Foto: PROFIMEDIA
Pozvoľné uvoľňovanie pomerov prišlo síce skôr, ale v roku 1966 nabralo obrátky a prinieslo už aj prvé plody. Predovšetkým v kultúre a umení. Svet si všimol tzv. novú filmovú vlnu, napríklad debut Věry Chytilovej Sedmokrásky. A snímka režisérov Jána Kadara a Elmara Klosa Obchod na korze, nakrútená podľa scenára humenského rodáka Ladislava Grosmana, so skvelým Jozefom Kronerom v hlavnej úlohe, získala Cenu americkej Akadémie filmových umení a vied.
Bol to prvý Oscar pre česko-slovenskú kinematografiu a zatiaľ jediný pre slovenský film. Tón verejných diskusií udávali literárne a kultúrno-spoločenské časopisy. Týždenník Kultúrny život priniesol koncom apríla 1966 rozhovor s dlho umlčovaným básnikom Ladislavom Novomeským (práve mu vyšla zbierka lyriky Dom, kde žijem). Na otázku, či sa sloboda prejavu nemôže zvrhnúť na niečo protispoločenské alebo dokonca vyvolať reštauráciu kapitalizmu, Novomeský povedal: „Ľudia prijali socializmus v nádeji, že im otvorí cestu k takej slobode myslenia a prejavu, akú im kapitalizmus neotvoril. Pritom, pochopiteľne, uznávam, že v spoločnosti je potrebná disciplína, ale táto disciplína sa musí uplatňovať vnútri mechanizmu, ktorý sa bude budovať na slobode prejavu a nie na jej obmedzovaní.“
Dali o sebe vedieť aj spoločenské vedy. Pod názvom Civilizácia na rázcestí vyšla práca interdisciplinárneho kolektívu, ktorý viedol český filozof a prognostik Radovan Richta, autor sloganu „socializmus s ľudskou tvárou“. Útla kniha si čoskoro získala široký medzinárodný ohlas, venovala sa totiž spoločenským a ľudským súvislostiam práve prebiehajúcej vedecko-technickej revolúcie. Vyšla v dvanástich jazykoch, okrem iného v angličtine i nemčine. Zo Slovákov sa na tomto výskume podieľal napríklad Róbert Roško so svojím tímom zo Sociologického ústavu SAV. Ich poznatky o sociálnej štruktúre sa však výraznejšie premietli až do monografie Československá spoločnosť, ktorú o dva roky neskôr pripravil Pavel Machonin, ďalší z Richtovho kolektívu.
„Knižku Civilizácia na rázcestí sme čítali s veľkým záujmom, podnietila mnohé diskusie, ktoré sa preniesli do politických kruhov“ spomína Michal Majtán, vtedy radový pracovník Štátnej plánovacej komisie, dnes čestný predseda Futurologickej spoločnosti na Slovensku. „Na základe týchto podnetov sa formulovali spoločensko-politické reformné zmeny pre nasledujúce obdobie.“
Západná futurológia sa zamerala na v tom čase magický rok 2000. Ak by vyšli jej predpovede, tak ľudstvo už malo regulovať počasie v rámci regiónov a astronauti sa už mali udomácniť na Marse. Na Mesiaci sa mali ťažiť niektoré vzácnejšie suroviny. K takémuto optimizmu futurológov zrejme oprávňovali vtedajšie úspechy vedy a techniky, vyvolané pretekmi ZSSR a USA v „dobývaní“ vesmíru. Začiatkom februára 1966 pristála na Mesiaci sovietska sonda Luna 9 a priniesla prvé obrázky z jeho povrchu. O necelý mesiac nato sonda Venera 3 dopadla na povrch Venuše.
Sám Richta však trocha bočil od futurológie. „Nechceme sa zmeniť na futurológov, študujeme predovšetkým realitu, v ktorej žijeme, v súčasnom svete však vzrastá dimenzia budúcnosti,“ povedal v rozhovore pre časopis Kulturní tvorba. Vedu označil za základný zdroj civilizačného pokroku a za rozhodujúci faktor rastu. Pochyboval o proklamovanom víťazstve nad kapitalizmom, ak sa socializmus „nedokáže držať alebo včas vyrovnať krok“ v rozvoji vedy a techniky. „Na tomto poli dnes ide o všetko,“ prízvukoval.
