A čo tak vymeniť si obyvateľstvo?

Vráťte sa do svojej vlasti, mať vás volá! Túto výzvu adresovali československé úrady pred 70 rokmi Slovákom žijúcim v Maďarsku. Na spadnutie bola medzivládna dohoda, podľa ktorej sa mala uskutočniť výmena obyvateľstva medzi dvoma podunajskými štátmi. Zakotvila zásadu parity - koľko maďarských Slovákov sa presídli na Slovensko, toľko slovenských Maďarov sa vysťahuje opačným smerom. Druhou zásadou však bola dobrovoľnosť: koľkým sa bude chcieť, toľkí aj prídu. A toľkí aj odídu. Ale ľahko sa povie a ťažšie vykoná.

Dobový plagát z ateliéru Martina Benku.
Dobový plagát z ateliéru Martina Benku.
Autor: sulinet.hu

„Pripravujeme sa na privítanie našich bratov,“ oznamovala komunistická Pravda v hlavnom titulku na prvej strane novín… Záverečné rokovania nad textom dohody prebiehali v Prahe medzi štátnymi tajomníkmi Vladimírom Clementisom za ČSR a maďarským ministrom zahraničných veci Jánosom Gyöngyösiom od 6. do 10. februára 1946. Zmluvu mali podpísať koncom mesiaca v Budapešti. Črtal sa kompromis, ktorý však obe strany chápali po svojom a len ako čiastkové riešenie. Stále vkladali veľké nádeje do parížskej mierovej konferencie, ktorá sa začala o pol roka neskôr.

Budapešť dúfala, že víťazné mocnosti vyjdú nakoniec v ústrety územným požiadavkám Maďarska, ktoré však vo vojne bojovalo po boku hitlerovského Nemecka a patrilo teda medzi porazené štáty. Podarí sa nakloniť predstaviteľov USA, ZSSR a Veľkej Británie myšlienke určitej revízie Trianonskej zmluvy z júna 1920? V jej dôsledku zostali vtedy milióny Maďarov žiť za hranicami materského štátu.

Ideálne by predsa bolo, keby sa vrátili aj s časťou územia, ktoré vtedy pripadlo susedným štátom. Tak asi uvažovali viacerí zástupcovia budapeštianskej koaličnej vlády, ktorá vzišla z prvých povojnových volieb (vyhrala ich konzervatívna maloroľnícka strana, vládla však spolu s komunistami a so sociálnymi demokratmi).

Praha zase presadzovala dávnu predstavu prezidenta Edvarda Beneša o povojnovom Československu ako o výlučne slovanskom štáte, teda bez etnických Nemcov a Maďarov. Beneš im totiž pripisoval kolektívnu vinu za rozbitie predmníchovskej ČSR. Predpokladalo sa, že výmenou odíde zo Slovenska okolo 100-tisíc slovenských Maďarov, ale čo s ďalšími 100-tisícmi?

Dobová tlač priniesla expertné odhady, podľa ktorých vtedy na Slovensku žilo 370– až 400-tisíc „skutočných Maďarov“. Za „neskutočných“ považovali zrejme tých, ktorí si v procese reslovakizácie zmenili národnosť. Bol to zrkadlový obraz tzv. remaďarizácie, násilnej asimilácie, ktorá postihla značnú časť obyvateľov južných okresov Slovenska, zabratých po Viedenskej arbitráži v jeseni 1938 Horthyho Maďarskom.

Predpokladalo sa, že menšinovú otázku v Československu definitívne vyrieši už postupimská konferencia víťazných mocností v júli 1945 a že Veľká trojka na nej schváli nielen odsun Nemcov, ale aj Maďarov z obnoveného štátu Čechov a Slovákov. Väčšina karpatských Nemcov odišla zo Slovenska ešte pred príchodom frontu, tunajší politici sa preto sústredili na vyriešenie maďarskej otázky. Povedané slovami historičky Sone Gabzdilovej zo Spoločenskovedného ústavu SAV, „Maďarov označovali za hrozbu a problém, ktorý bolo potrebné riešiť v prvom rade“. A to rovnako komunisti ako demokrati.

