Po masovej vražde Tokajík ľahol popolom

Ľudia v Tokajíku už dlhší čas žili v strachu a napätí. Prenikli k nim chýry z neďalekej obce Lomné, kde sídlil nemecký štáb, že ich dedinku si fašisti na svojej mape podčiarkli červenou čiarou. Mohlo to znamenať len jedno – niečo na Tokajík chystajú. A nič dobré to určite nebude. V dedine sa nemeckí vojaci od začiatku septembra 1944 objavovali čoraz častejšie. Keď už nič iné, napakovali sa aspoň jedlom. Išli po partizánoch v okolitých horách. Miestni odboju pomáhali, ako vedeli. Jedlom, šatstvom, informáciami.

Nacisti boli stále zúrivejší. Boj proti partizánom sa nedaril. V druhej polovici októbra im v Tokajíku zneškodnili hliadky, ktoré strážili skupinu zajatých sovietskych vojakov, a v nočných hodinách partizáni oslobodili 98 zajatcov. Nemeckí fašisti začali snovať krutý plán, že dedinu nadobro vymažú z mapy.

Idú vraj kopať zákopy

Zákerný plán spustili už v sobotu 18. novembra 1944. Z lesa od Mrázoviec prišli štyria chlapi v civile. „Navštívili dom Jána Kaňuka a začali sa vypytovať na partizánov. Chcú vraj bojovať proti fašistom. Dôverčivý občan im ukázal cestu smerom k Piskurovciam. Ako sa neskôr ukázalo, boli to nemeckí agenti, vyzvedači,“ píše sa v obecnej kronike.

Niekoľko hodín po nich prišli do dediny traja nemeckí dôstojníci na koňoch. Presnorili dedinu, dôkladne si ju obzreli a odišli. Osud Tokajíka bol spečatený.

Na druhý deň dedinu postupne z rôznych strán zaplavovala nacistická nemecká armáda. Zhruba dvesto vojakov do nej schádzalo z okolitých hôr. Obkľúčili ju a vzápätí sa vybrali po domoch zháňať miestnych chlapov. Brali ich narýchlo. Len v tom, v čom boli práve oblečení. „Prišli aj k nám. Zobrali otca. Brat bol v tom čase v maštali pri koňoch, toho nenašli,“ spomína 80-ročná Helena Medvedzová, ktorá mala vtedy deväť rokov.

Chlapov sústreďovali neďaleko miestneho kostola v Medvedzovej záhrade. Ženám nariadili, aby mužom priniesli jedlo na tri dni a teplé oblečenie. Berú ich vraj na opevňovacie práce v obci Brusnica. „Mama išla otcovi zaniesť jedlo. Keď chlapov viedli hore dedinou, plakali sme všetci, ale oni povedali, že ich berú na roboty. Aj tak sme plakali, lebo sme sa báli, či sa otec ešte niekedy z tých robôt vráti. Ktože by si bol pomyslel, že čochvíľa ho zastrelia,“ hovorí so slzami v očiach pani Medvedzová.

Spomienky vtedy 15-ročného Petra Stropkovského približuje Ivan Mindoš v knižke Tokajík z roku 1982: „Keď povedali, že im môžeme doniesť jedlo a oblečenie, mama nabalila pre všetkých štyroch synov a poslala ma do Medvedzovej záhrady. Niektorí z chlapov mali zviazané ruky, bolo mi to čudné, keď im povedali, že pôjdu na roboty, aby sme sa doma nebáli, ako mi to povedal brat Andrej.“

Po streľbe ešte rana istoty

Keď sa nemecká horda začala valiť do dediny, niekoľkým mužom sa podarilo ujsť do hôr. Od krutej smrti bol ušetrený aj Juraj Medvedz. Len nedávno sa vrátil zo slovenskej armády a ležal chorý v horúčkach. Nacisti si mysleli, že ich chce takto oklamať, zavolali preto svojho lekára. Ten potvrdil, že je naozaj chorý. Tak zostal Juraj Medvedz medzi živými.

Dopoludnia sa pri kostole zhromaždilo 34 mužov, z nich osem bolo evakuantov z iných východoslovenských obcí. „Hodinu pred poludním zoradili chlapov do trojstupu a zaznel povel na odchod. Zástup sa pohol smerom na Brusnicu. Každý bol presvedčený, že idú kopať zákopy pre nemeckú obranu,“ uvádza kronika.

Ešte i dnes má Helena Medvedzová pred očami, ako chlapov viedli pod samopalmi hore dedinou. „Ženy, deti nariekali, bedákali, kedy a či sa im tí naši chlapi vrátia. Mali tam otcov, manželov, bratov, synov,“ dodáva.

Foto: Archív Múzea SNP v Banskej Bystrici

Tokajík, 2. svetová vojna Povojnová obnova vypáleného Tokajíka.

