Nepokojné leto roku 1956

Keď sa to tak vezme, máloktoré leto praje politickým prázdninám. A zvlášť nie v strednej Európe. Rok 1956 nebol v tomto ohľade výnimkou. Niekde sa však stal rokom zlomu. U nás nie. Prečo?

13.07.2016 07:00
tank T-34, Poznan, Poľsko, Foto:
Výjav z poľskej Poznane roku 1956, aký zažilo Československo až v roku 1968. Tank T-34 hliadkuje pred budovou banky. Revolta poznanských robotníkov sa skončila krvavým zásahom armády.
debata (97)

Pred 60 rokmi už na začiatku leta prepukli nepokoje v susednom Poľsku. V Poznani začali štrajkovať robotníci tamojších Stalinových závodov, a to počas medzinárodného strojárskeho veľtrhu. Žiadali nielen vyššie mzdy, ale nastolili aj politické požiadavky. Štrajk sa postupne rozšíril na ďalšie podniky, štrajkujúci vyšli do ulíc s transparentmi „Chlieb a slobodu“, „Rusi, choďte domov“ a s ďalšími protištátnymi heslami. Keď narazili na policajný odpor, 28. júna 1956 obsadili ústredie štátnej bezpečnosti, zapálili väznicu a zaútočili na budovu Poľskej zjednotenej robotníckej strany (PZRS), ktorá vyznávala komunistickú ideológiu a mala mocenský monopol v krajine. Proti demonštrantom nasadila vláda vojsko.

Pozor na plazivú kontrarevolúciu!

„Nech si každý provokatér alebo šialenec, ktorý sa opováži zdvihnúť ruku na ľudovú vládu, dobre zapamätá, že vláda mu tú ruku odsekne v záujme robotníckej triedy,“ zastrájal sa v rozhlasovom prejave poľský premiér Józef Cyrankiewicz. Neostalo však len pri rukách. Robotnícka vzbura – súčasná poľská historiografia ju nazýva poznanským povstaním – si vyžiadala 53 mŕtvych a množstvo zranených. Vtedajšia poľská tlačová kancelária a po nej aj ČTK referovali o „akcii imperialistov“ a o „provokácii zorganizovanej nepriateľmi Poľska vo chvíli, keď sa strana a vláda snažia zo všetkých síl odstrániť nedostatky v živote pracujúcich“.

Už tri dni po brutálnom potlačení nepokojov sa do Poľska vybrala na týždennú návštevu československá vládna delegácia vedená premiérom Viliamom Širokým, bratislavským rodákom. Navštívila Stalinogród, ktorému Poliaci onedlho vrátili jeho pôvodne meno Katovice, vyhla sa Poznani, a najdlhšie sa zdržala vo Varšave. Domáca tlač o tom prinášala rozsiahle spravodajstvo, z ktorého však vyplývalo, že obe strany rokovali len o prehlbovaní vzájomného priateľstva, obchodu a ekonomickej spolupráce. O nedávnej „akcii imperialistov“ ani slova. Pokrokovejšie krídlo vo vedení PZRS sa totiž rozhodlo využiť nespokojnosť obyvateľstva na odstavenie od moci dogmatikov. Zároveň však nechcelo zbytočne prilievať olej do ohňa a tíšilo verejnú mienku, aby sa udalosti nedostali úplne spod kontroly. Trvala na tom Moskva, sovietske vojská sa začali preskupovať k poľským hraniciam a tie jednotky, ktoré boli od skončenia vojny rozmiestnené v Poľsku, sa pohli smerom k Varšave.

Zo šírenia „poznanskej nákazy“ však mala obavy aj komunistická Praha. To bol zrejme hlavný dôvod, prečo Široký tak nečakane vycestoval za kolegom Cyrankiewiczom. Ale už predtým, 29. júna 1956 dostali všetky krajské správy Ministerstva vnútra ČSR rozkaz od šéfa rezortu Rudolfa Baráka zvýšiť ostražitosť a pozorne monitorovať ohlasy na poľské udalosti medzi naším obyvateľstvom. Keďže domáce médiá o nich informovali len kuso, a navyše veľmi skreslene, ľudia získavali informácie z počúvania západného rozhlasu, ktorý veľmi rušili tzv. strediská rádioobrany (na Slovensku fungovali v Bratislave a v Košiciach). Ako to však už býva, medzi obyvateľstvom sa šírilo aj veľa dezinformácií a fám, napríklad o počtoch mŕtvych v Poznani – išli až do tisícov.

