Slováci nemali dynastiu kráľov, ale Štúrovcov

Rok Ľudovíta Štúra prichádza do pietneho finále. Slovensko si pripomína 160. výročie úmrtia vedúcej osobnosti národného obrodenia Slovákov a kodifikátora spisovného jazyka - Ľudevíta Velislava Štúra, ktorý zomrel 12. januára 1856 vo veku 40 rokov. Nikdy sa neoženil a umrel bezdetný. Aké osudy prežíval štúrovský rod po odchode svojho najslávnejšieho syna?

Portrét Ľudovíta Štúra od Jozefa B. Klemensa,
namaľovaný podľa najvýstižnejšej podobizne - litografie Františka
Kolářa z roku 1861, SNM.
Portrét Ľudovíta Štúra od Jozefa B. Klemensa, namaľovaný podľa najvýstižnejšej podobizne - litografie Františka Kolářa z roku 1861, SNM.

„Smutnú novinu nakrátko. Ľudovít išiel dnes ráno na poľovačku, spadol, puške na chrbte sa v páde natiahol kohútik a vystrelil mu oddola hore do stehna a zlámalo mu tam kosti a vysotilo kosť stehennú pri drieku. Na amputáciu nie je teda čo pomyslieť,“ píše 22. decembra 1855 Ján Kalinčiak z Modry najmladšiemu bratovi Ľudovíta Štúra Jankovi.

„Dúfať možno, že vyjde, ale veľmi mnoho nádeje nie je… Či prežije sviatky, stojí v božích rukách. Jeho bolesť a útrapy sú hrozné. Kričí pri každom pohnutí, ba i keď sa nepohýňa, bo muskuly samy od seba sa trhajú. Zajtra idem sám do Prešporka pre lekárov. Ktovie, či pomôžu?!“

O necelý mesiac, 19. januára 1856 odchádza do Bánoviec nad Bebravou ďalší list: „Janko! Napadol pekný biely sniežik hneď v noci na hrob jeho a zakryl ho svojou čistou rúškou, matka zem ho privinula do lona svojho materského a my siroty smútime, bolestíme, nevediac, že mu tam lepšie ako na tomto chladnom, trápnom svete. Ale i slzy majú právo svoje. Janko, zle sa nám stalo!“

Všetci národovci sa poznali

Ako to, že Ľudovíta doopatroval práve najvýznamnejší štúrovský prozaik Kalinčiak? Je to zložité a prosté zároveň. K slovenským národovcom sa vtedy až toľko rodín nehlásilo, a tak sa všetci navzájom poznali a okrem iného uzatvárali aj sobáše, čo sa však Kalinčiaka netýkalo, on ostal ako Ľudovít či Karolína Štúrová slobodný.

Ľudovítov starší brat Karol, inak tiež básnik a absolvent evanjelického lýcea v Bratislave, sa stal rektorom nižšieho latinského gymnázia v Modre. Keď ho v tomto kráľovskom meste v roku 1846 ustanovili za farára, svoje miesto v škole na odporúčanie brata zveril práve Kalinčiakovi. Ten sa neskôr spolu s Jozefom Miloslavom Hurbanom a Ľudovítom pokúšali gymnázium poslovenčiť, to sa im však nepodarilo. Naopak, pre nezáujem maďarských úradov a mestských konšelov v roku 1870 škola s 260-ročnou tradíciou pre nedostatok peňazí zanikla.

Časť pôvodného zariadenia v obnovenej expozícii Múzea
Ľ. Štúra.
Časť pôvodného zariadenia v obnovenej expozícii Múzea Ľ. Štúra.
Autor: Ivan Majerský, Pravda

Karol skonal na suchoty skombinované s astmou 13. januára 1851 ani nie 40-ročný. Ostala po ňom vdova a sedem detí. Ľudovít, známy odmietavým postojom k tomu, aby si národní buditelia zakladali rodiny, sa paradoxne rozhodol, že švagrinej pomôže s výchovou sirôt. Takmer presne po piatich rokoch však zomrel aj on. Obaja bratia sú pochovaní vedľa seba na modranskom cintoríne. Zo šiestich Karolových chlapcov tridsiatku prežil iba Július (zomrel 71-ročný), úradník v Pezinku. Jediná dcéra Oľga sa dočkala len 37. narodenín.

