V utorok 7. decembra 1965 na svojom poslednom zasadnutí koncil zrušil kliatby, ktorými sa v roku 1054 (!), čiže pred deviatimi storočiami Rím a Carihrad navzájom exkomunikovali. Na druhý deň sa konala slávnostná omša na záver koncilu. "Bula, ktorá vyvolala rozkol a rozdelila vtedy cirkev na západnú a východnú, sa dnes vyhlasuje oboma stranami za neplatnú,“ oznámil v preplnenej svätopeterskej bazilike pápež Pavol VI. "V tom okamihu sa prinajmenšom právne zacelila roztržka, ktorá svojho času prvýkrát rozdelila kresťanstvo,“ spomínal kardinál Franz König, priamy účastník koncilu.
Už na úvod si treba vari povedať, že išlo o tzv. všeobecný (ekumenický) koncil s účasťou všetkých (podľa možností) biskupov a ďalších titulárov katolíckej cirkvi (čiže arcibiskupov, prelátov, opátov a pod.). z ktorých sa počas snemovania stali "konciloví otcovia“. V dvojtisícročných dejinách katolíckej cirkvi sa uskutočnilo iba 21 takýchto celosvetových zhromaždení, Druhý vatikánsky koncil bol (aj vďaka moderným dopravným prostriedkom) najväčším z nich.
Koncil spolu s pápežom vykonáva najvyššiu moc v katolíckej cirkvi. Známy nemecký teológ Otto Hermann Pesch prirovnáva ekumenické koncily k parlamentom, zároveň však upozorňuje na zásadné odlišnosti. Otcovia koncilu na rozdiel od členov parlamentu nie sú volení – zvoláva ich pápež – ani nevolia svojho najvyššieho predsedajúceho. Sú podriadení pápežovi, ktorého predsa volí kolégium kardinálov.
Niektoré koncily trvali kratšie, iné až veľmi dlho. Napríklad Prvý vatikánsky koncil sa začal v decembri 1869 a skončil sa už po ôsmich mesiacoch. Vzhľadom na nemecko-francúzsku vojnu ho museli prerušiť a odročiť na neurčito. A Tridentský koncil, jeden z najdôležitejších v dejinách cirkvi, lebo reagoval na práve sa šíriaci protestantizmus, trval nekonečných osemnásť rokov (1545 – 1563). Musel niekoľkokrát meniť miesto konania, jeho rokovanie prerušovali vojny i epidémie a niektoré dekréty, napríklad o kňazskom svätení alebo o manželstve, prijímala ani nie stovka koncilových otcov. Na porovnanie, najdôležitejší dokument Druhého vatikánskeho koncilu – Konštitúciu o cirkvi – schvaľovalo 2 156 koncilových otcov.
Samozrejme, žiaden koncil nerokuje neprestajne, má prestávky, vlečúce sa niekedy celé mesiace, ba roky. Tento koncil trval "iba“ štyri roky, ale aj jemu hrozilo, že sa nedokončí. Už v máji 1963, po siedmich mesiacoch od otvorenia snemu naplno prepukla choroba pápeža Jána XXIII., ktorý koncil zvolal a dal mu reformné smerovanie. O mesiac nato Ján zomrel a jeho nástupcu nič nezaväzovalo, aby v snemovaní pokračoval. Ale Giovanni Battista Montini, arcibiskup milánsky, známy neskôr ako pápež Pavol VI., patril do proreformného krídla v cirkvi. Preto energicky pokračoval v rokovaní koncilu a doviedol ho do úspešného finále.
Hovorí sa, že dobrácky Ján XXIII. by nikdy nebol tento koncil dokončil pre jeho rozsiahly program a, na druhej strane, opatrný Pavol VI. by ho nikdy nebol začal vzhľadom na množstvo problémov, ktoré prináša takéto podujatie…
Informátori strany a vlády zlyhali
Je zaujímavé, že o slávnostnom ukončení koncilu informovala aj komunistická tlač vo vtedajšom Československu. Napokon, nedalo sa o tom mlčať, veď na snemovaní vo Vatikáne sa zúčastnili niekoľkí slovenskí a českí cirkevní hodnostári.
