Dni v znamení spustených vlajok

Ako sa Slovensko lúčievalo so svojimi vrcholovými politikmi? Bol štátny pohreb exprezidenta Michala Kováča naozaj prvý svojho druhu v novodobých slovenských dejinách? Odpoveď znie: Áno i nie.

20.10.2016 07:00
Milan Rastislav Štefánik, pohreb, posledná... Foto:
Posledná rozlúčka s M. R. Štefánikom v Brezovej. Pri rakve stojí čestná stráž legionárov.
debata (2)

Kto už iný spomedzi veľkých Slovákov by si zaslúžil pohreb so všetkými štátnymi poctami, ak nie generál Milan Rastislav Štefánik? Tak to však vnímame z dnešného pohľadu. Treba si uvedomiť, že pred 97 rokmi sa mladé Československo iba nesmelo stavalo na nohy a jedného z troch jeho spoluzakladateľov, ministra vojny Štefánika poznala iba hŕstka slovenských vzdelancov a politikov. Veď po vychodení ľudovej školy a bratislavského lýcea sa zdržiaval v zahraničí.

Ale bol tu aj iný problém. Noviny Slovenskej ľudovej strany Slovák priniesli o Štefánikovej smrti stručnú, len 12-riadkovú správu v rubrike Čo nového vo svete (!) až 17. mája 1919, čiže takmer dva týždne po havárii jeho lietadla pri Bratislave. To už uplynul týždeň od pohrebu a uloženia Štefánikovho tela do hrobu na Bradle. Meškanie a stručnosť správy by bolo možné pripísať vtedajším dopravným a komunikačným ťažkostiam na poprevratovom Slovensku – Slovák vychádzal v Ružomberku. Ibaže Národné noviny (blízke Slovenskej národnej strane), aj keď vychádzali v Martine, priniesli už vo svojom najbližšom čísle 6. mája 1919, čiže dva dni po tragédii, podrobné spravodajstvo i nekrológ od Jozefa Škultétyho na titulnej strane. Skutočnou príčinou „zaostávania“ Slováka bol kritický postoj ľudovej strany k pražskej vláde a ku koncepcii čechoslovakizmu, ktorej sa pridržiaval Štefánik. Líder strany Andrej Hlinka v tom čase už vyhlásil boj za autonómiu Slovenska. „Keby Štefánik ostal nažive, mal by v ňom Hlinka hlavného súpera,“ tvrdil Ferdinand Peroutka vo svojej knihe Budovanie štátu.

Ale vráťme sa k poslednej rozlúčke so Štefánikom podrobnejšie. Bola asi prvým štátnym pohrebom v rodiacich sa demokratických pomeroch.

So všetkým pomohla Praha

Prípravy na pohreb sa začali už na druhý deň po tragédii a prebiehali nielen v réžii Prahy, ale aj s jej výdatnou pomocou, pričom táto pomoc sa týkala doslova všetkého. Napríklad Mestský pohrebný ústav v Prahe dostal pokyn od vlády dopraviť do Bratislavy dekoračný materiál, sarkofág a tri kovové rakvy. Tie pre Talianov, dvoch letcov a jedného mechanika, ktorí leteli so Štefánikom a počas katastrofy takisto zahynuli. Už na tretí deň to všetko poslali z Prahy na Slovensko v špeciálnom vozni aj s príslušným personálom. Bratislave totiž chýbali nielen tieto veci, ako mnohé ďalšie, ale aj spoľahliví funebráci a aranžéri.

Praha musela dodať aj 30-člennú družinu tamojšieho Sokola, aby zabezpečovala poriadkovú službu počas pohrebu, Morava zasa učiteľský spevokol na pohrebné obrady. Vari v Bratislave by sa nenašiel súci spevácky spolok? Neskôr určite áno, začiatkom mája 1919 ešte nie.

Nezabúdajme, že vtedajšia „vláda“ Vavra Šrobára sa do Bratislavy presťahovala zo Žiliny len pred tromi mesiacmi, a to za dosť dramatických okolností. Slováci vtedy tvorili len tretinu obyvateľstva v meste na Dunaji. Maďarská väčšina zorganizovala veľkú demonštráciu proti Šrobárovej vláde onedlho po jej príchode. „Rozvášnený dav tiahol mestom, spieval maďarské piesne a zasypával Slovákov i Čechov šťavnatými nadávkami,“ spomínal Štefan Janšák, Šrobárov spolupracovník. Pred starou tržnicou proti davu zasiahol vojenský oddiel, po zrážke zostalo šesť mŕtvych a 16 ťažko zranených.

