Nechýbalo veľa a Slováci tiahnu na Budapešť

Vírus masovej nespokojnosti nepozná štátne hranice. Tak to bolo aj pred 60 rokmi, keď sa "nákaza" z Poľska preniesla do Maďarska a hrozilo, že zasiahne aj Československo. V Budapešti práve vypuklo ľudové povstanie, pravda, tunajšia komunistická propaganda ho vtedy i potom nazvala vyčíňaním kontrarevolučných bánd.

maďarské pobstanie, slováci, história
Maďarské povstanie vypuklo pred 60 rokmi. Takto to vyzeralo v novembri 1956.
Autor:

Na slovenskej strane štátnej hranice sa postupne sústredilo 30-tisíc mužov v zbrani a 350 tankov. Moskva zvažovala intervenciu svojich vojsk, Praha navrhovala „spoločný zákrok“ viacerých štátov sovietskeho bloku.

Nikita Chruščov, ktorý vtedy vládol v Kremli, si pri písaní pamätí spomenul iba na Gheorghe Gheorghiu-Deja, vtedajšieho komunistického vodcu Rumunska. Ten mu v októbri 1956 ponúkol zapojiť do invázie aj rumunské vojenské jednotky. „Odmietol som, neželal som si národnostné konflikty medzi Rumunmi a Maďarmi,“ tvrdil Chruščov. Líder KSČ Antonín Novotný a predseda vlády ČSR Viliam Široký však nechceli zostať pozadu. Ako vyplýva zo zistení českého historika Karla Kaplana, ktorý preskúmal stranícke archívy, obaja sa prihovárali za tvrdé opatrenia na „udržanie ľudovodemokra­tického zriadenia“ v Maďarsku vrátane vojenského zásahu. Československo bolo ochotné ho nielen podporiť, ale sa aj „aktívne zúčastniť“. Z dochovaných materiálov zároveň vyplýva, že Moskva odmietla i československú ponuku vojenskej pomoci.

Čo by sa stalo, keby ju bola prijala? Tak Slováci tiahnu „na tankoch“ na Budapešť aj bez známeho slotovského pobádania. A operácia pod kódovým označením „Víchor“ by kompletne predbehla o 12 rokov operáciu „Dunaj“, ako vtedy nazvali vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa.

A tak išlo čisto o záležitosť sovietskych ozbrojených síl. Alebo nie? Niektorí vojenskí historici predpokladajú, že rumunské a československé jednotky mali za úlohu uzatvoriť na hraniciach severovýchodné územie Maďarska a zároveň utvoriť akýsi „obranný štít“, ktorý sa potom stal súčasťou sovietskej vojenskej likvidácie povstania.

Vtedajší náčelník Generálneho štábu ČSĽA Václav Kratochvíl dokonca pripúšťal, že „kontrarevolučné sily sa pokúsia preniknúť na naše územie a preniesť povstanie do slovenských krajov“. Preto prijaté opatrenia považoval za nedostatočné, hovoril o tom na kolégiu ministra národnej obrany 28. októbra 1956. Navrhoval čiastočnú mobilizáciu, s čím však minister nesúhlasil: „Vznikne dojem, že mobilizujeme proti Maďarsku.“ Súhlasil však s ďalším posilnením vojenských jednotiek na štátnej hranici.

Ale to už predbiehame udalosti, a tak poďme po poriadku od začiatku.

Nečakaná revolúcia

Maďarské povstanie sa síce začalo 23. októbra, ale prvé prejavy masovej nespokojnosti zaregistrovali u našich južných susedov už v jarných mesiacoch 1956. V Budapešti sa vtedy konali demonštrácie na podporu poľských vzbúrencov v Poznani, neskôr sa však protesty „ulice“ zamerali na domácich mocipánov, predovšetkým na 64-ročného Mátyása Rákosiho. Ten bol na čele Maďarskej komunistickej strany (neskôr premenovanej na Maďarskú stranu pracujúcich) od druhej svetovej vojny a zostával pri moci aj po odhalení zločinov svojho patróna – Josifa Stalina na 20. zjazde Komunistickej strany Sovietskeho zväzu.

