Fašisti v Ostrom Grúni vraždili ženy aj malé deti

Schúlený Ferko sa triasol pod malým stolíkom. S hrôzou v očiach sledoval, ako sa v ich dome kopili postrieľaní ľudia. Najskôr v izbe, potom v kuchyni a napokon na dvore. Medzi mŕtvymi boli jeho rodičia a piati súrodenci.

19.06.2016 07:00
dom, ostrý grún Foto:
Zničený dom Izidora Debnára, v ktorom sa 21. januára 1945 odohrala tragédia.
debata (86)

Rozbesnení fašisti neušetrili ani 14-mesačného bračeka Filipka. Zabili ho v náručí jeho osemročnej sestry. Z celej osemčlennej rodiny zostal 13-ročný František Debnár jediný, čo prežil krvavý masaker 21. januára 1945 v Ostrom Grúni. Nacisti tu spolu so svojimi slovenskými prisluhovačmi zavraždili 64 bezbranných ľudí a dedinu vypálili.

Podhorská dedinka v Kľakovskej doline, obklopená pohorím Vtáčnik, sa prebúdzala do zimného rána. Nikto nečakal, že sa zasnežená biela nedeľa zmení na deň, ktorý v úplnej nahote odhalí, kam až môže dospieť fašizmus v najkrutejšom besnení.

Zachránený František Debnár vypovedá v procese... Foto: ARCHÍV MÚZEA SNP V BANSKEJ BYSTRICI
tiso, debnár Zachránený František Debnár vypovedá v procese s Tisom.

Bola ešte tma, keď dedinu obkľúčili. Trestná protipartizánska výprava do nej vtrhla po zuby ozbrojená. „Práve sme raňajkovali, v tom sme začuli hukot motorov. Cez okno sme videli, ako ide dedinou sila vojska. Asi sto metrov za naším domom zastali. Z ničoho nič začali vyháňať ľudí z domov a hnali ich k domu Izidora Debnára,“ spomína 77-ročný Peter Štefanča, ktorý dnes žije v Rožňave. Vtedy mal šesť rokov. Jeho otec sa schoval do humna. Našli ho. Spolu s mamou a 11-ročným bratom ho fašisti beštiálne popravili. „Nikdy nedokážem zabudnúť na ten červený jarok krvi, ktorý tiekol bielym snehom od dvora domu, kde ich vraždili a potom pálili,“ dodáva. Zostal sám so starou mamou. Od masakru boli ušetrení jeho súrodenci – ani nie štvorročná Veronika a 15-ročný Tóno, ktorí v tom čase v Ostrom Grúni neboli.

Izidorov dom hrôzy

Dom Izidora Debnára stál v strede dediny pri ceste. Ešte pred mesiacom v ňom bolo veselo. Ľuďom na rodinnej svadbe sotva napadlo, že sa medzi jeho múrmi odohrá jedna z najväčších tragédií v ére ľudáckeho Slovenského štátu. Väčšina vtedajších svadobčanov ju neprežila.

Fašisti si za miesto vraždenia vybrali Izidorov dom vraj preto, že v ňom mali byť partizáni. Neboli. Ani v ňom, ani v celej dedine. Stiahli sa do hôr s nádejou, že keď ich v dedine nenájdu, ľuďom neublížia. Ako veľmi sa mýlili, sa ukázalo vzápätí. Z rodiny Izidora Debnára sa akoby zázrakom zachránil iba 13-ročný František.

„Bol som s rodičmi vonku i so starším bratom Emilom. Mladší súrodenci boli vnútri. Stáli sme vonku obkolesení Nemcami s guľometmi. Zrazu sa ozvala streľba. Všetci sme zmeraveli,“ priblížili spomienky dnes už nebohého Františka Debnára noviny Ľud z 23. januára 1977. Zvrátení hrdlorezi zavraždili priamo v ich dome najprv všetkých Ferkových mladších súrodencov. „Preboha, ten mi tie moje deti strieľa,“ vykríkla zúfalá matka a rozbehla sa do domu. Guľky ju neminuli. Do domu pažbami zbraní strčili ďalšie dve ženy. Znova padli výstrely. „Za nimi som šiel ja s otcom. Vošli sme do kuchyne. Vo dverách stál dôstojník. Po slovensky nám povedal, aby sme išli do izby. Tam v krvi ležala moja mama, sestry, bratia a ženy, čo vošli pred nami. Zarapotal samopal. Padli sme na podlahu,“ píše sa v novinách.

Ferka guľky nezasiahli. Chvíľu ticho ležal, potom sa pomaličky nepozorovane odplazil pod posteľ. „V kúte stál malý písací stolík. Vopchal som sa podeň. Dnu hnali stále ďalších ľudí. Zazneli výstrely a oni s výkrikmi padali na kopu postrieľaných tiel. Keď bola izba plná, strieľali v kuchyni a na dvore,“ povedal novinám.

