Cenzúru mal poľudštiť zákon

"Sloboda prejavu je zaručená," hlásala ústava socialistického štátu, a pritom všade kvitla cenzúra. Nie je však cenzúra ako cenzúra. Pred polstoročím prijal parlament zákon, ktorý ju legalizoval. Dovtedy pôsobila totiž tajne a bez jasných mantinelov. Keď cenzorov zviditeľnili a trocha im zrazili hrebienok, bol to istý pokrok a predzvesť ďalších zmien.

okuliare, časopis, retro, kultúrny život
Týždenník Kultúrny život spôsoboval cenzorom najväčšie vrásky.
Autor:

Cenzúra existovala na Slovensku asi odjakživa, áno, aj počas prvej Československej republiky, ale mohlo sa o nej slobodne písať. Navyše, nebola to predbežná (preventívna), ale následná (represívna) cenzúra. To znamenalo, že na základe rozhodnutia prokuratúry sa konfiškovali už vydané a distribuované „závadné“ tlačoviny. Policajti obchádzali stánky a habali noviny, spravidla komunistické alebo fašistické či fašizujúce, ktoré svojimi príspevkami porušili predpisy o ochrane republiky.

Samozrejme, polícia nestihla skonfiškovať už predané výtlačky. Vydavatelia a redakcie mohli medzitým dať do tlače nové, opravené vydanie, v ktorom však namiesto inkriminovaných článkov čitateľ našiel vybielené odseky či celé strany s poznámkou, že text bol oficiálne zakázaný. Cenzúre nepodliehalo to, čo odznelo v parlamente a následne sa reprodukovalo v médiách. V ľudovej demokracii ani v socializme to už nebolo možné…

Kto bol plnomocník

Keď som začínal ako elév v novinách, a bolo to krátko pred prijatím spomínaného zákona, inštitúcia s názvom Hlavná správa tlačového dozoru (HSTD) so sídlom v Prahe už dosluhovala. V Bratislave mala svoju pobočku pre Slovensko – Správu tlačového dozoru (STD) a okrem toho regionálne správy v každom krajskom meste. Cenzor sa vtedy volal plnomocník a napríklad na správe STD v Banskej Bystrici sedeli štyria, pričom mali svoje hodnosti: starší plnomocník III. typu, starší plnomocník IV. typu a (radový) plnomocník. V každom okresnom meste sa nachádzal aspoň jeden plnomocník – starší alebo mladší.

Rok som vtedy odpracoval v okresných novinách a o existencii STD som sa dozvedel čírou náhodou. Obťah každej novinovej strany tohto týždenníka musel prejsť kontrolou cenzora – plnomocníka. Do styku s ním prichádzal šéfredaktor alebo jeho zástupca, pre eléva zostával záhadou.

V 570-stránkovej Malej encyklopédii žurnalistiky z roku 1982 (kolektív autorov, vydavateľstvo Obzor, Bratislava) niet o tlačovom dozore a plnomocníkoch ani zmienky. Pritom mechanizmus fungovania tohto cenzorského úradu veľmi plasticky opísal už v roku 1968 bývalý šéfredaktor týždenníka Kultúrny život, spisovateľ Ladislav Mňačko.

Každú stredu, keď sa tlačilo čerstvé číslo, volal mu z tlačiarne jeho zástupca, že cenzor opäť nechce pustiť šesť novinových strán a pýta namiesto nich náhradný materiál. „Povedz mu, že nijaký náhradný materiál nemám – a keby som aj mal, nemá mi čo rozkazovať. Ak nám nedá zelenú pečiatku, nevyjdeme!“ – spomínal Mňačko. Raz, v jeseni 1964 Kultúrny život preto meškal s novým číslom päť dní, jeho vzdorovitý šéfredaktor však musel vzápätí odstúpiť z funkcie.

