Patálie s (ne)gramotnosťou: od krížikov k srdiečkam

Preč s analfabetizmom! Už v časoch národného obrodenia bol boj s negramotnosťou na programe dňa, ale naplno sa rozvinul až po vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov. Za vlády komunistov išlo o kľúčovú úlohu kultúrnej revolúcie a presne pred polstoročím mala byť negramotnosť na Slovensku už úplne vymetená.

11.11.2015 08:00
Rómovia, osada Foto:
Na Slovensku je dnes najviac negramotných v segregovaných rómských osadách a getách. Koľko presne, to je stále veľká hádanka.
debata (15)

Nestalo sa tak dodnes, na okraji spoločnosti naďalej žijú tisícky negramotných ľudí, ktorí nevedia čítať a písať, ba mnohí ani sa podpísať. Akurát že tradičný znak negramotnosti – tri krížiky – niektorí nahradzujú srdiečkami, o čom vedia svoje poštové doručovateľky.

Ale už Maria Terézia chcela skoncovať s negramotnosťou svojich poddaných. Preto pred takmer 240 rokmi zaviedla povinnú školskú dochádzku, ale ani jej to nevyšlo. V roku 1880 žilo podľa sčítania v obci Kurimany pri Levoči 168 obyvateľov, z nich negramotných bolo 59 a tzv. pologramotných 43. Stojí to v obecnej kronike. Pritom nielen Kurimany, ale celý Spiš patril v tomto ohľade medzi lepšie regióny Horného Uhorska.

Keď si v roku 1901 zriadil český lekár Ivan Hálek ordináciu v Čadci, musel po čase smutne konštatovať, že "takmer všetok tunajší ľud je negramotný“. Podobná situácia bola na Orave a na severe terajšieho Slovenska. Čítať a písať sa naučili len remeselníci, ktorí chodili do sveta pracovať.

Sčítanie v roku 1910 zistilo v šestnástich prevažne slovenských župách 34-percentnú mieru negramotnosti. Konkrétne: v Oravskej župe nevedelo pred sto rokmi čítať ani písať bezmála 42 percent dospelých obyvateľov. V Šarišskej vyše 41, v Zemplínskej 39, v Spišskej 31 a v Trenčianskej takmer 37 percent. Školopovinné deti v početných rodinách bezzemkov a maloroľníkov školu navštevovali len v zimných mesiacoch. Už v útlom veku museli pracovať u majetnejších sedliakov, privyrábať na živobytie mladších súrodencov.

Toto sčítanie, posledné pred prvou svetovou vojnou, odhalilo navyše rozdiely v úrovni vzdelania medzi slovenskými župami a českými krajmi. Rakúska časť habsburskej monarchie v tomto ohľade poskytovala očividne lepšie podmienky. V Čechách, na Morave a v Sliezsku bolo vtedy len 2,3 percenta negramotných.

Kurzy pre negramotných

Tri roky po vzniku Československa sa konalo ďalšie sčítanie ľudu, ktoré poskytlo podrobnejšie a azda aj objektívnejšie údaje o vzdelanostnej úrovni obyvateľstva (zisťovalo napríklad, či sčítaná osoba ovláda jazyk slovom i písmom). Ukázalo sa, že na Slovensku vtedy žilo 13,6 % negramotných mužov a 16,6 % negramotných žien. Medzi regiónmi však existovali obrovské rozdiely.

"Negramotnosť bola najviac rozšírená v chudobných horských, riedko osídlených oblastiach s málo rozvinutým priemyslom a zlými komunikáciami,“ konštatuje Jaroslava Roguľová z Historického ústavu SAV.

Kým v regióne Sniny bola takmer 37-percentná a v okolí Kysuckého Nového Mesta – 22-percentná, tak v Bratislave nedosahoval podiel analfabetov na celkovom počte obyvateľov ani 2 percentá a v Trnave alebo v Piešťanoch – 4 percentá.

Likvidácia negramotnosti patrila medzi prvoradé úlohy Referátu ministerstva školstva a národnej osvety, ktorý od roku 1919 viedol v Bratislave Anton Štefánek. Bolo to prvýkrát, čo vzdelávací systém na Slovensku spravovala slovenská inštitúcia, zápasila však s obrovskými problémami: chýbali učitelia, učebnice, vhodné školské budovy. Do konca roka však prišli vypomôcť slovenským kolegom stovky českých učiteľov, z toho 250 stredoškolských profesorov. Sami sa museli najprv naučiť po slovensky, aby im rozumeli slovenské či rusínske deti a aby vo voľnom čase mohli učiť čítať, písať a počítať ich negramotných rodičov.

