„V uhorskom sneme už zaviedli nový rokovací poriadok a rozišli sa na veľkonočné sviatky,“ písal začiatkom apríla 1908 Svetozár Hurban Vajanský v korešpondencii, ktorú mu uverejňovali Moskovskije vedomosti, noviny politicky orientované pravicovo. „Skončenie diskusie o tejto otázke, ktoré zapríčinila obštrukcia národných poslancov a disidentov, bol veľký akt násilia, aký sa kedy vyskytol za existencie parlamentov. Predsedovia jednoducho zobrali slovo 50 rečníkom, jednému za druhým, pre absurdné zámienky.“
V predchádzajúcom „Liste z Uhorska“ vysvetlil autor ruským čitateľom, čo bolo účelom nového rokovacieho poriadku: „Je nevyhnutný pre zachovanie maďarskej hegemónie nad uhorskými národnosťami a pre skrotenie nemaďarských poslancov, keby sa ich veľa dostalo do snemu.“ Už na najbližšom zasadaní uhorského parlamentu sa to podľa Vajanského potvrdilo v plnej miere, keď predsedajúci, ináč podpredseda snemu István Rakovsky, vzal svojvoľne slovo jednému rumunskému poslancovi a keď ten mal námietky, predsedajúci ho okríkol: „Mlč, nehanebník, lebo ti strelím zaucho!“ Autor, pravda, neuviedol, akými slovami namietal rumunský poslanec. Len poznamenal, že je to kňaz, ktorý nesmie za urážku vyzvať Rakovského na súboj…
Foto: WIKIPEDIA.HU
Nemaďarskému poslancovi mohli vtedy odobrať slovo aj na dlhý čas, a to za reči mimo parlamentu. Stačilo, ak na nejakom verejnom zhromaždení alebo v novinách vystúpil v rodnom jazyku – hneď ho označili za extrémistu a pansláva. Slovenského poslanca za ľudovú stranu Františka Skyčáka takto ružomberská sédria (vtedajší krajský súd – pozn. red.) odsúdila na štyri mesiace väzenia. Dôvod? Pre poburovanie proti vrchnosti. Predtým ho snem zbavil poslaneckej imunity, čo nebol v takýchto prípadoch problém.
Predsedajúci mohol poslancovi odňať slovo aj v prvom skutočne demokratickom parlamente na našom území – v československom Národnom zhromaždení. Rokovací poriadok však podrobne upravoval, kedy sa tak môže stáť. Za ťažkú urážku predsedu snemovne alebo senátu mohol byť poslanec (senátor) vylúčený zo schôdze za marenie rokovania dokonca až na desať schôdzí, predsedníctvo mu mohlo odobrať mesačný plat, ak vylúčeného poslanca musela z rokovacej sály vyviesť parlamentná stráž.
Práca pre parlamentnú stráž
Áno, najvyšší zákonodarný orgán v časoch masarykovskej demokracie mal svoju políciu, ktorá dozerala na dodržiavanie parlamentnej etiky. A bral si pritom príklad z kolísky demokracie – v britskej Dolnej snemovni pôsobí parlamentná stráž od jej začiatkov dodnes. Píše o tom aj Oonagh McDonaldová v pútavej knihe o fungovaní britského parlamentu (sama bola členkou Dolnej snemovne v rokoch 1976 – 1987 za labouristov). Poslanca, ktorý hrubo poruší pravidlá komory, môže spíker – spravidla po niekoľkých varovaniach – vylúčiť z účasti na ďalšom rokovaní. Stráž vyvedie takého poslanca na predsedov príkaz z budovy. Ak potrestaný poslanec ani po opakovanom vyzvaní strážou príkaz neuposlúchne a tá musí na jeho odvedenie použiť silu, je automatický vylúčený nielen z denného rokovania, ale až do konca polročného zasadania snemovne. Nebýva to často, ale stáva sa. Podľa štatistík za roky po druhej svetovej vojne išlo v priemere o dva-tri prípady vylúčenia poslancov z rokovaní na jedno zasadanie snemovne.