Ani ďalší Ľudovítovi súrodenci sa nedožili vysokého veku. Farára v Zemianskom Podhradí Samuela Štúra osudovo postihla mozgová porážka ako 43-ročného. Ďalší v poradí Janko (1821 – 1822) odišiel na druhý svet poldruharočný počas epidémie, asi šarlachu.

Jediná Ľudovítova sestra

A Karolína, ktorá v Bratislave viedla pánovi poslancovi Uhorského snemu za mesto Zvolen domácnosť, varila aj pre redaktorov Slovenských národných novín a po večeroch počúvala bratove dišputy so študentmi? Tridsaťtri rokov! Tiež zomrela na tuberkulózu – vo Fiľakove.

Tam jej najmladšieho súrodenca Janka druhého (bolo zvykom, že ak zomrelo malé dieťa, tým istým menom pokrstili ďalšie narodené) cisárska byrokracia ako župného úradníka náročky preložila. Po matkinej smrti Karolína žila práve s Jankovou rodinou. V tomto zväčša maďarskom mestečku sa však necítila dobre. Keď vážne ochorela, žiadala, aby ju pochovali v Lučenci, pretože „tam ešte aspoň trochu počuť mluvu slovenskú“.

Toto jej želanie Janko, žiaľ, už čoskoro splnil. Keď po rokoch navštívil lučenský cintorín, s ľútosťou poznamenal: „Slovenský nápis hrobového kameňa označoval jej miesto večného pokoja, ale zadrel doňho vandalizmus, vysekaný je na teraz von z mramoru. I prach tvoj, sestra moja, ešte trpí! Spi spokojne. Ten zápal tvoj, čo ničotu borí, svety stavia a deje tvorí, veríme, že zvíťazí!“

Po vzniku Československa už Karolínin rov nenašli, tak zriadili v centrálnej časti cintorína aspoň symbolický. Vlani ho pri príležitosti okrúhleho výročia narodenia Ľudovíta Štúra z iniciatívy miestneho odboru Matice slovenskej vynovili. Podobne dali matičiari do poriadku aj hrob jej matky Anny Štúrovej, ktorý nechala postaviť Živena v roku 1932 na evanjelickom cintoríne v Trenčíne Hornom Šianci. V neďalekej hrobke odpočívajú viacerí členovia rodiny vrátane Janka Štúra, jeho manželky Amálie a ich najmladšieho syna, trenčianskeho advokáta Karola.

Najmladší žil najdlhšie

Janko Štúr sa ako jediný zo súrodencov dožil vyššieho veku – 78 rokov, naposledy vydýchol v Malých Bierovciach, dnes súčasť Adamovských Kochanoviec. V roku 1848 spolu s Ľudovítom Dohnánym redigoval Národné noviny a zúčastnil sa na všetkých dobrovoľníckych výpravách hurbanovcov. Po revolúcii pracoval ako župný úradník, no za Bachovho absolutizmu i po rakúsko-maďarskom vyrovnaní ho sťa podozrivého pansláva prekladali z miesta na miesto. Popritom však prispieval do slovenskej tlače a v roku 1900 napísal časť Rozpomienok na slávneho brata.

Mal štyri deti. Najstaršia Augusta sa vydala za syna Jozefa Miloslava Hurbana – Vladimíra, ktorý pôsobil ako kňaz medzi dolnozemskými Slovákmi vo Vojvodine. Ich syn Vladimír Hurban Vladimírov, v literatúre známejší pod skratkou VHV, bol takisto farárom v Starej Pazove, súčasne aj dramatikom. Jankovmu najstaršiemu synovi Ľudovítovi bolo dopriatych až požehnaných 92 rokov!

Janko Štúr na fotografii v mužnom veku.
Janko Štúr na fotografii v mužnom veku.
Autor: Múzeum Ľudovíta Štúra v Modre

Aj keď rodiny Štúrovcov žili a žijú v rozličných oblastiach Slovenska, Česka, dokonca aj Maďarska, majú spoločné korene v Trenčíne. V polovici 16. storočia sa tam spomínajú dvaja Benediktovia (otec a syn) s týmto priezviskom. Pôvodne boli roľníci, neskôr sa chytili remesla, najmä súkenníctva. Bieda ich potomkov vyhnala za chlebom do ostatných regiónov.

