Ešte pred 110 rokmi mohlo na území dnešného Slovenska, vtedajšieho Horného Uhorska, voliť iba 5 až 6 percent mužského obyvateľstva. Musel to byť muž, ktorý dosiahol 20 rokov veku, vlastnil určitý majetok, dosiahol predpísané vzdelanie (minimálne stredoškolské – tvrdou podmienkou bola znalosť maďarčiny), a platil dane. Medzi Slovákmi – navyše Slovákmi, ktorí sa hlásili k svojej národnosti – spĺňal predpísané podmienky málokto. Podľa zistení historika Ivana Mrvu z Univerzity sv. Cyrila a Metoda v 10-tisícovej Turzovke spĺňalo vtedy spomínané predpoklady iba desať voličov: farár, kaplán, štyria krčmári a štyria živnostníci.
A koho mohli voliť, z akej ponuky vyberať? Uhorský snem ako najvyšší zákonodarný zbor v krajine mal dve komory. Členovia hornej snemovne svoje miesta v nej dedili alebo dostávali od panovníka za zásluhy a vernosť: vysoká šľachta, svetskí a cirkevní hodnostári. Tých šesť percent oprávnených voličov mohlo teda ovplyvniť voľby do dolnej komory. Ale naozaj?
„Kandidatúra je veľmi sťažená,“ písal Svetozár Hurban-Vajanský koncom februára 1908 v Listoch z Uhorska. „Nemá právo voliť a byť volený ten, kto sa previnil proti paragrafu 172 trestného zákonníka, t. j. ten, kto poburoval proti maďarskej národnosti. A keďže v Uhorsku každý, kto miluje svoju materinskú reč, kto povie či napíše slovo na jej obranu, kto vzdoruje proti maďarizácii, už poburuje proti maďarskej národnosti, to potom značí, že všetci slovensky zmýšľajúci nemôžu ani voliť poslanca, ani vypísať kandidatúru na poslanecký mandát.“
Volilo sa vtedy verejne. Čo to znamenalo? Povedať nahlas pred volebným výborom či komisiou, za koho hlasujete, meno kandidáta, lebo strany sa v tých časoch formovali až na parlamentnej pôde. Voliť sa mohlo iba v sídle volebného obvodu, nezriedka veľmi vzdialenom (aj 50 kilometrov) od bydliska voliča. Ani opakované sprísnenie volebných pravidiel v uhorských zákonoch z rokov 1874 a 1899 nevylúčilo zvážanie voličov dopravnými prostriedkami kandidátov na poslancov. Nebolo už aj to skrytou formou volebnej korupcie?
Hlasovacie lístky sa nevhadzovali do urny, nešlo sa za plentu, ale každý hlas vyslovený voličom nahlas sa zapisoval volebnou komisiou. V tej sedeli župní úradníci, ktorí si osobitne všímali, kto hlasuje za opozičných kandidátov. Na takých si po voľbách potom „zasadli“.
Zákon umožňoval aj "pohostenie“ voličov, akurát predpisoval, že by malo byť primerané: podľa príslušného ustanovenia nesmelo "prekročiť obvyklú mieru“. Ale kto kedy zmeral, čo je v Uhrách obvyklé? Emo Bohúň vo svojich obrázkoch z uhorských volieb píše, že celá krajina vtedy niekoľko dní zapáchala alkoholom a guľášom. Netreba hádam zdôrazňovať, že vo výhode bol zámožnejší kandidát, ktorý mal viac na podobné kupovanie voličov.
Do dolnej komory snemu, ktorá mala vyše 400 členov, sa počnúc voľbami v roku 1901 dostali len traja-štyria slovenskí poslanci, najviac ich bolo v roku 1905, to sa presadili siedmi. V sneme ich však čakal ťažký život. Ako zrátal historik Mrva, z celkového počtu 16 slovenských poslancov za obdobie 1901–1918 až piatich zbavili imunity za „panslávske“ reči, zavreli a aj odsúdili. Najviac si odsedel temperamentný Ferdinand Juriga – dva roky.
