Pred storočím utekali pred vojnou. Posielali ich späť

Už je to zabudnuté, ale na začiatku prvej svetovej vojny sa územím Slovenska prevalila veľká migračná vlna z východu. Státisíce obyvateľov Haliče a Bukoviny, predovšetkým tamojších Židov, utekali pred postupujúcou ruskou armádou. V Uhorsku sa väčšinou dlho nezdržali a pokračovali v ceste ďalej do Rakúska. Napokon tunajšie obyvateľstvo ich prijímalo vtedy asi tak, ako to dnešné "víta“ utečencov z Blízkeho východu alebo zo severnej Afriky.

22.09.2015 11:00
Židia, tábor Foto:
Tábor v Nemeckom (Havlíčkovom) Brode. Ortodoxní Židia v typických kaftanoch
debata (36)

Treba si hneď na úvod povedať, že Halič (s centrom vo Ľvove) a Bukovina (s administratívnym sídlom Černivci) neboli pred 100 rokmi pre Slovákov až takou vzdialenou či exotickou cudzinou. Od konca 18. storočia patrili obe provincie takisto do rozľahlej habsburskej monarchie, nestali sa však súčasťou Uhorského kráľovstva – ako susedné Zakarpatsko – ale korunnou krajinou Rakúska, hoci do Budapešti mali Haličania i Bukovčania geograficky bližšie ako do Viedne. Preto aj po rakúsko-uhorskom vyrovnaní a vzniku súštátia v roku 1867 mali zastúpenie nie v Uhorskom sneme, ale v Ríšskej rade.

Kvôli lepšej predstave si povedzme aj to, že od roku 1945 je územie niekdajšej Haliče rozdelené medzi Poľsko a Ukrajinu a juh Bukoviny patrí dnes do Rumunska. Vráťme sa však o storočie späť. "Okolo 2 000 ubehlíkov z východnej Haliče dali úrady odšupovať do Rakúska preto, že nie sú uhorskí, ale rakúski poddaní,“ napísali (doslova) 29. septembra 1914 Národné noviny. Noviny Slovenskej národnej strany sa potom odvolali na komentár denníka Pester Lloyd, vychádzajúceho po nemecky v Budapešti: "Teraz vo vojne netreba robiť takého rozdielu medzi rakúskymi a uhorskými poddanými, ale prijať nešťastných Haličanov pohostinne.“ Tento apel svedčí o istom pretrvávajúcom napätí medzi cisárskym dvorom a oficiálnou Pešťou, ale očividne aj o tom, že Rakúsko, na rozdiel od Uhorska, bolo vtedy utečencami zahltené.

Smerovali do Bardejova

Už dva mesiace zúrila Veľká vojna a všetka tlač podliehala vojenskej cenzúre. Aj správy o utečencoch prechádzali týmto "filtrom“. Začiatkom októbra 1914 však Ľudové noviny, vychádzajúce po slovensky v Budapešti, priniesli niekoľko štatistických údajov. Podľa nich sa vo Viedni a jej okolí nachádzalo 120-tisíc "uprchlíkov z Haliče“, z nich 75 percent Židov, ostatní boli "rôznych kresťanských vierovyznaní“.

Takmer 30-tisíc migrantov bolo úplne bez prostriedkov, preto ich podporovali z fondov „dvoch veľkých pomocných výborov“. Robotnícke noviny, blízke sociálnej demokracii a vychádzajúce v Prešporku (Bratislave), priblížili čitateľom, ako to na Východnom nádraží (Ostbahnhof) vo Viedni vyzeralo, keď tam po desiatich dňoch cesty-necesty dorazili tri vlaky z Haliče. "Väčšina cestovala v nákladných vozňoch, ale aj normálne vagóny boli prepchaté ľuďmi a tým, čo si so sebou stihli na úteku zobrať.“ Jeden vraj cestoval aj s "kravičkou“.

Noviny zároveň uverejnili odhady počtu haličských utečencov v ďalších mestách. V Štajerskom Hradci (Grazi) ich malo byť 3 500, v Išli (Bad Ischl) – 380, v Soľnohrade (Salzburgu) – 220 atď. Veľký počet utečencov sa však medzitým pobral na Moravu, do Sliezska i do Čiech. O tom, že by sa mali zdržiavať aj v uhorských mestách, noviny neinformovali, počet migrantov z Haliče a Bukoviny v celej monarchii však úrady odhadli na 300-tisíc.

