Prežívame historický okamih, povedal federálny minister financií Václav Klaus na mimoriadnej tlačovej konferencii. Slovenský minister pre privatizáciu Ivan Mikloš mu opatrne pritakal, zato Miklošov český kolega Tomáš Ježek zareagoval pochybovačne: historických okamihov je málo, treba nimi šetriť.
Ľudská pamäť je deravá a selektívna, väčšinu zážitkov postupne vymaže, uchová si len vybrané, takzvané nezabudnuteľné. Preto ak sa povie „kupónová knižka“, pamätníci si spravidla spomenú na fronty ľudí. Tie sa však začali tvoriť až na tretí mesiac, keď už bola v plnom prúde registrácia knižiek. Samotný predaj knižiek po 35 korún a kupónových známok po 1 000 korún sa začal ešte 1. októbra 1991 a nevyvolal veľký záujem. Navyše, tí, čo ho prejavili, kúpili si spravidla iba knižku a prípadne ešte príručku o kupónovej privatizácii za 15 korún, málokto však aj známku, ktorá sa mala do knižky nalepiť, ak ju chcel majiteľ zaregistrovať. Nič neveštilo, že to prerastie do kolektívnej psychózy. „Knižku som si kúpil len ako suvenír, na pamiatku,“ tvrdili mnohí.
Organizátori akcie si dali urobiť bleskový prieskum v 400-tisícovom Brne a zistili, že za prvých desať októbrových dní sa v tomto meste predalo 16 283 kupónových knižiek, ale iba 2 870 známok. V Bratislave to bolo zjavne ešte menej aj bez sociologického prieskumu. Ľudia tomu neverili, v novinových anketách opakovali slová ľavicových politikov, ktorí kupónku označili za veľký podvod s neistým výsledkom. Napríklad terajší český prezident Miloš Zeman, vtedy poslanec za sociálnych demokratov vo federálnom parlamente, ju prirovnával k pyramídovým hrám, na ktorých jedni zbohatnú, ale väčšina príde o všetky životné úspory. A ďalší český socialista, známy prognostik Valtr Komárek nazval kupónku dokonca „lúpežou storočia“.
Na Slovensku, kde vtedy vládla koalícia KDH, ODÚ-VPN, DS a Maďarská nezávislá iniciatíva, mali proti klausovskému konceptu privatizácie vážne výhrady nielen ľavicoví demokrati, ale napríklad aj národniari a hnutie Vladimíra Mečiara. Ten však odporúčal občanom zapojiť sa do privatizácie, lebo „ináč hrozí únik kapitálu zo Slovenska“. Aj z vládneho tábora však zaznievali kritické slová na adresu Prahy a návrhy privatizáciu prinajmenšom odložiť. Sám Mikloš to navrhol Klausovi po prvých skúsenostiach s predajom kupónových knižiek. Pred novinármi sa vyjadril, že požiada „odložiť aspoň o mesiac alebo o dva“ vzhľadom na to, že kupónka „na Slovensku nie je tak priaznivo prijímaná ako v Českej republike“. Po trojhodinovej schôdzke s hlavným garantom tohto experimentu však prestal naliehať.
Pred možnými dôsledkami kupónovej privatizácie varovalo aj zahraničie. V Prahe sa v tom čase zastavil americký ekonóm Merton Miller, čerstvý nositeľ Nobelovej ceny. „Od investičných kupónov nemožno očakávať, že vytvoria vrstvu aktívnych a angažovaných vlastníkov,“ povedal vo svojej prednáške, „väčšina obyvateľstva svoje akcie zase rýchlo predá, ak, pravda, bude mať takúto možnosť.“ Profesor Miller označil za nerozumné predávať naraz akcie toľkých štátnych podnikov, ak v krajine dosiaľ neexistuje trh cenných papierov, na ktorom by sa vyjavila ich skutočná hodnota. Odporúčal v prvej vlne predať napríklad 20 percent akcií prostredníctvom silných bank, ktoré by určili ich hodnotu a svojím kapitálom ručili za to, že akcie za túto cenu budú aj predané.