Škodí aj presila strán
Prvej Československej republike prischlo označenie „ostrov“ demokracie v Európe, ale aj tá demokracia mala svoje obmedzenia. Poskytla síce ženám volebné právo (skôr ako Veľká Británia), ale vojaci a policajti nemohli voliť. Malo sa tak zabrániť politickej agitácii v ozbrojených zložkách. Platili aj ďalšie limity, ktoré dnes pôsobia anachronicky. Napríklad za poslancov prvej komory parlamentu, snemovne Národného zhromaždenia ČSR mohli byť volení len občania, ktorí už dosiahli vek 30 rokov a za členov senátu dokonca kandidáti starší ako 45 rokov. Dnes je veková hranica u poslanca NR SR 21 rokov. Presne takýto vek museli za prvej republiky dosiahnuť mladík alebo deva, aby sa mohli stať prvovoličmi.
V súčasnosti stačí mať 18 rokov, hoci sociálne dozrievanie mladých ľudí trvá dlhšie ako v minulosti. Niektorí odborníci, napríklad český politológ Vojtěch Navrátil, poukazujú na to, že priemerný 18-ročný volič nemá dnes ešte ani maturitu, spravidla je študentom strednej školy alebo odborného učilišťa, a nepozná realitu života. Otázka do diskusie: Nestojí za to pouvažovať o zvýšení vekovej hranice pre aktívne volebné právo?
Foto: RUBICON.HU
Ale poďme ďalej. Keď som na začiatku tohto milénia položil nebohému Michalovi Barnovskému z Historického ústavu SAV otázku, či sa za masarykovskej ČSR ľuďom volilo ľahšie ako dnes, odpovedal mi takto: „Politický systém ako vtedy, tak aj dnes trpí najmä prebujneným straníctvom. Už v medzivojnovom období sa strany množili delením alebo štiepením. Na Slovensku navyše pôsobili v tých časoch okrem slovenských aj celoštátne, československé politické strany. Napriek tomu, ak porovnáme voľby v rokoch 1920 a 1935, vidíme tendenciu k poklesu kandidujúcich strán a k sprehľadneniu politickej scény. V každom prípade, trinásť rokov po prevrate bola vyprofilovanejšia ako tá naša, súčasná (v roku 2002 – pozn. aut.). Dá sa to vysvetliť tým, že vtedajšia spoločnosť bola sociálne výraznejšie rozvrstvená už aj po prevrate 1918, čo nemožno povedať o slovenskej spoločnosti v roku 1989. Vtedajšie strany preto lepšie vyjadrovali záujmy jednotlivých sociálnych vrstiev. Z tohto hľadiska si volič v medzivojnovom období vyberal svoju stranu možno aj ľahšie ako teraz my.“
Vyberal si však práveže stranu, a nie osobnosti, ten problém vznikol na Slovensku už za prvej ČSR. Z právneho hľadiska bol poslanecký mandát síce voľný, ale fakticky viazaný na nejakú stranu, čiže mal tzv. imperatívny charakter. To znamená, že poslanec sa nemohol rozhodovať v parlamente len podľa „najlepšieho vedomia a svedomia“, ale musel načúvať svojim voličom, a ešte viac pokynom straníckych sekretariátov. Každá strana sa snažila nejakým spôsobom svojich ľudí zaviazať a udržať medzi nimi pevnú disciplínu. Podpisovali sa reverzy, že v prípade odchodu zo strany sa poslanec vzdá svojho mandátu. Prípad bývalého poslanca HZDS Františka Gauliedera z roku 1996, ktorý to odmietol rešpektovať a spôsobil rozruch aj v zahraničí, nevyrástol celkom na „zelenej lúke“, korenil v dávnejšej minulosti.
Volič mal v tých časoch široký výber politických strán, pričom slovenských aj česko-slovenských. Napríklad v parlamentných voľbách do snemovne Národného zhromaždenia koncom októbra 1929 kandidovalo vyše 22 politických subjektov, z toho štyri koalície, v ktorých sa spojilo ďalších 11 strán. Do parlamentu sa nakoniec dostalo až 13 strán a koalícií. Politická scéna bola pre bežného občana značne neprehľadná.