„Pôjdu tam, kde ich srdce tiahne,“ vyhlásil na adresu slovenských Maďarov vtedajší predseda Slovenskej národnej rady a člen vedenia Demokratickej strany Jozef Lettrich. Povereníkom (čosi ako ministrom) vnútra bol v júni 1945 predstaviteľ KSS Gustáv Husák. „Treba vysťahovať všetkých Nemcov a Maďarov s výnimkou tých, ktorí sa dokázateľne zúčastnili na protifašistickej činnosti,“ povedal na porade zástupcov národných výborov a veliteľov národnej bezpečnosti v Poprade.

Na všeobecné prekvapenie politikov v Prahe i Bratislave sa však odsun Maďarov z Československa nedostal ani na program rokovania v Postupime. Dovtedy, v máji a júni 1945, museli opustiť územie Slovenská tzv. anyási, ktorí sa nasťahovali do jeho južných okresov pred vojnou po Prvej viedenskej arbitráži. Ale čo s ostatnými?

Zostávala teda výmena obyvateľstva. Kto vôbec prišiel s týmto nápadom? Podľa všetkého sa zrodil v Moskve. V rokoch 1945 – 1946 si vymenil Sovietsky zväz s Poľskom vyše 1,5 milióna obyvateľov (zväčša Ukrajincov a Lemkov za Poliakov). Tento prípad dával Stalin opakovane predstaviteľom ČSR i Maďarska za vzor hodný nasledovania. Tvrdí to ruská historička Galina Muraško v komentároch k zverejneným dokumentom vtedajšej zahraničnej politiky ZSSR.

Maďarskí Slováci sa sťahovali väčšinou vlakmi,
slovenskí Maďari - nákladnými autami. Odvážali aj hnuteľný majetok.
Maďarskí Slováci sa sťahovali väčšinou vlakmi, slovenskí Maďari - nákladnými autami. Odvážali aj hnuteľný majetok.
Autor: madar.sk

Očakávali aspoň 130-tisíc

Je koniec februára 1946 a do Budapešti prichádza československá delegácia, aby s maďarskou stranou potvrdila výmenu obyvateľstva. Clementis z poverenia vlády takmer do poslednej chvíle presviedča svojho partnera, aby Maďarsko pristúpilo na prijatie ďalších zhruba 200-tisíc príslušníkov maďarskej menšiny zo Slovenska. Podľa dochovaných archívnych materiálov Praha bola ochotná garantovať týmto odídencom úhradu všetkých nehnuteľností, ktoré by museli zanechať na našom území, a Maďarsku sa ponúkla aj pomoc pri obnove vojnou zničeného hospodárstva. Budapešť však takúto možnosť odmietla.

Zmluvu o výmene obyvateľstva podpisovali Gyöngyösi a Clementis 27. februára, v ten istý deň sa v Bratislave konalo slávnostné zasadnutie Slovenskej národnej rady. Zazneli na ňom pomerne silné reči. Napríklad Samuel Belluš, povereník pre informácie za DS, označil dohodu za „kapituláciu celej tej storočnej maďarizačnej politiky“.

Ďalší rečník Ján Čech, poslanec za KSS a zároveň predseda Osídľovacieho úradu, tvrdil, že v Maďarsku žije 300-tisíc Slovákov a že z nich 270-tisíc je „národne plne uvedomelých“.

„Môžeme očakávať, že veľká časť z nich sa prihlási na výmenu,“ pokračoval Čech. „Očakávame, že ich bude 130-tisíc. Náš štát presídlencom refunduje všetok nehnuteľný majetok, ktorý zanechajú v Maďarsku, budú oslobodení od daní.“

Budapešť v tom čase operovala s úplne inými číslami. Podľa tamojších úradov s presídlením bude súhlasiť nanajvýš 40-tisíc etnických Slovákov. Československá strana tomu nemohla uveriť, zároveň však nič nechcela podceniť a hneď po uzavretí dohody začala s veľkou kampaňou medzi maďarskými Slovákmi. Jej heslo znelo: "Mať volá!“

