Je tu teda príležitosť pokúsiť sa o akýsi prvý náčrt príbehu Fondu národného majetku (FNM). Takýto pokus sa však nezaobíde bez stručného sprievodcu dejinami privatizácie, vrátane nezabudnuteľnej kupónky. Musíme sa vrátiť o štvrťstoročie späť, do prvých porevolučných rokov. A hneď zistíme, že si tu nevystačíme so slovenskými zdrojmi a reáliami.
Lebo hoci masová privatizácia prepukla v celej bývalej Českej a Slovenskej Federatívnej Republike, autorstvo spôsobu jej realizácie, základných postupov i jej inštitucionálneho rámca patrí takmer výhradne českým hlavám (a ručičkám).
„V koncepčných prípravách malej i veľkej privatizácie hrali Slováci predsa len druhé husle,“ tvrdí český ekonóm Tomáš Ježek, vtedy blízky spolupracovník Václava Klausa. Pripomeňme, že mnohí slovenskí ekonómovia, najmä zo združenia NEZES, mali vtedy, na samom začiatku 90. rokov, značné výhrady k samotnej privatizácii.
Boli skôr za „skutočné spoločenské vlastníctvo“ a za zamestnanecké akciovky. Ježek si spomína iba na Ivana Mikloša a Jozefa Kučeráka ako na ľudí „rovnakej krvnej skupiny“.
Najväčší „kiks“ reformy?
Ak chceme pátrať po prameňoch privatizačnej stratégie a taktiky v ČSFR, musíme cestovať v čase až do prvých februárových dní roku 1990. V štátnom zámku Koloděje na predmestí Prahy sa vtedy konalo významné stretnutie českých ekonómov, domácich aj exilových, so zástupcami vlády. Medzi troma desiatkami účastníkov boli len dvaja Slováci: Andrej Barčák, minister zahraničného obchodu vtedy ešte ČSSR, a bratislavský rodák Gabriel Eichler, v tom časte zástupca Bank of America zo San Francisca.
Mimochodom, podľa niektorých zdrojov práve Eichler vnukol Ježkovi a Dušanovi Třískovi, vtedy ďalšiemu poradcovi ministra Klausa, nápad s kupónovými knižkami. Dnes však v Česku označujú za „otca“ kupónovej privatizácie buď Klausa, alebo Třísku.
Zo spomienok pamätníkov nevyplýva, že by už v Kolodějoch zaznel aj návrh na založenie Fondu národného majetku, podrobne sa však rozoberali možné mechanizmy odštátnenia majetku. Napríklad Jan Švejnar z Univerzity v Pittsburghu prišiel s hotovou koncepciou ekonomickej reformy vrátane privatizácie, ktorej však malo predchádzať vytvorenie silného právneho systému. Ten by mal zabrániť rozkrádaniu majetku manažmentmi podnikov (neskôr povestnému „tunelovaniu“).
Širokej verejnosti naznačila nová moc svoje plány s privatizáciou až po prvých slobodných voľbách (na revolučných námestiach o nej nepadlo ani slovo). Scenár reformy, ktorý v septembri 1990 schválil federálny parlament, už počítal s transformáciou štátnych podnikov na akciové spoločnosti, s ich privatizáciou, predajom zahraničným investorom, ale aj s ponukou majetkovej účasti (akcie) domácemu obyvateľstvu „pod cenu“ vo forme tzv. investičných kupónov. O FNM však ani v tomto dokumente nebolo zmienky.
Podľa Třísku, ktorý v súčasnosti prednáša na Vysokej škole ekonomickej v Prahe, projekt dvoch republikových ministerstiev pre privatizáciu a trojice fondov národného majetku (dvoch v republikách a jedného federálneho) vznikol niekedy v júni 1990 ako kompromisné riešenie. „Jedni sa vtedy domnievali, že stačí odbor na ministerstve, ďalší si predstavovali grandiózne inštitúcie,“ spomína Tříska a vytvorenie FNM považuje spätne za „najväčší kiks“ tvorcov reformy.