Zo Slovenska to boli Eduard Nécsey, nitriansky sídelný biskup, ďalej trnavský biskup Ambróz Lazík a biskup Rožňavskej diecézy Róbert Pobožný. Čechy a Moravu reprezentoval len biskup František Tomášek, čo mnohých prekvapilo. Veď Tomášek nebol oficiálne vysvätený za biskupa a v tom čase spravoval malú farnosť Moravská Huzová.
Netreba hádam zdôrazňovať, že vzťahy medzi Prahou a Svätou stolicou boli pred koncilom značné napäté, mnohí katolícki duchovní v ČSSR nemali štátny súhlas alebo dokonca sedeli za mrežami. Amnestiou prezidenta v máji 1962 sa síce viacerí kňazi dostali na slobodu, ale napríklad ďalší tajne vysvätený biskup Ján Chryzostom Korec, neskorší kardinál, zostával naďalej vo väznici až do apríla 1968, akurát, že z prísnej izolácie na samotke vo Valdiciach sa dostal na obávané pracovisko väzenskej brusiarne. Práca namáhavá, prostredie nezdravé, Korec to však považoval za výhodu, lebo 180 väznených kňazov mohlo byť zrazu spolu.
Foto: WORDPRESS.COM
V celej krajine vtedy žilo iba pätnásť biskupov (okrem tajne vysvätených), z nich časť držal štát buď v krimináloch, alebo v internácii, dvaja pôsobili ako bežní administrátori vo farnostiach a v úrade boli iba štyria, ale aj tí nemali už dve desaťročia (od konca 40. rokov) nijaký kontakt s Vatikánom. A predsa, pozvánky doputovali ku všetkým pätnástim, prevažná väčšina ich však musela odmietnuť, lebo československá vláda povolila vycestovať len štyrom, aj to po starostlivom zvážení a "požehnaní“ výberu Predsedníctvom ÚV KSČ.
Tejto téme sa venoval aj súčasný český politológ Stanislav Balík z Masarykovej univerzity v Brne. Podľa jeho zistení štyroch biskupov – koncilových otcov sprevádzali dvanásti experti – poradcovia, z ktorých deviati podávali pravidelné správy ústrediu komunistickej strany a niektorí aj Štátnej bezpečnosti.
Slovensko napokon v delegácii zastupovali traja kňazi – biskupský tajomník trnavskej diecézy Ján Čížik, jeho kolega z Nitry Elemír Filo a tajomník v ústredí prorežimného Mierového hnutia katolíckeho duchovenstva Štefan Záreczký, ináč správca farnosti Najsvätejšej trojice v Bratislave. Problémom bolo, že informátori nemali svojich dobrodincov o čom informovať. Do kuloárov sa nedostali a konciloví otcovia sa mali pred nimi na pozore.
"Nedostali sa k dôležitým či zaujímavým informáciám, a tak donášali nepodstatné vecí alebo žalovali na seba navzájom,“ konštatuje Balík. Napríklad, že Josef Beneš, generálny tajomník "mierového hnutia“, a pražský kapitulárny vikár Antonín Stehlík nadmerne konzumujú víno, čím sa v Ríme už úplne zdiskreditovali. Preto v nasledujúcich dvoch zasadacích obdobiach koncilu sa početný stav tzv. odborných poradcov v delegácii neprestajne znižoval. Na záverečnej štvrtej fáze, ktorá sa začala 14. septembra 1965, sa zúčastnilo už len sedem delegátov z ČSR.
Koncil ako začiatok východnej politiky
Ale stále sme si neodpovedali na otázku, prečo vlastne Vatikán, ktorý bol tradične proti komunizmu, pozýval zrazu na koncil aj delegátov z krajín východného bloku, kde v tom čase vládla ateistická ideológia a štát mal pod kontrolou aj cirkvi?
Ako vyplýva z odtajnených dokumentov, súviselo to najmä so želaním pápeža Jána XXIII., aby snem prispel k zblíženiu katolíckych a nekatolíckych kresťanov, ba k ich zjednoteniu. Išlo najmä o protestantov a pravoslávnych a najviac pravoslávnych predsa vtedy žilo v Sovietskom zväze. Pápež vedel, že ak bude Kremeľ súhlasiť s vyslaním na koncil patriarchu Alexeja ako pozorovateľa, tak nebude mať nič ani proti vycestovaniu delegácií katolíckej a ďalších kresťanských cirkví zo štátov satelitov ZSSR.