Prepiate a prebujnené straníctvo považujú mnohí historici a politológovia za jednu z hlavných príčin krachu prvej republiky. Voľby, ktoré sa uskutočnili po mníchovskej dohode a oklieštení Československa, už nemali demokratický charakter. Konali sa za asistencie Hlinkovej gardy, na viacerých miestach boli osobitné volebné miestnosti pre Židov a Čechov. Volič prestal mať možnosť skutočnej voľby. Podľa Dušana Kováča z Historického ústavu SAV voľby do Snemu Slovenskej krajiny v decembri 1938 boli vlastne prvými totalitnými voľbami u nás s jednotnou kandidátkou HSĽS a s typicky totalitným výsledkom. Za túto kandidátku hlasovalo totiž 97,5 percenta voličov.
Podaniu konkurenčných kandidátok zabránili obštrukcie autonómnej vlády, ktorá po schválení vyhlášky o vypísaní volieb určila jednodňovú lehotu na odovzdanie kandidátskych listín – do 27. novembra 1938. Samotná vyhláška však bola zverejnená až 29. novembra! Niektoré strany pristúpili na ponuku ľudovej strany, ktorá získavala monopol moci, činnosť ďalších, napríklad sociálnej demokracie a komunistickej strany, bola postupne zastavená alebo zakázaná.
Fenomén prázdnych lístkov
Cez vojnu sa nevolilo a po nej v už obnovenom Československu 26. mája 1946. Medzitým Maďarov a Nemcov pripravili tzv. Benešove dekréty nielen o majetky, ale aj o štátne občianstvo. Do voličských zoznamov sa preto mohli zapisovať len „štátni občania českej, slovenskej alebo inej slovanskej národnosti“. Tak to predpisoval zákon číslo 28 z roku 1946. Právo byť zvolený za poslanca parlamentu platilo tiež iba pre Slovanov. Výnimkou neboli ani antifašisti nemeckej a maďarskej národnosti. Predvojnový člen KSČ a senátor Štefan Major mohol kandidovať za poslanca Národného zhromaždenia až po tom, čo si zmenil maďarskú národnosť na slovenskú.
Vyrovnať výpadok státisícov voličov na Slovensku i v Čechách malo práve ustanovenie nového volebného zákona, ktorým sa veková hranica pre aktívne volebné pravo znížila – v porovnaní s predvojnovým obdobím – o tri roky. Voliť už mohli aj 18-roční.
Ďalšou osobitosťou parlamentných volieb '46 bola možnosť hlasovať bielymi, čiže prázdnymi lístkami. Účasť na voľbách bola totiž podľa vtedajšieho volebného poriadku pre oprávnených voličov povinná. Prázdne lístky boli pre tých, čo museli ísť voliť, hoci nemali koho. S myšlienkou prišiel vodca komunistov Klement Gottwald. Zrejme predpokladal, že po bielych lístkoch siahnu najmä voliči zakázaných strán, na Slovensku teda bývalej ľudovej a agrárnej (ako kolaborujúcej, hoci viacerí jej predstavitelia sa zapojili do zahraničného odboja). Tým sa mala zúžiť voličská základňa nekomunistických strán. Gottwald sa však prepočítal, veď voliči HSĽS volili po tzv. Aprílovej dohode najmä Demokratickú stranu, a hlasovali za ňu aj mnohí agrárnici.
Niektorí odborníci považujú voľby '46 vzhľadom na spomínané i ďalšie okolnosti za „polototalitné“, veď ich vyhrala KSČ. „V celom štáte áno, ale na Slovensku predsa zvíťazila s prevahou 62 percent Demokratická strana,“ oponoval im historik Barnovský. Bol presvedčený, že keby aj v nasledujúcich rokoch mohla pokračovať relatívne voľná súťaž politických síl, tak vývoj by sa zrejme uberal trocha iným smerom aj v českých krajoch.
Ale vo februári 1948 si KSČ presadila politickým prevratom monopol moci v štáte. O tri mesiace nasledovali parlamentné voľby s jednotnou kandidátkou Národného frontu, na ktorej mali komunisti väčšinu miest. Pravda, ešte v marci 1948 zvažovalo vedenie KSČ možnosť, že každá politická strana pôjde do volieb samostatne. Preto sa robil masový nábor do komunistickej strany. Ale začiatkom apríla túto alternatívu Gottwald a spol. opustili a prišli s myšlienkou vytvorenia jednotnej kandidátky. Podľa českého historika Karla Kaplana komunisti interným prieskumom zistili, že samostatne by dostali len okolo 60 percent hlasov. To sa im zdalo primálo. Chceli triumfálne voľby, ktoré potvrdia oprávnenosť „Víťazného februára“ a legalizujú jeho dôsledky.