Ježek však už vtedy označoval zriaďovanie fondov za zbytočnosť a obhajoval verziu zákona o veľkej privatizácii, podľa ktorej by agendu FNM mali na starosti obe ministerstvá pre privatizáciu. Podobný názor zastával i jeho poradca Roman Češka. Prešla však iná podoba zákona, ktorú presadzovali Klaus a Tříska. „Je iróniou dejín, že sme sa s Ježkom postupne vystriedali v kresle výkonného predsedu FNM,“ poznamenáva s odstupom času Češka, „zatiaľ čo Klaus spolu s Třískom dospeli k názoru, že vznik fondu bol veľkou transformačnou chybou.“
Dosť na tom, že vo februári 1991 schválil federálny parlament zákon o veľkej privatizácii, ktorého celá predposledná, piata časť sa venovala FNM. Naň nadväzovali podobné zákony prijaté Českou národnou radou a Slovenskou národnou radou. V SNR vznikla najprv komisia (neskôr výbor) na dohľad nad privatizáciou, podpredsedom bol Juraj Plesník, ktorý dnes podniká vo sfére ochrany životného prostredia.
„Čo sme vtedy mohli vedieť o takejto masovej privatizácii štátnych podnikov?“ kladie si sám otázku. „Púšťali sme sa do niečoho, s čím nemal nikto vo svete žiadne skúsenosti.“ Nebolo však chybou zakladať FNM? „Myslím si, že nie,“ odpovedá. „Fond vystupoval ako oddelený správca po odštátnení podniku, ako jeho dočasný akcionár, kým ho neodovzdal do rúk nového vlastníka. To predsa nemohol robiť erár, nejaké ministerstvo.“
Ako proti tunelovaniu
Národná rada vzápätí kreovala orgány FNM. Skúste si spomenúť, kto bol jeho prvým šéfom na Slovensku. Neuhádnete: Marián Jusko, budúci guvernér Slovenskej národnej banky. Funkciu predsedu prezídia FNM však vykonával ako námestník ministra pre privatizáciu vo vláde Jána Čarnogurského (ministrom bol Ivan Mikloš).
Až do parlamentných volieb v roku 1992 pôsobila trojica týchto fondov dosť nenápadne. Ako dnes, tak aj vtedy verejnosť nevedela, kto sedí v ich výkonných výboroch, médiá sa takmer nezaujímali o činnosť FNM. Pritom práve tieto fondy založili – na základe privatizačných rozhodnutí vydaných Miklošovým ministerstvom – všetky akciové spoločnosti do I. vlny kupónovej privatizácie.
Na Slovensku sa takto transformovalo takmer 500 podnikov s majetkom v účtovnej hodnote 90 miliárd korún. A predalo sa bezmála 90 percent tohto majetku. Záujem o kupónku bol – aj vďaka intenzívnej reklame a sľubovanej návratnosti „desaťnásobku“ z peňazí investovaných do kupónovej knižky – skutočne obrovský. Knižky sa museli dotlačiť, zaregistrovalo sa totiž 2 592 500 občanov.
Kupónka prevládala v prvej fáze veľkej privatizácie. Týmto spôsobom si vtedy získalo nových vlastníkov 48 percent predloženého majetku, kým 34 percent štandardnými metódami (priamymi predajmi, ktoré schvaľovala vláda, iba 7 percent). Ale až 28 percent majetku zostalo vo vlastníctve FNM, čo bolo v rozpore s predstavami strojcov „razantnej transformácie“. Predpokladali totiž veľmi rýchlu zmenu vlastníckych práv, doslova majetkový prevrat, cez FNM mali akcie podniku priam preletieť.
„Privatizovaný majetok sa vo fonde mal zdržať iba chvíľu, kým pretečie k skutočným vlastníkom,“ vysvetľuje Tříska. „Mala to byť pasívna obchodno-právna inštitúcia, ktorá by mala jedinú povinnosť – podpísať kúpnu zmluvu.“
Prejavili sa aj problémy iného druhu. Skutočnými vlastníkmi sa stávali investičné fondy, ktorým neinformovaní DIK-ovia (držitelia investičných kupónov) zverovali svoje knižky. V prvej vlne privatizácie ich bolo na Slovensku 165 a koncom roku 1992 kontrolovali viac ako dve tretiny sprivatizovaného majetku.