Vatikánsky historik Roberto de Mattei v knihe o Druhom vatikánskom koncile s príznačným podtitulom "dosiaľ nenapísané dejiny“ podrobne osvetľuje, ako sa tento pápežov zámer postupne napĺňal. Kremeľ, stelesnený vtedy Nikitom Chruščovom súhlasil, sovietska vláda, samozrejme, takisto, ale jej splnomocnenec pri diplomatických rokovaniach s kardinálom Eugènom Tisserantom, čiže jedným z najbližších dôverníkov pápeža Jána XXIII., stále zdôrazňoval: koncil nesmie odsúdiť komunizmus.
Vatikán na túto hru pristúpil v duchu kréda Jána XXIII., že "cirkev skôr vyhovie potrebám dneška tým, že preukáže platnosť svojej náuky, než by čokoľvek odsudzovala“. Zásadnú podmienku Sovietov organizátori koncilu bedlivo dodržiavali až do konca: v koncilových dokumentoch – v jeho konštitúcií o cirkvi v súčasnom svete, ale ani v deklaráciách či dekrétoch nenájdeme jedinú zmienku o komunizme.
Na koncilových zasadnutiach v rokoch 1964 – 1965 síce niektorí účastníci kritizovali prenasledovanie cirkvi v krajinách východného bloku, napríklad aj Pavol Hnilica, slovenský biskup žijúci v exile, ich návrhy formulácií sa však v texte záverečných dokumentov neobjavili. Podľa de Matteiho bol koncil začiatkom tzv. východnej politiky Vatikánu, ktorú začal uplatňovať Ján XXIII. (pred Vianocami 1962 si vymenil s Chruščovom blahoželania) a dovŕšil Pavol VI.
Prejavom tejto politiky boli rokovania podsekretára Svätej stolice Agostina Casaroliho s predstaviteľmi československej vlády o čiastočnom normalizovaní vzťahov s Vatikánom, ktoré sa začalo v polovici mája 1963. Prvým výsledkom bol súhlas úradov s vycestovaním arcibiskupa Josefa Berana, ktorý sa už dlhší čas nachádzal v internácii. Koncom roku 1964 Beran odchádza do Ríma s tým, že do vlasti sa môže vrátiť iba na povolenie ministerstva zahraničných veci. Ďalšia požiadavka Vatikánu – obnovenie činnosti gréckokatolíckej cirkvi v ČSSR – sa naplnila až v čase Pražskej jari.
Foto: WIKIPEDIA.ORG
Ako zatraktívniť cirkev
V Československu o koncile najpodrobnejšie a pravidelne informovali Katolícke noviny, ale ani tie sa nevyhli cenzúre. Nemohli uverejniť napríklad vystúpenie Hnilicu alebo druhého slovenského exilového biskupa žijúceho v Kanade, gréckokatolíka Michala Rusnáka. Tlač komunistickej strany prinášala o dianí vo Vatikáne sporadické správy zo servisu agentúry ČTK. Noviny malých strán či iných organizácií Národného frontu dali slovo slovenským a českým delegátom, ktorí sa práve vrátili z Ríma.
"Koncil upevnil zväzky bratskej lásky vnútri cirkvi a zároveň voči všetkým ľuďom bez rozdielu náboženského vyznania,“ uviedol biskup Lazík pre denník Lidová demokracie. "Dal jasné smernice, ako pokračovať v utváraní podmienok požehnaného života jednotlivcov, rodín i národov.“
Biskup Tomášek vyzdvihol skutočnosť, že išlo o prvý koncil v dejinách, ktorý nevyriekol anathemu, čiže cirkevný trest, ale „otvoril náruč všetkým“. Všetci štyria hodnostári si zachovali na koncile úroveň – na rozdiel od ich sprievodu, ktorý robil celej delegácii nezriedka hanbu. "Hoci išlo o biskupov zmierlivejších a prístupnejších hľadaniu modus vivendi medzi štátom a cirkvou, nenechali sa vmanipulovať do úlohy bábok,“ konštatuje docent Balík.