Spomedzi slovenských historikov sa tejto téme špeciálne nevenuje nikto, Gabriela Dudeková z Historického ústavu SAV sa jej dotkla v rámci svojho výskumu sociálnych dejín prvej svetovej vojny. "Židovskí utečenci z Haliče sa pokúšali usadiť napríklad v Bardejove či Nitre,“ poznamenáva, "a to prostredníctvom svojich vzdialených príbuzných a známych, ale uhorské úrady im kládli prekážky pri získaní povolenia na pobyt.“

Deportácia haličských Židov ruskou armádou po... Foto: MAXPARK.COM
deportácia, haličskí Židia Deportácia haličských Židov ruskou armádou po okupácii provincie v septembri 1914.

Dudekovej kolega Ján Hlavinka nás upozornil na prácu americkej historičky Rebekah Klein-Pejšovej z Purdue University v americkej Indiane. V jednej kapitole sa venuje aj haličskej imigrácii do Rakúsko-Uhorska na rozhraní rokov 1914–1915 a opisuje záchytný tábor pre utečencov v Bártfe (Bardejove). Mesto sa vtedy nachádzalo blízko hranice Uhorska s Haličou, žilo v ňom asi 6 100 obyvateľov, z toho 1¤500 Židov. V polovici novembra 1914 však za 72 hodín prišlo do Bardejova viac ako 10-tisíc židovských utečencov a museli pre nich zriadiť zberný tábor.

Ich príchod zaznamenal aj kronikár obce Zborov neďaleko Bardejova týmito vetami: "Nekonečné karavány haličských uprchlíkov, zväčša Židov, utekajúcich pred Rusmi, spôsobili v obyvateľstve úplný zmätok. Hluk vozov spolu s božekaním utečencov miešal sa v temných a mokrých októbrových nociach s erdžaním koní a cengom ich kopýt.“ Klein-Pejšová na základe dochovaných archívnych materiálov a spomienok zistila, že migranti boli na ceste od septembra 1914 a podľa vyjadrenia župana Šarišskej župy prichádzali v zúboženom stave. Navyše u mnohých sa vyskytli nákazlivé choroby vrátane početných prípadov šarlachu u detí.

Prečo si vybrali za cieľ práve Bardejov? Mesto bolo prvým administratívnym centrom na druhej strane Karpát a veľa bardejovských židovských rodín pochádzalo z Haliče – prišli sem ešte začiatkom 19. storočia – a naďalej udržiavali spojenie s tamojšími židovskými komunitami. Medzi ortodoxnými Židmi v Haliči, najmä na vidieku, bol už vtedy veľmi rozšírený chasidizmus, charizmatické hnutie ľudovej zbožnosti, ku ktorému sa čiastočne prikláňala aj bardejovská židovská obec.

Ibaže 10-tisíc utečencov nebolo v Bardejove kde umiestniť ani z čoho živiť, tým skôr, že išlo – ako sme si už povedali – o rakúskych občanov. A tak ich vojenský veliteľ mesta nariadil najprv roztriediť: tých, ktorí mali finančné prostriedky a ktorých považoval za "inteligentných“, oddelil od ostatných a postupne posielal do Košíc, Budapešti, Grazu a Viedne. Ostatných čakal presun do novopostavených barakov v tábore pre utečencov pri Uherskom Hradišti na Morave.

Čo je však horšie, málokto z nich mohol absolvovať cestu vlakom, najmä preto, že všetkých šesť spojov bolo plne vyťažených prepravou munície na front a ranených opačným smerom. Ako konštatuje Klein-Pejšová, len málo utečencov opustilo Bardejov na vozoch, väčšina musela zvládnuť takmer 400-kilometrovú vzdialenosť na Moravu pešo s batohmi na chrbte. Uhorský štát si však neželal, aby sa utečenci rozpŕchli po vidieku a dostali do kontaktu s miestnym obyvateľstvom. Preto polícia cestou zadržiavala húfy nešťastných Haličanov a pokúšala sa ich predsa len umiestniť do vlakov na košicko-bohumínskej trati, kde boli pod väčšou kontrolou.

Nechceme tu Orient! Volali Česi

Podľa zistení Klein-Pejšovej uhorské úrady posielali okamžite do Rakúska len tých utečencov, ktorí prekročili hranice monarchie bez finančných prostriedkov. Výnimkou boli vážnejšie chorí jednotlivci. Historička uvádza prípad Chaima Rozenfelda, ktorému aj vzhľadom na jeho pokročilý vek úrady umožnili zostať v Košiciach až do marca 1915. Po vyzdravení však aj on musel opustiť mesto a odísť do tábora v Uherskom Hradišti.