Jeden z duchovných otcov kupónky a vtedy námestník ministra Klausa Dušan Tříska ponúkol nobelistovi Príručku kupónovej privatizácie, v ktorej sa vraj dočíta, prečo ju Česko-Slovensko potrebuje, a to čo najskôr. Samotný Klaus odbil Millera poznámkou, že za niekoľko hodín pobytu v ČSFR „sa nemôže ani priblížiť k špecifickým problémom tejto krajiny“.
Nápad za milióny
Na tomto mieste bude dobre si pripomenúť, kedy vlastne vznikol nápad privatizovať pomocou kupónov a za akých okolností… Prenesme sa do prvých februárových dní roku 1990 a do štátneho zámku Koloděje na predmestí Prahy. Práve tam sa vtedy konalo stretnutie domácich i exilových českých ekonómov so zástupcami federálnej vlády. Medzi troma desiatkami účastníkov boli len dvaja Slováci: Andrej Barčák, minister zahraničného obchodu vtedy ešte ČSSR, a bratislavský rodák Gabriel Eichler, v tom čase zástupca Bank of America v San Franciscu (a budúci prezident VSŽ Košice pred ich odpredajom U.S. Steelu).
Mimochodom, podľa niektorých zdrojov práve Eichler vnukol Ježkovi a Třískovi nápad s kupónmi. Dnes 70-ročný Tříska prednáša na Vysokej škole ekonomickej v Prahe a pripúšťa (naposledy v časopise Týden), že síce s nápadom prišiel niekto iný, ale že samotná metóda kupónovej privatizácie je „rýdzo česká“ a že k jej „architektúre a realizácii, ako to u nás prebehlo“, sa hrdo hlási ako spoluautor.
Foto: Profimedia
Zo spomienok pamätníkov vyplýva, že v Kolodějoch sa diskutovalo najmä o možných mechanizmoch odštátnenia majetku. Napríklad Jan Švejnar z Pittsburskej univerzity prišiel s hotovou koncepciou ekonomickej reformy vrátane privatizácie, ktorej však malo predchádzať vytvorenie silného právneho systému, mal zabrániť rozkrádaniu majetku manažmentmi podnikov (neskôr povestné "tunelovanie“).
Širokej verejnosti naznačila nová moc svoje plány s privatizáciou až po prvých slobodných voľbách. Scenár reformy, ktorý v septembri 1990 schválil federálny parlament, už počítal s transformáciou štátnych podnikov na akciové spoločnosti, s ich privatizáciou, predajom zahraničným investorom, ale aj s ponukou majetkovej účasti (akcie) domácemu obyvateľstvu "pod cenu“ vo forme tzv. investičných kupónov. Vo februári 1991 schválil federálny parlament zákon o veľkej privatizácii, v médiách sa rozbehla diskusia o možných úskaliach jeho uplatňovania v praxi.
Organizátori veľkej privatizácie mali na jej začiatku predstavu, že v prvej vlne sa sprivatizuje majetok celkovo za 300 miliárd (na Slovensku za 95 miliárd) korún, z čoho až polovica prostredníctvom kupónky. Mali sa na nej zúčastniť okolo 2 milióny občanov a na každého z nich by teda mohol pripadnúť majetok v priemere okolo stotisíc korún. V spomínanej rukoväti privatizácie sa na strane 18 písalo, že ešte pred začiatkom vlastného objednávania akcií za investičné kupóny bude zverejnený definitívny zoznam privatizovaných akciových spoločností s údajmi o hodnote a počte akcií, s ktorými tieto spoločnosti vstupujú do kupónky. Ale všetko bolo inak, ako by povedal starý rabín. Vo februári 1992 nebol známy nielenže počet a hodnota akcií, ale dokonca ani identifikačné čísla jednotlivých spoločností. Mikloš označil informácie tohto druhu pred začiatkom hry za nepodstatné. „Ale potom naozaj pôjde len o hru, lotériu!“ namietal Ivan Špáni, vtedy redaktor denníka Práca, dnes spolupracovník Pravdy.
Podľa odborných odhadov až dve tretiny veľkých podnikov bolo insolventných alebo potrebovali zásadnú reštrukturalizáciu. Koľko ľudí sa stane akcionármi firiem, ktoré nemajú žiadnu hodnotu? pýtali sa francúzske noviny Libération. Napriek tomu si investičné kupóny nakoniec kúpilo osem miliónov Čechov a Slovákov. Ako sa to mohlo stať?