Užšie prepojenie ekonomiky a vedecko-technického rozvoja, plánu a trhu mal zabezpečiť hospodársky mechanizmus, s ktorým začali vybrané podniky a odvetvia experimentovať práve v roku 1966. Štátnu komisiu, ktorá tieto experimenty koordinovala a vyhodnocovala, viedol český ekonóm profesor Ota Šik. Nebol spokojný s tempom reformy a žiadal, aby vláda (premiérom bol vtedy 43-ročný Slovák Jozef Lenárt) neodkladala prestavbu veľkoobchodných cien, lebo bez nej trhové princípy nebudú fungovať. Veľa sa očakávalo od nadchádzajúceho 13. zjazdu KSČ a od nástupu proreformných síl do vedenia komunistickej strany. Naďalej totiž platila ako dogma poučka o jej vedúcej úlohe v spoločnosti. Akákoľvek zmena systému sa mohla zrodiť a musela doslova vybojovať v centre moci – na Ústrednom výbore KSČ v Prahe.
Pozor na toho Dubčeka!
Zjazd sa konal v dňoch 31. mája až 4. júna 1966 v Prahe, o dva týždne skôr sa zišli na svojom vrcholnom snemovaní slovenskí komunisti. Toto ich rokovanie bolo dôležité, lebo Bratislava už vtedy viedla tiché spory s Prahou, žiadala viac kompetencií a poukazovala na nerešpektovanie slovenských špecifík.
Týkalo sa to mimochodom aj hospodárskej reformy. Slovenskí ekonómovia a niektorí publicisti vyčítali Šikovej koncepcii, že je „šitá“ na české pomery, neberie do úvahy ekonomickú nevyrovnanosť jednotlivých regiónov a odlišnú štruktúru slovenského priemyslu, v ktorom vtedy prevažovali surovinové odvetvia (reforma zvýhodňovala finálnu výrobu). Spisovateľ Vladimír Mináč túto kritiku vyhrotil, keď v Kultúrnom živote napísal: „Mechanizmus tržných vzťahov postihne v prvom rade postihnutých, chudobní budú chudobnejší, ak bohatí budú bohatšími.“
Slovensko-český spor sa v tom čase už aj personalizoval. Najsilnejšiemu mužovi v spoločnom štáte Antonínovi Novotnému (prvému tajomníkovi ÚV KSČ a prezidentovi republiky v jednej osobe) sa postavil prvý tajomník ÚV KSS Alexander Dubček. Už pred dvoma rokmi mu musel Novotný ustúpiť a strpieť určité rozšírenie právomocí Slovenskej národnej rady, teraz však Dubček išiel ďalej a chcel predložiť pražskému straníckemu ústrediu návrhy na „riešenie národnostnej otázky v ČSSR“, ktoré vypracovala pre ÚV KSS komisia slovenských odborníkov.
Najprv dal Novotný prešetrovať Dubčekovu minulosť Štátnou bezpečnosťou a keď ten protestoval, pokúsil sa ho odstrániť z funkcie (poukazovaním, že na ňu nestačí) na predzjazdovom spoločnom zasadnutí vedení ÚV KSČ a ÚV KSS v Prahe koncom apríla 1966. Nenašiel však na to dostatočnú podporu v politbyre, čo mohlo svedčiť o slabnúcom vplyve Novotného.
Ale nevzdával sa. Ako priznáva vo svojich pamätiach aj Vasil Biľak, viacerí členovia najvyššieho vedenia ÚV KSS boli pred zjazdom na príkaz Novotného sledovaní tajnou políciou a rozchýrilo sa, že skončia vo väzení. Zjazdové snemovanie však napriek tomu potvrdilo vo funkcii Dubčeka a vo vedení KSS získali väčšinu jeho stúpenci. Už na prvom pozjazdovom zasadnutí ústredného výboru vystúpil s novou, na tie časy ešte kacírsky znejúcou tézou: „Strana neriadi spoločnosť, strana ju vedie hlbokým vedeckým poznávaním vývojových úloh a ciest.“ Podľa Stanislava Sikoru z Historického ústavu SAV sa už v tom prejavilo pôsobenie expertných skupín z vedeckých inštitúcií a vysokých škôl, ktoré pri príprave politických rozhodnutí začali obmedzovať moc nekompetentného straníckeho aparátu.