Židovským komunitám v Hornom Uhorsku, čiže na dnešnom Slovensku, sa však priečilo posielať haličských súvercov v takej zime do utečeneckých táborov na Morave. Kým sa teda dalo, poskytovali im pomoc, čoskoro sa však finančne vyčerpali a keď požiadali o štátnu pomoc Budapešť, vláda im ju odmietla.

Niektoré židovské komunity v Uhorsku sa preto pokúsili žiadať rakúske ministerstvo vnútra o presmerovanie štátnej pomoci pre utečencov dočasne sem. Vo Viedni však s touto žiadosťou pochodil iba rabín Koloman Weber z ortodoxnej židovskej obce v Piešťanoch, kde sa na prelome rokov 1914–1915 nachádzalo okolo 1 500 haličských utečencov. Podpora z Viedne prišla takmer pre tisíc z nich. Príklad Piešťan sa pokúsili nasledovať náboženské obce v Bratislave a Stupave, ktoré prichýlili stovky rodín z Haliče, ale už neboli také úspešné.

Majetnejší utečenci mohli určitý čas žiť v uhorských mestách vrátane Budapešti, ostatných poslali, ako sme už uviedli, do Uherského Hradišťa na Moravu, ktoré bolo tranzitnou stanicou pre tisíce utečencov – odtiaľ smerovali do ďalších menších táborov.

Už v novembri 1914 prevzali Národné noviny reportáž krakovského časopisu Reforma (Krakov tiež patril do Rakúsko-Uhorska) o dianí v okolí českého mestečka Choceň. Práve tam vyrastal ďalší tábor pre haličských migrantov. Mal mať 44 poschodových drevených barakov, každý pre 500 osôb. Tri baraky už boli obývané. "Stravovanie veľmi biedne,“ postrehol poľský reportér, "rascová polievka je na raňajky i na večeru, keď do nej pridajú pár zemiakov, je to už obed.“

Na Čechov pôsobili haličskí utečenci cudzorodo, líšili sa totiž dosť výrazne aj od tých Židov, ktorí vtedy obývali západné časti habsburskej monarchie. Prišelci boli väčšinou veľmi pobožní, dôsledne dodržiavali náboženské predpisy, odmietali jesť stravu, ktorá nebola kóšer, chodili v kaftanoch, mali pajesy a hovorili jazykom jidiš.

Kým pre nich nepostavili utečenecké tábory, mohli sa pohybovať slobodne, ale iba v "prikázaných“ miestach. Len v Prahe ich bolo začiatkom roku 1915 viac ako 15-tisíc. Obce, kde sa dočasne zdržiavali, dostávali od štátu príspevok 70 až 90 halierov na utečenca a deň, čo sotva stačilo na bochník chleba. Chudobní Haličania sa preto živili aj podomovým predajom, čo vyvolávalo antisemitské nálady. Prispievali k tomu aj niektoré české médiá. "Títo Židia sú ľahostajní voči zákonom o čistote, ako ich chápeme my na západe, čo je typické pre neuvedomelé vrstvy v Oriente vôbec,“ tvrdil časopis Rozvoj.

Najväčší tábor pre "východných Židov“, ako nazývali utečencov z Haliča, vznikol v lete 1915 v Nemeckom Brode (dnes Havlíčkov Brod v kraji Vysočina). Podľa údajov Židovského múzea v Prahe pozostával z 53 obrovských kasárenských barakov, schopných prijať dovedna až 10-tisíc osôb. Tábor mal aj školu s poľským vyučovacím jazykom, deti učili učitelia spomedzi utečencov. Začiatkom roku 1917 sa však v Nemeckom Brode rozšírila nebezpečná epidémia škvrnitého týfusu, veľa Haličanov zomrelo a tábor zatvorili.

Čo by bolo, keby neušli

Prečo vlastne ľudia utekali z Haliča a Bukoviny? Nielen zo strachu pred blížiacim sa frontom, ale aj zo strachu z pogromov zo strany ruskej armády. Už 11. septembra 1914 dosiahli Rusi svoje prvé veľké víťazstvo vo Veľkej vojne. Dobyli Halič aj s Ľvovom, armáda cisára Františka Jozefa I. prišla údajne až o 150-tisíc vojakov (mŕtvi a zranení), ďalších okolo 100-tisíc skončilo v ruskom zajatí.