Prísľub desaťnásobku
Prvého novembra 1991 sa začala registrácia kupónových knižiek s nalepenou tisíckorunovou známkou… Vyšiel adresár registračných miest po celej krajine, ktorý sa neustále dopĺňal. Po zaregistrovaní knižky sa človek stával skutočným DIK-om, držiteľom investičných kupónov, ktoré si neskôr vymení za akcie dovtedy štátnych podnikov. „V pamäti mám len ten nával ľudí, ktorý nemal konca, a s tým spojenú prácu do vyčerpania,“ spomína Božená Lehocká, ktorá registrovala knižky na Rozmarínovej ulici v Trenčíne. To sa však dialo až v januári, v novembri sa aj po Trenčíne pohybovalo minimálne DIK-ov. Podobne ako aj v iných mestách.
Pre zaujímavosť, onoho 1. novembra si na Slovensku zaregistrovalo svoje knižky 1 472 občanov, v celom štáte – 7 250. Po niekoľkých týždňoch sa novinári pýtali Ježka, či vláda neuvažuje znížiť objem majetku určeného na kupónovú privatizáciu úmerne záujmu, resp. nezáujmu občanov. „V žiadnom prípade, čo by sme s tým majetkom robili?“ odpovedal minister s jemu vlastnou prostorekosťou.
Zlom nastal až v druhej polovici decembra 1991, keď do oficiálneho termínu ukončenia registrácie zostávalo nejakých päť týždňov a keď sa na scéne objavili fondy zo skupiny HCC (Harvard Capital & Consulting), zjednodušene Harvardské fondy, a ich zástupcovia – harvardi. Prišli s verejným prísľubom desaťnásobku: každému DIK-ovi, ktorý im zverí svoju knižku, vyplatia do roka a do dňa 10 350 korún, ak nebude ani po 366 dňoch spokojný s ich prácou. Prísľub sprevádzala bombastická reklama v západnom štýle, a to aj na televíznych obrazovkách. Harvardi ako prví u nás lákali na zvučné mená z prostredia interpretačného umenia – prihovárali sa verejnosti prostredníctvom populárnych hercov a spevákov.
Foto: Archív
Výsledok nedal na seba dlho čakať. Ak na začiatku decembra bolo v ČSFR zaregistrovaných len okolo 200-tisíc DIK-ov, tak do Nového roka ich bolo 600-tisíc a do polovice januára 1992 takmer 3 milióny (okolo 20. januára sa miliónty DIK zaregistroval aj na Slovensku). Kupónová horúčka však stále naberala grády, lebo v ďalších dvoch týždňoch stúpol počet zaregistrovaných na 7 miliónov! Harvardi skupovali knižky vo veľkom. Už začiatkom januára ich mali podľa slov svojho prezidenta Viktora Koženého vyše 200-tisíc, zároveň však prebudili konkurenciu, začali sa obracať aj ďalšie investičné fondy. Preto Klaus nazval Koženého „ťahúňom privatizácie“ a dlho naňho nedal dopustiť…
Pri strediskách cenných papierov sa vyrojili agenti rôznych fondov a poľovali na čerstvých DIK-ov. Bývalí veksláci, ktorí po zrušení tuzexových bonov prišli o prácu, mali teraz nový džob – špekulovali s kupónovými knižkami a predávali ich za vyššie ceny. V médiách sa objavili varovania typu „Nepredávajte kupóny, nenaleťte podvodníkom!“ Začalo sa verejne pochybovať o harvardoch a ďalších investičných fondoch, ktoré sa predháňali v sľuboch – kde naberú toľké peniaze na ich splnenie? Objavili sa predpovede, že až 90 percent fondov skrachuje. Sám prezident Václav Havel sa ako DIK vyznal, že spočiatku chcel svoju knižku zveriť niektorému z fondov, lebo nemá čas ani chuť venovať sa akciám, ale teraz si dal poradiť a zrejme investuje kupóny radšej do niektorého podniku v okolí Hrádečku, kde mal chalupu.
Vládnym úradníkom sa zakázalo vstupovať do vedení investičných fondov (a poskytovať im citlivé informácie), fondom stanovili strop, aký najvyšší podiel môžu mať v jednej privatizovanej akciovej spoločnosti. Samozrejme, podobné predpisy a zákazy sa dali hravo obchádzať.
