Súcit s utečencami, to je dosť málo

Vyše 200-tisíc utečencov sa rok pred vypuknutím druhej svetovej vojny potĺkalo po Európe bez domova. Neboli to však Arabi, ale väčšinou Židia. Neprichádzali z Blízkeho východu ako dnes, ale naopak, najmä z Nemecka a z Rakúska, ktoré sa vtedy v dôsledku anexie stalo súčasťou Hitlerovej Tretej ríše. Ešte neutekali pred vojnou, ale pred ustavičným ponižovaním a hrozbou pogromov. Takmer všetky európske i zámorské krajiny zatvárali pred zúfalými migrantmi hranice, a tak zostávali trčať v "pásmach nikoho". Dosť povedomé, však?

Myron Taylor, Evian, konferencia, Evianská konferencia
Zástupca USA Myron Taylor reční na evianskej konferencii v júli 1938.
Autor:

Jeden príbeh na ilustráciu. V apríli 1938 vyhnali tamojší esesmani 60 židovských obyvateľov rakúskeho Burgenlandu z ich domovov. Všetkých donútili nasadnúť do člnov a v noci sa nelegálne preplaviť cez Dunaj na slovenskú stranu. „Nový režim sa bude snažiť o zníženie počtu židov na najnižšiu mieru,“ napísal 24. apríla 1938 Slovenský denník, ktorý patril agrárnej strane. „Ale to je otázka vnútorná a cudzích štátov sa netýka.“

Tunajšie úrady poslali vyhnancov späť do Rakúska. Tam ich zatkli a o pár dní hnali znovu preč, pre zmenu do Maďarska. Ale ani maďarské úrady neprijali rakúskych migrantov, a tak museli niekoľko dní žiť v lužných lesoch pri Dunaji. Ich kritickú situáciu riešila napokon bratislavská židovská obec, keď im prenajala vlečnú loď zakotvenú pri brehu rieky. Trvalo štyri mesiace, kým sa medzinárodným židovským organizáciám podarilo vybaviť týmto nešťastníkom presídlenie do Palestíny.

V tejto súvislosti treba ozrejmiť jeden často obchádzaný historický fakt. Už 11. marca 1938, hneď po prvých správach o obsadzovaní Rakúska nemeckými jednotkami, nariadilo československé ministerstvo vnútra hermeticky uzavrieť štátne hranice. Od tej chvíle pohraničníci vyhľadávali a naháňali skupiny utečencov najmä v lesoch južnej Moravy a vracali ich späť. Mnohí z nich skončili potom v nacistických koncentrákoch.

Treba však pripomenúť, že štátne hranice ČSR boli prísnejšie strážené už od roku 1936, keď parlament schválil zákon o obrane štátu. „Dôvod podania tejto predlohy spočíva v tom, že Európa je fakticky v polovojnovom stave,“ uvádzalo sa v správe parlamentného branného výboru. Krátko predtým totiž Hitler pošliapal mierové dohody z Versailles, keď nariadil svojej armáde obsadiť demilitarizované pásmo v Porýnsku. Dovtedy bola utečenecká politika v spoločnom štáte Čechov a Slovákov pomerne liberálna a otvorená bez ohľadu na získanie monopolu moci nemeckými nacistami v marci 1933. Liberálna až natoľko, že napríklad vedenie Sociálnodemokra­tickej strany Nemecka (SPD) sa po jej zákaze v júli 1933 usadilo v Prahe.

Na základe zákona o obrane štátu vzniklo pohraničné pásmo, v ktorom finančnej stráži a polícii asistovala armáda. Ozbrojené zložky dostali právomoc zakazovať pobyt cudzincov v pohraničí a vykazovať ich z neho. V tom čase už aj československé úrady – podobne ako ďalšie európske štáty – začali rozlišovať medzi židovskými a nežidovskými utečencami a uplatňovať voči nim dvojaký meter. Tých prvých paradoxne považovali za hospodárskych migrantov, ktorí svojou ekonomickou činnosťou „nemorálne pôsobia na občanov ČSR“ a svoje deti posielajú do nemeckojazyčných škôl.