Posledný očitý svedok

U Štefančovcov otec Jozef opatroval v maštali dobytok, mama Paulína varila na raňajky halušky s tvarohom. Mávali ich iba v nedeľu. Desaťročná Anička bola ešte v posteli, keď k nim zvonku doľahli výkriky – Nemci idú, Nemci idú! Dedinou bolo počuť streľbu. O chvíľu ich už vyháňali z domu.

Anna Nováková je posledným očitým svedkom... Foto: Juro Stoklas
anna nováková Anna Nováková je posledným očitým svedkom masakru v Ostrom Grúni. Na snímke na pietnom zhromaždení k 70. výročiu Krvavej nedele minulý rok.

„Len vonku som sa obúvala a obliekala. Hnali nás k Debnárovmu domu. Najprv sme stáli v takej hromade. Bola tuhá zima. Hrozne sme mrzli. Sestra Mária, ktorá mala vtedy osemnásť rokov, mi povedala, aby som jej domov zbehla po sukňu. Keď som sa vrátila, v dome sa strieľalo. Sestra mi vraví, už mi ju netreba, nám už nič netreba. A maminka na to – poďte, deti moje, sem, keď nás majú zabiť, nech nás zabijú všetkých a spolu,“ rozprávala nám Anna Nováková svoj príbeh pred rokom, na spomienkovom zhromaždení k 70. výročiu Krvavej nedele v Ostrom Grúni a Kľaku. Dnes má 82 rokov a vážne podlomené zdravie.

Prišla o celú svoju rodinu. O oboch rodičov, dve staršie sestry a brata. Zavraždili ich na dvore Izidorovho domu, ten už bol plný. Aničku postrelili do nohy, stratila vedomie. „Precitla som na to, že ma strašne bolí noha. Sestra Helenka, ktorá mala šestnásť, ma držala okolo krku. Z úst sa jej valila krv, chrčala, nebolo jej pomoci. Bola som celá zakrvavená,“ spomínala so slzami v očiach.

Po chvíli sa jej ktosi prihovoril: Anička, ty žiješ? Bol to sused, ktorému sa tiež podarilo prežiť. „Nemohli sme sa stadiaľ vytiahnuť, lebo sme boli zavalení ďalšími ľuďmi. Potom sa mu to horko-ťažko podarilo a dostali sme sa odtiaľ,“ dodala Anna Nováková. Je posledným žijúcim očitým svedkom tejto nezmyselnej a brutálnej popravy bezbranných dedinčanov. S väčšími či menšími zraneniami ju prežilo deväť Ostrogrúnčanov, ktorým sa po odchode vražedného komanda podarilo vytiahnuť spod mŕtvych tiel.

Znova ma zastrelia

Krvilačné vraždenie prežil aj starý otec Evy Moravčíkovej. Prišla však o starú mamu a 22-ročnú tetu Rózku. Spomienky svojej mamy i niekoľkých ešte žijúcich pamätníkov, vtedy detí, zozbierala do knižky Život v Ostrom Grúni zvíťazil. Spracoval ju publicista a spisovateľ Igor Válek, syn už spomínanej Veroniky Štefančovej.

Krvavá nedeľa sa do pamäti vryla mame Evy Moravčíkovej na celý život. Anna Matzenauerová, rodená Trusková, mala vtedy trinásť rokov: „Zobrali otca, maminku aj sestru. Mňa a šesťročnú sestru nechali doma. Mama ešte zakričala – deti, zavrite si dvere, lebo pomrznete, kým prídem. Ale viac sa už nevrátili. Tatík nám potom rozprával, čo sa tam dialo. Chytili sa s maminkou a sestrou Rózkou za ruky a išli dnu. Keď vošli do kuchyne, tak sa tatík otočil tvárou k Nemcovi a ako sa otočil, ten do neho strelil. Strela mu prešla cez hrdlo a vyšla pri chrbtici. Tak sa zachránil.“

Keď fašisti opustili dedinu, otec Ján Truska prišiel domov samá krv. „Deti, neplačte, mamu už nemáte, ani Rózku. Ja musím ujsť do hory, lebo keď prídu Nemci, tak ma zabijú, znova ma zastrelia,“ povedal. Obom dcérkam nakázal, aby sa schovali. „Zobrala som sestru na chrbát a išli sme do hory. Bol tam náš otec aj manželský pár, Masárovci sa písali. Tých tiež strelili na dvore, obaja boli ranení. Mali so sebou aj dve deti, ktoré boli doma tak ako my,“ zaspomínala si pani Anna.