Vo Východnej Haliči žilo vtedy okolo 830-tisíc Židov (takmer 12 percent obyvateľstva). Pred Rusmi síce utekali aj mnohí Ukrajinci, Rusíni a Poliaci, ale predovšetkým Židia. Ako uvádza vo svojej dizertačnej práci izraelský historik Leon Kogan, z haličských oblastí hraničiacich s Ruskom odišlo vtedy na západ okolo 400-tisíc Židov.

Ich obavy sa potvrdili. Hneď po okupácii Haliče nariadil totiž cárov splnomocnenec gróf Georgij Bobrinskij vysídlenie všetkých Židov na Sibír. Stačilo, aby niekoho podozrievali z nepriateľského postoja či zo špionáže, a skonfiškovali mu aj všetok majetok. Teror dosiahol vrchol, keď museli v apríli a máji 1915 Rusi pod tlakom spojených nemeckých a rakúsko-uhorských vojsk z Haliče ustúpiť. Ako píše prvý ruský historik Veľkej vojny Nikolaj Poletika, velenie armády chcelo svoje hrubé chyby a omyly pripísať na vrub podvratnej činnosti Židov. Nasledovali pogromy, etnické čistky, násilne vysídlenie zvyšného židovského obyvateľstva. Podľa Alexandra Solženicyna išlo o katastrofu, ktorá v dejinách Židov nemala obdobu od 15. storočia. (Vtedy španielski vládcovia Ferdinand II. a Izabela I. prikázali všetkým Židom do niekoľkých mesiacov opustiť krajinu.)

Zdalo by sa, že tí, čo zavčasu odišli do západných častí habsburskej monarchie, mali šťastie a mnohí si dokonca zachránili život. Mohli sa však vrátiť do svojich domovov? Už v máji 1915 nariadila budapeštianska vláda, aby sa všetci haličskí utečenci, ktorí sa zdržiavajú v Uhorsku (išlo o tých majetnejších), vrátili domov alebo urýchlene odišli do Rakúska. Len v Budapešti sa vtedy nachádzalo okolo 20-tisíc týchto migrantov. "Tých haličských utečencov, ktorí sa zdržujú v Uhorsku na vidieku, už odvážajú do Rakúska,“ informovali Národné noviny.

Vrátiť domov sa totiž nemohli, mali predsa správy o tom, že ruská armáda uplatnila pri ústupe taktiku spálenej zeme. Podľa zistení Klein-Pejšovej však bolo policajné vynucovanie repatriačných zákonov v Uhorsku v jesenných mesiacoch 1915 až drakonické. V lete 1916 žilo v Budapešti už len 1 500 haličských utečencov, väčšinou išlo o starých a nevládnych ľudí. Úrady sa snažili dostať aj týchto preč pod zámienkou, že iba prehlbujú vojnou spôsobenú krízu v zásobovaní základnými potravinami.

A ako sa im darilo v Rakúsku, na Morave a v Čechách? Dobre, že sa nevrátili do rodnej Haliče, v júni 1916 totiž Brusilovova armáda dobyla späť Bukovinu a priblížila sa ku Ľvovu, potom však znovu ustúpila. Až vtedy sa niektorí utečenci rozhodli vrátiť, ďalší ich nasledovali v roku 1918. No ešte rok po vzniku Československa žilo v Prahe podľa policajných štatistík okolo 3-tisíc rodín haličských utečencov a niekoľko tisíc ich ostávalo aj na Morave. Halič totiž v tom čase okupovalo, pre zmenu, poľské vojsko.

"Prišli sem biedni, vyhladovaní, teraz sú dobre živení a zväčša bohatí, prečo teda neodídu pokojne do svojich domovov, veď predsa vidia, že ľudia ich tu nenávidia?“ Takto sa pýtal 27. augusta 1919 na stránkach Lidových novín ich dlhoročný šéfredaktor a v tom čase dočasný starosta Brna Arnošt Heinrich. A prečože tak znenávideli haličských utečencov v Brne? Lebo v situácii povojnovej bytovej núdze vraj naďalej obsadzujú stovky bytov!

A tak sa milí utečenci pobrali radšej preč v ústrety neistým časom…

© Autorské práva vyhradené

36 debata chyba
Viac na túto tému: #utečenci #Halič #migračná vlna