Zjazd KSČ v Prahe prebiehal podľa zabehaného rituálu vo sviatočnej atmosfére. Delegáti dlhotrvajúcim potleskom privítali Leonida Brežneva, ktorý sa tu objavil prvýkrát po tom, čo vystriedal v Kremli Nikitu Chruščova. Novotný uňho stratil body už vtedy, pred dvoma rokmi, keď požiadal Moskvu o vysvetlenie, prečo musel do politického dôchodku tak nečakane odísť Brežnevov predchodca. Na tretí deň zjazdového rokovania si sovietsky líder odskočil na niekoľko hodín aj do Bratislavy. Bol na Slavíne, navštívil niektoré prevádzky bývalej Dimitrovky, kde odovzdal pracovníkom chemických závodov bustu V. I. Lenina. Vo veľkej hale Parku kultúry a oddychu (PKO), ktorý je dnes zbúraný, predniesol potom Brežnev prejav vybraným Bratislavčanom. Venoval sa v ňom najmä leninskej národnostnej politike…
Ale vráťme sa do Prahy. Keď s odstupom 50 rokov listujeme v protokole 13. zjazdu, pripadá nám jeho priebeh dosť nezaujímavý až nudný. Z pohľadu tej doby tam však odznelo veľa nového. KSČ prvýkrát oficiálne deklarovala, že antagonistické triedy už v Československu neexistujú a že triedny boj ako hybná sila spoločenského vývoja prestáva byť aktuálnou úlohou. To znamená, že etapa diktatúry proletariátu sa skončila, a tak treba skoncovať so „zrastaním strany a štátu“ a začať budovať „všeľudový štát“. Malo sa zmeniť aj postavenie spoločenských organizácií (odborových, mládežníckych a iných), ktoré boli dovtedy tzv. prevodovými pákami komunistickej strany. Odteraz mali tlmočiť špecifické záujmy svojich členov.
Podľa Sikoru bolo prijatie týchto a ďalších téz už aj výsledkom tlaku prebúdzajúcej sa občianskej spoločnosti. Ich formuláciu však možno pripísať intelektuálom – reformným komunistom, z ktorých viacerí sa podieľali na výskume spoločenských súvislosti vedecko-technickej revolúcie. O rok neskôr sám Richta priznal, že jeho tím sa zúčastnil na príprave 13. zjazdu odbornou expertízou. Presne nevedno, ako ovplyvnila jeho priebeh a závery. Je však príznačné, že dva rozsiahle bloky hlavného dokumentu – Správy o činnosti ÚV KSČ – boli o vedecko-technickom rozvoji a reforme sústavy riadenia ekonomiky. Z časti venovanej vzťahom medzi Čechmi a Slovákmi je však zrejmé, že podklady komisie zriadenej vedením KSS na vypracovanie návrhov o riešení národnostnej otázky sa do nej nedostali – jej leitmotívom bola totiž sovietska téza o „zbližovaní“ národov.
Zjazd obnovil zloženie Ústredného výboru KSČ, dostali sa doň viaceré proreformné osobnosti. Novotný si síce udržal stoličku prvého muža v strane, už o rok však bolo cítiť, ako sa pod ním trasie. Zjazd rozhodol o prechode ekonomickej reformy z fázy experimentu a o jej rozbehu v celej ekonomike. Jeden z najostrejších diskusných príspevkov predniesol práve profesor Šik na konci zjazdového rokovania. Prekročil rámec ekonomiky a žiadal „búrať staré dogmy a zjednodušené predstavy“ o socializme. Vyslovil predpoklad, že o štyri roky musí prísť na rad aj zmena politického riadenia v štáte. V skutočnosti sa tak stalo o dva roky skôr. Na tvorbe Akčného programu KSČ, hlavného dokumentu Pražskej jari, sa už on, Richta a ďalší reformní komunisti podieľali rozhodujúcou mierou. Jeho realizáciu však zmarili tanky spojeneckých armád.
Kam sa ženie civilizácia?
Rok 1966 bol plný kontrastov. Chvíľami to vyzeralo na liberalizáciu pomerov, a potom zrazu režim znovu pritvrdil, aj keď len dočasne. Koncom júna toho istého roku sa v Bratislave konal 1. ročník Medzinárodného festivalu tanečnej piesne, nazývaného neskôr Bratislavská lýra. Prvú cenu si vyspieval Karel Gott so slovenskou pesničkou Mám rozprávkový dom. Podobne ako Waldemar Matuška, Václav Neckář a ďalší vtedy populárni speváci mal aj Gott dlhé vlasy. Napriek tomu sa v celej republike začal koncom septembra 1966 pohon na „vlasáčov“.
