Skúsme si v skratke priblížiť históriu a zložité osudy tejto knihy, najprv obchádzanej i vysmievanej, neskôr vychvaľovanej až do nebies a napokon zatracovanej pod holú zem. V hlave vtedy 34-ročného Adolfa Hitlera sa zrodil nápad dať svojmu svetonázoru písomnú podobu niekedy koncom roku 1923, krátko po tzv. pivnom alebo pivničnom puči v Mníchove. Jeho Národne socialistickú nemeckú stranu zakázali, samotného Hitlera dva dni po neúspešnom puči odsúdili na päť rokov väzenia.
Pôvodne zamýšľal dať svojmu literárnemu dielu názov Roky boja proti lži, hlúposti a zbabelosti, neskôr sa rozhodol pre údernejší titulok. Roky väzenia sa napokon scvrkli na deväť mesiacov (Hitlera prepustili na základe amnestie údajne za dobré správanie), aj tie mu však stačili na napísanie 270-stránkovej knihy. V skutočnosti však budúci Führer vlastnoručne nenapísal ani riadok, ako tvrdia niektorí bádatelia, on iba nahlas premýšľal a jeho myšlienky zapisoval spoluväzeň Rudolf Hess, vtedy osobný tajomník lídra NSDAP a po uchopení moci v Nemecku nacistami zástupca Vodcu.
Foto: BUNDESARCHIV
Prvý zväzok Mein Kampf vyšiel v roku 1925, druhý o rok neskôr. Kniha sa spočiatku nestretla s bohvieakým záujmom, do roku 1930 sa jej predalo iba 35-tisíc kusov. A u väčšiny z tých, čo Mein Kampf nielen prečítali, ale aj kriticky analyzovali, vyvolala množstvo pochybnosti alebo výsmech. Málokto jej prikladal nejaký význam. Našli sa, pravda, výnimky, tí brali knihu vážne. Napríklad nemecký spisovateľ a publicista Friedrich T. H. Tetens. V článkoch, ktoré uverejnili noviny National-Zeitung, vychádzajúce v Bazileji, priblížil na jej základe plán nacistov na ovládnutie sveta a upozornil, že už sa vinie ako „červená niť" všetkými ich zahraničnopolitickými aktivitami. Články vyšli v roku 1935, čiže len dva roky po nástupe Hitlera k moci. Do násilného pripojenia Rakúska a oklieštenia Československa mali uplynúť ešte tri roky a štyri roky delili ľudstvo od agresie Nemecka do Poľska, čiže od druhej svetovej vojny.
V tom čase, v roku 1935, už Mein Kampf vychádzal v Nemecku v státisícových nákladoch. Vydavateľstvo nacistickej strany dodalo za desať rokov na trh takmer 12 miliónov výtlačkov, z čoho sám autor mal ročný príjem (v prepočte) okolo milióna dolárov. V nemeckých školách sa Mein Kampf stal povinným čítaním, knihu v darčekovej väzbe rozdávali mladomanželom pri sobášoch. Kto ju však naozaj prečítal a čo si z nej odniesol? T. H. Tetens sa čudoval, že obyvateľstvo Nemecka nechápe vtedajšie Hitlerove aktivity ako súčasť jeho grandiózneho plánu dobyť svet. Ako je to možné?
Podľa súčasnej politologičky Barbary Zehnphennigovej z univerzity v Hamburgu „Hitler čitateľom vo svojej knihe prezradil aj to, o čom by sám vtedy radšej pomlčal, ale čitatelia to nevnímali, hoci to mali pochopiť". Prečo nevnímali? „Každý sa vysmieval z bombastickosti Hitlerovej knihy namiesto toho, aby si všímal jeho program," priznal neskôr rakúsky spisovateľ Stefan Zweig.
Pritom v knihe bolo už na jej prvej strane čierne na bielom, čo alpskú krajinu onedlho čaká. „Nemecké Rakúsko sa musí vrátiť do veľkej nemeckej vlasti". A čo bude s Európou? „Dnes je osemdesiat miliónov Nemcov v Európe, ale akákoľvek zahraničná politika môže byť správna iba vtedy, keď po sotva sto rokoch bude na tomto kontinente žiť 250 miliónov Nemcov."