Pavel, Ľudovítov starý otec, skúsil šťastie v kopaničiarskej obci na svahoch Bielych Karpát – v Lubine. Prišiel chudobný ako kostolná myš, ale už o pätnásť rokov si mohol dovoliť poslať syna Samuela na štúdiá do spomínaného gymnázia v Modre. Ten sa stal učiteľom v mestskej latinskej škole v Trenčíne. V Lubine koncom 80. rokov minulého storočia zreštaurovali Samuelov rodný dom, v ktorom zriadili múzeum venované aj ďalšiemu rodákovi, botanikovi svetového mena Jozefovi Ľudovítovi Holubymu.

Rodinný život v Uhrovci

Po roku sa Samuel oženil s Annou, dcérou mäsiara a mešťanostu Pavla Michalca. V rokoch 1809 až 1812 u mladoman­želov býval na priváte František Palacký, rodák z východomoravskej Hodslavice, budúci historik a „otec českého národa“. Samuel ho aj učil a obľúbili si jeden druhého.

Ťažké časy za napoleonských vojen primali Samuela k tomu, aby prijal ponuku grófa Imricha Zaya na výnosnejšie miesto v škole v Uhrovci. A tak sa tam i s mladou manželkou a dvojročným Karolom presťahovali do učiteľského bytu. Tam sa narodili ostatné deti, ako prvý 28. októbra 1815 Ľudovít. V tomto dome pri vlaňajších oslavách sprístupnili novú expozíciu, ktorej súčasťou je aj sieň venovaná druhému tamojšiemu rodákovi Alexandrovi Dubčekovi.

Samuel v Bratislave kupoval brožované slovenské knihy a kalendáre, ktoré potom v zayovskom kaštieli viazal a rozširoval po okolí. Aj sám písal, venoval sa najmä prírodovedným témam. Zomrel v náručí manželky, Ľudovíta a Karolíny vo veku 62 rokov na „zošlosť vekom“. Skormútený syn bezprostredne zložil báseň Duchy otcov, preč letíte. V Uhrovci sa zachoval hrob, hrubý, štylizovane neotesaný kváder s čiernou mramorovou tabuľou, na ktorej sú vytesané slová: „Tu spočíva Samuel Štúr, učiteľ Františka Palackého, otec Ľudovíta Štúra. Umrel 27. júla 1851. Vďačná mu pamäť.“

Anna musela ako vdova uvoľniť školský byt novému učiteľovi. Vrátila sa k príbuzným na predmestí Trenčína, kde s ňou bývala Karolína. Synovia, najmä Ľudovít, ju často navštevovali. Zásluhu na tom, že rodinný život v Uhrovci dýchal šťastím, mala predovšetkým matka, ktorá miernila manželovu prísnosť k deťom citlivým prístupom a vľúdnosťou. Tak ju poznali aj Ľudovítovi priatelia. Viliam Paulíny-Tóth píše o nej ako o milej, krásnej žene, plnej citu a srdečnosti, veselej povahy, schopnej prekonávať ťažkosti.

Hrob Samuela ml., Samka v Zemianskom Podhradí.
Hrob Samuela ml., Samka v Zemianskom Podhradí.
Autor: Martin Krno, Pravda

Ako 63-ročná skonala Anna Štúrová na žlčníkovú zimnicu. V dedičskom konaní sa Ľudovít vzdal majetkového podielu v prospech nezaopatrenej sestry. Boli to preňho ťažké roky. Veď za krátke obdobie stratil brata Karola, oboch rodičov aj blízku priateľku Adelu Ostrolúcku.

Ešte jeden zo starých Štúrovcov je známy i za hranicami Slovenska, geológ a paleontológ Dionýz Štúr. S Ľudovítom mali spoločného prastarého otca Michala, boli teda druhostupňoví bratranci. Narodil sa v Beckove v rodine učiteľa Jozefa Štúra. Tiež študoval v Modre a na bratislavskom lýceu, ale potom začal navštevovať viedenskú polytechniku a Banskú akadémiu v Štiavnici.

Vo Viedni sa zamestnal v novozaloženom Ríšskom geologickom ústave, kde to postupne dotiahol až na riaditeľa. Publikoval okolo 300 vedeckých prác. Nestál bokom ani od spoločenského života. Bol signatárom Memoranda slovenského národa, spoluzakladateľom Matice a troch slovenských gymnázií. Oženil sa s rakúskou Nemkou Cecíliou Artlovou. Zomrel bez potomkov po dlhšej srdcovej chorobe. Pochovali ho na evanjelickom cintoríne vo Viedni.