Maďari kládli Rákosimu za vinu najmä popravy takmer dvetisíc ľudí vo vykonštruovaných súdnych procesoch. Diktátor sa pokúsil poľské udalosti spočiatku využiť ako nástroj boja proti vlastným nespokojencom, ale dosiahol tým opačný efekt – maďarská opozícia prešla do protiútoku a mala čoraz väčšiu podporu verejnosti. Nakoniec aj v Kremli pochopili, ako píše znalec maďarských dejín Paul Lendvai, že „Rákosi sa stáva pre nich bremenom“. Z funkcie diktátor odstúpil 18. júla 1956, oficiálne zo zdravotných dôvodov.

Pre Maďarov znamenalo Rákosiho zosadenie úľavu, pobúril ich však nástup ďalšieho spoľahlivého človeka Kremľa – Ernő Gerőho – na jeho miesto. Privítali by návrat do vrcholnej funkcie Imre Nagya, v rokoch 1953 až 1955 predsedu maďarskej vlády. Vo vedení strany viedol vtedy Nagy reformný prúd, keď však začal hovoriť o slobodných voľbách, musel na nátlak Moskvy z politiky odísť. Mnohí historici predpokladajú, že udalosti v Maďarsku mohli nabrať iný smer, keby sa po Rákosim dostal k moci Nagy alebo aspoň János Kádár, ktorý bol v rokoch 1951 až 1954 väzňom režimu.

Napriek tomu po letných personálnych zmenách nikto neočakával v Maďarsku takú nepokojnú jeseň. Ale už 6. októbra 1956 to v Budapešti vrelo, to keď pochovávali (už druhýkrát, tentoraz však verejne) telesné ostatky Lászlóa Rajka, bývalého ministra vnútra a zahraničia, popraveného po zinscenovanom procese ešte v roku 1949. Na pohrebe sa zúčastnili desaťtisíce ľudí a mal zreteľne protestný charakter. Deň pred výbuchom, 22. októbra, vznikol na budapeštianskej polytechnike zoznam 12 požiadaviek, ktoré už obsahovali aj zvolanie mimoriadneho zjazdu strany, návrat Nagya na post premiéra, zníženie daní pre roľníkov, vytvorenie pluralitného politického systému, odchod sovietskych vojsk z Maďarska.

Na druhý deň popoludní sa v hlavnom meste konala demonštrácia, na ktorej sa zúčastnilo okolo 200-tisíc ľudí. K študentom sa postupne pridávali ďalšie vrstvy obyvateľstva, z davu sa ozývali protištátne heslá. Minister vnútra demonštráciu najprv zakázal, ale o pár hodín, keď nadobudla masový charakter, sa rozhodol ju povoliť. Agresívnejšie skupiny v dave to pochopili tak, že si môžu dovoliť viac. Nasledovali zrážky s políciou. O 19. hodine sa prostredníctvom rozhlasu prihovoril verejnosti Gerő, ale veľmi nešťastne. Demonštráciu označil za „kontrarevolučnú“ a „nacionalistickú“, pohrozil represáliami. Vývoj potom nabral na obrátkach, zazneli heslá „Preč s komunistami!“ a vyvrcholilo to demontážou obrovskej Stalinovej sochy, ktorú potom dav rozbil na márne kúsky.

Skupiny vzbúrencov obsadzovali v nasledujúcich hodinách redakcie ústredných maďarských médií, pred budovou rozhlasu sa strieľalo – streľbu mali podľa jednej verzie vyprovokovať príslušníci štátnej bezpečnosti ÁVH. Niekoľko oddielov vojenskej posádky v Budapešti povstalci odzbrojili, časť vojakov prešla na ich stranu. Gerő prepadol panike, volal na sovietske veľvyslanectvo i priamo do Moskvy a žiadal o poskytnutie vojenskej pomoci.