Žiadne ilúzie si nemohli robiť komunisti, sociálni demokrati, ale predovšetkým Židia, ktorých Hitler označil za pôvodcov všetkého zla, usilujúcich sa o svetovládu. Židovský národ nazval v knihe „parazitom na tele ostatných národov", „typickým cudzopasníkom", „škodlivým bacilom", s ktorým treba podľa toho aj zaobchádzať…
Tuka vraj chcel preložiť
Už pred vojnou vyšiel Mein Kampf v šestnástich jazykoch, hoci Hitler vyhlasoval, že napísal knihu iba pre Nemcov. Britské vydavateľstvo Hutchinson kúpilo napriek tomu už v roku 1933 od nemeckého nakladateľstva Eher Verlag autorské práva na jej svetové preklady. A o tri roky vyšla v angličtine prvá nekrátená verzia Hitlerovej knihy. Jazykové mutácie sa objavili aj vo väčšine nacistami okupovaných či vazalských krajín. V slovenčine však Mein Kampf ani pred vojnou, ani počas nej nevyšiel. Prečo nie, to je dosť zaujímavá otázka.
Na internete koluje ničím nepodložená informácia, podľa ktorej Vojtech Tuka, vtedajší slovenský premiér a zároveň minister zahraničných vecí, poslal 5. novembra 1940 do Berlína prostredníctvom nemeckého vyslanca v Bratislave Manfreda von Killingera prosbu preložiť Hitlerovu knihu a vydať ju v slovenskom jazyku. Zamietavá odpoveď mala prísť už o týždeň: Hitler vraj zakázal prekladať toto dielo „do balkánskych jazykov"!
Foto: wikimedia
Je síce známe, že do marca 1939, keď vznikol Slovenský štát, Hitler o Slovákoch toho veľa nevedel, čo otvorene povedal aj Jozefovi Tisovi pri ich prvom stretnutí. V knihe Mein Kampf hanlivo alebo s dešpektom píše o Čechoch, Srboch i Chorvátoch, o Slovákoch sa však nezmieňuje ani slovom. Akoby neexistovali, čo v prípade muža s nedokončenou meštiankou a agitátora z mníchovských pivární vôbec neprekvapuje. Prvýkrát sa Hitler o Slovákoch verejne zmienil až v septembri 1938 v rozhovore s britským premiérom Nevillom Chamberlainom, ich počet v spoločnom česko-slovenskom štáte však odhadol iba na jeden milión osôb!
V novembri 1940, tri mesiace po rokovaniach v Salzburgu, kde Hitler tak drasticky zasiahol do vnútorných záležitosti Slovenska (a ukázal, kto je tu vlastne pánom), už vedel o jeho obyvateľoch a kultúre akiste viac a sotva si ju plietol s Balkánom. Navyše Tukovu prosbu malo vybavovať Ribbentropovo ministerstvo zahraničia, ktoré určite bolo „v obraze". Napokon nijaký záznam o údajnej Tukovej prosbe neobsahuje ani obsiahla publikácia Slovensko-nemecké vzťahy (1938–1941) v dokumentoch.
Ľudáci si pomohli ináč
Ako si teda vysvetliť nevydanie knihy Mein Kampf v slovenčine? „Hitlerova kniha obsahuje toľko nenávistných pasáží namierených proti slovanským národom, proti náboženstvu a kresťanstvu, že pre ľudácky režim bolo neúnosné, aby ju dal preložiť do slovenčiny," myslí si Ivan Kamenec z Historického ústavu SAV. „Vyvolalo by to kontraproduktívny efekt (pokiaľ by rozsiahly a nezáživný text knihy vôbec niekto prečítal). Pokazilo by to propagandou i prejavmi najvyšších oficiálnych predstaviteľov štátu starostlivo vytváraný obraz A. Hitlera ako spoľahlivého ochrancu práv Slovenského štátu a nezištného priateľa slovenského národa. Navyše nemecké oficiálne miesta nikdy nenaliehali – či už priamo, alebo prostredníctvom svojej propagandy – aby Mein Kampf vyšiel aj v slovenčine.“
„Nacisti mali omnoho účinnejšie páky na ovládanie Slovenskej republiky, ktorú navonok formovali ako vzorový štát,“ pokračuje Kamenec. „Úplne sa uspokojili s tým, že aj bez ich nátlaku sa ľudácki politici a ich propaganda odvolávali na Mein Kampf pri zdôvodňovaní vytvárania totalitného režimu a presadzovania ,vodcovského princípu', zavádzaní rasových kritérií v rámci tzv. riešenia židovskej a cigánskej otázky, pri obhajovaní vojny za Novú Európu a tak ďalej."