Niektoré s týmto majetkom nakladali ako prišlo, alebo namiesto zveľaďovania podnikov sa ich rýchlo zbavovali a vo vzťahu k FNM sa obmedzili na prvú splátku z kúpnej ceny – ďalšie bolo treba vymáhať, ale od koho, keď dlžník nezriedka zanikol? Tieto podniky sa preto predali hlboko pod svoju účtovnú hodnotu.
„Navrhol som novelu zákona, ktorá aj prešla, podľa nej v skladbe kúpnej ceny výrazne vzrástla investičná zložka,“ spomína inžinier Plesník. „To znamená, že nový vlastník mal povinnosť investovať do rozvoja svojho podniku. Viem, že bývalý Matador Púchov v priebehu prvých šiestich rokov po privatizácii takto naložil s takmer celým vytvoreným ziskom. Ale to boli skôr výnimky a bolo treba v tomto ohľade prísnejšie kontrolovať sprivatizované podniky.“
Zároveň prekvitalo tunelovanie sprivatizovaných spoločností ich manažérmi prostredníctvom zakladania dcérskych firiem a ďalšími rafinovanými metódami.
Foto: Wikimedia.com
Z hľadiska výnosov z privatizácie dali v tomto období viac priame predaje zahraničným investorom. Ako uvádza v knihe o hospodárskej politike v 90. rokoch Anton Marcinčin, slovenská vláda takto predala v roku 1992 podniky v účtovnej hodnote 4,7 miliardy za 7,1 miliardy korún. Zahraniční investori sa spravidla usilovali získané podniky čo najskôr postaviť na nohy.
Napríklad Volkswagen po nadobudnutí 75 percent akcií v bývalých Bratislavských automobilových závodoch preinvestoval len v priebehu rokov 1991–1992 okolo 140 miliónov nemeckých mariek. Blížilo sa však rozdelenie spoločného štátu a na Slovensku sa privatizácia začala uberať inými cestami ako v Česku. Zmenilo sa aj postavenie tunajšieho FNM.
Víťaz berie všetko
Po parlamentných voľbách v júni 1992 a po nástupe druhej vlády Vladimíra Mečiara sa kupónka dostávala do závozu a prednosť mali priame predaje podnikov vopred určeným nadobúdateľom. FNM sa ocitol v akomsi prítmí, ministrom privatizácie bol premiér a počas parlamentnej krízy v marci 1994 sa tak „kvaltovalo“, že ešte aj po páde vlády mečiarovci predali 44 podnikov.
Prechodná Moravčíkova vláda sa chcela vrátiť k pôvodnému modelu 2. vlny privatizácie aj s kupónkou, ale jej hlavným poslaním bola príprava predčasných volieb. Tie ľavo-pravá koalícia prehrala, Mečiar sa vrátil s vavrínmi, musel však zostavovať koaličnú vládu so Slovenskou národnou stranou (SNS) Jána Slotu a robotníkmi Jána Ľuptáka.
Na Slovensku sa vtedy privatizácia významne spomalila. „Bude to inak a bude to lepšie,“ vyhlásil pred dvadsiatimi rokmi Mečiar. To sa už začiatok 2. vlny privatizácie odkladal deväť mesiacov. V poradí štrnásta novela zákona o veľkej privatizácii zrušila výmenu investičných kupónov za akcie.
Majitelia kupónových knižiek pre druhé kolo dostali neobchodovateľné dlhopisy v nominálnej hodnote 10-tisíc korún so splatnosťou do roku 2000. Podľa odborníkov v tomto prípade sa už nedalo hovoriť o privatizácii – keďže vlastník sa nemenil – ale skôr o akomsi odškodnení.
Ďalšia novinka: právomoc rozhodovať o priamych predajoch prešla z vlády na FNM. To akiste neznamenalo stratu kontroly nad fondom, vláda sa však pri spochybňovaní akéhokoľvek rozhodnutia o privatizácii priamym predajom mohla odvolať na FNM: to nie my, to on!