V noci z 23. na 24. októbra 1956 sa sovietske jednotky, dislokované na území Maďarska od skončenia druhej svetovej vojny, pohli smerom na Budapešť. To ešte nebola vojenská intervencia. Teraz (od 23. do 30. októbra) začne „obnovovať poriadok“ v Maďarsku 5 sovietskych divízií, kým v operácii Víchor ich bude nasadených 12!

Nebezpeční študenti. A umelci

Prvé správy o povstaní sa v českých a slovenských tlačených médiách objavili 25. októbra. Najčastejšie titulky: Závažné udalosti v Maďarsku, Kontrarevolučné živly vyvolali krvavé nepokoje. Vláda musela vyhlásiť stanné právo, sú straty na životoch.

Niektorí občania uposlúchli výzvu a dali svoje rádiá do okien, aby vysielanie počuli aj ďalší.

zo správy ŠtB zo Šamorína

Na ďalší deň prinieslo Rudé právo úvodník, ktorý prevzali aj ďalšie noviny. „Treba jasne povedať,“ písalo sa v ňom, „že nepriateľ, ktorý v týchto dňoch zaútočil v budapeštianskych uliciach proti maďarskému ľudu, je i naším nepriateľom.“ Stranícke organizácie začali okamžite organizovať – ako to už vtedy bývalo zvykom – protestné rezolúcie proti „úkladom západnej reakcie“ a socialistické záväzky. Napríklad z Pozemných stavieb v Košiciach prišlo takéto stanovisko: „Stojíme pevne za ÚV KSČ a vládou ČSR, nedopustíme za žiadnych okolností porušovanie poriadku v našom štáte. Zároveň vyhlasujeme, že plán prvého roku päťročnice splníme k nadchádzajúcemu výročiu Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie“. (Čiže k 7. novembru.)

To očividne sformulovali na celozávodnom výbore strany, ale čo si vtedy skutočne mysleli o udalostiach v Maďarsku bežní ľudia u nás? V prvých dňoch im chýbali základné informácie.

Prieskumy verejnej mienky sa nekonali, Štátna bezpečnosť si pomáhala náhodným otváraním pošty občanov a odpočúvaním rozhovorov. Ministerstvo vnútra potom pripravovalo zo získaných poznatkov správy pre politické vedenie krajiny. Z jednej takejto správy vyplýva, že do 29. októbra skontrolovali vyše 26-tisíc listov a z nich iba 451 pisateľov sa zaoberalo aj povstaním v Budapešti. Z toho 176 ho odsudzovalo, 90 zaujalo kladný postoj a 185 neprejavilo svoj názor.

Udalosti v Maďarsku privítali najmä tí, ktorí s domácim režimom nesympatizovali alebo túžili po uvoľnení pomerov. Vedenie KSČ malo obavy zo študentstva, ktoré sa opozične správalo už pred niekoľkými mesiacmi počas prvomájových sprievodov, ďalej z umelcov a vôbec intelektuálov. Na tieto skupiny orientoval agentúrnu sieť ŠtB aj tajný rozkaz ministra vnútra.

Jedna z prvých agentúrnych správ tohto druhu prišla koncom októbra z Košíc a opisovala priebeh študentského zhromaždenia v internáte baníckej fakulty. Vystúpili na ňom aj hráči školského basketbalového mužstva, ktorí sa pred niekoľkými dňami vrátili z Budapešti. „Rozprávali, že Rusi strieľali do bezbranných ľudí z tankov a že nejde o žiadnu kontrarevolúciu, ale o skutočný boj maďarského ľudu za slobodu,“ hlásil tajný spolupracovník ŠtB. „Študent Michal Leško vyhlásil, že maďarskí študenti by nám mohli byť vzorom. Potom vystúpil poslucháč tretieho ročníka Jozef Roman a vyzval zhromaždenie, aby si uctilo pamiatku obetí povstania dvomi minútami ticha“. Oboch vzápätí zo školy vylúčili.