Išlo o takzvané doučovacie kurzy pre dospelých. V obci Regetovka v okrese Bardejov učiteľ Andrej Kapišovský ich robil v zimnom období. V roku 1927, keď z 255 obyvateľov obce (okrem detí) bol každý piaty negramotný a ďalších pár desiatok vedelo iba čítať, sa do jeho kurzu prihlásilo 21 osôb.

Do odstraňovania analfabetizmu sa však zapojila aj armáda prvej ČSR. Ministerstvo národnej obrany rozhodlo, že všetci negramotní branci sa budú počas základnej vojenskej služby povinne učiť čítať a písať. Vo februári 1921 otvorili na veliteľstve 11. divízie v Košiciach kurz pre učiteľov negramotných vojakov. Povinne sa na ňom zúčastnili vybraní dôstojníci a poddôstojníci z tejto divízie.

Podľa sčítania ľudu uskutočneného v roku 1930 klesol počet analfabetov na Slovensku na polovicu, zhruba na 7 percent. Podľa niektorých zdrojov koncom 30. rokov minulého storočia pred rozpadom ČSR tu bola už len 4-percentná miera negramotnosti. Stále však išlo o viac ako 100-tisíc analfabetov.

Stačilo sa vedieť podpísať

Po druhej svetovej vojne až 90 percent obyvateľov Slovenska vo veku 15 a viac rokov malo iba základné vzdelanie. Podiel mužov a žien bez akéhokoľvek vzdelania sa odhaduje na 2 až 3 percentá, smerom od juhozápadu na severovýchod sa však zvyšoval. Po zmene režimu vo februári 1948 sa komunisti riadili vo svojej politike učením Vladimíra Iľjiča Lenina. A ten predsa už v roku 1921 povedal: "Kým sa v krajine vyskytuje taký jav, ako je negramotnosť, ťažko možno hovoriť o politickej výchove. Negramotný človek stojí mimo politiky, treba ho najprv naučiť abecedu.“

V Sovietskom zväze, ktorý bol pre KSČ vo všetkom vzorom, začali boľševici kedysi boj proti negramotnosti na vidieku a medzi príslušníkmi neruských národností. Aj na Slovensku bolo najviac negramotných ľudí v prostredí maloroľníkov a kočovných Cigánov, ako vtedy úradne volali Rómov. Podľa sčítania v roku 1950 práve oni tvorili 75 až 80 percent z celkového počtu analfabetov na Slovensku. A tak sa práve oni stali ostro sledovaným objektom kultúrnej revolúcie.

Takzvaný analfabetizačný program odštartoval aj na Slovensku v roku 1951. Likvidáciou negramotnosti sa zaoberal rezort kultúry a keďže značný počet Cigánov – Rómov kočoval, zapojilo sa aj vnútro. V nasledujúcom roku vydalo smernicu Úprava pomerov osôb cigánskeho pôvodu s inštrukciami pre národné výbory (obecné úrady), ako urýchlene likvidovať negramotnosť. Lenin však učil: "Kultúrne úlohy sa nemôžu riešiť tak rýchlo ako úlohy politické a vojenské. Vo vojne sa dá zvíťaziť za niekoľko mesiacov, ale na poli kultúry si podstata veci vyžaduje dlhšie lehoty.“

Súdruhovia z rezortu vnútra si to akoby neuvedomovali, na čo upozornil v roku aj sekretariát ÚV KSČ. Ústredie strany sa však úplnej likvidácie negramotnosti nevzdalo, len ho videlo vo vzdialenejšej perspektíve.

Zatiaľ čo značná časť "Cigánov“ ešte kočovala, vybraných roľníkov Nerómov a usadlejších Rómov už učili čítať a písať v kurzoch pre negramotných. Rozbehli sa predovšetkým tam, kde mali aktívnych učiteľov, ovládajúcich čiastočne aj rómčinu. V Bystranoch v okrese Spišská Nová Ves viedol Ján Rozmus tieto kurzy priamo v rómskej osade. Podobne si počínal Ján Bystren v Brzotíne v okrese Rožňava. Vyučovalo sa dvakrát do týždňa po dve hodiny.