Už na prvých zasadnutiach koncilu sa prejavilo rozdelenie jeho účastníkov na konzervatívcov (integristov), progresivistov a tých, čo spolu s pápežom hľadali "zlatý stred“ v úsilí o obnovu cirkvi. Československí biskupi patrili najskôr do tej tretej skupiny. Za témy svojich vystúpení si však vyberali také, ktoré neohrozili ich ďalšiu účasť na snemovaní. Radšej sa vyhli problémom náboženskej slobody, vzťahu cirkvi a štátu. Zamerali sa predovšetkým na otvorené sociálne otázky, požadovali napríklad väčšiu podporu chudobným a trpiacim hladom. Ohlas mali ich vystúpenia najmä medzi účastníkmi z krajín tzv. tretieho sveta.
Cirkev na Západe trápili v tom čase problémy iného druhu. Knižným bestsellerom tam bol práve Denník vidieckeho kňaza od Georga Bernanosa. Začína sa slovami: "Moju farnosť zožiera nuda… Ako toľko iných farností! Nuda ich zožiera pred našimi očami a my sme bezmocní.“
Konzumný štýl života, individualizmus, rozpad rodinného života, sexuálna revolúcia, odpor k tradičným inštitúciám a snaha emancipovať sa od akejkoľvek autority – tieto i ďalšie faktory spôsobovali obrovský pokles počtu veriacich. Cirkev nevyhnutne potrebovala ozdravenie a novú energiu, ak nemala skončiť na vedľajšej koľaji. Hľadal sa liek. "Užívať skôr liek milosti, nie prísnosti,“ vyzýval Ján XXIII. vo svojej reči na úvod koncilu. Odporúčal vrátiť sa k pastierskemu poslaniu cirkvi, obnoviť dialóg s moderným človekom a súčasnou kultúrou. Lenže ako ho viesť?
„Konzervy“ a radikáli
Je jeden starý bonmot, taký starý, že už nemá autora: koncil sa začína v okamihu, keď sa skončil. Aj po Druhom vatikánskom koncile prepukli spory a škriepky, o to zúrivejšie, že tento koncil na rozdiel od predchádzajúcich nielenže neodsúdil žiadne kacírstvo, ale ani neprišiel s definíciou novej doktríny. (Pravda, v socialistickom Československu sa verejné diskusie po koncile obmedzili iba na kostoly a zväčša na liturgické otázky. Bohoslužby sa mohli odteraz konať v národných jazykoch, a nie v latinčine – to bola téma!)
Spory sa viedli – a naďalej vedú – o hĺbke a tempe potrebných reforiem. Jedni ich vidia v "zdnešnení“ cirkvi, ďalší v jej "návrate k prameňom“ a tretí v "rozumnom balanse“ premenných a konštánt. Vo vzduchu akoby stále visela výstraha: nezreformujme katolícku cirkev na protestantskú, neuváženými zmenami možno totiž rozrušiť i jej fundament!
S trochou zveličenia možno povedať, že koľko teológov, toľko interpretácií dokumentov Druhého vatikánskeho koncilu. Komu nestačí ich litera, začína sa odvolávať na "duch koncilu“. Niektorých hlásateľov "bezbrehej“ reformy katolícka cirkev medzitým potrestala (napríklad pápežov poradca na Druhom vatikánskom koncile profesor Hans Küng prišiel o cirkevné povolenie vyučovať teológiu), naopak, iných (povedzme stúpencov francúzskeho biskupa Marcela Lefebvrea) dokonca vylúčila zo svojich radov za prílišné ľpenie na tradičnej náuke.
Karol Wojtyla, ktorý sa na koncile zúčastnil ako krakovský biskup, už ako pápež Ján Pavol II. tvrdil, že cirkev vtedy urobila "silný skok vpred“. Sám však cítil, že jej obnova nie je ešte ani zďaleka dokončená a stále sa o ňu zasadzoval, pričom cestu ukazoval osobným príkladom. To isté platí o súčasnom pontifikovi Františkovi. Povedané slovami francúzskeho filozofa Jeana Guittona: "Pred týmto veľkým koncilom bolo náboženstvo často zvykom, čoraz viac sa však musí stávať svetlom.“