Každé z týchto tvrdení možno doložiť faktami. Mein Kampf skutočne nešetrí výpadmi proti Slovanom a katolíckej cirkvi… V tejto súvislosti Hitler písal o údajnej „pomalej slovanizácii nemeckého živlu" v Rakúsku, o „slovanskej arogancii a žiadostivosti," a vyčítal tak katolíckej, ako aj protestantskej cirkvi, že prehliadajú „zamorovanie našej krvi", ktoré je vraj „Židom vykonávané úplne plánovite”.
Tiso ako katolícky kňaz nemohol pripustiť takéto otvorené útoky proti svojej cirkvi. Svätá stolica síce nezaradila Mein Kampf na zoznam zakázaných kníh, pápež Pius XI. však v roku 1934 ustanovil komisiu, ktorá to mala zvážiť. Niektoré jej závery sa o tri roky neskôr dostali do encykliky nazvanej S pálčivou starosťou. Jej originál bol ako jeden z mála vatikánskych dokumentov vyhotovený v nemčine (namiesto bežnej latinčiny). Aj keď encyklika nacizmus priamo nemenovala, odsúdila jeho filozofické základy – rasizmus a vypätý nacionalizmus.
Hitlerova kniha síce v slovenčine v tých časoch nevyšla, úryvky z nej však pri slávnostných príležitostiach zavše publikovali ľudácke periodiká a citáty sa objavovali aj v polemikách medzi radikálnym a konzervatívnym krídlom vo vládnom tábore najmä v rokoch 1940 – 1942. Nielen denníky Slovák a Gardista či dvojtýždenník Náš boj, ale napríklad aj mesačník Kultúra priniesol v apríli 1939 (pri Hitlerových 50. narodeninách) článok oslavujúci Führera i Mein Kampf ako perspektívny program Nemcov a ostatných „bielych národov".
Na knihu sa odvolávali čelní predstavitelia strany a gardy, predovšetkým však početní propagandisti ľudáckeho štátu. Kamenec pochybuje, že by si väčšina z nich Mein Kampf prečítala, autori skôr poznali „odvar“ knihy z propagandistických materiálov, ktoré nemecké Ministerstvo propagandy poskytlo slovenskému Úradu propagandy, aby ho ďalej „rozpracoval" na slovenské podmienky.
Slovenské špecifiká mala zohľadňovať aj ideológia tzv. slovenského národného socializmu. Je príznačné, že 14 bodov jej programu koncipoval v januári 1941 podľa nemeckého vzoru nemecký poradca pre propagandu pri slovenskej vláde Anton Endrös.
Nemecké vydania Mein Kampfu sa však už pred vojnou šírili aj na Slovensku, zaobstarávali si ich najmä príslušníci tunajšej nemeckej menšiny (asi 150 000 obyvateľov), členovia Karmasinovej Deutsche Partei (viac ako 60-tisíc členov) a jej dobrovoľných ochranných oddielov – kniha bola súčasťou ich politickej výchovy. Podľa jedného hlásenia z októbra 1938 „len za posledné dni sa v Bratislave predalo 160 kusov Vodcovej knihy"…
Internet je plný Mein Kampfu
A tak v slovenčine vyšiel Mein Kampf prvýkrát až pred pätnástimi rokmi, v decembri 2000. V náklade takmer päťtisíc výtlačkov sa objavil na predvianočnom trhu. Vydavateľka Agnes Burdová s trvalým pobytom v Českej republike, prekladateľ a autor 30-stránkového predslovu – psychológ Roman Vyskočil zo Žiliny. Ten predslov sa tváril ako vedecký komentár, Kamenec ho však považuje za naivný, úplne diletantský a nekvalifikovaný úvod ku knihe.
