 plus stovky ranených, invalidov.
Podobné tvrdenia nie sú až také nevinné a nezištné, ako sa na prvý pohľad zdá. Ich autori sa spravidla dožadujú priznania statusu veterána bojových akcií aj pre účastníkov operácie "Dunaj“, čo by znamenalo nielen príplatok k dôchodku, ale aj ďalšie výsady, napríklad – prednostné pridelenie bytu, prednostné poskytnutie zdravotnej starostlivosti, zľavy na cestovnom vo verejnej doprave atď. Je zaujímavé, že ruskí účastníci invázie sa odvolávajú na príklad Ukrajiny, kde ich spolubojovníci z roku 1968 získali takéto úľavy už v roku 1994. Generálny štáb ozbrojených síl Ruskej federácie však na podobné žiadosti a sťažnosti odpovedá unisono zamietavo: "V rokoch 1968–1969 na území ČSSR neprebiehali žiadne bojové akcie.“
Niet sa čomu čudovať, priznať opak by znamenalo riskovať značné výdavky. Len v jednej Rostovskej oblasti žije dnes okolo 300 účastníkov operácie Dunaj, ktorí si nárokujú status veterána…