Na tej atmosfére sa za pár mesiacov nemohlo až tak veľa zmeniť, a tu zrazu bolo treba organizovať veľký pohreb. Chystalo sa naň množstvo oficiálnych hostí, domácich i zahraničných, a Bratislava nemala pre všetkých vhodné ubytovanie. Mestská rada vyzvala preto občanov, aby na ten čas uvoľnili svoje byty pre smútočných hostí. Nie je ťažko si predstaviť ohlas a výsledok výzvy. Okrem toho sa vynorila otázka, kde sa bude konať pohrebný obrad. Komisia ministerstva národnej obrany, zriadená na tento účel, sa nakoniec rozhodla pre nádvorie posádkovej nemocnice. Štefánik si želal byť pochovaný v rodnej zemi, a tak sa zároveň hľadalo vhodné pohrebné miesto v okolí Košarísk a Brezovej. Tam sa mali konať ďalšie smútočné obrady.

Už 5. mája oznámila Ministerská rada ČSR (predsedal jej prezident Tomáš G. Masaryk), že pohreb „bude vojenskej povahy“ a že mu bude venovaná „štátna starostlivosť“, zo zverejnených opatrení však boli zrejmé viaceré znaky pohrebu štátneho. Bratislavský župan Samuel Zoch vydal vyhlášku, ktorá nariaďovala po celom meste vyvesiť smútočné zástavy a zavrieť obchody. Divadelné predstavenia a všetky hudobné produkcie mohli pokračovať až na druhý deň po pohrebe. V utorok 6. mája padlo rozhodnutie, že pohreb Štefánika a jeho troch talianskych druhov sa bude konať v ten istý deň, a to 10. mája poobede v Bratislave a na druhý deň, čiže v nedeľu dopoludnia, v jeho rodisku. Kým ministra pochovajú podľa evanjelických cirkevných zvyklostí, Talianov – podľa katolíckych. Telá všetkých štyroch spočinú počas obradov i prevozu na delových lafetách.

Jednotlivé časti programu sa dopracovávali za pochodu. Minister obrany Václav Klofáč vydal rozkaz, podľa ktorého sa v deň pohrebu mali vo všetkých vojenských posádkach konať pietne slávnosti s prednáškami o význame Štefánikovho pôsobenia. Na záver sa všade vypáli čestná salva. Minister nezabudol dodať, že v posádkach na Slovensku to prebehne podľa okolností. Najmä v južných okresoch bola totiž veľmi nepokojná situácia, vyskytovali sa ozbrojené konflikty s maďarským vojskom. Južné hranice nového štátu ešte stále neboli pevne stanovené, až v nasledujúcich dňoch o nich mala definitívne rozhodnúť mierová konferencia v Paríži.

Napriek tomu všetkému pohreb prebehol – až na malé odchýlky – podľa plánu. V sobotu ráno prišiel z Prahy mimoriadny vlak s oficiálnou delegáciou. Chýbali v nej prezident Masaryk (ten poslal za seba kancelára Přemysla Šámala), premiér Karel Kramář i minister zahraničných vecí Edvard Beneš (obaja boli na parížskej konferencii, poslali smútočné telegramy), pricestovalo však vedenie československého parlamentu, velenie armády, zástupcovia diplomatického zbo­ru.

Ako sa správala maďarská a nemecká väčšina obyvateľstva? Ak máme veriť reportáži, ktorú uverejnili po pohrebe Národné noviny, tak „počína chápať, že i biedni Slováci môžu mať a majú veľkých mužov a bohatierov“. A ďalej: „Kým pri príchode ministerstva (s plnou mocou pre Slovensko) vo februári sa mesto ostentatívne nezúčastnilo slávnosti, teraz bolo celé na nohách. Za kordónom vojska, ktorý viedol asi 3-kilometrovou okružnou (trasou), stáli tisíce národa…“ Z iných zdrojov sa však dozvedáme, že tie tisícky boli vo veľkej miere bratislavskí zvedavci. Trúchlili najmä domáci Slováci a prišelci zo záhorských dedín. Iná situácia nastala počas cesty smútočného vlaku z Bratislavy do Brezovej a potom i v priebehu pohrebu na Bradle, kde už záplava pestrofarebných slovenských krojov prezrádzala, kto medzi tisíckami smútiacich prevláda.

Ak sa však riadime aj súčasnými kritériami pre štátny pohreb, ten Štefánikov mal takmer všetky jeho základné prvky: bol vyhlásený štátny smútok, viali smútočné zástavy, rakva bola zahalená štátnou vlajkou, stála pri nej čestná stráž, na pohrebe sa zúčastnili najvyšší ústavní činitelia.