Aj deti boli partizáni

Ivan Maslen mal len dva roky a dva mesiace. O bezbrehom vraždení, ktoré sa v jeho rodnej dedine udialo, vie iba z rozprávania starej mamy. Tá ho vychovala, keď zostal sirotou. Zabili mu oboch rodičov.

„Stará mama mala skutočne šťastie. Večer pred tragédiou išla na návštevu k dcére, ktorá bývala neďaleko dediny, kde sa nemecké jednotky nedostali. Tam aj prespala. Keď mi vzali mamu a deväťročnú sesternicu, spal som v detskej postieľke. Neviem, či si ma nevšimli, ale nechali ma tam,“ vracia sa do spomienok 73-ročný pán Ivan.

Ivan Maslen mal vtedy len dva roky. Prišiel o... Foto: Dagmar Teliščáková, Pravda
ivan maslen Ivan Maslen mal vtedy len dva roky. Prišiel o oboch rodičov.

Jeho otec v tom čase v maštali kŕmil kravy a unikol pozornosti fašistov. „Mama poslala sesternicu, aby išla po uja, teda môjho otca. Nech jej donesie teplú šatku, zoberie si teplý kabát a vezme so sebou všetky papiere, že bol vysuperovaný z vojny kvôli zraneným nohám. Ako prišiel k domu Izidora Debnára, hneď bol na rade. Sesternica sa však späť k Izidorovmu domu nevrátila, to ju zachránilo,“ pokračuje.

Keď streľba utíchla, malé chlapča sa vyhrabalo z postieľky. S veľkým plačom, iba v košieľke, sa bosé tmolilo po zasneženej ceste. Zbadali ho susedia, čo sa zachránili, a vzali ho k sebe. Tam si ho našla stará mama.

Hoci bol malý, v pamäti mu predsa utkvel jeden moment. „Otec ma často brával k susedom o štyri domy ďalej. Vtedy som ho tam išiel hľadať a búchal som na dvere. Jasne si pamätám, ako presne tie dvere vyzerali a akú mali farbu. Boli šedé,“ dodáva Ivan Maslen, žijúci vo Zvolene.

Vizitka obce Ostrý Grúň

  • počet obyvateľov: 517
  • rozloha: 1 680 ha
  • vznik: 16. – 17. storočie, prvá písomná zmienka 1951

Krvavá nedeľa je v Ostrom Grúni zapísaná v koreňoch skoro každej rodiny. Otec starostky Jany Angletovej bol v tom čase dieťa. Mal rok aj tri mesiace. „Len vďaka prababičke som na tomto svete. Otca ukryla v perinách v posteli, zachránila ho a vychovala. Rodinu môjho ocka vyvraždili celú,“ hovorí.

Ostrý Grúň, pomenovaný podľa kopca nad dedinou, bol za vojny osadou. Roky rokúce v nej žili ľudia, ktorí si na život zarábali v lesoch ako drevorubači. Každý poznal každého a mali k sebe blízko ako jedna veľká rodina. Počas Slovenského národného povstania aj po jeho potlačení pomáhali partizánom v okolitých horách Vtáčnika. Zásobovali ich liekmi, poživňou, šatstvom aj informáciami. Fašisti nerobili nijaké rozdiely. Za partizánskych pomocníkov vo svojej bezodnej zvrátenosti brali aj malé deti.

Zabíjali, rabovali, pálili

Vraždenie sa nakoniec skončilo. Mŕtvych nahádzali na kopu. Poliali benzínom a podpálili. Obhorené pozostatky svojich najbližších i susedov dedinčania pochovali do spoločného hrobu na mieste, kde stál dom Izidora Debnára. Dnes je tu pietne miesto so sochou kľačiacej matky s dieťaťom v náručí a pomník obetí tejto tragédie.

Tí, čo prežili, sa ukrývali v pivniciach alebo ušli do okolitých lesov. Hladní, uzimení a vystrašení čakali v obavách, či a kedy sa fašisti vrátia. Nedali na seba dlho čakať. Ubiedeným ľuďom nariadili opustiť dedinu. Kto tak neurobí, na mieste ho zastrelia.

Svoje besnenie fašisti zavŕšili 24. januára 1945 veľkou rabovačkou. Brali, čo videli. Dolu dedinou hnali ukoristený dobytok. Nakoniec ju vypálili. Výsledok ich svojvôle bol šokujúci. Šesťdesiatštyri mŕtvych bezbranných ľudí – 12 detí, 26 žien a 26 mužov. Vypálených 112 domov a 78 hospodárskych bu­dov.