V roku 1937 sa pripravoval plán sústrediť migrantov z nacistického Nemecka v akejsi rezervácii, vytvorenej v oblasti Českomoravskej vysočiny. Únik informácií do médií vyvolal protesty a zo zámeru zišlo. Ďalší plán počítal so zriadením internačných táborov na južnej Morave. Exilovú SPD to, mimochodom, viedlo k rozhodnutiu presťahovať svoje ústredie z Prahy do Paríža.

Poslať ich na Madagaskar!

Po „anšluse“ Rakúska sa situácia zahraničných migrantov v ČSR zhoršila do krajnosti, boli tu jednoducho nežiaduci. V noci z 11. na 12 marca 1938, pár hodín pred pripojením Rakúska k hitlerovskému Nemecku, prišiel do Břeclavi rýchlik z Viedne preplnený utečencami. Mnohí z nich si vydýchli úľavou, veď sa im podarilo uniknúť v poslednej chvíli. O to väčší šok zažili, keď sa o chvíľu dozvedeli, že zo slobodného Československa sa musia vrátiť späť do pazúrov nacistov. Prípad opísali českí bádatelia Kateřina Čapková a Michal Frankl v knihe Nejisté útočiště.

Bývalé útočisko rasovo prenasledovaných utečencov bolo zasiahnuté bacilom antisemitizmu. Navyše, ČSR si nechcela ešte viac pohnevať mocného a zbraňami rinčiaceho suseda. Ako vtedy písali o Židoch slovenské médiá? „U nás nebolo židovských pogromov. Neoplatili sme im zlé podobným. Nuž, bolo by sa dalo očakávať, že židia si tejto skutočnosti budú dostatočne vedomí a zrevidujú od základu svoj pomer k národu, ktorý ich nechal vo svojom strede s rovnakými právami, ba s výsadou hospodárskej potencie, získanej z našich mozoľov. Ale nie. Dnes v dvadsiatom roku slobodnej československej republiky u nich sa nič nezmenilo. Ba mnohé slovenské mestá, ktoré pred prevratom (v roku 1918 – pozn. red.) mali vyložene slovenský ráz, dnes práve zásluhou židov tento slovenský ráz stratili…“

Tak písal v lete 1938 nie nejaký ľudácky plátok, ale agrárnicky, čiže provládny Slovenský denník. Pripomeňme, že československým premiérom bol vtedy jeho zakladateľ Milan Hodža.

Čítajte viac

V lete 1938 sa Hitler ešte tváril, že je za iné, než „konečné“ riešenie židovskej otázky. Bol tu starý plán „madagaskarizovať“ európskych Židov, s ktorým sa už dávnejšie pohrávala poľská vláda. Ostrov Madagaskar v Indickom oceáne pri juhovýchodných brehoch Afriky bol v tom čase francúzskou koloniálnou dŕžavou. Šéf poľskej diplomacie Józef Beck rokoval v roku 1936 dokonca s francúzskym premiérom Léonom Blumom o presídlení 50-tisíc Židov na tento ostrov. Plán získal na aktuálnosti o dva roky neskôr po,,anšluse", keď z Rakúska odišlo takmer 20-tisíc Židov do Poľska, mali totiž poľské občianstvo. Projekt presídlenia však stroskotal nielen na nesúhlase obyvateľov Madagaskaru, ale aj na vnútropolitických rozporoch v Poľsku. Ako upozorňuje americký historik Timothy Snyder, poľskí nacionalisti už vopred volali: „Madagaskar iba pre Poliakov!“