Zelenou okrúhlou pečiatkou a služobným číslom plnomocníka musel byť opatrený obťah (korektúra) každej novinovej strany. Keďže Ústava ČSR z mája 1948 a potom i Ústava ČSSR z roku 1960 obsahovali formulku „sloboda tlače, resp. prejavu je zaručená“, STD mohla existovať len ako neverejná mimoústavná inštitúcia. Z tohto dôvodu nemohla vystupovať ani ako cenzúrny orgán redakcie, ale nanajvýš ako partnerská organizácia tlačiarní, ktorým udeľovala povolenia. Zároveň so vznikom tlačového dozoru sa museli zaviazať, že nevytlačia nič, čo nebude mať pečiatku STD.

Situáciu ešte viac komplikovala kvalifikačná úroveň pracovníkov tejto inštitúcie. Kým v minulosti patrili cenzori medzi najvzdelanejších ľudí svojej doby, plnomocníkmi tlačového dozoru sa najmä v prvých rokoch jeho pôsobenia stávali aj sádzači alebo pomocní robotníci.

Podľa zistení českej historičky Jarmily Císařovej malo v roku 1963 35 percent cenzorov len základné a 17 percent nižšie stredné (bez maturity) vzdelanie. Pritom štatút HSTD umožňoval jeho pracovníkom takmer ľubovoľný výklad právomocí. Veď mali z textov vylúčiť všetky informácie „ktoré nesmú byť vo všeobecnom záujme zverejňované“. Ibaže nikto presne neurčil, čo je všeobecný záujem. A tak sa stávalo, že plnomocník vyhodil niečo z novín len preto, že obsahu článku nerozumel a postavil zelenú pečiatku aj pod to, čo bolo naozaj predmetom štátneho tajomstva…

Nepovolaný každý občan

Samozrejme, ako mnoho iného v bývalom režime, tak aj cenzúra mala svoje vývojové etapy. V tej prvej, horúcej zakladateľskej fáze sa strana a vláda zaobišli bez osobitného cenzúrneho úradu. V prvých piatich rokoch po februárovom prevrate každodennú kontrolu médií vykonávala Kultúrna a propagandistická rada ÚV KSČ s podobnými radami, vytvorenými pri straníckych výboroch v krajoch a okresoch. V prípade väčších alebo opakovaných porušení straníckej disciplíny prichádzalo k výmenám šéfredaktorov alebo k zastaveniu vydávania periodika. Ale neboli zriedkavosťou ani zásahy Štátnej bezpečnosti do chodu redakcie.

Alexander Bachnár, ktorý v tom čase pracoval na vnútropolitickom oddelení Pravdy, spomína, ako pri ktoromsi výročí štátneho sviatku Maďarska vyšiel telegram vtedajšieho ministra zahraničných vecí ČSR Viliama Širokého jeho maďarskému kolegovi s hrubou politickou chybou. Končil sa totiž vetou: „Nech žije náš spoločný nepriateľ Sovietsky zväz!“

„Mal som v ten večer službu ako vedúci vydania,“ rozpráva dnes už 97-ročný Bachnár „a tak ráno si pre mňa prišla Štátna bezpečnosť. Nasledovali výsluchy a ja darmo som opakoval, že text telegramu s touto chybou poskytla redakcii už pražská ČTK, ale nikto si to nevšimol. Podozrievali ma z politickej diverzie a pred žalárom ma zachránil šéfredaktor Pravdy Edo Friš, ktorý v tom čase mal ešte vplyvných známych.“ Namiesto do žalára poslali Bachnára do výroby.

Je zaujímavé, že návrh na zriadenie HSTD predniesol v apríli 1953 vtedajší námestník predsedu vlády a minister národnej bezpečnosti Karol Bacílek (o niekoľko mesiacov neskôr sa stal na desať rokov prvým tajomníkom ÚV KSS). „Najmä teraz pri zostrovaní triedneho boja a úsilia nepriateľov získať tajné a dôverne skutočnosti,“ uvádzalo sa v zdôvodnení návrhu, „je nevyhnutné ich vo všeobecnom záujme utajiť pred nepovolanými osobami.“

