Je všeobecne známe, že Povstanie malo niekoľko scenárov, nakoniec sa však začalo podľa najhoršieho z nich, s nedostatočnou prípravou a miestami v chaose. Dva základné plány predpokladali, že vypukne buď vtedy, keď sa Červená armáda dostane do blízkosti slovenských hraníc, alebo keď sa Nemci rozhodnú pre okupáciu Slovenska. Uprednostňoval sa však prvý variant vrátane koordinovaného postupu so sovietskou stranou.
Podľa ideálnych predstav domáceho odboja deň D mal nastať niekedy v januári 1945, keď sovietske jednotky pravdepodobne obsadia Krakov. Veliteľ povstaleckých vojsk Ján Golian to prezieravo odhadoval na 20. januára. Zmýlil sa len o jeden deň, v skutočnosti Krakov oslobodili Sovieti 19. januára.
Plán z dielne Vojenského ústredia, ktoré vytvorila na prípravu Povstania ilegálna Slovenská národná rada, počítal s bleskovou akciou. „Úmyslom československého odboja je otvoriť hranice v Karpatoch a prepustiť jednotky Červenej armády do vnútra Slovenska tak, aby v priebehu jednej noci bolo obsadené celé územie, a tým by sa front posunul o 250 – 300 km na západ.“ Uvádzalo sa to na začiatku dokumentu, ktorý styčný dôstojník Ján Korecký odovzdal 6. augusta 1944 v ukrajinskej Vinnycii sovietskym generálom. Tí ho doručili do Moskvy, zoznámili sa s ním v generálnom štábe sovietskej armády, ale aj v Kremli. Sám Josif Stalin si ho prečítal, od jeho súhlasu záviselo, či sa mu vôbec bude venovať sovietska generalita.
„Dve slovenské divízie, rozložené po Karpatoch, uvoľnia cestu cez priechody, odstránia všetky prekážky,“ písalo sa ďalej v materiáli Vojenského ústredia, „posádky v západnej časti (Slovenska) uskutočnia mobilizáciu a budú chrániť svoje priestory proti prenikaniu Nemcov zo západu alebo juhu. V prípade silného tlaku zo západu budú manévrovať s bojom a ustupovať do priestoru Zvolen-Banská Bystrica-Ružomberok-Brezno, ktorý bude bránený do príchodu Červenej armády.“
Plán počítal s tým, že len čo sovietske jednotky začnú prechod cez Karpaty, Slovensko vyhlási „nepriateľstvo Nemecku“, a to zase predpokladalo zosadenie bratislavskej vlády. Plán tiež nevylúčil ozbrojenú konfrontáciu povstalcov a postupujúcich jednotiek Červenej armády s vojskami horthyovského Maďarska. Dalo sa však všetko zvládnuť za jednu jedinú noc? O tom zrejme zapochybovala aj československá vojenská misia v Moskve, ktorá s dokumentom pracovala pred stretnutím so zástupcami hlavného velenia Červenej armády. Čo ak Hitler nasadí svoje divízie na Slovensku ešte pred ofenzívou Sovietov v Karpatoch? V takom prípade obsadzovanie krajiny prebehne v dvoch-troch etapách. Šéf misie Heliodor Píka, ktorý ju viedol z poverenia exilovej londýnskej vlády, preto urobil v pláne určité korektúry.