Zoradení muži prešli asi kilometer, keď ich zastavili na lúke pod lesom, zvaným Podperelisok, v dolinke pri potoku Tokajec. Nemecký veliteľ oberfeldwebel Kumann za pomoc a podporu partizánov nariadil chlapov postrieľať. Bola to šokujúca správa. Nikto ani v najhoršom sne nerátal, že sa so svojimi blízkymi videl v ten deň poslednýkrát.

Zaznel povel na paľbu. Guľky lietali a kosili bez milosti. Niektorí muži sa pokúsili ujsť. Márne. Chrčanie a bolestné stony sa niesli dolinou. „Tí, ktorí sa ešte hýbali alebo javili známky života, strieľali im do hlavy a kopali do mŕtvol,“ vydáva smutné svedectvo kronika. Obete masovej vraždy nechali nacisti ležať na lúke i v potoku.

Vraždenie prežili dvaja

Ohavné vraždenie prežili dvaja miestni chlapi. Dvadsaťročný Andrej Stropkovský, brat spomínaného Petra, a 43-ročný Michal Medvedz. Andrejovi rozstrieľali nohu. „Ku mne prišiel Nemec a kopol mi do ľavého boku. Stúpol mi na chrbát a hovorí – kaput. Potom som zostal ešte ticho a bez pohybu. Keď som už Nemcov nepočul, tak som sa snažil trošičku hlavu poobrátiť, aby som pozoroval, čo sa deje,“ popísal za svojho života v dokumente STV Košice Tokajícke memento k 25. výročiu vojnovej tragédie v Tokajíku.

Nemci už boli na odchode. Andrej sa odplazil k potoku a obzrel sa na kopu mŕtvych chlapov. Vtom zbadal, že sa tam niekto hýbe. „Nevedel som kto, pretože na Medvedzovi ležala mŕtvola. Zdalo sa, že sa hýbu dvaja. Ukazoval som, aby sa ešte nedvíhali, že Nemci ešte nie sú ďaleko,“ pokračoval Stropkovský v rozprávaní.

Syn Michala Medzvedza bol za potokom schúlený pod stromom. Z posledných síl bojoval so smrťou. Keď ho otec zbadal, srdce mu zovrelo od žiaľu. Šestnásťročnému Miškovi nebolo pomoci.

„Zastrelili mojich bratov i synov. Ja som dostal guľku pod pravú lopatku, dva centimetre od pľúc, druhú ponad pás. Ako nás strieľali do hlavy, mňa Boh ochránil, mňa nestrelili,“ spomínal na krvavý deň v dokumente Michal Medvedz.

Foto: Fotoarchív Múzejného oddelenia Svidník Vojenského historického ústavu

Michal Medvedz, Andrej Stropkovský Michal Medvedz (vľavo) a Andrej Stropkovský.

Zranení muži našli útočisko v opustenej lesnej kolibe. Od mŕtvych príbuzných si vzali teplejšie oblečenie a jedlo. „Michal Medvedz ma ošetroval, rôzne rastliny mi prikladal na rany. Ofačoval mi to mojou košeľou, ktorú potrhal,“ vypovedal Andrej Stropkovský v dokumente. Medvedz sa neskôr napriek zraneniam vybral pozrieť, čo sa deje v dedine. Bučanie dobytka bolo počuť až do hory. Z Tokajíka šľahali plamene a valil sa dym. Zverské dielo bolo dokonané.

Dvaja tokajícki chlapi v horách prežívali v strachu a bolestiach až do 29. novembra 1944, keď sovietska armáda oslobodila Tokajík. „Jedenásty deň v nočných hodinách sme počuli silnú streľbu. Mysleli sme si, že Nemci prečesávajú lesy. Stiahli sme sa do takého stromu, ktorý mal dieru, a tam sme prenocovali. Michal Medvedz ráno zistil, že sú to Rusi. Dal im o nás vedieť, prišli a zobrali ma do nemocnice,“ povedal Stropkovský v dokumente.

Ženy s deťmi vyhnali z dediny

O ohavnom vraždení ženy v dedine netušili. Zatiaľ čo v dolinke pri potoku vyhasínali životy ich najbližších, ony dostali rozkaz na evakuáciu. Dolu dedinou sa pohla smutná kolóna. Niektorí na vozoch, iní pešo. Išli po rozmoknutej ceste, borili sa blatom takmer po kolená. „Všetkých nás vyháňali z domov. Nachystali sme si voz s koňom. Zobrali sme dáku múku, šaty, periny a už nás hnali preč. Nevedeli sme, kam ideme, ani čo s nami bude,“ pokračuje v rozprávaní Helena Medvedzová. Bolo ich sedem súrodencov.

