Najväčší Čech, Karol IV. sa zaujímal aj o Slovensko

Oslavy 700. výročia narodenia Karola IV. nechávajú väčšinu Slovákov ľahostajnými. Akoby patril výlučne Čechom a prípadne ešte Nemcom. Škoda, "najväčší Čech", ako ho už desať rokov titulujú naši západní susedia, totiž svojou politikou ovplyvnil aj slovenské dejiny. Navyše je historickou postavou európskeho formátu a to, čo po sebe zanechal, ďaleko presahuje rámec jedného štátu, patrí do duchovného a kultúrneho dedičstva celej Európy.

15.05.2016 18:00
debata (17)
Pomník českému kráľovi a rímskemu cisárovi... Foto: Profimedia
Karol IV. Pomník českému kráľovi a rímskemu cisárovi Karolovi IV. osadili v Prahe v roku 1848 pri príležitosti 500. výročia založenia Karlovej univerzity.

S národnou príslušnosťou českého kráľa a rímskeho cisára Karola IV. boli problémy už v dávnej minulosti. Nekonečné spory sa v jednom období skončili kompromisom a pochybným titulovaním „otec vlasti, otčim svätej ríše rímskej“. Mimochodom, otcom (českej) vlasti nazval Karola IV. prvýkrát významný teológ tej doby Vojtěch Raňkův v prejave na jeho pohrebe v Katedrále sv. Víta.

Sám Karol sa nepovažoval ani za Čecha (hoci mal matku Češku z kráľovského rodu Přemyslovcov), ani za Nemca či Francúza, ale – ako pripomína historik Martin Wihoda z Masarykovej univerzity v Brne – „za nebeským požehnaním obdareného správcu, ktorému ležalo na srdci blaho a prospech všetkých verných kresťanov“. Titul „najväčšieho Čecha“ mu vyniesla až rovnomenná anketa Českej televízie v roku 2005. Zlé jazyky však tvrdia, že najviac hlasov v nej získala neexistujúca postava českého „génia“ Járu Cimrmana, čo vedenie ČT odmietlo zverejniť. Podľa profesora Wihodu by bolo preto pochabosťou vnímať výsledky televíznej ankety ináč ako neškodnú kratochvíľu.

Vzťah Slovákov ku Karolovi IV. a jeho dedičstvu sa v priebehu storočí menil v závislosti od toho, či sa zakladal na znalosti a pochopení, alebo na nevedomosti a emóciách. Kým Slováci žili v Uhorsku a Česi v takzvanej predlitavskej, rakúskej časti habsburskej monarchie, vedeli o Karolovi, jeho živote a diele zväčša iba nemnohí vzdelanci. Do úvahy treba vziať aj zložité, niekedy až napäté a do otvorených konfliktov prechádzajúce vzťahy medzi dynastiami Luxemburgovcov (do nej patril aj Karol IV.) a Habsburgovcov, ktoré kedysi hrali prím v strednej Európe. Zo štúrovcov sa o Karolovi asi ako prvý zmieňuje Jozef Miloslav Hurban v črte Cesta Slováka k slovanským bratom na Morave a v Čechách. Mimochodom, tento spis vyšiel v roku 1841 najprv v češtine, spisovnú slovenčinu uzákonili na Hurbanovej fare až o dva roky neskôr. Autor píše o Karolovi IV. v súvislosti s hradom Karlštejn (v tej dobe tiež Karlův Týn), ako o „vernom otcovi českého koreňa“, čím zrejme oceňoval jeho zásluhy o český národ a českú štátnosť.