Z hlásení Štátnej bezpečnosti, ktoré v archívoch preskúmal český historik Karel Kaplan, vyplýva, že o nepokojoch v Poľsku živo diskutovali najmä robotníci vo väčších závodoch. Ich názory však boli až protichodné. Jedni vzburu v Poznani vítali a predpovedali, že čoskoro k niečomu podobnému príde aj v ďalších krajinách sovietskeho bloku vrátane Československa. Ďalší tieto udalosti odsudzovali v obavách, že krviprelievanie sa môže preniesť aj za hranice Poľska.

Podľa hlásenia z Prešova medzi ľuďmi sa ojedinele vyskytli hlasy, že sa treba pripravovať na vojnu. „Na rade je Československo a tu to bude najostrejšie.“ Tento výrok zaznamenal agent ŠtB v Nových Zámkoch. Pri kostole vo Vrábľoch mal zase jeden veriaci povedať, že „už to dlho nepotrvá a budeme slobodní“. Ale vážnejší prípad sa vyskytol asi len v Zbrojovke Brno. Tamojší robotníci odsúdili krvavé potlačenie demonštrácie v Poznani a začali pripravovať štrajk na podporu poľských robotníkov. Bezpečnostným zložkám sa však podarilo tomu predísť už v zárodku a organizátorov izolovať. Minister Barák odvolal monitoring 13. júla 1956 s tým, že v prípade potreby ho bude treba obnoviť.

Medzitým poľská vláda musela čeliť tlaku Kremľa i domácej verejnosti. V úsilí vyhovieť Moskve prvý tajomník Ústredného výboru PZRS Edward Ochab označil za pôvodcu poznanských nepokojov „kontrarevolučné podzemie“. Pre upokojenie rozbúrenej verejnej mienky prijala poľská vláda viacero opatrení v zásobovaní vnútorného trhu, dala vypnúť rušičky rozhlasového vysielania Slobodnej Európy a Hlasu Ameriky, nariadila dôsledne vyšetriť masaker z 28. júna. Vo väzení sa ocitli nielen najaktívnejší z robotníkov, ale aj policajti a vojaci, ktorí pri zásahu „evidentne prekročili svoje právomoci“.

Otázne bolo, či to bude stačiť…

Po Poliakoch sa začali búriť Maďari

Na tomto mieste si musíme aspoň stručne pripomenúť, čo predchádzalo tragickým poľským a neskôr i maďarským udalostiam. Aj leto 1956 malo totiž svoju jar, ktorá sa začala odhaleniami Stalinových zločinov na 20. zjazde sovietskych komunistov. Na rozdiel od Československa, kde tajnú správu Chruščova o „kulte osobnosti“ nezverejnili a diskutovalo sa o nej iba v straníckych a intelektuálnych kruhoch, v Poľsku ju priniesla denná tlač, čo vyvolalo masový ohlas.

U nás vtedy kritika pošliapavania zákonov a volanie po uvoľnení spoločenských pomerov zazneli na aprílovom zjazde spisovateľov a na študentských majálesoch v Prahe a v Bratislave. No v Poľsku to zasiahlo široké vrstvy obyvateľstva a až nápadne pripomínalo obrodný proces, ktorý Česi a Slováci zažívali o dvanásť rokov neskôr počas Pražskej jari. „Ľudia na verejných schôdzach žiadali potrestanie vinníkov komunistických represálií a vymanenie sa zo závislosti od Moskvy,“ približuje poľský historik Andrzej Paczkowski.

Ďalšou požiadavkou bolo obnovenie spoločenskej úlohy katolíckej cirkvi v krajine a prepustenie už tri roky internovaného poľského prímasa, kardinála Stefana Wyszyńského. Podľa Kaplana to vtedy podnietilo úvahy o možnosti návratu tunajších prenasledovaných biskupov z internácie do svojich úradov aj medzi českými a slovenskými katolíkmi. Týkalo sa to napríklad rožňavského biskupa Róberta Pobožného, internovaného v obci Hvožďany v okrese Příbram. Mnohí cirkevní hodnostári však boli na tom ešte horšie, lebo prežívali osud politických väzňov.

Kult Matyása Rákosiho v Maďarsku chvíľami... Foto: SZEKU.HU
Maďarsko, Matyás Rákosi Kult Matyása Rákosiho v Maďarsku chvíľami zatienil aj Stalinov. V roku 1956 však ani jeho odstúpenie nezabránilo vzbure proti režimu.