Dva týždne pred skončením registrácie sa zrazu zistilo, že na skladoch už nie sú žiadne kupónové knižky, hoci ministerstvo dalo v Nemecku vytlačiť 8 miliónov kusov a dovtedy sa predali ani nie 3 milióny. Núkali sa dve vysvetlenia. Po prvé, že rozdiel vykúpili investičné fondy, aby ich krátko pred uplynutím lehoty na registráciu draho rozpredali. Alebo, čo sa zdalo pravdepodobnejšie, chceli tak zabrániť tomu, aby sa na privatizácii zúčastnilo priveľa ľudí. Zahraniční investori sa totiž už vtedy vyjadrovali v tom zmysle, že do podnikov, ktoré budú mať veľa drobných „kupónových“ akcionárov, nebudú vstupovať. Či už tak, alebo onak, verejnosť bola pobúrená, žiadala si ďalšie knižky. Klaus ich musel nechať v Nemecku dotlačiť a termín ukončenia registrácie predĺžiť o mesiac. Dovtedy sa novým DIK-om vydávali iba tzv. registračné karty.
Medzitým sa však menila „matematika“ z Príručky o kupónovej privatizácii. V čase, keď sa zaregistroval iba jeden milión knižiek, pripadal na jedného DIK-a v rámci celej ČSFR majetok v účtovnej hodnote vyše 200-tisíc korún, pri ôsmich miliónoch ho bolo niekoľkonásobne menej. Cieľ kupónky sa však dosiahol. Veď nešlo ani tak o rozpredaj štátneho majetku aj úplne nemajetným záujemcom (takým poskytovali banky pôžičky na nákup knižiek a známok s podmienkou, že svoje kupóny potom vložia do privatizačných fondov pri týchto bankách), ale o „politickú priechodnosť“ celej privatizácie, ako to koncom roku 1991 formuloval podpredseda českej vlády Jan Stránský (neskôr bol posledným úradujúcim premiérom zanikajúceho Česko-Slovenska). Nie náhodou vládna propaganda tých čias vydávala vysoký počet zaregistrovaných DIK-ov za dôkaz toho, že obyvateľstvo krajiny, zastúpené 8 miliónmi DIK-ov, si želá trhové hospodárstvo. Písalo sa o „kupónovom plebiscite“…
Vyliečení z horúčky
Na Slovensku sa napokon zaregistrovalo vyše 2 a pol milióna DIK-ov. Ale už o rok neskôr dve tretiny tunajšieho sprivatizovaného majetku kontrolovali investičné fondy (bolo ich dovedna 165), ktoré sa ho zväčša rýchlo zbavovali a predávali predovšetkým zahraničným investorom. V prvej vlne sa kupónkou sprivatizovalo síce najviac, takmer 48 percent predloženého majetku, kým štandardnými metódami 34 percent, ale najvýnosnejšia bola privatizácia priamym predajom, ktorú vtedy uskutočňovala vláda. Za všetky spomeňme aspoň prípad Bratislavských automobilových závodov, v ktorých 75 percent akcií získal v roku 1991 Volkswagen.
Ďalším, menej známym politickým cieľom kupónky bolo udržať pohromade spoločný štát. „Má podporiť jednotiaci záujem na trvaní Československa,“ písal koncom roku 1991 dobre informovaný komentátor časopisu Respekt Zbyněk Petráček. Slováci mohli investovať kupóny do českých podnikov, a naopak. Prvá vlna kupónovej privatizácie sa síce uskutočnila ešte v ČSFR (od mája do decembra 1992), vzápätí však federácia zanikla a vznikol problém vyrovnania sa aj v tomto ohľade, čo je však téma na iný článok.
Dnes sa mnohí z bývalých DIK-ov snažia na kupónovú horúčku zabudnúť, vytlačiť ju z pamäti ako čosi traumatické, čomu prepadli z neinformovanosti či nerozvážnosti a potom prežili veľkú frustráciu. Ale nehlásia sa k nej ani tí, ktorí vtedy nekresťansky zbohatli. Jednoducho, nepatrí sa, hoci dobré vedia, že bez nej by sa majetkový prevrat v tejto krajine uskutočňoval oveľa ťažšie.