Foto: FACULTY.KU.EDU
Málo sa vie, že zákon vtedy umožňoval podať kandidátku aj spoločenským organizáciám, nielen politickým stranám, ale museli získať najmenej 1000 podpisov. Teoreticky teda mohlo ísť o konkurenciu jednotnej kandidátke Národného frontu. Na Slovensku sa však o to nik nepokúsil, v Česku boli dva pokusy, ale v zárodku zmarené, lebo ich nepovolili.
Stojí za zmienku, že v máji 1948 hlasovalo za jednotnú kandidátku ešte nie 99 alebo 95, ale „iba“ 84 percent oprávnených voličov, 14 percent hlasovalo prázdnymi lístkami. Ani volebná účasť ešte nebola 99-percentná, hoci voľby boli naďalej povinné zo zákona, takmer sedem percent ľudí z voličských zoznamov sa na nich však nezúčastnilo. Summa summarum: približne 20 percent občanov s právom voliť vyjadrilo svoje záporné stanovisko k vtedajším pomerom.
„Za“ bolo 99,9 %
V roku 1954 zákon zrušil volebnú povinnosť, ale nejsť voliť znamenalo v tých časoch takmer vlastizradu. V máji toho istého roku sa konali komunálne voľby. Ondrej Pavlík, vtedy člen užšieho vedenia KSS, po rokoch spomínal, ako tajomník Pavol David osobne dozeral na priebeh a výsledky volieb: „V ten deň predsedníctvo zasadalo nepretržite. Prišli prvé výsledky z krajov. Ak sa Davidovi percento odovzdaných hlasov zdalo prinízke – napríklad zahlasovalo iba 95 percent voličov – vracal výsledky krajským tajomníkom ako politicky neúnosné.“
V tom čase sa už stalo zaklínadlom správnych volieb číslo 99,9 %. Ako v Sovietskom zväze. V jeho satelitoch už vtedy koloval tento vtip: „Pýtajú sa západní novinári Stalina, či nepovažuje za zbytočné organizovať voľby, keď aj tak dopadnú spravidla s výsledkom 99,9 %? – Ale páni – odpovedá Stalin – Azda nebudeme pre jednu desatinu percenta klamať?!“
Nedeľa 14. júna 1964 bola v Československu volebným dňom, občania volili svojich zástupcov do zastupiteľských orgánov všetkých stupňov. V spoločenskom ovzduší už bolo cítiť určité uvoľnenie pomerov, napriek tomu volič mal právo si „vybrať“ iba z jedného kandidáta, určeného na základe kvót „zhora“. Naďalej sa volilo manifestačne – na mnohých miestach kráčala do volebnej miestnosti spoločne takmer celá dedina. Pod zástavami a transparentmi, nezriedka v sprievode dychovej hudby.
Manifestačnosť sa však prejavila aj iným spôsobom. Hoci to boli voľby tajné a volič mohol odkráčať za plentu a tam preškrtnúť meno jediného kandidáta alebo urobiť na hlasovacom lístku inú úpravu, z rôznych dôvodov to neurobil. Hlasoval verejne, čím pred zrakmi členov volebnej komisie i ďalších voličov akoby manifestoval súhlas s kandidátkou Národného frontu. To nesmierne zjednodušovalo a zrýchľovalo proces volieb. Podľa hlásenia Ústrednej volebnej komisie už tri hodiny po otvorení volebných miestností odvolilo na Slovensku 73 percent oprávnených voličov a do 13. hodiny – 97 percent.
A tak to pokračovalo s menšími obmenami ešte dve desaťročia. Posledné parlamentné voľby v tomto režime sa konali koncom mája 1986, pred 30 rokmi. Účasť bola 99,4 percenta oprávnených voličov, za jednotnú kandidátku NF hlasovalo – 99,9 %. Ale to si už väčšina čitateľov musí pamätať…