Ako vyplynulo z informácie ministerstva vnútra pre ústredie KSČ, v júni 1956 sa vo väzení nachádzali šiesti biskupi, traja predstavení kláštorov, šiesti dekani, jeden vikár a štyria kanonici. V ilavskej väznici držali spišského sídelného biskupa Jána Vojtaššáka a trnavského svätiaceho biskupa Michala Buzalku. Pod vplyvom poľských udalostí oboch previezli v polovici júna 1956 do internácie v charitnom domove v Děčíne. Biskupovi Pobožnému umožnili úrady návrat do sídla jeho diecézy v Rožňave, predtým však musel zložiť sľub vernosti štátu. V júli protestovali proti svojej internácii a žiadali sa na slobodu deväťdesiati rehoľníci, ktorých držali v českých Králikoch. Na jeseň ich začali prepúšťať v skupinách, posledných jezuitov.

Situácia v Poľsku spôsobovala vrásky na čele tunajšej politickej vrchnosti aj z iného dôvodu. Oba štáty si dovtedy vypomáhali pri rušení „štvavých západných vysielačov“, Varšava však zrazu vypla rušičky. „Ideologický boj nemožno vyhrať, ak odmietneme načúvať argumentom druhej strany,“ zdôvodnil toto rozhodnutie hovorca poľskej vlády. Ba čo viac, o niekoľko mesiacov neskôr požiadalo Poľsko Prahu, aby okamžite ukončila rušenie donedávna znepriateleného západného vysielania v poľskom jazyku. Bolo to čosi neslýchané!

Navyše do pohybu sa dalo nielen Poľsko, ale aj Maďarsko. V Budapešti sa konali najprv demonštrácie na podporu poľských vzbúrencov, neskôr sa však odpor „ulice“ zameral na domácich mocipánov. Na rozdiel od Československa, kde hlavný stalinista Klement Gottwald bol už tri roky mŕtvy a aj od Poľska – Bolesław Bierut zomrel na infarkt krátko po Chruščovových odhaleniach, v Maďarsku naďalej vládol železnou rukou 64-ročný Mátyás Rákosi. Na čele Maďarskej komunistickej strany (premenovanej neskôr na Maďarskú stanu pracujúcich) stál od druhej svetovej vojny a za vinu sa mu kládli popravy dvetisíc ľudí vo vykonštruovaných súdnych procesoch. Rákosi mal pravdepodobne svoj podiel aj na smrti Vladimíra Clementisa a ďalších odsúdených v pražskom procese s tzv. sprisahaneckým protištátnym centrom koncom roka 1952. Svedčia o tom jeho listy Stalinovi.

Rákosimu sa postavil Imre Nagy, ktorý viedol reformný prúd v strane a v rokoch 1953 – 1955 bol predsedom vlády. Keď však začal hovoriť o slobodných voľbách a vystúpení Maďarska z Varšavskej zmluvy, musel z funkcie odísť. Rákosi sa pokúsil aj poľské udalosti využiť ako nástroj boja proti domácej opozícii: „Ajhľa, ako sa to môže skončiť aj u nás, ak ju včas neskrotíme!“ Dosiahol však bumerangový efekt – opozícia prešla do protiútoku a mala čoraz väčšiu podporu verejnosti. Nakoniec aj v Kremli pochopili, ako píše znalec maďarských dejín Paul Lendvai, že " Rákosi sa stáva pre nich bremenom". Pod tlakom Moskvy diktátor odstúpil 18. júla 1956, oficiálne zo zdravotných dôvodov, a hneď odcestoval do ZSSR „liečiť sa“ . Zostal tam v pozícii vyhnanca až do svojej smrti v roku 1971.

Pre Maďarov prinieslo zosadenie Rákosiho istú úľavu, pobúril ich však nástup na jeho miesto ďalšieho spoľahlivého človeka Kremľa – Ernő Gerőa. Chceli Jánosa Kádára alebo Imre Nagya, ten však musel opustiť ešte aj Ekonomickú univerzitu v Budapešti, kde prednášal. Skrátka, v Maďarsku si Sovieti navarili riadnu kašu, o čom sa mohli už onedlho presvedčiť.

Ešteže aspoň Československo nerobilo problémy!

U nás (takmer) všetko po starom

Zdá sa, že Česi a Slováci sa dostatočne „vybúrili“ v jarných mesiacoch. Svoje si povedali na straníckych schôdzach a počas majálesov, ba čosi z toho aj presadili. Napríklad v máji 1956 prestal hrať Československý rozhlas na konci svojho každodenného vysielania sovietsku hymnu. Tak to bolo od roku 1948, zmenu zaužívanej praxe povolilo vedenie KSČ v reakcii na požiadavky študentov. Odvtedy sa hymna ZSSR – spolu s hymnou ČSR – hrala iba pri slávnostných príležitostiach. Ale socha Stalina na terajšom Námestí SNP v Bratislave tam stála ďalšie tri roky (Stalinovo súsošie na Letnej v Prahe ešte dlhšie – do roku 1962). A vôbec, hoci bolo teplé leto, v politickom ovzduší celkovo prituhlo. Destalinizácia sa v Československu zastavila po krátkom jarnom odmäku. Pri moci zostávali tí, čo aj predtým. Akoby sa kritika „kultu osobnosti“ nikoho z nich netýkala. Pritom bolo ešte v živej pamäti predpísané heslo zo sprievodov a zhromaždení na začiatku 50. rokov: "Stalin, Gottwald, Široký – nech nám žijú naveky!“