Nepovolanými sa tým stávali všetci občania republiky. A medzi utajované skutočnosti sa podľa neverejnej vyhlášky dostali napríklad aj počty ovocných stromov v konkrétnom okrese. O tom, čo treba tajiť „vo všeobecnom záujme“, rozhodovali totiž jednotlivé rezorty a ministerstvo poľnohospodárstva bolo presvedčené, že údaje o množstve ovocných stromov (a o ich výnose) v určitom regióne môžu poslúžiť triednemu nepriateľovi. Problém sa ešte prehĺbil, keď tlačový dozor prešiel spod priameho riadenia vládou pod ministerstvo vnútra, čo sa stalo už pol roka po jeho vzniku. Odvtedy HSTD akoby prestala kopírovať sovietsku hlavnú správu tlačového dozoru (tzv. Glavlit), ktorá zostávala samostatným správnym orgánom, priamo podriadeným Rade ministrov ZSSR. Najmä v regiónoch potom tlačový dozor čoraz viac súvisel s úrovňou fungovania krajských správ ministerstva vnútra.

Aj dobové svedectvá svedčia o tom, že kvalita posudzovania textov určených na zverejnenie jednotlivými plnomocníkmi sa značne líšila. Z denníkov Františka Hečku (autora románu Červené víno) sa dozvedáme, ako cenzor zoškrtal reportážnu črtu jeho manželky, spisovateľky Márie Jančovej. Pravda ju uverejnila koncom októbra 1957. „Najkrajšie miesta jej tlačový dozor vyhodil,“ zaznamenal Hečko, „že tá dedinka má hrboľatú cestu, blata vyše členkov atď. a že predseda MNV, čo sa pobil v úrade, bíjal sa už v škole… Ale večer hovoril Jano Krajčík, že v žilinskom vydaní je črta celá!“ Pretože v žilinskej tlačiarni posudzoval noviny iný cenzor ako v bratislavskej.

Jančovej vyhodil niekoľko odsekov, ale Dominikovi Tatarkovi o rok skôr nepustil cenzor z rovnakých dôvodov do tlače celú reportáž z obce Mariková pri Trenčíne. Zdalo by sa, že po odhalení zločinov stalinizmu v roku 1956 sa pomery uvoľnia a bude väčšia sloboda tlače. U nás však, naopak, prituhlo. Svedčia o tom štatistiky o počte cenzorských zásahov, ročne ich bolo priemerne 1 400 až 1 500, hlásenia o nich, tzv. zvodky dostávalo stranícke ústredie každý deň a vyvodzovalo dôsledky. Na druhej strane cenzorom unikli do novín prísne utajované skutočnosti, napríklad údaje o dislokáciách vojenských útvarov…

Nešlo však iba o noviny. Názov Hlavnej správy tlačového dozoru (a jej filiálok) bol vlastne zavádzajúci, lebo tento úrad kontroloval nielen obsah periodickej tlače, ale všetky informácie šírené slovom i obrazom. Cenzúre podliehalo vysielanie rozhlasu a televízie, knižná, filmová a divadelná tvorba. Ako zistil historik médií Jakub Končelík z Karlovej univerzity v Prahe, v prípade rozhlasu kontroloval cenzor materiály pred vysielaním po podpise zodpovedným redaktorom, v televízii kontroloval text i obraz (ak bolo treba, tak aj pri generálnej skúške).

Divadlá museli tlačovému dozoru (neskôr i ministerstvu, resp. povereníctvu kultúry) predložiť text hry ešte pred jej naštudovaním. V oblasti hudby cenzúra posudzovala notové záznamy a libretá diel, určených na publikovanie. Ešte v roku 1966, krátko pred ukončením činnosti tlačového dozoru, plnomocník odmietol dať súhlas na vydanie troch skladieb Jána Zimmera na texty básnika Rudolfa Dilonga, keďže ten odišiel po vojne do emigrácie. A išlo to ešte ďalej – cenzúre podliehali aj verejné prednášky, obecné kroniky, úmrtné oznámenia…

Sťažnosti na praktiky tlačového dozoru sa však množili a vyvrcholili búrkou na 1. zjazde Zväzu slovenských novinárov v máji 1963. Prečo práve tam? „Možno preto, že novinári mali pod každodenným tlakom cenzúry a v priamom kontakte s ľuďmi a ich realitou najsilnejší pocit, že sú obmedzovaní a mocou zneužívaní,“ predpokladá Elena Londáková z Historického ústavu SAV.