Mečiar urobil ešte jeden rafinovaný ťah, keď na čelo oboch transformačných inštitúcií – ministerstva pre privatizáciu a FNM – postavil zástupcov Združenia robotníkov Slovenska (ZRS), Petra Bisáka a Štefana Gavorníka. Akoby chcel povedať: pozrite, Ľuptákova strana má plné ústa kritiky kapitalizmu, horlí za to, aby fabriky patrili ich zamestnancom, v skutočnosti však riadi proces odovzdávania podnikov do súkromných rúk!
Ale ako to bolo naozaj? Dominantné postavenie vo FNM mal v tom období výkonný výbor, vedený zástupcom Mečiarovho Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS). Pri hlasovaní vo výbore i v prezídiu fondu mali riadnu prevahu ľudia z Mečiarovho hnutia. A pred kľúčovými rozhodnutiami FNM sa schádzala koaličná rada, ktorá predpísala vedeniu fondu, ako má postupovať.
To však platilo len do koaličnej krízy v júni 1996. Partneri sa vtedy nedohodli na privatizácii hlavných bank a poisťovne. Z predstavenstva Slovenskej poisťovne museli odísť zástupcovia ZRS a SNS a nahradili ich osoby blízke HZDS. Kauza prepukla, keď šéf FNM Štefan Gavorník začal verejne obviňovať z „padania hláv„ svojho zástupcu vo fonde Milana Reháka z HZDS.
Fond, ktorý vznikol ako nezávislá inštitúcia podriadená parlamentu, sa zrazu stal nástrojom politického zápasu. Predseda HZDS zároveň razil páčivé heslo o vytváraní domácej kapitálotvornej vrstvy. Väčšina vtedy sprivatizovaných podnikov sa dostala do rúk osôb blízkych vládnemu hnutiu, a získali ju hlboko pod cenu. Veľa by o tom vedel rozprávať práve docent Gavorník, ale už v roku 1997 nám na otázku, či nemieni napísať pamäti, odpovedal: „To by som nedopísal ani prvú kapitolu…“ A zrejme sa toho drží dodnes.
Je doprivatizované
V novembri 1996 vyniesol Ústavný súd nález, podľa ktorého FNM dva roky privatizoval v rozpore s Ústavou SR. Takto sudcovia zhodnotili zákon, na základe ktorého prešla právomoc rozhodovať o priamych predajoch z vlády na fond. Boli to mimoriadne produktívne roky, veď v 2. vlne sa sprivatizoval majetok v účtovnej hodnote viac ako 136 miliárd korún a väčšinou priamym predajom.
Parlamentná opozícia sa vtedy zastrájala, že po prevzatí moci pristúpi k riešeniu takých káuz, ako boli Nafta Gbely, Slovnaft alebo Piešťanské kúpele. Sľubovala reprivatizáciu a nastolenie spravodlivosti. Po páde mečiarizmu v roku 1998 však zostalo väčšinou len pri „čiernych knihách“.
Okruh pochybných privatizačných rozhodnutí sa zúžil zo 180 najprv na 42 a potom ešte na polovicu a na menej. Hľadali sa dôvody: zhoršenie sociálno-ekonomickej situácie na Slovensku, zlé skúsenosti s odstúpením od niektorých zmlúv, ale aj nepriaznivé ohlasy zo zahraničia. Už samotné prehodnocovanie privatizácie vraj zneisťovalo tamojších investorov. Navyše, široká koalícia sama prežívala krízové javy. Stačí pripomenúť odvolanie Ľudovíta Kaníka z čela FNM v auguste 1999.
Bolo vôbec ešte čo privatizovať? Ale bolo. Potvrdili sa Gavorníkove slová pri jeho odchode z fondu rok predtým: „Verte, že zákonu o strategických podnikoch nenarastie brada. Ktokoľvek príde k moci po voľbách, zmení ho a začne privatizovať plynárne, elektrárne…“ Čo sa aj stalo, ale to už je najnovšia história, ktorú si všetci dobre pamätáme.
Je asi načase Fond národného majetku po štvrťstoročí existencie zrušiť. V Česku to urobili už pred štyrmi rokmi. Je predsa dávno doprivatizované, základy kapitalizmu sú vybudované.