Vrelo to aj medzi umelcami. V piatok 26. októbra informoval konfident o náladách v bratislavskom Klube spisovateľov. Vladimír Mináč, Ctibor Štítnický a Dominik Tatarka tam kritizovali prax štátnej cenzúry a pomalé tempo, akým sa odstraňujú chyby po 20. zjazde KSSZ. Mali sa zhodnúť na názore, že „v porovnaní s Poľskom a Maďarskom sme pozadu, lebo u nás nie je sloboda prejavu“.

Krajská správa ministerstva vnútra v Bratislave napriek tomu konštatovala: „Väčšina ľudí považuje podobný vývoj ako v Maďarsku u nás za nemožný, poukazuje na podstatne vyššiu životnú úroveň u nás a na mentalitu nášho človeka.“ Isté obavy vzbudzovali jedine nálady obyvateľstva na národnostne zmiešanom území, kde prudko vzrástla počúvanosť rozhlasových staníc, ktoré ovládli alebo zriadili povstalci, napr. Slobodného Győru. „Niektorí občania uposlúchli výzvu maďarského rozhlasu a dali svoje rádiá do okien, aby vysielanie počuli aj ďalší,“ hlásil agent ŠtB z okolia Šamorína.

Historik Kaplan preskúmal tieto hlásenia a vybral z nich najzaujímavejšie: „My Maďari sme hrdí na to, že náš národ povstal proti boľševizmu,“ povedala (údajne) jedna učiteľka základnej školy v Podunajských Biskupiciach. A ešte úryvok z odpočúvaného rozhovoru v Nových Zámkoch: „Rusi sa nemajú čo miešať do maďarských záležitosti, nebyť ich, tak povstalci už dávno zvíťazia.“

Zároveň sa množili prípady, keď skupiny povstalcov prechádzali štátnu hranicu a na juhu Slovenska sa pokúšali ovplyvňovať verejnú mienku. V obvode Tornale (vtedy Šafárikova) sa dokonca zakopali a z ampliónov vykrikovali čosi o územných ústupkoch v prospech Maďarska.

Kontrarevolúcia na pokračovanie

V Budapešti medzitým odstúpil z funkcie Gerő, na čele strany ho vystriedal Kádár, ale Sovieti museli pod tlakom situácie súhlasiť aj s návratom Nagya na post predsedu maďarskej vlády. Ten sa po krátkom váhaní pridal na stranu povstalcov a začal uskutočňovať ich program. Pravda, vzbúrenci najprv museli zložiť zbrane, Nagy však zároveň oznámil rozpustenie vojsk a orgánov štátnej bezpečnosti a začiatok sťahovania sovietskych jednotiek z Budapešti späť do svojich kasární mimo veľkých miest. Na ďalších 150 hodín – určite nie na viac – zavládol relatívny pokoj a eufória. Dokonca sovietska Pravda vtedy napísala: Protiľudové dobrodružstvo v Maďarsku stroskotalo…

Sovieti začali svoje jednotky z hlavného mesta sťahovať 30. októbra, ale prepočítali sa, lebo už na druhý deň Nagyova vláda prijala uznesenie o vystúpení Maďarska z vojenského bloku Varšavská zmluva. Zároveň vyzvala OSN a západné veľmoci, aby garantovali maďarskú neutralitu. Niečo také Kremeľ nemohol strpieť! Najprv dal zbaviť maďarskú armádu „nespoľahlivého“ velenia. Pod zámienkou rokovaní o odchode svojich vojsk Sovieti 3. novembra vylákali ministra obrany a jeho zástupcov na sovietsku základňu a tam ich zatkli. Akciu osobne riadil vtedajší najvyšší šéf KGB Ivan Serov, ktorý sa už mesiac tajne zdržiaval v Maďarsku.

V nedeľu ráno 4. novembra neznáma rozhlasová stanica začala vysielať prejav Kádára, už ako predsedu robotnícko-roľníckej vlády. Oznámil, že nová vláda požiadala velenie Sovietskej armády, aby pomohlo „rozbiť čierne sily reakcie a obnoviť socialistické zriadenie“. Približne v tom istom čase spustil maršal Ivan Konev, známy sovietsky vojvodca z druhej svetovej vojny, operáciu Víchor. Výsledok: 2 700 mŕtvych, 19-tisíc zranených. A postupné „obnovenie poriadku“.