Už 4. marca 1946 začala v Budapešti pracovať Československá presídľovacia komisia, ktorú viedol Daniel Okáli. Jej členovia mali podľa medzivládnej dohody právo agitovať medzi Slovákmi v celom Maďarsku za návrat do starej vlasti. Záujemcovia sa však mohli hlásiť iba do konca mája (pôvodne v máji 1946 sa mala začať mierová konferencia v Paríži, nakoniec sa začala o dva mesiace neskôr), čiže na kampaň zostávali necelé tri mesiace. Krajanov prichádzali agitovať umelci, cirkevní predstavitelia aj politici, napríklad vtedajší podpredseda vlády ČSR Viliam Široký, predseda SNR Jozef Lettrich, povereník školstva a národnej osvety Laco Novomeský.

Maďarsko trpelo povojnovou biedou, preto rečníci na zhromaždeniach apelovali nielen na národné city, ale upozorňovali na lepšie hospodárske pomery v Česku a na Slovensku, kde presídlencov údajne čaká väčší kus chleba, viac pracovných príležitostí i možností na podnikanie, voľná pôda, vyľudnené osady a usadlosti v pohraničí. Ako samozrejmosť spomínali školy pre deti presídlencov, vzdelávanie v materinskom jazyku.

Skutky sú však presvedčivejšie ako slová, preto v mnohých prípadoch agitátori zadarmo rozdávali zhromaždeným oblečenie a obuv. Aj to malo potvrdzovať vyššiu životnú úroveň na Slovensku. Okrem toho, viac ako tisíc slovenských detí z Maďarska mohlo stráviť prázdniny v niektorom z horských rekreačných stredísk na Slovensku. Záujem o presídlenie však zvyšovali aj niektoré fámy. Mnoho rodín prišlo krátko po vojne o živiteľov, keď ich vojská NKVD odvliekli do pracovných táborov v Sovietskom zväze.

Rozchýrilo sa, že príbuzní sa ich dočkajú skôr, ak sa presídlia do Československa, ktoré víťazné mocnosti považovali – na rozdiel od Maďarska – za spojenecký štát. Šírili sa však aj poplašné správy, podľa ktorých tí Slováci, ktorí nepresídlia do ČSR v dohodnutom termíne, budú musieť opustiť Maďarsko neskôr, ale už bez hnuteľného majetku. Maďarské úrady tvrdili, že tieto fámy rozširuje presídľovacia komisia. Členovia tejto komisie zase upozorňovali na zastrašovaciu propagandu maďarských úradov i niektorých politických strán.

Dosť na tom, že do konca mája 1946 sa prihlásilo vyše 108-tisíc záujemcov o presídlenie, ale v ďalších mesiacoch sa ich viac ako 40-tisíc odhlásilo. Prečo?

Rodina Némethovcov pred rodným domom v deň sťahovania sa z
Pitvarošu do Serede.
Rodina Némethovcov pred rodným domom v deň sťahovania sa z Pitvarošu do Serede.
Autor: sulinet.

…tak to pôjde pozlotky

Budapešť odďaľovala výmenu obyvateľstva, ako sa len dalo. Nedávno vyšla aj v slovenčine kniha americkej historičky Deborah S. Corneliusovej Maďarsko v druhej svetovej vojne (Premedia, 2015), v ktorej sa na základe nových archívnych výskumov venuje aj povojnovému vývoju u našich južných susedov. Podľa jej zistení maďarská mierová delegácia vedená Imre Nagyom sa v apríli 1946 pokúšala v Moskve, vo Washingtone i v Londýne nakloniť najvyšších predstaviteľov troch mocností požiadavkám Budapešti. Zakaždým otvorili aj otázku Maďarov v Československu.

„Nepovažujete za trocha zvláštne, že žiadate podporu pre porazený štát na úkor víťazného?“ poznamenal uštipačne námestník ministra zahraničných vecí Veľkej Británie Philip Noel-Baker. Američania by vraj Budapešť podporili, ale Kremeľ je zásadne proti. A Stalin maďarskej delegácii priateľsky poradil sústrediť všetko úsilie na uskutočnenie výmeny.