No zatiaľ čo české národné obrodenie 19.¤storočia vyzdvihovalo osobnosť Karola IV. a vodcov husitského hnutia, slovenskí národní buditelia hľadali medzi historickými postavy nejakého veľkého slovenského panovníka, najlepšie kráľa. „Keďže taký nebol, začali oslavovať Svätopluka, hoci to bol Moravan,“ približuje Ján Steinhübel z Historického ústavu SAV. „Svätopluk však dosiahol veľké vojenské víťazstvá a mal veľmi veľkú ríšu. A veľké víťazstvo a veľmi veľká ríša vždy vzbudzujú veľký obdiv.“ Dosť na tom, že pri príležitosti 500. výročia úmrtia Karola IV. (rok 1878) sa jeho meno skloňovalo v Čechách i na Morave, nie však na území Slovenska, čiže vtedajšieho Horného Uhorska. Pražské Národní listy vtedy v redakčnom článku na titulnej strane napísali: „Naši kritici považujú oslavy tohto výročia za politickú demonštráciu. Obávajú sa, že tým oživnú spomienky na bývalú slávu nášho kráľovstva? Slávna minulosť je pre nás nádejou do budúcna, tej sa nikdy nevzdáme.“ V martinských Národných novinách o jubileu ani riadok. Ba predsa, v prehľade obsahu časopisov pri českom Světozore názov úvodnej state najnovšieho čísla „Karlu, otci vlasti“. Ďalšie veľké jubileum, 600. výročie narodenia, sa však nemohlo oslavovať ani v Čechách či na Morave. V máji 1916 zúrila svetová vojna, všetky verejné manifestácie na území Rakúsko-Uhorska boli zakázané. Aj Národní listy uverejnili k výročiu len krátky článok na 11. strane v kultúrnej prílohe novín. A Národné noviny? Ani sa o tom nezmienili.

Trenčín, Vyšehrad a Česká cesta

Ale prečo by sa vlastne mali zmieňovať? Čo takého vykonal Karol¤IV. v prospech Slovákov, a vôbec – poznal aspoň vtedajšie Slovensko? Podľa profesora Matúša Kučeru navštívil Slovensko niekoľkokrát, dobre poznal Považie a veľmi dôkladne sa zoznámil s vtedajšími komunikačnými spojmi západného Slovenska.

To bolo ešte za vlády Jána Luxemburského, v rokoch 1334 až 1346, keď bol Karol korunným princom v úrade moravského markgrófa a pomáhal otcovi spravovať české kráľovstvo. Podľa viacerých životopiscov však zároveň vyvíjal čulú diplomatickú aktivitu a mal mať hlavnú zásluhu na zažehnaní vojnového konfliktu s protiluxembur­govskou koalíciu. Podarilo sa mu totiž vraziť do jej radov klin v podobe tajných dohôd s poľským kráľom Kazimírom III. z dynastie Piastovcov za chrbtom rímskeho cisára a bavorského vojvodu v jednej osobe, Ľudovíta IV. Prostredníkom týchto tajných rokovaní bol uhorský kráľ Karol Róbert z rodu Anjouovcov, ktorý sa už ďalej nedokázal nečinne prizerať rozširovaniu moci habsburských vojvodov v blízkosti hraníc Uhorska. Rokovalo sa na Trenčianskom hrade, údajne celých desať dní. A výsledkom bol tzv. trenčiansky mier dohodnutý koncom augusta 1335. Na jeho základe sa Ján Luxemburský vzdal používania titulu poľský kráľ výmenou za uznanie jeho nárokov na Sliezsko a za vysoké odstupné (v prepočte) 20-tisíc hrivien striebra.

Ako to bolo možné, vykresľuje znalec stredovekých uhorských dejín Vladimír Segeš. Účastníci dohody ju mohli dosiahnuť do značnej miery vďaka sobášnej politike. Ukazuje sa, že treťou manželkou uhorského kráľa bola Jánova sestra Beatrice. A s poľským kráľovským dvorom spájala Karola Róberta jeho štvrtá manželka Alžbeta, s ktorou sa zosobášil krátko po smrti Beatrice. Nebolo to nič zvláštne, veď aj budúci panovník Karol¤IV. šikovne využíval tento silný nástroj vtedajšej zahraničnej politiky. Ženil sa štyrikrát, z toho tri sobáše boli dokázateľne spojené s jeho politickými plánmi.

Trenčianske stretnutie bolo vlastne prípravou na summit troch panovníkov, ktorý sa konal už o tri mesiace v uhorskom Vyšehrade (Visegráde). Je zaujímavé, že po 660 rokoch sa „konferencia troch kráľov“ v tomto meste nad Dunajom zopakovala, akurát že sa na nej zúčastnili prezidenti Poľska, Česko-Slovenska a Maďarska. Dnes je to už pravidelne zasadajúca a fungujúca Visegrádska štvorka.