Samuel II. (Samko) a jeho potomkovia

O tri roky mladší brat Ľudovíta Samko tiež začal študoval na lýceu v Bratislave, ale na protest proti odvolaniu brata z miesta zástupcu profesora Jura Palkoviča dokončil školu spolu s inými študentmi v Levoči. V roku 1844 zložil kandidátsku skúšku z teológie u superintendenta Pavla Jozefiho, na druhý rok sa stal kaplánom a neskôr farárom v Zemianskom Podhradí.

Tam sa spoznal aj s rodinou Ostrolúckych, ktorí boli zvedaví na jeho už vtedy známeho brata. Pri jednej Ľudovítovej návšteve v Podhradí zaskočili aj do kaštieľa, kde možno už vtedy vzplanul láskou k Adelke. Na jar 1848 sa tam Štúr schovával dve-tri noci – jednu v kaštieli a zvyšok na streche empírového kostola s kruhovitou základňou. Do Zemianskeho Podhradia prišiel s Hurbanom ešte raz – o rok, verbovať do dobrovoľnícke­ho zboru.

Samuel bol literárne aktívny, výborný kazateľ, no v roku 1861 náhle zomrel. Miesto posledného odpočinku mu našli na cintoríne za evanjelickým kostolom, kde je teraz parčík. Jeho nástupcom na fare sa stal už spomínaný botanik a archeológ Ľudovít Jozef Holuby, po ňom jeho syn Gustáv, ktorý sa oženil s najstaršou Samuelovou dcérou Ľudmilou. Druhá dcéra v poradí sa narodila pol roka po smrti Adelky Ostrolúckej a dali jej meno Adela. Dožila sa pekných 86 rokov.

Jej mladší a jediný brat Anton vyštudoval teológiu, začas bol kaplánom u švagra Gustáva, no potom sa pre stupňujúci útlak maďarizátorov rozhodol ísť za kňaza na Moravu – do Hodslavice, kde sa v roku 1798 narodil Palacký. Náhoda? Asi nie, skôr pomoc od starých priateľov.

Pôvodnú faru v Zemianskom Podhradí mali nedávno búrať, ale aj zásluhou tamojšieho rodáka, publicistu Drahoslava Machalu sa ju podarilo zachrániť a teraz je tam Pamätný dom J. Ľ. Holubyho a prvého slovenského bibliografa Ľudovíta Vladimíra Riznera, ktorý v rodnej obci prežil ako dedinský učiteľ celý život.

Antonov syn Svätopluk sa narodil v Hodslavici v roku 1901. Vyštudoval na filozofa, nadväzoval na dielo humanistu a demokrata T. G. Masaryka. Preto to mal počas nedemokratických režimov ťažké. Trikrát ho vyhodili z Univerzity Komenského v Bratislave, raz po nástupe ľudáckeho fašizmu, druhý raz po februári 1948 a tretí raz v súvislosti s normalizáciou v roku 1970. Zomrel 80-ročný.

Profesor mal dve dcéry a jedného syna – Ivana, ktorý sa síce narodil v Prahe, ale väčšinu života prežil v Bratislave. Tiež mal v sebe kus štúrovského rebelantstva. Kvôli otcovi denné štúdium nemohol absolvovať na Slovensku, tak ho prichýlila fakulty telovýchovy na olomouckej univerzite. Až popri zamestnaní (učil telocvik na jednej strednej škole v Bratislave) si urobil psychológiu.

Potom však prišlo jeho odmietavé stanovisko k tzv. internacionálnej pomoci v auguste 1968 a z fakulty musel ísť do praxe. Vypracoval sa však na jedného z najlepších detských psychológov, napísal viacero odborných i beletristických kníh, angažoval sa v ochranárskom hnutí, dobre ho poznali aj bratislavskí turisti a vodáci. Mal troch synov, známeho dirigenta Rastislava, psychológa Martina, ktorý pôsobí v známej IT firme. Najmladší Janko zomrel na jeseň 2014 ako 36-ročný na infarkt.

Hoci od 4. decembra 2015 môžeme, žiaľ, o ňom písať už len v minulom čase, myšlienky z jeho textov nás stále oslovujú. Jednoducho, bol to Štúr.