Prvé transporty s presídlencami začali odchádzať v lete 1946, ešte pred parížskou konferenciou. Z maďarskej strany to boli predovšetkým nemajetné slovenské rodiny, hlavne baníci a priemyselní robotníci. V Nitre žije dôchodca Štefan Valkoun. Na Slovensko sa dostal s rodičmi a ďalšími rodinami z Kestúcu 14. júna, keď mal iba 15 mesiacov. Kestúc je obec v Komárňansko-ostrihomskej župe s početnou slovenskou komunitou. Celkove z nej presídlilo v rámci výmeny 368 ľudí, takmer každý piaty z dediny.

„Otec bol banský technik,“ rozpráva Valkoun, "asi preto nás doviezli do Handlovej. Bývali sme v obytnom dome bez záhrady a vinohradu, na to otec nebol zvyknutý. Hovoril: kraj, kde sa nerodí víno, nie je dobrý. Žiadal o premiestnenie. Tak nás o dva roky poslali do Búču… Zase sme mali blízko k Dunaju a vyhovovala nám aj klíma.“

Búč je malá dedina pri Komárne. Dodnes tam žije Gabriel Kara, Valkounov bratranec, ktorý mal štyri roky, keď sa sem presídlili jeho rodičia. „Nebolo tu zle, ale až do roku 1958 nesmeli presídlenci navštevovať príbuzných v Maďarsku,“ spomína. "Úrady nám nedovolili vycestovať ani na pohreby starých rodičov.“

Parížska konferencia územné nároky Maďarska ignorovala, naopak, prilepšilo si po nej Československo (rozšírenie tzv. predmostia Bratislavy). Urazená Budapešť zastavila výmenu obyvateľstva, na čo Praha odpovedala koncom jesene 1946 deportáciami Maďarov z južného Slovenska do českého pohraničia. Využila na to Benešov dekrét o pracovnej povinnosti, postihnutých bolo takmer 44-tisíc osôb maďarskej národnosti, dovedna 11 700 rodín. Podľa zistení historika Štefana Šutaja išlo o to, „vysťahovať chudobných Maďarov do Čiech, tam im ponúknuť pôdu s prísľubom štátneho občianstva, aby v českých krajoch zostali a postupne sa asimilovali“.

Predstavitelia Maďarska sa opakovane sťažovali na pražskú národnostnú politiku v Moskve. Clementis potom intervenoval u šéfa sovietskej diplomacie Viačeslava Molotova poukazovaním na to, že Maďarsko sabotuje dohodu o výmene. „Moskva tak získala veľmi výhodnú pozíciu arbitra,“ komentuje Galina Muraško.

Na nátlak z Kremľa začali skupiny presídlencov z Maďarska prúdiť až na jar 1947. Odtiaľ prichádzali vlakmi, opačným smerom odchádzali slovenskí Maďari zväčša na nákladiakoch. Jedni aj druhí si odvážali so sebou dobytok, poľnohospodársky inventár, nábytok… Pôvodná predstava Prahy a Bratislavy, že mesačne príde z Maďarska okolo 2-tisíc slovenských rodín, sa však nenaplnila.

„Čože je to 32 rodín mesačne – kvapka v mori,“ sťažoval sa Clementis. A Okáli sa v týždenníku Sloboda, ktorý vydával v Maďarsku Antifašistický front Slovanov, zaprisahával: „My vás všetkých presídlime, lebo niet na svete tej sily, ktorá by vás tu zadržala.“ A výsledky?

Sklamanie na oboch stranách

V rámci dobrovoľnej výmeny sa z Maďarska presťahovalo okolo 58-tisíc Slovákov, ďalších približne 10-tisíc sem prišlo na základe iných medzištátnych dohôd. Opačným smerom odišlo dovedna takmer 90-tisíc slovenských Maďarov. Medzitým Stalina prestali baviť trenice medzi dvoma satelitmi Moskvy a nabádal ich uzavrieť zmluvu o vzájomnom priateľstve a spojenectve. Čo sa aj stalo v apríli 1949. V tom istom roku sa vrátili z Čiech na Slovensko do svojich obcí deportovaní Maďari a postupne boli odškodnení.

Potom nastalo dlhé obdobie, počas ktorého úrady v Prahe i v Bratislave nejavili záujem o osud slovenskej menšiny v Maďarsku.