To však nebolo všetko. Začiatkom augusta 1944 dostala Moskva ešte jeden plán slovenského Povstania, pre zmenu z dielne Ferdinanda Čatloša, ministra národnej obrany! Akoby tých prekvapení bolo málo, „Čatlošovo memorandum“ viezol Sovietom kuriér Mikuláš Lisický spolu s delegáciou ilegálnej Slovenskej národnej rady. Na rozdiel od letu styčného dôstojníka Koreckého, ktorého stroj štartoval bez povolenia, delegácia v zložení Karol Šmidke (za komunistov) a Mikuláš Ferjenčík (za demokratov) cestovala akoby legálne, veď letela Čatlošovým lietadlom. Vzniká otázka, ako mohla použiť na túto cestu lietadlo predstaviteľa štátu, ktorý bol so Sovietskym zväzom vo vojnovom stave? Odpoveď: let sa pripravoval ako pozorovací. Ak sa stroj nevráti na letisko, zapíše sa medzi nezvestné…
Čatloš bol za vojenský puč
Čatlošov plán sa z vojenského hľadiska nelíšil podstatným spôsobom od plánu, ktorý pripravili Golian a ďalší dôstojníci z hnutia odporu. Podľa niektorých odborníkov bol azda len o niečo ofenzívnejší. A Čatloš viac zdôrazňoval „maďarský faktor“, nevyhnutnosť útočiť proti Nemcom i Maďarom súčasne. Zasluhuje si však pozornosť aj preto, že časť kritikov a odporcov Povstania ho dodnes vydáva za lepší, ba najlepší. Napríklad bývalý exilový historik František Vnuk o ňom tvrdí, že ponúkal Červenej armáde spoluprácu, „od akej sa každému stratégovi museli zbiehať v ústach slinky“. A na dôvažok: „Rusi mali možnosť postupovať od Dukly po Viedeň bez strát a tak rýchlo, ako ich len ťažké tanky stačili prevážať – toto bol tzv. Čatlošov plán.“
Ale naozaj? Skúsme si ho priblížiť. „V rozhodujúcom okamihu slovenské vojenské vedenie by urobilo štátny prevrat,“ čítame v Čatlošovom memorande, „odstránili by sa neželateľné osoby z vedenia a zrušili by sa organizácie, ktoré boli režimom jednostranne vytvorené. Slovenská vojenská diktatúra… zrušila by vypovedanie vojny ZSSR a jeho spojencom so súčasným vypovedaním vojny Maďarom, čo by ju razom urobilo veľmi populárnou. Cez noc by zneškodnila nemecké vojenské a civilné zariadenia na Slovensku a vytvorila možnosti pre sovietske operácie veľkého rozmeru.“
Čiže hotová selanka? Aj generál Čatloš však predpokladal realizáciu plánu v čo najpriaznivejších podmienkach: „Len keby Sovieti dosiahli a dobre ovládli priestor Krakova,“ napísal. Povstanie sa však aj v tomto prípade odkladalo o pol roka, hoci Čatloš si myslel, že len o mesiac, maximálne o šesť týždňov, lebo podľa neho sovietske vojská už dovtedy dosiahnu Krakov. Za ešte dôležitejšiu podmienku spolupráce s Červenou armádou však považoval to, že „slovenská branná moc by udržala svoju štátnosť“. Potom by mohla kooperovať aj s „československými jednotkami“, ale iba „na podklade vzájomnej nezávislosti, lebo inak by nastali obapolné sváry a povážlivé konflikty“.
Už aj z tohto krátkeho úryvku je zrejmé, že Čatlošov plán sa odlišoval najmä politicky. Kým Golian bol za obnovenie Československa, Čatloš trval na zachovaní samostatného Slovenska, aj keď s inými spojencami. „Napriek tomu by tí dvaja dokázali spolupracovať,“ upozorňuje historik SNP Ján Stanislav, „a Golian to s Čatlošom chcel skúsiť.“ Šmidke sa prihováral za využitie Čatloša pri uskutočnení štátneho prevratu, a potom mu dať zbohom. Ale nepochodil s týmto nápadom ani u svojich súdruhov z moskovského vedenia KSČ.
Edvard Beneš a londýnska vláda tiež boli zásadne proti spolupráci s „týmto quislingom a vojnovým zločincom“, ako Čatloša vtedy charakterizoval exilový minister národnej obrany Sergěj Ingr. A značnú nedôveru k nemu prejavovali aj Sovieti, hoci na začiatku mali o Čatlošov plán záujem. Napokon, čo si myslieť o ministrovi znepriatelenej vlády, ktorý chce zrazu prebehnúť na druhu stranu? Ako kedysi napísal Jozef Jablonický, „Čatlošovo memorandum bolo ukážkovým prejavom alibizmu, pokusu o záchranu ohrozených ambícií a osobnej prestíže“. Navyše, minister v generálskej uniforme s ním prišiel dosť neskoro, keď prípravy na Povstanie boli už v plnom prúde.