Ľudia, čo sa zachránili, sa rozišli, kde mohli. Uchýlili sa k rodinám do blízkych i vzdialenejších obcí. Vojnové siroty, o ktoré sa nemal kto postarať, skončili v detských domovoch alebo v ochotných rodinách. Až po oslobodení sa ľudia začali vracať do rodnej dediny a nanovo si budovať svoj život od základov.

Medzi vrahmi boli aj Slováci

Brutálne vyčíňanie v Kľakovskej doline mala na svedomí teroristická protipartizánska jednotka Edelweiss. Poetické nemecké pomenovanie vzácneho kvietka – plesnivca – zakrývalo zmes rôznych národností, ktorú tvorili nacionalisti, zločinci, fašisticky a nábožensky zvrátení jednotlivci a mladí výrastkovia z demoralizovanej slovenskej mládeže. Podnikala vyhladzovacie výpravy najmä proti civilnému obyvateľstvu. Patrila k najnebezpečnejším fašistickým jednotkám na Slovensku.

Prepad Kľakovskej doliny je označovaný ako najkrvavejšia a najbrutálnejšia akcia Edelweissu na Slovensku. Jednotke pomáhali esesáci vyzbrojení samohybnými delami a obrnenými vozidlami, gardisti a príslušníci Heimatschutzu, pozostávajúceho zo sfašizovaných nemeckých obyvateľov neďalekých dedín Píla a Veľké Pole. Dokopy ich bolo okolo 400. Prepad mali vopred naplánovaný. Časť obkľúčila dedinu, aby z nej nikto nemohol utiecť, ostatní šli do nej a páchali zverstvá na ľuďoch.

Pietne miesto obetiam tragédie v Ostrom Grúni... Foto: Dagmar Teliščáková, Pravda
ostry grun, pamatník Pietne miesto obetiam tragédie v Ostrom Grúni sa nachádza na mieste, kde kedysi stál dom Izidora Debnára.

Nemeckej jednotke Edelweiss velil SS-sturmbannführer Erwein von Thun-Hohenstein, ktorý sa priamo zúčastnil na vraždení. Jej súčasťou bola špeciálna slovenská rota. Na jej čele stál slovenský dôstojník Ladislav Nižňanský. Po vojne bol súdený za vojnové zločiny. Pre nedostatok dôkazov ho však zbavili obvinenia. Zomrel pred štyrmi rokmi v Nemecku. Thun-Hohenstein trestu neušiel. Sovietsky vojenský súd ho v roku 1945 odsúdil na trest smrti a popravili ho.

Krvavá nedeľa v Kľakovskej doline sa Ostrým Grúňom neskončila. Besniaci fašisti sa pobrali ďalej, do neďalekého Kľaku. Aj tu sa prejavila naplno ich brutalita. Vraždili bezbranných, rabovali, vypaľovali…

Obete druhej svetovej vojny v Ostrom Grúni

Rozália Adamová (32 r.), Jozef Baláž (22), Ján Baláž (20), Paulína Bieliková (51), Anna Bieliková (22), Margita Bieliková (13), Martin Bielik (49), Ondrej Bielik (51), Anna Bieliková (48), Anton Bielik (19), Viktor Bielik (18), Zuzana Bieliková (51), Jozef Bielik (53), Jozef Bielik (32), Mária Bieliková (22), Rozália Bieliková (32), Juraj Barbora (61), Izidor Debnár (38), Mária Debnárová (36), Emil Debnár (15), Juraj Debnár (10), Mária Debnárová (8), Izidor Debnár (7), Filip Debnár (14 mesiacov), Martin Kašša (57), Ján Maslen (30), Terézia Maslenová (30), Anna Michalová (25), Peter Štefanča (45), Veronika Štefančová (38), Rudolf Štefanča (13), Ján Štefanča (43), Mária Štefančová (16), Margita Štefančová (9), Ján Štefanča (67), Anna Štefančová (69), Mária Štefančová (23), Ján Štefanča (73), Rozália Štefančová (43), Karolína Štefančová (25), Ján Štefanča (43), Jozef Štefanča (58), Paulína Štefančová (42), Mária Štefančová (18), Emil Štefanča (15), Helena Štefančová (16), Jozef Štefanča (52), Mária Štefančová (19), Rozália Štefančová (26), Katarína Štefančová (77), Ján Štefanča (35), Helena Štefančová (27), Paulína Štefančová (36), Rudolf Štefanča (9), Ondrej Štefanča (70), Rozália Štefančová (44), Augustín Štefanča (31), Ondrej Štefanča (27), Štefan Števkov (57), Anna Trusková (18), Rozália Trusková (22), Jozef Truska (55), Alžbeta Trusková (43), Margita Trusková (7)

© Autorské práva vyhradené

86 debata chyba
Viac na túto tému: #partizáni #Nacisti #Ostrý Grúň #Svedectvá pravdy