Paradoxná otázka

Keď sa vlani 24. októbra profesor Ivan Štúr zúčastnil v Uhrovci na celonárodných oslavách 200. narodenia svojho praprastrýka Ľudovíta, mal vo vrecku saka poskladaný papier s pripraveným vystúpením. Ak by ho na to organizátori vyzvali. Nevyzvali, scenár bol iný. Nikto vtedy netušil, že síce 82-ročného, ale stále športovo založeného muža o niekoľko dní skláti choroba, ktorej 4. decembra podľahne. Prostredníctvom jeho príbuzných však prinášame jeho prichystaný príhovor, lebo je stále aktuálny.

Ivan Štúr s dvoma synmi a vnukmi pred pomníkom slávneho
predka v Uhrovci.
Ivan Štúr s dvoma synmi a vnukmi pred pomníkom slávneho predka v Uhrovci.
Autor: Rodinný archív Štúrovcov

Slovensko hrmí štúrovskými oslavami, ako keby sme potrebovali prehlušiť svoje svedomie. Čím vyššie vyzdvihneme nášho velikána, tým viac neverných haraburdákov sa skryje v jeho v tieni. Fiktívna otázka, čo by robil Ľudovít Štúr v našich pomeroch, je neriešiteľný mýtus. Vieme, čo robil za maďarizácie, v národnom útlaku, s integráciou zdravého rozumu, hlbokých citov a pevnej vôle. Zamenil kostolnú bibličtinu z chrámu evanjelickej tretiny za spoločnú svetskú ľubozvučnú slovenčinu pre všetkých Slovákov ako signál k vzdelávaniu, poézii a kritickému domýšľaniu. Smeroval k dobrému životu.
Či to nadmerné celonárodné nadšenie nad mimoriadnosťou nášho velikána nemalo byť skôr skromným, kritickým zamyslením nad vlastným bytím? Oslavy by mali byť úprimnou spoločnou spoveďou. Dnes sa on oprávnene pýta svojich rodákov: Čo ste robili za tých dvesto rokov? Koľko novodobých šľachticov a cirkevníkov sa pridalo k odpadlíkom a ziskuchtivcom?
Pozitívny duch Štúrov sa na prelome storočí vteľuje v ďalšieho nášho velikána Milana Rastislava Štefánika, spolu s legionármi, a prichádza sloboda, prvé historické hranice, slovenské školy vrátane univerzity, divadlo, naše umenie aj prekonaný folklór. A stála túžba po samostatnosti, ale Ľudovítov hlas varuje: „Márna je všetka národná samoľúbosť, ak za ňou nestojí nič vyššie. O ľudstvo ide napokon, ktorého sme my s ostatnými národmi členmi.“ (Slovanstvo a svet budúcnosti)
Smutné a problematické vojnové roky. Nevďačné vyhnanie zaslúžilých českých profesorov, Otto Smik ako hrdina v RAF, Rýchla divízia proti slovanským bratom, proti Sovietskemu zväzu, gardistické šialenstvo a úžasné Povstanie za slobodu. Potom už len vábivé komunistické prísľuby, takmer zbytočná federácia a šanca v samostatnosti.
Dvadsaťtriročné márne hľadanie vyššej idey. Zbavme sa už konečne komplexu malosti a menejcennosti a prinesme ľudstvu náš vlastný prínos k jeho dôstojnej sláve!
Jozef Miloslav Hurban nazval staršieho Ľudovítovho brata Karola úsmevným géniom života. Pochopil som jeho dávny pozdrav: „Dobrý deň vám verným, neverným dobrú noc!" Štúr žije v nás, v snahe po dobrom živote.