Zdrojom opatrnosti na sovietskej strane bolo však aj to, že dostala od Slovákov až tri plány (ak započítame Píkom upravenú verziu plánu Vojenského ústredia SNR). Ich spoločným nedostatkom bola malá konkrétnosť, chýbali podrobnosti, ktoré tvoria celok. „Sovieti dostali plány bez takticko-operačného rozpracovania prechodu dvoch východoslovenských divízií na stranu Červenej armády,“ približuje Stanislav, „čo znásobovalo nedôveru k slovenským návrhom.“ Nenadarmo sa hovorí, že diabol sa skrýva v detailoch.
Horúce hlavy partizánske
Plány Povstania sa začali rozchádzať so skutočnosťou ešte skôr, ako s nimi poslovia dorazili do Moskvy. Ukrajinský štáb partizánskeho hnutia medzitým vysielal na Slovensko ďalšie paradesantné skupiny, ktoré nevedeli o prípravách Povstania, a teda ani nemali kontakty na jeho organizátorov. Parašutisti si počínali tak, ako sa správajú diverzné skupiny v tyle nepriateľa. Zopakujme si pre istotu – lebo táto skutočnosť uniká aj podaktorým historikom – že Slovenský štát bol vtedy naďalej vo vojnovom stave so Sovietskym zväzom.
Aktivita partizánov sa prudko zvýšila najmä na strednom a východnom Slovensku. Ôsmeho augusta 1944 prepadli stráž poľnej ubytovne vo Veľkom Šariši a ubytovací priestor vojenského pracovného oddielu v Demänovskej doline. V oboch prípadoch sa bez odporu zmocnili väčšieho množstva zbraní. O deň neskôr skupiny partizánskeho oddielu Čapajev vyhodili do vzduchu most pri Kostoľanoch a prepadli žandársku stanicu v Štiavniku. Štyroch žandárov, ktorí tam väznili partizána, odvliekli a popravili na základe verdiktu tzv. partizánskeho súdu.
Desiateho augusta, čiže v ten istý deň, keď Píka odovzdával plány Povstania sovietskemu veleniu, prepadli partizáni v Liptovskej Lužnej nákladné auto riadené vojakom SS, v ktorom bol aj šéf firmy Lesnoplod Orava Alfred Sojka z Dolného Kubína, pôvodom Nemec. Auto rozstrieľali a oboch Nemcov odvliekli. SS-mana našli o niekoľko dní mŕtveho, inžinier Sojka zmizol bez stopy. Na druhý deň poslal veliteľ žandárstva proti partizánom trestný oddiel. Viedol ho kapitán, ktorý pri stretnutí s partizánmi vyhlásil, že jeho skupina nebude proti nim bojovať.
„Slovenské orgány sú v najväčšej miere bezmocné, pretože armáda je vo všetkých smeroch rozložená a žandárstvo prislabé,“ hlásil o niečo neskôr vodca nemeckej národnostnej skupiny na Slovensku Franz Karmasin ríšskemu vodcovi SS Heinrichovi Himmlerovi. „Činnosť tak partizánov, ako aj skupín banditov sa obracia, okrem vojensky dôležitých základní, výhradne proti slovenským Nemcom.“ Aj pod tlakom Berlína vyhlásila slovenská vláda na území celej krajiny stanné právo. S tým však nerátal žiaden projekt Povstania. V každom prípade okolnosti prestávali priať jeho optimálnemu scenáru.
V polovici augusta 1944 Vojenské ústredie SNR dohodlo spoluprácu s partizánmi, ale ich excesy pokračovali. Golian žiadal Londýn, aby zasiahol, lebo paradesantné skupiny môžu vyvolať obsadenie Slovenska nemeckými vojskami. Beneš s exilovou vládou však v tomto ohľade nemohol nič robiť. Partizáni podliehali sovietskemu štábu v Kyjeve.