Iniciatíva vychádzala údajne od samotného Novotného, prezidenta republiky. A dôvod? Pracujúci sú vraj pobúrení nevhodným výzorom a správaním sa dlhovlasých mužov. Policajti dostali príkaz vyžadovať pri kontrolách osobných dokladov, aby vzhľad občana zodpovedal jeho nalepenej fotografii. Stranícke ústredie odvolalo akciu už po niekoľkých mesiacoch, keď sa zistilo, že až 69 percent z takmer 4-tisíc predvedených a pokutami postihnutých vlasáčov tvorili robotníci, čiže tí, ktorí mali byť oporou vtedajšieho režimu.
V tom istom septembri 1966 sa na základných a stredných školách začala zavádzať výučba logiky, psychológie a filozofie (spravidla v rámci občianskej výučby). Súčasne sa presadzoval trend výchovy k umeniu. Ministerstvo školstva to zdôvodňovalo potrebou doplniť a vyvážiť polytechnicky zameranú výučbu humanisticko-estetickými prvkami. Pritom mnohí mladí ľudia nevedeli čítať ani písať. Nezverejnený súpis rómskeho (vtedy ešte cigánskeho) obyvateľstva však ukázal, že miera negramotnosti v tejto populácii stále dosahovala bezmála 18 percent. Nasledovali opatrenia tzv. riadenej asimilácie s likvidáciou odľahlých osád s ich chatrčami a „rozptyl“ Rómov do veľkých miest, vrátane presunu zo Slovenska do českých krajov.
Na zbúranie však bola odsúdená aj stará Petržalka. V júni 1966 vypísalo vedenie mesta a hlavný architekt ideovú súťaž (najväčšiu svojho druhu v bývalom Československu) na urbanistickú štúdiu "južného obvodu Bratislavy“. Mali sa tam postaviť byty a všetko potrebné predbežne pre 100-tisíc obyvateľov. Na súťaži sa zúčastnili tvorcovia z 19 krajín, medzi nimi aj Američania, ktorí novú Petržalku pojali ako "Benátky na Dunaji“.
Československo sa pozvoľná otváralo svetu, čoraz viac západných turistov sem každoročne prichádzalo na dovolenku, cesta našinca na Západ však bola naďalej zarúbaná rôznymi nedostupnými povoleniami, vízami a devízovými prídelmi. Štátne hranice sa strážili veľmi prísne, akurát že v polovici roku 1966 tam nahradila plot pod vysokým napätím tzv. signálna stena. Pri dotyku s jej drôtmi vznikol skrat, ktorý upozorňoval na pokus o prekročenie hranice. Fyzikovi z Košíc Ladislavovi Rothovi sa však napriek tomu podarilo v lete 1966 emigrovať. Neskôr sa stal jediným Slovákom, ktorý sa podieľal na navrhovaní vesmírnych sond USA a riadení ich prevádzky v kalifornskej Pasadene.
Ľudstvo prenikalo do nekonečných priestorov vesmíru, no Zem bola zatiaľ rozdelená studenou vojnou na proti sebe stojace bloky. Navyše vo Vietname zúrila už tretí rok naozajstná horúca vojna, Spojené štáty tam nasadili proti partizánom z Vietkongu na juhu krajiny takmer 300-tisíc svojich vojakov. Československo sa vtedy spolu so ZSSR a Čínou podieľalo na vyzbrojovaní „bratského vietnamského ľudu“.
Foto: ARCHÍV
Superveľmoci sa medzitým obrnili jadrovou silou schopnou zničiť celé ľudstvo.,,Napĺňa sa slovo, že moderná vojna nie je šialenstvo, ale výpočet, nevyplýva z barbarstva, ale z civilizácie. Civilizácie sú smrteľné a vedia to vraj. Táto, naša, sa sama ženie do smrti, nemôže sa jej dočkať." Tak sa prihováral na Vianoce 1966 divákom bratislavskej televízie literárny kritik a esejista Alexander Matuška.
Iné slovo o tom istom: o civilizácii na rázcestí.