V okolitých krajinách politikov, popravených na základe zinscenovaných procesov, zbavovali viny (Lászlóa Rajka v Maďarsku) a tým, čo prežili, umožnili návrat nielen na slobodu, ale aj do vysokej politiky (Władysław Gomułka v Poľsku). U nás sa rehabilitácie v tom čase ani nezačali a napríklad tzv. slovenskí buržoázni nacionalisti naďalej sedeli v žalári. Režim v snahe zastrašiť svojich odporcov sa, naopak, vrátil k niektorým praktikám, ktoré charakterizovali najhoršie, počiatočné obdobie totality. V polovici júla vyvrcholil pred senátom Krajského súdu v Bratislave proces s Vincentom Pokojným a spol., predstaviteľmi Strany slobody.

Čo to bolo za stranu? Skôr stranička so stovkou aktívnych členov, ktorú KSČ po februári 1948 ponechala s niekoľkými ďalšími nekomunistickými, ale poslušnými politickými subjektmi v systéme Národného frontu kvôli zdaniu jeho plurality. Vedenia týchto strán mali byť komunistom zaviazané, lebo ich členovia mali zabezpečené kreslá v celoštátnom alebo slovenskom parlamente, a niektorí dokonca vo vláde či v Zbore povereníkov. Niekedy sa však tieto sinekúry neušli všetkým, čo vyvolalo závisť, neznášanlivosť a donášanie na vyvolených „kompetentným orgánom“. To sa plnou mierou využilo aj pri príprave spomínaného procesu. V obžalobe, ktorú prerokovalo aj byro Ústredného výboru KSS (a navrhlo generálnej prokuratúre ju „posilniť“), sa uvádzalo, že „obvinení Pokojný, Bohuš, Schuster a Bunda v čase od roku 1948 stali sa postupne členmi kontrarevolučnej skupiny… pripravovali zvrat ľudovodemokra­tického zriadenia republiky a obnovenie kapitalistickej ČSR“.

Vincentovi Pokojnému a Vincentovi Bohušovi naparil súd 11 rokov väzenia, Stanislavovi Schusterovi osem a Vojtechovi Bundovi šesť. Plus prepadnutie všetkého majetku a strata čestných občianskych práv. Všetkým za trestný čin vlastizrady a prakticky bez dôkazov. Podľa Jana Peška z Historického ústavu SAV, ktorý kauzu študoval v archívoch, by to s nimi o pol roka dopadlo oveľa horšie. Vtedy, po maďarskom povstaní, totiž aj u nás ešte viac prituhlo. Tak sa aspoň mohli odvolať k Najvyššiemu súdu v Prahe, ktorý im v septembri 1956 preklasi­fikoval „trestnú činnosť“ na združovanie proti republike a rozsudky „zmiernil“ (Pokojného odsúdil na 4,5 roka straty slobody, Bohuša na päť rokov).

Na jeseň však v našich končinách kolovala takáto anekdota: „Maďari sa správajú ako Poliaci, Poliaci ako Maďari a Čechoslováci ako prasce.“ To už opäť bolo veľmi nepokojne vo Varšave a v Budapešti sa strhlo ľudové povstanie, proti ktorému Chruščov poslal tanky. Ale o tom inokedy.

Francúzska historička Muriel Blaiveová si v knihe príznačne nazvanej Premárnená príležitosť kladie otázku, prečo Česi a Slováci nenasledovali v roku 1956 svojich severných a južných susedov. Príčin bolo viacero, predovšetkým konsolidovanejšia ekonomika, o čosi vyššia životná úroveň, takmer chýbajúca opozícia, ale zrejme aj národná mentalita. Nie nadarmo sa hovorí, že tunajšie národy prejavujú vzdor proti jestvujúcim pomerom tak raz za dve desaťročia, ale potom to už stojí za to.

Znovu ho prejavili až v roku 1968.

© Autorské práva vyhradené

97 debata chyba
Viac na túto tému: #nepokoje #štrajk robotníkov #politické prázdniny #rok 1956