Tu treba podotknúť, že predseda Dolnej snemovne sa teší veľkej autorite u poslancov i britskej verejnosti, a to už od čias sira Arthura Onslowa, ktorý bol jej spíkrom najdlhšie v celej histórii (1728 až 1761). Práve vtedy sa zrodilo tvrdé pravidlo, že predseda snemovne po zvolení do tejto funkcie sa dobrovoľne vzdáva straníckej činnosti a stáva sa predstaviteľom nie svojej strany ani vlády, ale práve snemovne. „Aj Betty Boothroydová sa musela vzdať členstva vo výkonnom výbore Labouristickej strany, keď sa v roku 1992 stala prvou ženou zvolenou na čelo Dolnej snemovne,“ prízvukuje McDonaldová.
V etickom kódexe tejto komory britského parlamentu sa uvádza: „Poslanci sa vždy musia správať tak, aby prispievali k upevneniu verejnej dôvery voči parlamentu, k jeho dôveryhodnosti a nikdy nespáchali nič, čo by poškodzovalo dobrú povesť parlamentu i poslancov všeobecne.“ Niekedy však ani autorita predsedu nestačila na nastolenie poriadku počas rokovania. V takýchto prípadoch dostal spíker právo „menovať“ nespratného poslanca či poslancov, ktorí hrubo porušujú pravidlá komory. Nasledovalo hlasovanie snemovne o vylúčení z rokovania na určitý čas za nedôstojné správanie sa. Podľa McDonaldovej sa k tejto možnosti často utiekal najmä George Thomas, ktorý bol spíkrom Dolnej snemovne v rokoch 1976 – 1983. Raz chcel takto potrestať poslanca Iana Paisleyho za to, že nazval vtedajšieho ministra pre Severné Írsko klamárom. Paisley sa dal na útek, aby opustil rokovaciu sálu skôr, ako zaznie z úst predsedajúceho jeho meno. Napriek tomu ho dostihlo, nenašiel sa však nikto medzi poslancami, kto by sa podujal na sčítanie hlasov, a tak sa o vylúčení ani nehlasovalo…
Ale vráťme sa na balkóny prvého československého parlamentu. Stráž v jeho snemovni mala asi najviac práce 13. decembra 1929. V ten deň premiér František Udržal (reprezentant agrárnej strany) vystupoval s vládnym vyhlásením a poslanci za KSČ ho prerušovali výkrikmi „Preč s vládou fašistov a sociálfašistov“! Protesty trvali počas celého Udržalovho prejavu, komunistickí poslanci ho prerušovali pískaním na píšťalky, hádzaním praskajúcich guľôčok a snemovej tlače na ministerské lavice, spevom Internacionály. Vtedy snemovňa vylúčila niekoľkých z nich na 10 schôdzí, čo bola podľa rokovacieho poriadku najvyššia možná sadzba.
Možno stojí za to odcitovať zo správy poslanca spravodajcu Otakara Krouského, ináč advokáta z okruhu priateľov T. G. Masaryka, ktorý 14. apríla 1920 zdôvodňoval prísne ustanovenia rokovacieho poriadku v Národnom zhromaždení: „Náš rokovací poriadok neobmedzuje nikde ani jednotlivcov, ani poslanecké celky, právom však obmedzuje svojvôľu, a to svojvôľu menšiny v rovnakej miere ako svojvôľu väčšiny v záujme republiky, ktorej orgánom je parlament. Národné zhromaždenie, aj keď demokraticky usporiadané, by bolo úplne bezmocné a nevýznamné, keby práve jeho rokovací poriadok ako vnútorná ústava (parlamentu) nezabezpečoval jeho výkonnosť a predovšetkým zákonodarnú a kontrolnú funkciu v štáte.“
Rokovacie poriadky Národného zhromaždenia po roku 1945 postupne zmierňovali postihy za neprístojné správanie sa poslancov. Napríklad poriadok z roku 1945 umožňoval predsedovi vylúčenie poslanca maximálne z troch schôdzí, ak neposlúchol jeho výzvu, urazil ústavného činiteľa alebo pokračoval v marení rokovania. Mohol sa však odvolať na užšie predsedníctvo parlamentu. O päť rokov neskôr, po ďalšej úprave rokovacieho poriadku, už bolo možné vylúčiť poslanca len z jednej schôdze a od roku 1960 ani z jednej. V tých časoch sa však už nedalo hovoriť o skutočnej politickej opozícii v parlamente ani mimo neho.