V Nemecku bol stúpencom „madagaskarizácie“ Židov najmä Hermann Göring. Presvedčil Hitlera, aby v roku 1938 prijal poľských diplomatov, ktorí ho mali zoznámiť s Beckovým plánom. Poliaci mohli mať záujem na spolupráci, veď v Nemecku žilo okolo 60-tisíc Židov s poľským občianstvom, ktorých nacisti postupne vytláčali cez hranice na poľskú stranu. O čosi neskôr Göring pozval do Berlína aj ministra obrany Južnej Afriky. Ten vraj predložil nemeckému Führerovi projekt na presídlenie 150-tisíc nemeckých Židov v priebehu troch až piatich rokov, a to nielen na Madagaskar, ale aj do Tanganiky. Hitler zrejme nebral podobné plány vážne, keď ich realizáciu podmienil financovaním z britských a amerických zdrojov…

A čo na to samotní Židia? Dovtedy sa cítili byť doma tam, odkiaľ ich vyháňali, teraz by sa už aj sťahovali, ale určite nie na Madagaskar či do Tanganiky. Zraky rasovo prenasledovaných sa upriamili na Palestínu, ktorá bola od roku 1920 pod správou Veľkej Británie. Albion už vtedy, pri prevzatí tohto mandátneho územia, tvrdil, že z neho vytvorí budúci židovský národný domov. A v prvých rokoch po uchopení moci Hitlerom takmer polovica Židov, ktorí sa rozhodli opustiť Nemecko – okolo 50-tisíc – sa skutočne usadilo v Palestíne. Proti ich masovému sťahovaniu sa však začali búriť miestni Arabi. V roku 1937 reagoval Londýn na arabské nepokoje zavedením utečeneckých kvót. „Vychádzať Židom v ústrety v otázke Palestíny znamenalo provokovať moslimov na celom Blízkom východe a v juhovýchodnej Ázii,“ konštatuje Snyder.

Podľa zistení izraelského historika a diplomata Mosche Yegara mimoriadne sťaženú cestu do Palestíny mali v tom období aj židovskí migranti z Československa. V lete a začiatkom jesene 1938 tu čakalo na povolenie vysťahovať sa okolo 5-tisíc Židov, ktorí utekali najmä z českého pohraničia, kde si voči nim čoraz viac dovoľovali polovojenské skupiny henleinovcov. Ale do 15. marca 1939, kedy Nemecko okupovalo Čechy a Moravu, Briti pridelili týmto žiadateľom len asi 1 000 vstupných certifikátov. „Všetkým pražským Židom vyčlenili iba desať certifikátov,“ dodáva Yegar.

Preto už od jari 1938 organizovali „novosionisti“, ktorí sa odštiepili od hlavného prúdu sionistického hnutia, nelegálne transporty migrantov do Palestíny. Transporty vyrážali spravidla z Bratislavy – využívali skutočnosť, že Dunaj má status medzinárodnej rieky – a plavili sa až do prístavu Konstanca v juhovýchodnom Rumunsku, odkiaľ pokračovali v ceste do Palestíny. Pri organizovaní tohto exodu významnú úlohu zohrávala Gizi Fleischmannová a nelegálna tzv. Bratislavská pracovná skupina. Utečenci sa však plavili na preplnených a často aj chatrných lodiach, neschopných takej plavby. Mnohí sa cestou utopili, ďalších zadržala britská polícia a vykázala ich na Cyprus alebo Maurícius. Ten je len 900 kilometrov vzdialený do Madagaskaru…

Pribuchli pred nimi dvere

Ako na vtedajšiu „migračnú“ krízu reagovali ďalšie západné demokracie? Na podnet amerického prezidenta Franklina Roosevelta sa v júli 1938 uskutočnila medzinárodná konferencia venovaná iba tomuto problému. Pôvodne sa mala konať v Ženeve v tamojšom Paláci národov, Švajčiari na nátlak Nemecka však napokon odmietli usporiadať tento summit na svojom území. Zástupcovia 32 európskych i zámorských štátov sa preto zišli v kúpeľnom mestečku Évian-les-Bains na francúzskej strane Ženevského jazera. Pozvaných bolo viac štátov, niektoré sa však na konferencii nezúčastnili a Československo ani nebolo pozvané. Jedno z vysvetlení predpokladá, že v tom čase ho už svet vnímal skôr ako krajinu, z ktorej ľudia utekajú, a nie ako útočisko poskytujúce ochranu prenasledovaným.