Zlatým klincom diskusie na zjazde bolo vystúpenie Mieroslava Hysku z Katedry novinárstva FiF UK, bývalého šéfredaktora povstaleckej Pravdy. "Pod zámienkou dohľadu na to, aby sa do novín nedostali údaje, ktoré majú byť utajené v záujme štátu, (STD) fakticky vykonáva politickú cenzúru, teda činnosť, ktorá je v rozpore s ústavou a nemá žiadny zákonný, ani politický a tým menej morálny podklad.“

Bývalý šéfredaktor povstaleckej Pravdy Mieroslav Hysko
(1917-1977) dostal zakáz publikovať viackrát. Aj v roku 1963, keď jeho
ostré slová proti politickej cenzúre odvysielali Slobodná Európa a Hlas
Ameriky.
Bývalý šéfredaktor povstaleckej Pravdy Mieroslav Hysko (1917-1977) dostal zakáz publikovať viackrát. Aj v roku 1963, keď jeho ostré slová proti politickej cenzúre odvysielali Slobodná Európa a Hlas Ameriky.
Autor: ARCHÍV ANNY HYSKOVEJ - ČAPKOVEJ

To boli silné slová a zarezonovali ešte viac, keď týždeň po zjazde vyšiel Hyskov diskusný príspevok na stránkach Pravdy. Citovali ho Slobodná Európa a Hlas Ameriky, bol z toho škandál. Prvý muž v štáte Antonín Novotný žiadal vyvodenie dôsledkov, vtedajší šéf Pravdy Ondrej Klokoč dostal stranícky trest, Hysko – zákaz publikovania. Existencia cenzúry sa tak stávala vecou verejnou. Ľady sa však pohli…

Cenzúra zubov zbavená

V tom istom roku 1963 odišli z najvyšších funkcií Karol Bacílek a Viliam Široký. Šéfom ideologického oddelenia ÚV KSČ, ktoré stranícky riadilo Hlavnú správu tlačového dozoru, sa stal reformný komunista Čestmír Císař a jej novými členmi – Ota Šik a Ján Uher, ktorí mali proti sebe konzervatívcov, napríklad Vasila Biľaka. V postupujúcom politickom odmäku vymedzili tlačovému dozoru o niečo užší záber činnosti, spresnili pojem „všeobecný záujem“ a tým obmedzili počet utajovaných skutočností. Pozvoľna sa začalo s prípravou tlačového zákona.

Zásadnejšiu zmenu však mohol priniesť až najbližší, v poradí trinásty zjazd KSČ. Začiatkom júna 1966 prijal uznesenie, ktoré znamenalo významný posun zodpovednosti za obsah zverejňovaných informácií z neverejnej cenzúrnej inštitúcie na vydavateľov a vysielateľov. To ešte neznamenalo koniec predbežnej cenzúry, mala sa však obmedziť úloha inštitúcie, ktorá ju vykonávala, jej rozhodnutia sa mohli zmeniť, ak sa vydavateľ odvolal na ideologickom oddelení. Stranícke riadenie médií však zostávalo zachované.

V júli 1966 prijali dva parlamentné výbory hlavné zásady tlačového zákona a vzápätí začali rôzne komisie a subkomisie pracovať na jeho paragrafovom znení. Do prípravy zákona sa zapojili aj profesijné organizácie novinárov. Podľa Končelíka jeho výsledný návrh počítal s akousi hybridnou formou cenzúry. Hlavná správa tlačového dozoru sa mala transformovať na Ústrednú publikačnú správu. Nová cenzúrna inštitúcia už nemohla zmeny v obsahu vyžadovať, iba na ne upozorňovať. Zodpovednosť za nerešpektovanie týchto upozornení niesol vydavateľ a šéfredaktor. Pričom vydavateľ – politickú a šéfredaktor – trestnú zodpovednosť. Publikačná správa prestala byť súčasťou ministerstva vnútra. Stala sa verejnou inštitúciou, jej rozhodnutia sa mohli dostať pred súd. Cenzori síce zostali, ale prišli o značnú časť sebavedomia.