Zásluha? Nie, záväzok

Ivan Štúr, profesor (1933 – 2015)
Byť potomkom slávneho rodu nie je zásluha, ale záväzok, takpovediac nevyhnutný historický príkaz. A k čomu nás to zaväzuje?
V slovenskej histórii sa pred vyše pol druha storočím zaskvel nádherný zjav, ľudský nádherný. On povýšil život duchovný nad chlebovú otázku telesnej existencie. On vyriekol potrebu zdržanlivosti a odriekania, privedúc ju až k fanatickému asketizmu. Veď ešte dnes by sa mohol z jeho zásady „málo troviť – veľa tvoriť“ učiť celý západný svet a každý jednotlivec by v tomto smere našiel podstatne viac šťastia, ako mu núka nezmyselný materiálny komfort. Len vedieť načúvať hlasom múdrym, hoci aj minulým, ktoré ešte stále znejú…

Ivan Štúr, profesor (1933 - 2015).
Ivan Štúr, profesor (1933 - 2015).
Autor: Robert Hüttner, Pravda

On svojou životnou aktivitou položil dôraz na kvalitu života a posvätil svoj vlastný život ohromným dielom, napriek krátkym štyridsiatim rokom, ktorých sa dožil. Zabudol na seba a spaľoval sa pre dobro iných, aby tak potvrdil vlastnú nesmrteľnosť. S ohromnou citovou zanietenosťou vedel plniť tie najkonkrétnejšie vedecké, politické aj sociálne úlohy. Idealista a romantik rovnako ako realista a futurológ.
Naše národné obrodenie smerovalo k Európe a ľudstvu i smerom nazad ku kmeňom, obci, tŕnistej ceste každého jednotlivca, ktorý sa vydal na cestu ducha. Syntetizujúce aj individualizujúce tendencie v potrebnej harmónii.
Keby sme sa vedeli pripodobniť Ľudovítovi, každý Slovák a každá Slovenka by mohli žiariť ľudskosťou, krásnou ľudskosťou, a prekonať našu odvekú duchovnú psotu a celý náš národ by mohol byť žiarivým príkladom ostatným.
Postaviť sochu je záslužný čin, ale podstata je v tom, že socha iba pripomína náš záväzok. Byť potomkom slávneho rodu nie je zásluha! Je to šanca uchopiť sa toho najlepšieho v nás! My všetci sme potomkami tých veľkých duchov, ktorí podnecovali naše národné obrodenie, my všetci máme historickú povinnosť!
Z príhovoru predneseného pri odhaľovaní Pamätníka Ľudovíta Štúra 26. septembra 1991 v Trenčíne.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Súvisiace články:

kľak, fašisti,

Ťažký osud Kľaku. Vypálenie aj hromadné popravy

26.06.2016 07:00

Zúfalý kľakovský richtár Martin Tadian kráčal k susedovmu domu, z ktorého sa ešte dymilo. Vnútri zápach tlejúcich tiel, popol a obhorené časti ľudí. Vrhol sa do popola a prehrabával ho.

plagát, Hitler, Nemecko, boľševizmus

S Hitlerom proti "židoboľševikom". Čo za to?

21.06.2016 06:00

Začala sa vojna za záchranu európskej civilizácie pred židoboľševizmom. Takto zdôvodnil Tisov režim pred 75 rokmi vyhlásenie vojny Sovietskemu zväzu.

dom, ostrý grún

Fašisti v Ostrom Grúni vraždili ženy aj malé deti

19.06.2016 07:00

Schúlený Ferko sa triasol pod malým stolíkom. S hrôzou v očiach sledoval, ako sa v ich dome kopili postrieľaní ľudia.

Turecko, letisko, útok

Útok na letisku v Istanbule si vyžiadal najmenej 28 mŕtvych

28.06.2016 21:47, aktualizované: 23:35

Najmenej 28 mŕtvych a desiatky zranených si vyžiadal večerný bombový útok dvoch samovražedných atentátnikov na Atatürkovo letisko v Istanbule.

dolár, USA

Briti môžu predbehnúť EÚ, mať s USA vlastnú obchodnú dohodu

28.06.2016 20:00

Republikánsky šéf americkej Snemovne reprezentantov Paul Ryan vyzval, aby USA viedli súbežné rokovania s Európskou úniou a s Britániou o dohode TTIP.

Andrej Hrnčiar, Radoslav Procházka

Bude Brecely novým šéfom Siete?

28.06.2016 20:00

Budúcnosť Radoslava Procházku na čele Siete je neistá. Doteraz neprezradil, či na mimoriadnom sneme v Trnave opäť zabojuje o predsednícku stoličku.

Elektrina

Na veľkej investícii vo Vojanskej elektrárni sa stále pracuje

28.06.2016 19:35

Na investícii spoločnosti Theta Energy Group za 700 miliónov amerických dolárov v areáli tepelnej elektrárne vo Vojanoch sa stále pracuje.