Podľa Zoltána Bárkányiho, dlhoročného šéfredaktora Ľudových novín, jediného celoštátneho periodika maďarských Slovákov, to všetko malo veľmi negatívne dôsledky. „Výmena veľmi oslabila Slovač v Maďarsku, veď stratila svoju najuvedomelejšiu vrstvu (a okolo 4-tisíc príslušníkov inteligencie),“ píše. „Úbytok Slovákov urýchľoval ich asimiláciu, čo len stupňovalo dosídľovanie predtým slovenských osád maďarským obyvateľstvom z Československa.“

Čo sa medzitým dialo s presídlencami v ČSR? „Zväčša sa ocitli v maďarskom etnickom prostredí na juhu Slovenska,“ odpovedá Bárkányi. „Dostali sa takto opäť do menšinového stavu, ale teraz už na území materskej krajiny.“

Ešte si pripomeňme osudy protagonistov celého projektu výmeny. Clementisa popravili po zinscenovanom procese koncom roku 1952. Česká a slovenská historiografia už dávnejšie dokázala, že vyfabrikované "dôkazy“ proti nemu dodávala Prahe Budapešť. Nebola to náhodou aj odveta za Clementisovo angažmán v riešení maďarskej otázky?

Okáliho odsúdili o dva roky neskôr v podobnom procese s tzv. buržoáznymi nacionalistami. Obvinili ho – neuveriteľné! – aj zo špionáže proti ľudovodemokra­tickému Maďarsku. Dr. Čecha poslali do výroby, lebo ako predseda Osídľovacieho úradu údajne zanedbal „triedny výber“ maďarských rodín, určených na presídlenie.

Zle skončili aj ich partneri na druhej strane. Imre Nagya popravili v roku 1958 po maďarskom povstaní. János Gyöngyösi zomrel predčasne v ústraní už v roku 1951, a tak ďalej a tak podobne…

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ
vojak, sovietska armáda

August 1968: bojovalo sa tu, alebo nie?

22.08.2016 14:00

V Ruskej dume leží návrh zákona, podľa ktorého by mali účastníci vpádu do bývalého Československa získať status veteránov vojny. Ako budú o ňom hlasovať poslanci?

Slovenska Lupca, pamatnik, socha

Vianoce v Slovenskej Ľupči znesvätila krutá poprava

21.08.2016 08:00

Ľupčianske gazdinky chystali skromné jedlo na štedrovečerný stôl, keď ich z práce vytrhlo bubnovanie miestneho hlásnika. Správa všetkým vyrazila dych.

brezno, vojna, vojsko

Po breznianskych Židoch zostala len synagóga

14.08.2016 08:00

Vlak do Brezna býval vždy pristavený na prvej koľaji. V ten deň však nebol. Zvolenská železničná stanica zívala neobvyklou prázdnotou. Stál tam len jeden vozeň.

pocasie, teplo, zlate piesky, kúpalisko, kúpanie,

Z bratislavských Zlatých pieskov vytiahli dve telá

27.08.2016 19:31

Policajti zisťujú totožnosť ďalšieho mŕtveho muža, ktorého v sobotu vytiahli z jazera Zlaté Piesky v Bratislave.

theresa mayová

Mayová vraj nepotrebuje na spustenie brexitu súhlas parlamentu

27.08.2016 19:19

Britská premiérka Theresa Mayová nemusí čakať na súhlas parlamentu, aby spustila proces odchodu krajiny z Európske únie, napísal britský denník The Telegraph.

Turecko, Sýria, hranice, tanky

Turecko môže uviaznuť v sýrskej pasci

27.08.2016 18:53

V čase, keď zasadli šéfovia diplomacie USA a Ruska za rokovací stôl v rámci kola rokovaní o Sýrii, pokračovalo Turecko v trestnej výprave proti Kurdom pod názvom Štít Eufratu.

Angela Merkelová

Merkelová oznámi až začiatkom roka, či chce byť kancelárkou

27.08.2016 18:17

Nemecká kancelárka Angela Merkelová odložila oznámenie, či bude kandidovať na ďalšie funkčné obdobie, na začiatok budúceho roka.