V novembri 1335 sa vo Vyšehrade spečatilo nielen urovnanie sporu medzi českým a poľským kráľovstvami, ale králi „predrokovali“ uhorsko-českú obchodnú dohodu (bola uzavretá o rok neskôr). Podľa kronikára Jána z Turca sa na Vyšehrade nielen rokovalo, ale aj hodovalo. Len vína sa malo minúť 180 sudov, pričom toho najlepšieho. Je doložené, že na oboch stretnutiach, v Trenčíne i na Vyšehrade, sa zúčastnil aj budúci cisár Karol IV. Už ako korunný princ potvrdil neskoršiu povesť „kupca na tróne“, lebo okrem riešenia politických otázok sa angažoval v prospech obchodu a presadzoval oživenie Českej cesty (Via Bohemica). Tá síce existovala od 11. storočia, bola však malo využívaná. Išlo o to, aby kupci z Balkánu či Ruska obchádzali Viedeň, ktorá disponovala právom núteného skladu (ius stapuli), čo znamenalo, že každý kupec, ktorý prechádzal cez Viedeň po Dunaji, musel v tomto meste svoj tovar vyložiť a ponúknuť ho najprv domácim obchodníkom. V ceste mohol pokračovať až potom – ak mu, pravda, niečo z vystaveného tovaru zostalo. Obísť Viedeň umožňovala práve Via Bohemica, jej trasa viedla z Ostrihomu cez Nové Zámky, Trnavu, Jablonicu, Senicu, Šaštín, Holíč na Moravu, do Čiech a ďalej do nemeckých kupeckých miest.

Na tejto ceste platil zákaz svojvoľne vyberať clo a mýto, kupci mali voľný a bezpečný priechod. Vďaka Karolovej iniciatíve sa v nasledujúcich rokoch a desaťročiach stala Česká cesta dôležitou stredoeurópskou magistrálou a prispela aj k rozvoju Záhoria a regiónu Trnavy. Z politického hľadiska sa stala súčasťou česko-uhorského spojenectva proti habsburskému Rakúsku.

Ľudovít I. Veľký, uhorský kráľ, bol dobrým... Foto: Wikipédia
Ľudovít I. Veľký, uhorský kráľ Ľudovít I. Veľký, uhorský kráľ, bol dobrým partnerom Karolovi IV., spájali ich aj príbuzenské vzťahy.

Dobré vzťahy s uhorským kráľovským dvorom udržiaval Karol aj ako kráľ a cisár. Mal tam skvelého partnera v osobe kráľa Ľudovíta I. Veľkého, syna Karola Róberta. Jeho dobu – a vládol štyri desaťročia – maďarskí historici dlho nazývali zlatým vekom Uhorska. Tí dvaja sa zoznámili už vo Vyšehrade v roku 1335, ale blízkymi sa stali, akože ináč, až vďaka sobášnej diplomacii. Ľudovítova prvá manželka Margaréta Luxemburská bola Karolovou dcérou. Žiaľ, predčasne umrela, spriaznenosť oboch dynastií do budúcnosti potom obaja panovníci zabezpečili zásnubami svojich detí – vtedy 11-ročného Karolovho syna Žigmunda Luxemburského a 9-ročnej Ľudovítovej dcéry Márie z Anjou. Mimochodom, zásnuby sa konali v Trnave…

Otčim česko-slovenskej vlasti

O Karolovi IV. sa Slováci dozvedeli viac až po roku 1918 so vznikom ČSR. Základné vedomosti o ňom a jeho panovaní sa dostali do dejepisu, vštepovali ich deťom od školských lavíc. V prvej republike sa navyše uplatňovala teória o jednotnom československom národe, slovenský národ bol jeho „vetvou“. A československá štátnosť bola akoby pokračovaním českej štátnosti, tak ju však chápali Česi, už menej Slováci. Aj Karola vnímali rozdielne, prví ako otca vlasti, druhí skôr ako otčima.

V osvete a propagande sa možno i preto kládol dôraz na Karolovu „slovanskú dušu“, údajne si ju budúci kráľ uvedomil ešte ako moravský markgróf. Dosť na tom, že už v prvom roku svojho kraľovania založil Emauzský kláštor v Prahe (nazývaný „Na Slovanech“), ktorý sa stal vedeckým strediskom pre slovanské štúdie – povedané súčasným slovníkom – a pozval tam mníchov z Chorvátska. Ba čo viac, vymohol od pápeža Klimenta VI. povolenie, aby bohoslužby mohli konať v staroslovienčine. Dosiaľ pretrvávajú dohady, prečo to Karol robil. „Podľa niektorých preto, že chcel vytvoriť jeden veľký slovanský štát, lebo češtinu dostával už s materinským mliekom,“ odpovedá známy slavista Ľubomír Ďurovič. „Je fakt, že vydal bulu, podľa ktorej synovia všetkých kurfirstov musia vedieť štyri cudzie jazyky, z toho jeden slovanský. Čo je však dôležitejšie – pri príležitosti vysviacky spomínaného kláštora bola Biblia okolo roku 1360 prvýkrát preložená do češtiny.“