Uvažovalo sa vôbec vtedy aj o úplnom zrušení preventívnej cenzúry? Takýto návrh predložil jediný člen komisie – expert na tlačové právo Luboš Šefčák z Katedry novinárstva FiF UK v Bratislave, vo vtedajšej politickej situácii však ešte nemal šancu prejsť legislatívnym procesom.

Parlament prijal zákon o periodickej tlači a ostatných hromadných informačných prostriedkoch bez námietok – 25. októbra 1966. Vládnym uznesením o niekoľko týždňov neskôr vznikla Ústredná publikačná správa. V nasledujúcom roku som už pracoval (v rámci vysokoškolského štúdia) ako elév v krajských novinách a spomínam si, že ich redaktori zborovo nadávali na „tlačový dozor“ – hoci sa už premenoval – ktorý sa naďalej snažil zasahovať do výroby denníka. Bola to zrejme všeobecná tendencia.

Na zjazde Zväzu československých spisovateľov v júni 1967 prečítali list básnika Ladislava Novomeského, v ktorom písal: „Myslím si, že nastal čas zbaviť umenie literárne tak isto ako filmové a každé iné, zbaviť publicistiku, ale zbaviť aj štát a stranu tej príťaže, ktorá na nich nemotorne leží vo forme dozoru, nech má meno akékoľvek…“

Musel však uplynúť ešte jeden rok, aby cenzúru u nás oficiálne zrušili. Pravda, uplynuli iba dva mesiace a po vojenskej intervencii v auguste 1968 ju znovu obnovili, ale už ako následnú, dodatočnú. Večný optimista by povedal: Aj to bolo niečo, hoci znovu išlo o mierny pokrok v medziach zákona. Mimochodom, ten zákon z konca októbra 1966 platil u nás s väčšími a menšími úpravami, čuduj sa svete, vyše 40 rokov. Novú zákonnú normu o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve prijala Národná rada SR až v máji 2008…

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ
Jan Masaryk

Jan Masaryk: život v tieni otca

29.03.2017 07:00

Uvedenie filmu Masaryk je príležitosťou priblížiť túto zložitú osobnosť na základe historických faktov a zároveň ozrejmiť aj jeho vzťahy k Slovákom a Slovensku.

Jozef Miloslav Hurban

Jozef M. Hurban: Muž, ktorý rozhojdal zvon slobody

19.03.2017 12:00

Je tu dvestoročnica narodenia Jozefa Miloslava Hurbana. Kedysi sa o ňom písalo ako o jednom z troch slovenských velikánov. Kým je pre nás dnes?

tiso, nacisti, nemci, vojaci

Tiso fašista a Tiso antifašista

13.03.2017 07:00

Bez 14. marca by nebolo ani 29. augusta, poučuje videofilm z dielne matičných historikov. Prehľad pokusov o rehabilitáciu prvej Slovenskej republiky a jej vodcu ukáže, že to nie je celkom pravda.

škola, dieťa

Školu zvládajú aj v nemocnici

29.03.2017 15:00

Práve sa skončila hodina matematiky, keď priviezli nové školské lavice a stoličky. Nie do bežnej školy, ale do nemocničnej.

ivan korčok

Korčok: Rokovania o brexite budú komplexné

29.03.2017 14:59

Britský veľvyslanec pri EÚ Tim Barrow v stredu odovzdal predsedovi Európskej rady Donaldovi Tuskovi list, podpísaný britskou premiérkou Theresou May, ktorým sa spúšťa brexit.

primacialny palac, mestske zastupitelstvo,

Obvinený bratislavský starosta Milan J. pozastavil členstvo v poslaneckom klube

29.03.2017 14:31

Obvinený starosta bratislavskej mestskej časti Devínska Nová Ves Milan J. pozastavil členstvo v poslaneckom klube bratislavského mestského zastupiteľstva.

dane, odvody, účtovník, peniaze

Brusel zablokoval fúziu London Stock Exchange a Deutsche Börse

29.03.2017 14:31

Európska komisia v stredu zablokovala plánované zlúčenie spoločností London Stock Exchange (LSE) a Deutsche Börse.