Najväčší pohreb pod Tatrami

Ďalší veľký pohreb sa na Slovensku konal takmer o dve desaťročia neskôr, v nedeľu 21. augusta 1938. V Ružomberku pochovávali Andreja Hlinku. Denník Slovák písal o pohrebe, akého pod Tatrami ešte nebolo. Aj podľa historika Róberta Letza to bol počtom účastníkov (viac ako 50-tisíc) „určite najväčší pohreb, aký dovtedy Slovensko zažilo“.

Okolnosti však znovu spôsobili, že to nemohol byť „kompletný“ štátny pohreb, hoci Hlinka by si ho zaslúžil. Svojím pevným zástojom koncom októbra 1918 mal predsa značný podiel na vzniku Československej republiky, najmä na prihlásení sa Slovákov k štátnemu zväzku s Čechmi. Neskôr ako poslanec Národného zhromaždenia a líder najsilnejšej slovenskej opozičnej strany sa zúčastňoval na budovaní tohto štátu.

Pohreb Andreja Hlinku 21. augusta 1938 v... Foto: RUZOMBEROK.SK
Andrej Hlinka, pohreb, Ružomberok Pohreb Andreja Hlinku 21. augusta 1938 v Ružomberku.

V druhej polovici roku 1938 sa však už sťahovali nad ním čierne mraky a Praha zoči-voči bezprostrednej hrozbe čoraz agresívnejšieho Nemecka mala záujem na naklonení si ľudovej strany i na jej vstupe do vlády. Najmä preto sa na Hlinkovom pohrebe zúčastnil i premiér Milan Hodža, prvý Slovák na tomto poste, ktorý zastupoval aj neprítomného prezidenta Edvarda Beneša. Denník Slovák sa akoby mimochodom zmienil aj o tom, že „krásny veniec poslal aj prezident republiky“. Na meno mu autor správy zrejme neprišiel. Zato správne pomenoval vedúceho delegácie Sudetonemeckej strany (prišlo celé jej predsedníctvo) Karla H. Franka, budúceho „kata českého národa“.

Hlinkov pohreb dostal prívlastok „národný“, svojou povahou bol však predovšetkým cirkevný. Svedčila o tom aj použitá symbolika, úloha duchovenstva v jeho príprave, pri všetkých obradoch i v smútočnom sprievode. A, napokon, aj rozhodnutie pochovať Hlinku v krypte jezuitov s tým, že po roku prenesú jeho ostatky do mauzólea, „aby zachovať toto telo i pre budúcnosť“ (tak to stálo v uznesení predsedníctva HSĽS).

Kostoly po celom Slovensku zvonili aj päťkrát po sebe, v niektorých farnostiach sa konali po dve zádušné omše. Ústredie slovenského katolíckeho študentstva vyhlásilo až 6-týždňový smútok. Napriek tomu mala rozlúčka s Hlinkom i viaceré atribúty štátneho pohrebu. Svedčila o tom nielen účasť predsedu vlády a predsedu snemovne československého parlamentu (obaja vystúpili na pohrebe so smútočnými rečami). Vláda ČSR síce nevyhlásila štátny smútok v celej krajine, ale nariadila, aby na všetkých dôležitejších štátnych budovách v Bratislave viseli čierne zástavy, v smútočnom sprievode kráčal aj generál Alois Eliáš, veliteľ armádneho zboru v Trenčíne, a Československý rozhlas vysielal Hlinkov pohreb v priamom prenose.

Pri obradoch už nemusel spievať Zbor moravských učiteľov, ale Spevácke združenie slovenských učiteľov, čestnú stráž pri katafalku držali členovia Orla, a nie legionári. Namiesto delostreleckých sálv vyšľahli počas spúšťania rakvy do hrobu plamene vatier na kopcoch v okolí Ružomberka. Reportéra pražských Národných listov osobitne zaujalo, že na záver pohrebu jeho účastníci zaspievali nielen hymnu Hej, Slováci, ale aj ľudovú pieseň Starý náš, šedivú hlavu máš…

„Pološtátna“ rozlúčka s Dubčekom

Vrcholní predstavitelia slovenského vojnového štátu skončili buď na popravisku, vo väzení, alebo v lepšom prípade v exile. Prezidenta Jozefa Tisa pochovali po vykonaní rozsudku smrti 18. apríla 1947 v tajnosti. Podľa svedectva jeho obhajcu Ernesta Žabkaya Tisove telesné ostatky pravdepodobne spopolnili a rozptýlili na neznámom mieste, čo mal potvrdzovať výpis zo zápisu zasadnutia vlády ČSR, ktorý vtedy poslal neznámy odosielateľ do redakcie Katolíckych novín. Tisovi stúpenci sa však naďalej chodia pokloniť jeho pamiatke na Martinský cintorín v Bratislave.