Zachovajte poriadok!
Už anglický parlament po skúsenostiach z prvých storočí svojej existencie začal obmedzovať neplodné rečnenie poslancov. Nasledovali ho ďalšie európske parlamenty, ktorých výkonnosť stále oslabovala stranícka taktika obštrukcie.
„Divá obštrukcia každej zdarnej práci v uhorskom sneme dlhé časy prekážala,“ napísali 24. decembra 1913 Slovenské noviny vychádzajúce v Budapešti. Posledný minister zahraničných veci Rakúsko-Uhorska Gyula Andrássy v knihe Diplomacia a svetová vojna (prvýkrát vyšla v roku 1921) uvádza ako odstrašujúci príklad nekončených obštrukcii v uhorskom sneme reformu armády, a najmä otázku jazyka pri výcviku nováčikov. „Diskusia o tomto probléme otravovala uhorský parlament po desaťročia, od roku 1889,“ poznamenal Andrássy.
Ale ani v Ríšskej rade, čiže v rakúskom parlamente, v ktorom zasadali poslanci zo západnej časti habsburskej ríše, vrátane Čiech a Moravy, neboli obštrukcie a nočné zasadnutia zriedkavým javom. Rekordérom v rečnení sa stal poslanec Otto Lecher za Nemecký národný zväz. V noci z 28. na 29. októbra 1897 dokázal hovoriť 12 hodín v kuse. Prebiehala rozprava o tom, či sa majú prerokovať tzv. Badeniho jazykové zákony, ktoré mali posilniť postavenie češtiny v úradnom styku, a nemeckí nacionalisti boli zásadne proti. O štvrť na sedem ráno Lecher stále rečnil, zdrvení poslanci začali trieskať do lavíc a žiadať zrušenie schôdze. Predsedajúcim bol podpredseda Karel Kramář, budúci prvý premiér Československej republiky. A Kramář vytrvalo opakoval, že podľa rokovacieho poriadku má poslanec Lecher právo pokračovať vo vystúpení. Nemeckí nacionalisti robili obštrukcie až do konca decembra 1897. A na záver vyprovokovali bitku, o ktorej informovala aj dobová tlač: „Poslanci sa mlátili horšie, ako neuvedomelá vidiecka cháska pri muzike.“ Len o sedem rokov neskôr napísal významný rakúsko-uhorský právnik a znalec dejín parlamentarizmu Josef Redlich: „Obštrukcia neznamená nakoniec nič iné, ako popretie platného štátneho práva krajiny, dokonca popretie práva parlamentu na existenciu vedomým zneužitím foriem a zásad, ktoré sú životnou podmienkou pre pôsobenie parlamentu.“
V tom čase spíker britskej Dolnej snemovne už mal právo ukončiť rozpravu, ak to považoval za vhodné. Neskôr získal možnosť prerušiť zasadanie dovtedy, kým sa snemovňa znovu upokojí. V ďalších európskych parlamentoch postupne zavádzali fixný čas pre rečnícke prejavy. Napríklad v Rakúsku dnes môže jeden poslanec v jednej rozprave hovoriť (až na výnimky) maximálne 20 minút. V Poľsku obmedzili vystúpenie poslanca v rozprave 10 minútami, ak sa prihlási o slovo aj druhýkrát, dostane už len 5 minút. Vo švédskom parlamente má každý poslanec zaručené len 4 minúty a o 2 minúty menej pri druhom vystúpení. Naďalej sa veľa reční v snemovni zástupcov talianskeho parlamentu. Navyše, limit 30 minút na jedného poslanca v rozprave sa tam zdvojnásobuje, ak sa rokuje o vyslovení dôvery vláde.