Na protest proti jej vydaniu spálili členovia Strany mladých demokratov vedení Alojzom Hlinom (dnes poslanec Národnej rady, najnovšie za KDH) niekoľko jej exemplárov na Námestí SNP v Bratislave. Stalo sa tak prvýkrát po takmer 250 rokoch, čo v Bratislave verejne pálili knihu. Vydanie odsúdili predstavitelia slovenskej vlády, proti vydavateľke a jednému českému podnikateľovi, ktorý ju finančne podporil, sa začalo trestné stíhanie, po roku však vyšetrovatelia kauzu odstúpili kolegom v ČR. Tam už medzitým obžalovali a odsúdili na tri roky podmienečne a dva milióny korún pokuty vydavateľa českého vydania Mein Kampfu (trest mu však nakoniec odpustili). Michal Zítko vydal knihu v neskrátenej podobe, ale bez akýchkoľvek poznámok, a navyše na obálku dal vytlačiť symbol orla a hákového kríža.
Bezprostredne po vojne a po Norimberskom procese, ktorý nacistické organizácie a ich ideológiu vyhlásil za zločinecké, sa zdalo, že Mein Kampf je na indexe takmer všade na svete. Neskôr ho však znovu začali vydávať v angličtine. Akurát že v roku 1976 spoločnosť Hutchinson prehodnotila morálny aspekt tohto biznisu a začala zisky z predaja Hitlerovej knihy odovzdávať na charitatívne účely. O tri roky neskôr predala autorské práva na svetové preklady Mein Kampfu nakladateľstvu Houghton Mifflin, ktoré podľa niektorých zdrojov vydáva knihu v každoročnom náklade 15 000 výtlačkov. Po paľbe kritiky a obvineniach z porušovania etiky vraj zisky venuje takisto na charitu.
Aká bola situácia vtedy u nás? Komunisti tzv. nevhodné knihy nepálili, ale zakazovali, vytrieďovali z verejných knižníc, nepúšťali cez štátne hranice. Napokon Mein Kampf bol v tom čase na zozname zakázaných kníh aj vo viacerých kapitalistických štátoch, napr. v Nórsku, vo Švajčiarsku, v Izraeli atď.
Po rozpade ZSSR a sovietskeho bloku vyšla plná verzia Hitlerovej knihy aj v Rusku (od roku 1992 niekoľkokrát). V roku 2002 však prijal tamojší parlament zákon, ktorý zakazuje vydávanie a distribúciu nacistickej literatúry. Od roku 2009 bolo už niekoľko zásahov príslušných orgánov v súvislosti s rozširovaním textu Mein Kampfu na ruskom internete.
A čo Čína? V januári 2011 vydalo jedno pekinské vydavateľstvo knihu s komentárom v 10-tisícovom náklade.
Osobitný prípadom bola a je Nemecká spolková republika. Po vojne rozhodnutím vlády USA sa stalo vlastníkom autorských práv na nemecký originál knihy (ako aj všetkého Hitlerovho skonfiškovaného majetku) Bavorsko. V Mníchove mal totiž Hitler formálne trvalý pobyt. Aj s očakávaným vydaním komentovaného Mein Kampfu musel preto súhlasiť tento spolkový štát. Vo vyjadrení bavorského ministerstva spravodlivosti sa uvádza, že vedeckému vydaniu takejto knihy nehrozí trestné stíhanie iba v prípade, ak jednoznačne odsúdi jej obsah. To sa údajne aj deje na viac ako tisíc stránkach poznámok a komentárov, ktoré pripravila v priebehu niekoľkých rokov päťčlenná komisia historikov pod vedením Christiana Hartmanna.
Ďalší z komisie Werner Maser, jeden z najväčších znalcov dejín nacizmu a Tretej ríše, tvrdil, že po tomto vydaní kniha príde o status „zakázaného ovocia" a prestane priťahovať masy potenciálnych čitateľov, lebo komentáre naplno odhaľujú hlúposť a netalentovanosť jej autora. Napriek tomu polemiky okolo avizovaného vydania pokračujú s neochabujúcou silou. Ich účastníci zväčša opakujú argumenty, ktoré zazneli pri vydávaní Mein Kampfu už predtým (či už s komentármi, alebo bez nich) v iných krajinách. „Prenechajte zakazovanie a pálenie kníh nacistom!" volajú jedni. A dodávajú, že internet je beztak plný rôznych neoverených a zle preložených verzií Hitlerovho spisu. Tak ho záujemcovia dostanú aspoň v origináli a s podrobným vedeckým výkladom. Ďalší upozorňujú na skutočnosť, že Mein Kampf vychádza v čase, keď v Nemecku a celej Európe dvíha hlavu extrémizmus, nacionalizmus a primitívny antisemitizmus.
Nuž, vyberte si…