V tom čase sa podarilo emigrovať z nacistického Nemecka len každému štvrtému Židovi. Naďalej tam bolo rasovo prenasledovaných 350-tisíc ľudí, ak berieme aj anektované Rakúsko, tak až 550-tisíc. Prezident USA vo svojom návrhu na zvolanie konferencie zdôraznil, že pozvané štáty nebudú musieť meniť svoju migračnú politiku. Vylúčil možnosť povinných kvót, namiesto nich by sa každý štát mal sám rozhodnúť, koľko utečencov prijme, o čo dobrovoľne zvýši svoje utečenecké kvóty.

Ale nikto z účastníkov žiadnu konkrétnu a reálnu pomoc neposkytol. Zato všetci vyjadrili hlbokú ľútosť nad neutešeným položením utečencov. Zhodne pritom poukazovali na ekonomické ťažkosti svojich krajín a na dozvuky Veľkej hospodárskej krízy.

Október 1938: vyhnaní Židia sa usadili v stanovom tábore
na "území nikoho" medzi Československom a Maďarskom.
Október 1938: vyhnaní Židia sa usadili v stanovom tábore na "území nikoho" medzi Československom a Maďarskom.
Autor: ushmm.org

Ani Spojené štáty neboli v tomto ohľade výnimkou. Treba vari poznamenať, že Roosevelt navrhol zvolanie evianskej konferencie až pod rastúcim politickým tlakom. A že na ňu neposlal oficiálneho predstaviteľa svojej administratívy, ale Myrona Taylora, bývalého riaditeľa U.S. Steel a svojho priateľa. „Nadišiel čas, keď vlády musia konať a musia konať rýchlo.“ Týmito slovami Taylor otvoril konferenciu. V jej priebehu však pripomenul, že USA ročne prijímajú 28-tisíc utečencov a viac nemôžu vzhľadom na známe hospodárske problémy.

Plukovník Thomas White, minister obchodu vtedy ešte veľmi slabo zaľudnenej Austrálie, v Éviane vyhlásil: „V súčasnosti nemáme žiadne rasové problémy a nemienime ich doviezť zvonku schválením akýchkoľvek plánov rozsiahlej migrácie cudzincov.“ Až po skončení konferencie sa Austrália dala presvedčiť a pristúpila na prijatie 15-tisíc utečencov v priebehu troch rokov s tým, že nepôjde výlučne o Židov.

Britská delegácia súhlasila s účasťou na konferencii s podmienkou, že sa v Éviane nebude rokovať o Palestíne. Utečeneckú kvótu pre Britské ostrovy odmietla zvyšovať, vraj vlna židovských migrantov by vyvolala v krajine antisemitské nálady. Ponúkla však možnosť presídlenia určitého množstva utečencov do niektorej zo svojich kolónií vo východnej Afrike.

Švajčiarsky zástupca vyhlásil, že „Švajčiarsko nevstúpi kvôli židovským utečencom do vojny s Hitlerom“. Už onedlho začala táto neutrálna krajina uplatňovať pre všetkých cudzincov vízovú povinnosť. Nelegálnych utečencov z Nemecká odovzdávali Švajčiari na hranici priamo do rúk esesákov. Predstaviteľ Francúzska na konferencii tvrdil, že jeho krajina už prijala 200-tisíc utečencov a dosiahla v tomto ohľade strop. Neskôr vyšlo najavo, že do tohto čísla započítal aj všetkých príslušníkov francúzskej židovskej komunity.