Platný zákon o rokovacom poriadku Národnej rady SR z roku 1996 v súvislosti s dĺžkou poslaneckého vystúpenia v rozprave iba predpisuje, že plénum sa „nemôže uzniesť na kratšom čase ako 10 minút“. V návrhu novely rokovacieho poriadku, ktorá práve išla do druhého čítania, sa už stanovuje aj horná hranica – maximálne 20 minút. Na porovnanie – česká Poslanecká snemovňa pri poslednej úprave rokovacieho poriadku zaviedla možnosť obmedziť rečnícky čas až na 5 minút vo vybraných prípadoch, napríklad v rozprave pri skrátenom legislatívnom konaní. Mimochodom, už dve desaťročia platný zákon o rokovacom poriadku umožňuje aj predsedajúcemu v Národnej rade vykázať poslanca z rokovacej miestnosti, ak „svojimi prejavmi alebo činmi prekročil hranice slušnosti“ a „ak výzva na zachovanie poriadku nevedie u poslanca k náprave“. Ale kedy sa niečo také stalo? A kto by toto právo predsedajúceho v slovenskom parlamente vykonal? Zatiaľ čo rokovací poriadok českého parlamentu so zriadením parlamentnej stráže počíta (chýba však osobitný zákon, ktorý by jej činnosť už aj umožnil), v platnom rokovacom poriadku NR SR nie je o tom ani zmienka.
A na záver chvála rečnenia
Podľa českého odborníka na parlamentnú kultúru, docenta práva Jana Wintra z Univerzity Karlovej v Prahe, treba rozlišovať dva typy obštrukcií. Takzvaná technická využíva alebo dokonca zneužíva rokovací poriadok na zdržiavanie či znemožňovanie rokovania. Druhá, divoká, používa násilie, hluk či rôzne rekvizity, napríklad letáky, a to donesené do parlamentu nielen poslancami, ale aj návštevníkmi zvonku. McDonaldová spomína, ako raz protestujúci priviezli do Dolnej snemovne kravský hnoj a musela zasahovať snemová stráž. V niektorých stredoeurópskych parlamentoch je dnes problémom najmä čoraz častejší výskyt technickej obštrukcie. Napríklad rôzne procedurálne návrhy, ktorými možno zahltiť celodenné rokovanie.
Wintr sa nazdáva, že obštrukcia by mala byť krajným prostriedkom určitej politickej sily, proti ktorej vládna moc vystupuje nelegitímne, a tá sa tak usiluje upozorniť na blížiacu sa katastrofu. „Je to obdoba práva na odpor známeho z ústavnej teórie,“ vysvetľuje, „v prípade, keď sa systematicky odstraňujú základy demokratického právneho štátu.“
Ale aj obmedzovanie obštrukcií, a vôbec parlamentných debát musí mať svoje limity. Niekto by najradšej vylúčil z parlamentu všetky slovné útoky opozície a umlčal polemiku, samozrejme, len dovtedy, kým on sám je vo vládnej koalícii. Ako opozičník sa bude domáhať pravého opaku. Časť verejnosti je vôbec proti „rečneniu“ v Národnej rade. Lenže demokratický parlament si bez diskusie nemožno ani predstaviť. „Účelnú aktivitu parlamentu možno utvárať len skrze reč,“ tvrdil už profesor Redlich. „Prejavmi za a proti dospievajú politické sily v poslaneckej snemovni k svojmu sebavyjadreniu a účinku.“ Súčasný nemecký odborník, autor mnohých diel o parlamentarizme Wolfgang Zeh si myslí, že „politický čin dnes spočíva stále viac v správnom slove povedanom v správnom čase“. A že parlamentná debata má zmysel predovšetkým ako dôkaz toho, že pri formovaní politického rozhodnutia prebehol proces zvažovania argumentov a zohľadňovania protichodných záujmov, ako sa to v demokracii predpokladá.
Aj preto sú také zásadné rozdiely medzi rokovacími poriadkami parlamentov pôsobiacich v totalite a v demokracii, na čo upozorňuje Wintr. Líšia sa už rozpracovanosťou jednotlivých paragrafov a ustanovení. V prvom prípade sú veľmi stručné, v druhom, naopak, veľmi podrobné. Napríklad v rokovacom poriadku Národného zhromaždenia ČSSR z roku 1960 sa interpeláciám venuje jedna jediná veta v 52. paragrafe. V platnom poriadku Národnej rady SR – 3 paragrafy a 19 ustanovení, z nich polovica sa týka „hodiny otázok“.
Aj to môže vplývať na kvalitu parlamentných rokovaní. A vypovedá o význame parlamentu v rôznych režimoch a dobách.