A to znamenalo, že sa v napísanej podobe prvýkrát objavilo slovo Ježiš. „Dovtedy, teda do polovice 14. storočia, znelo ako Ježuš,“ vysvetľuje profesor Ďurovič. „Pravidelnou prehláskou sa z Ježuša stál Ježiš (v iných slovanských jazykoch je Jezus, Isus a pod.), čo prevzali aj naši predkovia, lebo biblická čeština sa postupne rozšírila aj na území Slovenska.“

Čo sa týka údajného Karolovho plánu vybudovať slovanský štát, jeden z najväčších českých znalcov jeho diela Jiří Spěváček v tom videl odraz starých legiend o prenesení kráľovskej koruny a s ňou aj kráľovskej hodnosti či dokonca centra celej ríše z Veľkej Moravy do Čiech za kráľa Vratislava. Myšlienka sa objavila už v tzv. Dalimilovej kronike. Svätopluk vraj po vpáde Maďarov postúpil českému kniežaťu kráľovstvo vo Veľkej Morave. Odtiaľ bol už len krôčik k štátoprávnemu nároku Přemyslovcov na východné oblasti Svätoplukovej ríše. V novších časoch sa to premietlo do rôznych inovovaných tvrdení a mýtov o českých nárokoch na Slovensko. A po vzniku ČSR sa našli autori, ktorí v starej legende hľadali dokonca predobraz spoločného štátu Čechov a Slovákov…

Ako sa s Karolom¤IV. a jeho dedičstvom vyrovnal reálny socializmus? Veľmi svojsky, nemožno však poprieť, že najväčšia akcia, a to v celých československých dejinách, venovaná pamiatke tohto velikána, sa konala na jeseň 1978 pri príležitosti 600. výročia jeho úmrtia. Stojí za pripomenutie, že záštitu nad veľkolepou výstavou Doba Karola¤IV. na Pražskom hrade prevzal Slovák, vtedajší prezident republiky Gustáv Husák. Na karolínsku výstavu do „stovežatej“ sa vypravovali početné zájazdy aj zo Slovenska, videli ju mnohí rodičia dnešných vysokoškolákov.

„Návštevou výstavy sa v žiakoch upevnilo vedomie bohatej a slávnej histórie oboch našich národov,“ čítame v školskej kronike martinského gymnázia, „posilnilo sa v nich socialistické vlastenectvo a hrdosť na výdobytky budovania našej vlasti po oslobodení.“

Výstava sa totiž snažila v hrubých črtách zmapovať celých priebeh českých dejín a jedna z jej expozícií bola venovaná dokonca dejinám Československa po „Víťaznom februári“. Ako však potvrdili sprievodcovia, najväčšou atrakciou pre návštevníkov boli zriedkakedy verejne vystavované české korunovačné klenoty vrátane unikátnej svätováclavskej koruny, ktorú dal v roku 1346 zhotoviť práve Karol IV.

Bolo príznačné, že Husák otváral výstavu za sprievodu husitského chorálu Ktož jsú boží bojovníci. Ako napísal v Rudom práve historik Josef Kočí (vtedy pracovník prezidentskej kancelárie), Karolovo dielo síce predstavuje „významnú epochu“, ale „vrcholom našich starších dejín bola a navždy zostáva epocha husitskej revolúcie“. Vzápätí zdôraznil, že práve protirečenia Karolovej doby, napríklad jeho potláčanie vplyvu veľkej šľachty a zároveň prílišná opora o rímskokatolícku cirkev s jej hierarchiou, pripravovali revolučný výbuch.

Ako vieme, význam husitstva sa v českej historiografii prehodnocuje. Podľa dôverného znalca tohto obdobia Františka Šmahela požiadavky sformulované Husom boli oprávnené, husitské povstanie však dostalo české kráľovstvo do izolácie a to kvôli nasledujúcim vojnám prepáslo nástup renesancie. Odborné i laické diskusie na túto tému však pokračujú. Ako, napokon, aj o Karolovi IV. Každá doba si z neho vyberá to svoje a prispôsobuje ho na svoj obraz. Ale tak už to býva s veľkými historickými postavami.

© Autorské práva vyhradené

17 debata chyba
Viac na túto tému: #Karol IV. #český kráľ #rímsky cisár #Katedrála sv. Víta