Štátne pohreby sa na Slovensku konali aj za socializmu. Vari najznámejší z nich inšpiroval spisovateľa Ladislava Mňačka k napísaniu románu Ako chutí moc. Predobrazom jedného z jeho protagonistov bol Rudolf Strechaj, predseda SNR a kandidát politbyra ÚV KSČ. Ten Strechaj, ktorý v apríli 1954, ešte ako predseda Zboru povereníkov (čiže akoby slovenský premiér) dával pokyny predsedovi senátu Najvyššieho súdu ČSR počas neverejného procesu s tzv. buržoáznymi nacionalistami v Bratislave. „Drž nakrátko tú sviňu!“ napísal na papierik sudcovi „Sviňou“ mal byť obžalovaný Gustáv Husák (budúci prezident), ktorý práve odmietal falošné obvinenia z velezrady a zo sabotáže. Strechaj sledoval proces spoza plenty na balkóne.

Rudolf Strechaj zomrel koncom júla 1962 síce v Prahe, ale vedenie strany a vlády vydalo vzápätí uznesenie, podľa ktorého mal byť pochovaný v Bratislave. Obradu sa zúčastnili najvyšší predstavitelia ČSSR vrátane prezidenta Antonína Novotného, rakva bola zahalená do štátnej vlajky, prevážali ju na delovej lafete, čestnú stráž tvorili členovia Ľudových milícií, starí členovia strany a pionieri, zazneli čestné salvy, štátna hymna a na záver Internacionála. Kostolné zvony nezvonili, zádušné omše sa nekonali, úloha duchovenstva nulová, telo spopolnili v Brne, Bratislava ešte nemala krematórium (postavili ho až o päť rokov).

O tridsať rokov neskôr mal pohreb Alexander Dubček. Siedmeho novembra 1992 priniesli všetky významnejšie svetové médiá správu o úmrtí „najpopulárnejšieho Čechoslováka 20. storočia“ ako svoju najdôležitejšiu informáciu. O týždeň neskôr nasledoval rozlúčkový obrad, ktorý britský denník Guardian označil za „niečo ako štátny pohreb“. Posledná rozlúčka s Dubčekom na letisku v Prahe bola totiž podľa Guardianu len symbolická, narýchlo pripravená a málo dôstojná. Hlavný smútočný akt sa potom konal v Slovenskom národnom divadle. „Tomuto štátnemu pohrebu chýbali niektoré obvyklé náležitosti, čo súviselo s dobou,“ spomína Dubčekov priateľ a blízky spolupracovník Ivan Laluha.

Do zániku spoločného štátu Čechov a Slovákov ostávalo šesť týždňov. Federálna vláda nariadila spustiť vlajky na pol žrde iba na budovách federálnych inštitúcií. Michal Kováč bol vtedy predsedom Federálneho zhromaždenia, funkciu prevzal práve po Dubčekovi, a usporiadanie pohrebu konzultoval aj s Václavom Klausom, vtedy predsedom českej vlády: „Nebol za celoštátny pohreb, ani za to, aby sa konal v Prahe, súhlasil však s tým, aby sa financoval z federálneho rozpočtu,“ tvrdil Kováč.

V Bratislave sa na pohrebe zúčastnili delegácie z 50 štátov, Dubček bol vtedy najpopulárnejším Slovákom vo svete a zahraniční hostia boli prekvapení, keď na ňom neprehovoril nik z českých politikov. Podľa programu mal rečniť predseda ČNR Milan Uhde, nakoniec však nevystúpil. „Dôvody nepoznám,“ reagoval Kováč. Sám Uhde to odmietol komentovať, za čo bol dlho terčom kritiky českých médií.

Potom plynul čas a v roku 2006, po tragickej smrti 42 slovenských vojakov na palube lietadla, sa prišlo na to, že Slovensko nemá legislatívu, upravujúcu nieže usporiadanie štátneho pohrebu, ale ani vyhlasovanie štátneho smútku.

O pol roka nato začala platiť nová právna úprava. Do Pravidiel diplomatického protokolu SR sa dostal aj spôsob organizovania štátneho pohrebu. Podľa nich, a podľa želania rodiny, bol teraz pochovaný exprezident Kováč.

© Autorské práva vyhradené

2 debata chyba
Viac na túto tému: #neznáma história #štátny pohreb