Jej rodina išla z dediny do dediny. „Strašné… Bol november a veľká zima. Po ceste v jednej dedine nás prijali na noc. Nebolo kde spať, tak sme sedeli na lavici pri sebe a spali posediačky. Keď sme prišli do Vranova, ľudia odtiaľ utekali, kto kde mohol. Mama mala sestru v jednej dedine za Prešovom. Až tam sme išli aj s tým naším vozom a boli sme u nich, kým sa toto všetko neskončilo,“ blúdi spomienkami. Medzitým sa k nim donieslo, že otca už nemajú.

V ten osudný deň, keď sa pri Tokajíku odohral krvavý masaker, prišiel o život aj 19-ročný Ján Vrábel. Skrýval sa v lese, no keď sa dozvedel, že nemeckí nacisti vyháňajú dedinčanov z domov, rozhodol sa zísť do dediny. Pomôcť matke zapriahnuť kravy a naložiť voz. V obecnej kronike sa píše, že Nemci ho chytili za pomoci psov a zavraždili. Miestni ho našli s rozbitou hlavou a niekoľkými strelnými ranami.

Tragédia postihla i rodinu Siničakovcov. Pri evakuácii v dedine Lipníky na nich strieľali z lietadla. „Na voze bola celá rodina. Otec s matkou a päť detí. Nažive ostal otec a tri deti. Mama Terézia bola mŕtva a malé dievčatko, prisaté k jej prsníku, prežilo,“ opisuje ďalší smutný vojnový príbeh tokajícka kronika.

Tokajík zmizol v popole

Deň po evakuácii fašisti podpálili dedinu zo všetkých strán. Tokajík sa premenil na hŕbu popola. Ostal len kostol a jedna vzdialenejšia chalúpka. „Zhorel nám celý dom, len pec z neho zostala. A murovaná pivnica. Tuším v nej boli aj dajaké bandurky, zemiaky, čo sme potom jedli,“ pokračuje v rozprávaní pani Medvedzová.

Ľudia sa po oslobodení postupne vracali do svojej dediny. Nezostalo im nič, len zopár vecí, čo si vzali pri odchode so sebou. Nemali strechu nad hlavou, nebolo ani čo poriadne jesť. Vdovy s deťmi sa usídlili na zhoreniskách svojich voľakedajších domčekov. „Na jar 1945 si začali stavať dočasné chatrče. Koliby upletené z prútia, oblepené hlinou a prikryté slamou. Ženy, deti a starci chodili bosí, otrhaní a vyhladovaní,“ píše sa v kronike.

Foto: Pravda, Dagmar Teliščáková

Helena Medvedzová Helena Medvedzová.

Rodina Heleny Medvedzovej sa tiež pustila stavať nanovo svoj domov. „Urobili sme si taký provizórny domček a postupne sme začínali odznova. Od samého začiatku. Bez otca,“ dodáva zamyslene.

Chlapov bolo málo, vdovám s deťmi na lepšie bývanie nestačili sily, nebolo ani materiálu. „V jednom rohu miestnosti bola pec, v druhom posteľ, povedľa stôl, pod posteľou zemiaky, na stene hrnce a poháre, riad, šaty a obrazy svätých,“ napísal v brožúrke o Tokajíku historik Jozef Rodák.

Zdrvujúci výsledok krvavej nedele

Fašistická svojvôľa zanechala v Tokajíku smutnú stopu. Tridsaťdva zavraždených mužov, prevažne živiteľov viacdetných rodín. Po tokajíckych chlapoch zostalo 16 vdov a 67 detí bez otcov. Spolu s mužmi evakuantmi to bolo 22 vdov a 88 polosirôt. V obci zhorelo 27 domov a 28 hospodárskych bu­dov.

Miestnym v ťažkých začiatkoch pomáhali ľudia z okolitých dedín. Delili sa s nimi o jedlo, aby ich zachránili pred smrťou a hladom. Pomohli aj pri zakopaní zavraždených mužov 12. decembra 1944 do spoločného hrobu na mieste masovej vraždy.

Neskôr príbuzní obetí požiadali o exhumáciu. Svojich blízkych chceli pochovať tradičným cirkevným obradom. Za veľkej účasti ľudí zo susedných dedín sa 4. apríla 1945 s obeťami fašistického vraždenia rozlúčili traja farári z okolitých farností. Malá dedinka v okrese Stropkov začala postupne vstávať z popola až po dvoch rokoch, keď sa za pomoci štátu začalo s výstavbou nových domov pre jej obyvateľov.

Na mieste, kde nemeckí nacisti neľútostne vraždili bezbranných Tokajíčanov, stojí malý pamätník. Ďalšie pietne miesto s menami obetí a súsoším sa nachádza priamo v obci na cintoríne. Presne oproti je expozícia banskobystrického Múzea SNP, ktorá pripomína obdobie druhej svetovej vojny a krvavú nedeľu v Tokajíku.