Aj v osade pri Letanovciach v okrese Spišská Nová Ves zriadil Jozef Petrík, ekonóm z miestneho roľníckeho družstva v prednej izbe Cigánky Zonky čosi ako "rómsku triedu“. Učiteľ Ladislav Tomaško neskôr v tejto osade dokonca býval a každé ráno chodil budiť deti, dochádzajúce do školy v Letanovciach. Vďaka tomu mali takmer 100-percentnú dochádzku. Pre dospelých zorganizoval Tomaško okrem kurzov základov gramotnosti aj kurz "domácich náuk“ pre cigánske ženy…

Podľa zistení rómistu Rastislava Pivoňa kurzy čítania a písania nadobudli postupne masový charakter, mali dva stupne, pričom každý trval šesť mesiacov v rozsahu 130 hodín. "Ich efektívnosť však bola pochybná,“ dodáva Pivoň, "v mnohých prípadoch stačilo, že frekventant sa dokázal podpísať, potom už nebol vedený ako negramotný a mohol sa zamestnať ako nekvalifikovaný robotník.“

Negramotnosť je globálny problém. Svet si ho... Foto: INFOFILA.CZ
známka, negramotnosť Negramotnosť je globálny problém. Svet si ho pripomína 8. septembra ako medzinárodný deň.

Stranícke a štátne orgány si uvedomovali, že „analfabetizačný program“ nikam nevedie a prikročili k razantnejším opatreniam. Rok 1958 priniesol zákaz kočovania, vyšiel zákon o trvalom osídlení "Cigánov“. Začalo sa obdobie tvrdej asimilácie tohto etnika. Príslušné uznesenie ÚV KSČ odmietlo pokusy kodifikovať rómsky jazyk a vytvárať triedy s "cigánskym“ vyučovacím jazykom. Ako vyplýva z výskumov historičky Anny Jurovej, v tom čase už boli pripravené vyučovacie pomôcky pre kurzy negramotných i pre riadne vyučovanie v rómčine od učiteľov, ktorí ovládali niektorý z rómskych dialektov. A ktorí dobre vedeli, že len tak sa možno priblížiť k dospelým a porozumieť deťom v odľahlých osadách.

Namiesto toho sa zriaďovali vyrovnávacie triedy pre zaostávajúcich rómskych žiakov a v špeciálnych školách sa zaškoľovali staršie rómske deti, ktoré pravidelne vynechávali vyučovanie v riadnych školách. Zároveň pokračovali kurzy pre dospelých analfabetov. V Krivanoch pri Sabinove ich nazývali "zimnou školou“, zriadili ju v rómskej osade. A vyučovali v nej dvaja učitelia z krivianskej základnej školy. "Národný výbor poskytol pec a kurivo, škola tabuľu a ďalšie zariadenie,“ čítame v obecnej kronike. "V tomto náukobehu sa naučilo čítať a písať 9 Cigánov.“

Vojenčina ich prevychovala

V roku 1960 oznámilo politické vedenie štátu ukončenie výstavby základov socialistickej spoločnosti, prijala sa nová ústava, ČSR premenovali na ČSSR. "Existencia početnej vrstvy analfabetov bola v rozpore s týmito deklaráciami,“ upozorňuje Pivoň,, a zrejme aj preto sa vytýčila úloha likvidovať negramotnosť Rómov už do roku 1965.“

Nezverejnený súpis rómskeho obyvateľstva z roku 1966 však ukázal, že miera negramotnosti v tejto populácii stále dosahuje bezmála 18 percent. Počet analfabetov síce poklesol, ale v absolútnych číslach rástol, lebo rómska populácia na Slovensku sa za dve desaťročia (v porovnaní s rokom 1947) viac ako zdvojnásobila. Hľadali sa príčiny a v duchu vládnucej ideológie ich stranícke orgány našli v nepriaznivých sociálnych podmienkach "cigánskeho“ obyvateľstva. Zapojenie rómskych mužov v produktívnom veku do pracovného procesu dosiahlo síce v čase súpisu 76 percent, ale až 12 407 rodín žilo naďalej v chatrčiach a od obcí oddelených osadách.

Nasledovala politika tzv. riadenej asimilácie. Vyznačovala sa likvidáciou chatrčí a tzv. rozptylom Rómov, vrátane ich presunu z osád do miest a zo Slovenska do českých krajov. Dobrovoľné kurzy čítania a písania pre "negramotné osoby vo veku do 40 rokov“, ktoré organizovali miestne národné výbory síce nezanikli, ale boli čoraz menej navštevované. "Nikto o ne neprejavil záujem,“ sucho konštatuje správa MNV v Lomničke v okrese Stará Ľubovňa za rok 1967.