Povstalci mali smolu, že práve vtedy vrcholila Suezská kríza, strhol sa ozbrojený konflikt medzi Izraelom a Egyptom, v ktorom sa angažovali Briti aj Američania. Maďarsko sa ocitlo v tieni, napokon beztak patrilo do sovietskej sféry vplyvu, ale dokonca aj slovenské médiá mu v tých dňoch venovali menej pozornosti ako Suezskému prieplavu. Ľudia sa báli vzniku veľkej vojny, prepukla nákupná horúčka. V pondelok 5. novembra však všetky noviny priniesli palcové titulky: Veľké víťazstvo maďarského ľudu. Kontrarevolúcia rozdrvená.

Ale podľa Lendvaia aj Slobodná Európa vysielala vtedy „dosť zavádzajúce komentáre, z ktorých sa dalo usudzovať, že Západ a OSN nenechajú Maďarsko napospas osudu“. Nechali, postarali sa však aspoň o takmer 200-tisíc utečencov, ktorí utekali z krajiny cez Rakúsko. Na Slovensku hľadali predtým útočisko najmä rodiny straníckych funkcionárov a príslušníci maďarskej tajnej polície.

Kádár sa potom pustil do budovania „guľášového“ socializmu, najprv však dal popraviť Nagya a jeho spoločníkov. Sovietsky blok sa potom na dvanásť rokov viac-menej stabilizoval. Vírus nespokojnosti dal o sebe znovu vedieť až počas Pražskej jari, Sovieti už boli vtedy múdrejší a zavolali si na pomoc aj „spojencov“. Paradoxne, medzi jednotkami, ktoré 21. augusta 1968 vtrhli na Slovensko porátať sa s tunajšími „kontrarevolu­cionármi“, nechýbali ani maďarské pluky…

Čítajte viac

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ
Jan Masaryk

Jan Masaryk: život v tieni otca

29.03.2017 07:00

Uvedenie filmu Masaryk je príležitosťou priblížiť túto zložitú osobnosť na základe historických faktov a zároveň ozrejmiť aj jeho vzťahy k Slovákom a Slovensku.

Jozef Miloslav Hurban

Jozef M. Hurban: Muž, ktorý rozhojdal zvon slobody

19.03.2017 12:00

Je tu dvestoročnica narodenia Jozefa Miloslava Hurbana. Kedysi sa o ňom písalo ako o jednom z troch slovenských velikánov. Kým je pre nás dnes?

tiso, nacisti, nemci, vojaci

Tiso fašista a Tiso antifašista

13.03.2017 07:00

Bez 14. marca by nebolo ani 29. augusta, poučuje videofilm z dielne matičných historikov. Prehľad pokusov o rehabilitáciu prvej Slovenskej republiky a jej vodcu ukáže, že to nie je celkom pravda.

škola, dieťa

Školu zvládajú aj v nemocnici

29.03.2017 15:00

Práve sa skončila hodina matematiky, keď priviezli nové školské lavice a stoličky. Nie do bežnej školy, ale do nemocničnej.

ivan korčok

Korčok: Rokovania o brexite budú komplexné

29.03.2017 14:59

Britský veľvyslanec pri EÚ Tim Barrow v stredu odovzdal predsedovi Európskej rady Donaldovi Tuskovi list, podpísaný britskou premiérkou Theresou May, ktorým sa spúšťa brexit.

primacialny palac, mestske zastupitelstvo,

Obvinený bratislavský starosta Milan J. pozastavil členstvo v poslaneckom klube

29.03.2017 14:31

Obvinený starosta bratislavskej mestskej časti Devínska Nová Ves Milan J. pozastavil členstvo v poslaneckom klube bratislavského mestského zastupiteľstva.

dane, odvody, účtovník, peniaze

Brusel zablokoval fúziu London Stock Exchange a Deutsche Börse

29.03.2017 14:31

Európska komisia v stredu zablokovala plánované zlúčenie spoločností London Stock Exchange (LSE) a Deutsche Börse.