Po konferencii priniesli niektoré noviny na Slovensku správu so škodoradostnými komentármi: Tisíc bratislavských Židov sa vysťahuje do Bolívie. Vraj tu sa živia obchodom a tam budú musieť tvrdo pracovať. Latinskoamerické krajiny však na konferencii rad-radom odmietli prijímať migrantov obchodníkov a príslušníkov slobodných povolaní, ktorí medzi židovskými utečencami jasne prevládali. Prejavili záujem nanajvýš o poľnohospodár­skych robotníkov. Brazília trvala navyše na tom, aby boli pokrstení…

Vráťme sa späť do Európy. Holandsko a Dánsko boli ochotné povoliť židovským utečencom tranzit, nie viac. Možno sa potom čudovať vysokému komisárovi OSN pre ľudské práva Zeid Ra'ad al-Husseinovi, ktorý pred dvoma týždňami vyhlásil, že postoj európskych politikov k súčasnej migračnej kríze mu veľmi pripomína postoje ich predchodcov na évianskej konferencii? Konferencia trvala osem dní, ale okrem rozhodnutia zriadiť osobitný výbor na riešenie problémov utečencov nepriniesla žiadne reálne výsledky. „Väčšina vlád zabuchla pred židovskými utečencami dvere,“ napísal časopis Newsweek. To povzbudilo najmä Hitlera, na jeho ceste ku „konečnému riešeniu“ židovskej otázky.

Jednu zo židovských organizácií zastupovala v Éviane ako pozorovateľka Golda Meirová, budúca premiérka Izraela. V svojom životopise napísala, že konferencia ju utvrdila v presvedčení, že Židia sú ponechaní sami na seba. A do budúcna: „Dúfam, že môj ľud už nikdy nebude potrebovať akékoľvek vyjadrenie súcitu.“

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Súvisiace články:

Jan Masaryk

Jan Masaryk: život v tieni otca

29.03.2017 07:00

Uvedenie filmu Masaryk je príležitosťou priblížiť túto zložitú osobnosť na základe historických faktov a zároveň ozrejmiť aj jeho vzťahy k Slovákom a Slovensku.

Jozef Miloslav Hurban

Jozef M. Hurban: Muž, ktorý rozhojdal zvon slobody

19.03.2017 12:00

Je tu dvestoročnica narodenia Jozefa Miloslava Hurbana. Kedysi sa o ňom písalo ako o jednom z troch slovenských velikánov. Kým je pre nás dnes?

tiso, nacisti, nemci, vojaci

Tiso fašista a Tiso antifašista

13.03.2017 07:00

Bez 14. marca by nebolo ani 29. augusta, poučuje videofilm z dielne matičných historikov. Prehľad pokusov o rehabilitáciu prvej Slovenskej republiky a jej vodcu ukáže, že to nie je celkom pravda.

škola, dieťa

Školu zvládajú aj v nemocnici

29.03.2017 15:00

Práve sa skončila hodina matematiky, keď priviezli nové školské lavice a stoličky. Nie do bežnej školy, ale do nemocničnej.

ivan korčok

Korčok: Rokovania o brexite budú komplexné

29.03.2017 14:59

Britský veľvyslanec pri EÚ Tim Barrow v stredu odovzdal predsedovi Európskej rady Donaldovi Tuskovi list, podpísaný britskou premiérkou Theresou May, ktorým sa spúšťa brexit.

primacialny palac, mestske zastupitelstvo,

Obvinený bratislavský starosta Milan J. pozastavil členstvo v poslaneckom klube

29.03.2017 14:31

Obvinený starosta bratislavskej mestskej časti Devínska Nová Ves Milan J. pozastavil členstvo v poslaneckom klube bratislavského mestského zastupiteľstva.

dane, odvody, účtovník, peniaze

Brusel zablokoval fúziu London Stock Exchange a Deutsche Börse

29.03.2017 14:31

Európska komisia v stredu zablokovala plánované zlúčenie spoločností London Stock Exchange (LSE) a Deutsche Börse.