V likvidácii negramotnosti po roku 1948... Foto: LIVEINTERNET.RU
plagát V likvidácii negramotnosti po roku 1948 postupoval komunistický režim podľa sovietskeho vzoru (plagát z 30. rokov).

Muselo to byť povinné, a tak veci sa ujal rezort národnej obrany, ktorý akoby nadviazal na prax medzivojnovej ČSR. V roku 1972 vyšlo vládne nariadenie, ktoré umožňovalo povolávať na základnú vojenskú službu aj "negramotných cigánskych brancov“. Prieskum vykonaný pri tejto príležitosti odhalil, že miera negramotnosti medzi novobrancami z "cigánskeho“ prostredia dosahuje 17 percent.

V rámci vojenských útvarov potom vznikali zvláštne jednotky s výchovným programom na odstránenie negramotnosti a získanie pracovnej kvalifikácie. Uvádza sa, že len v rokoch 1976 – 1982 prešlo týmto výcvikom okolo 5 500 rómskych brancov. Po jeho skončení získali Osvedčenie o civilnej profesijnej príprave v odboroch vodič, zvárač, murár a pod.

Hlavnú pozornosť však štátne orgány v tomto období venovali inému problému. Prevažná väčšina rómskych žiakov nedokázala dokončiť ani základnú školu a rozmnožovali rady pologramotných (neboli analfabeti, veď podpísať sa dokázali.) "Jazyková bariéra, neznalosť vyučovacieho jazyka spôsobovala neúspešnosť rómskeho žiaka už na začiatku školskej dochádzky,“ myslí si historička Anna Jurová. Mala by jej predchádzať zaškolenosť v materských školách. V roku 1988 prešlo touto prípravou až 76 percent rómskych detí, čo sa začalo prejavovať aj na väčšej ukončenosti základného vzdelania Nuž a potom nastal historický zlom…

V koži „gadžov“ pred sto rokmi

Podľa posledného sčítania, ktoré sa uskutočnilo pred štyrmi rokmi, je na Slovensku len pol percenta ľudí (6,4 tisíca) vo veku 15 a viac rokov bez vzdelania. Vieme však o problémoch, ktoré mali sčítací komisári v segregovaných osadách a getách a ako ťažko bolo presne spočítať bezdomovcov. Možno presnejšie sú preto údaje na základe výberového zisťovania pracovných síl v roku 2011, ktoré hovoria o 2-percentnej miere negramotnosti na Slovensku (17-tisíc mužov a 28-tisíc žien). Väčšinou by malo ísť o ľudí z rómskeho etnika.

Stále sa však natíska tá istá otázka: koho považovať za negramotného? Len toho, kto sa nedokáže podpísať, alebo aj toho, kto nevie písať ani čítať? Rôzne výklady vedú k rozdielnym počtom a vylepšeným štatistikám. Rómovia získali po roku 1989 svoju národnosť (ku ktorej sa väčšina z nich nehlási) a spisovnú rómčinu (ktorú väčšina neovláda). So vzdelaním sú však na tom naďalej biedne a v trhovej ekonomike nemajú zväčša šancu zamestnať sa. Kurzy pre negramotných? Po zrušení základnej vojenskej služby pred desiatimi rokmi ich organizoval už len väzenský zbor… Podľa odborníkov, ktorí skúmajú situáciu priamo v rómskych osadách, je tam 30– až 60-percentná negramotnosť. Rómovia sa teda v súčasnosti ocitli tam, kde boli pred sto rokmi „gadžovia“ Nerómovia na hornom Zemplíne, Orave či Kysuciach. Veľa by o tom vedeli rozprávať poštové doručovateľky, ktoré najviac prekvapuje, že podpísať sa nevedia aj celkom mladí ľudia. Práve tí čoraz častejšie kreslia namiesto podpisu tri srdiečka, a nie tradičné tri krížiky.

Kto však za nich preberá doporučenú zásielku alebo dôchodok? Podľa poštového poriadku v takýchto prípadoch musí byť prítomný tzv. svedok prevzatia, ktorý sa vie podpísať. V širšej rodine sa nájde aspoň jeden príbuzný a ak nie, tak ho zastúpi gramotný sused, vajda či nebodaj miestny úžerník. "Negramotní sa tak stávajú rukojemníkmi gramotných,“ uzatvára Pivoň.

© Autorské práva vyhradené

15 debata chyba
Viac na túto tému: #negramotnosť