Udalosti vyvrcholili 28. augusta 1944 zajatím a zmasakrovaním diplomaticko-vojenskej misie Waltera Otta. Na nádvorí martinských kasární zostalo ležať okolo 20 Nemcov, vojakov i civilistov. Mŕtvych nahodili na nákladiak a hneď odviezli do Sklabine, kde sídlila partizánska brigáda Piotra Velička. „To on položil nôž na krk nadporučíkovi Cyrilovi Kuchtovi a trval na likvidácii nemeckej misie,“ tvrdil nám pred siedmimi rokmi generál Teodor Šlajchart, v tom čase posledný žijúci veliteľ povstaleckých jednotiek. „Bol z toho medzinárodný škandál, veď porušilo sa pritom mnoho právnych noriem, platných aj v čase vojny.“
Zbytočná tragédia urobila škrty v plánoch odboja a urýchlila vývoj na Slovensku i okolo neho. Večer 28. augusta sa nemecký vyslanec na Slovensku Hanns Ludin rozprával s prezidentom Jozefom Tisom a do Berlína vzápätí hlásil: „Vysvetlil som mu, že rozvoj partizánskeho hnutia už nedovoľuje ďalšie otáľanie z našej strany a že treba okamžite premiestniť nemecké vojenské jednotky na Slovensko.“
Nacistické jednotky, pripravené v protektoráte Čechy a Morava, prekročili hranice Slovenska v ranných hodinách 29. augusta. Znie to paradoxne, ale ich príchod oznámil v bratislavskom rozhlase generál Čatloš. Zároveň vyzval obyvateľstvo, aby vítalo nemecké jednotky ako spojencov. Vari zabudol na to, čo pred tromi týždňami ponúkol Sovietom? „Kuriér Lisický sa nevrátil, a tak som vedel, že Sovieti nechcú so mnou vyjednávať,“ vysvetľoval po vojne na procese s Tisom.
Slovensko na strane víťazov
Začiatok nacistickej intervencie znamenal, že sa spúšťa mechanizmus náhradného, takzvaného defenzívneho variantu Povstania. Golian vydal rozkaz jednotkám slovenskej armády na boj proti okupantom. Historika Jablonického, ktorý celý život venoval dejinám SNP, rozčuľovali tvrdenia, že sa Povstanie začalo predčasne. Začalo sa v okamihu, keď vodcovia protifašistického odboja už nemohli ďalej ozbrojené vystúpenie odkladať. Do poslednej chvíle čakali na návrat delegácie SNR z Moskvy a na informácie o možnostiach koordinovaného postupu s velením Červenej armády. Hektický vývoj udalostí ich však donútil konať.
V tejto situácii niektoré vojenské posádky reagovali na Golianov rozkaz oneskorene, ďalšie sa k Povstaniu vôbec nepridali. Zlyhala bratislavská posádka, čo znepokojilo organizátorov Povstania dokonca viac, ako odzbrojenie dvoch východoslovenských divízií. Veď podľa pôvodného plánu mali bratislavskí povstalci vyhodiť mosty na Dunaji a Morave, odrezať prístupové cesty, obsadiť rozhlas, telegraf, vládne budovy a aspoň tri dni držať hlavné mesto. Namiesto toho sa však vyše sedemtisíc dobre vyzbrojených vojakov vzdalo bez odporu tisícke mužov z nemeckej jednotky Schill. „A stačilo by, keby sa vojaci z bratislavskej posádky stiahli na povstalecké územie, už aj to by bola veľká posila,“ dodáva Ján Stanislav.
Delegácia SNR sa vrátila z Moskvy až 4. septembra 1944, to už Nemci obsadili Telgárt a chceli pokračovať v ťažení Horehroním. O štyri dni neskôr začala Červená armáda spolu s 1. československým armádnym zborom Karpatsko-dukliansku operáciu na pomoc SNP, hoci s ňou sovietske velenie pôvodne nerátalo, a hoci vedelo, že už sa nemôže spoliehať na pomoc východoslovenských divízií. Karpatské priesmyky nemal kto otvoriť, bolo ich treba dobýjať za cenu veľkých obetí. Slovensko sa nepodarilo oslobodiť za jednu noc…
Ale ani Nemci nedokázali Povstanie zlikvidovať v rámci štvordňovej policajne akcie, ako sa zastrájal veliteľ protipartizánskych jednotiek generál SS Gottlob Berger. Povstalci takmer dva mesiace viazali sedem nemeckých divízií a vážne narušili nemecky komunikačný systém v tomto priestore. Povstanie však malo najmä politický význam. Slováci sa vďaka nemu zaradili medzi spojencov protihitlerovskej koalície, Slovensko – medzi víťazov v druhej svetovej vojne. „Slovensko ho potrebovalo predovšetkým kvôli sebe samotnému,“ myslí si český historik Vilém Prečan, „veľkosť Povstania bola v tom, že sa nieslo v znamení myšlienky prispieť k porážke Nemecka a s ním spojeného domáceho režimu.“