Dobročinnosť ako liek i ako jed

Blázon je každý, kto prispieva na charitu, tvrdia jej odporcovia. Mnohých ľudí roztrpčuje už slovo dobročinnosť a proti srsti sú im najmä predvianočné darcovské akcie. Podľa nich neriešia podstatu problémov, naopak, odpútavajú od nej pozornosť. Bohatí donori len predstierajú lásku k blížnemu v núdzi a tešia sa za to úľavám na daniach.

19.12.2016 15:00
charita, druhá svetová vojna, história Foto:
Ku katolíckej charite sa utiekali aj navrátilci bezprostredne po skončení druhej svetovej vojny.
debata (2)

Čo sa týka dobročinných zbierok, väčšina ich výnosov beztak končí vo vreckách správcov nadácií. Skutoční dobrodinci, ktorí rozdávajú oboma rukami takpovediac z dobroty srdca, si vraj tiež nezaslúžia úctu, lebo škodia sebe i obdarovaným – tí si postupne zvykajú na milodary a už ani prstom nepohnú na svoju záchranu. Kde sa vzali tieto názory? Sú tu od nepamäti.

Už stredoveká cirkev rozlišovala dobrovoľnú a nedobrovoľnú chudobu. Tú dobrovoľnú považovala za formu kresťanskej askézy, mala sa ňou dosiahnuť harmónia medzi rôznymi schopnosťami človeka. Morálnou povinnosťou kresťana bolo bojovať len s nedobrovoľnou chudobou. Cirkev vychádzala pritom z Biblie, podľa ktorej prítomnosť chudobných je výzvou k štedrosti. Už v Biblii sa stretávame s prejavmi milosrdenstva, teda spontánnej príchylnosti človeka k človeku a predovšetkým ochoty pomáhať blížnemu v núdzi. Každý má pomáhať chudobným, vdovám, sirotám a neodmietať pomoc. Evanjeliá to umocňujú, veď Kristus požaduje od ľudí, aby boli milosrdní.

Individuálna dobročinnosť sa v stredoveku prejavovala najmä almužníctvom. Už Starý zákon ukladá almužnu ako povinnosť a zároveň ju považuje za zdroj nebeskej odplaty. V Novom zákone sa almužna stáva pilierom všetkého náboženského života. Ale už Tomáš Akvinský (1225 – 1274) učil, že darca má dávať len z prebytočného tak, aby neohrozil darovaním seba alebo svoju rodinu. A obdarovaný sa musí nachádzať vo veľkej biede, keď napríklad hlad ohrozuje jeho život. Navyše, zakladateľ sociálneho učenia katolíckej cirkvi rozlišoval almužny telesné a duševné. Tie prvé mali „nasýtiť hladujúcich, napojiť smädných, obliecť nahých, poskytovať pohostinstvo, navštevovať nemocných a starať sa o nich, vykupovať zajatých a pochovávať mŕtvych“. Duševné almužny zaradil takisto do siedmich kategórií: „učiť nevedomých, radiť pochybujúcim, utešovať trúchliacich, napomínať hriešnikov, odpúšťať urážajúcim, znášať nepohodlných a za všetkých sa modliť“.

Zrejme už prví kresťania zápasili s dilemou, ktorý druh almužny voliť v jednotlivých prípadoch. Z podobných úvah sa zrodila stará múdrosť: Keď dáte hladnému rybu, nakŕmite ho len dnes, keď ho naučíte ryby chytať, nasýtite ho na celý život…

Charita znižuje ochotu pracovať

Možno aj z týchto dôvodov väčšinu darov dostávali sociálne odkázaní (ako im dnes hovoríme) v stredoveku nie priamo, ale prostredníctvom cirkví a jej inštitúcií. Americký historik Thomas Woods v knihe Ako katolícka cirkev budovala západnú civilizáciu (vyšla pred niekoľkými rokmi aj v slovenčine) píše, že prax obetovania darov pre chudobných sa vyvinula už na začiatku kresťanskej charity: „Dary veriacich sa kládli na oltár v kontexte omše… Dávali sa tiež finančné príspevky do kostolnej pokladnice a usporadúvali sa zvláštne zbierky medzi bohatšími veriacimi.“

Zneužívali sa zbierky už vtedy? Ale áno a ako uvádza taliansky historik charitatívnej činnosti Rosario Messina, s týmto nešvárom sa stretávali aj prví kresťania. Pomerne dlho mal starostlivosť o chudobných a chorých v každej obci „pod palcom“ biskup, s rozvojom miest však na všetko nestačil, a tak sa v kláštoroch, špitáloch, chudobincoch či ďalších cirkevných inštitúciách začali vyskytovať prípady sprenevery, obohacovania sa na úkor chovancov a „neúčelného“ vynakladania milodarov. Cirkev preto pridelila biskupom pomocníkov diakonov, ktorí sa špeciálne venovali charite. Taký diakon mal konkrétny obvod, viedol zoznamy chudobných a rozdeľoval medzi nich almužny. Prednosť mali vdovy, siroty a práceneschopní, diakon však mal dbať aj na to, aby v prípade, že mali príbuzných, vrátane vzdialenejších, starala sa o nich rodina. Predmetom charitatívnej starostlivosti boli aj cudzinci na úteku za svoju kresťanskú vieru alebo väznení kresťania.

Mimochodom, medzi cudzincami (dnes by sme povedali migrantmi) sa už aj vtedy našli takí, ktorí sa v hostiteľskej krajine chceli priživiť na jej „sociálnom“ systéme a dostávali podporu neoprávnene. Neskôr sa musel každý uchádzač preukázať tzv. listinou pokoja od biskupa oblasti, z ktorej prichádzal.

V 12. storočí sa katolícka cirkev dostala pod paľbu spoločenskej kritiky za to, že sa vyžíva v túžbe po moci a bohatstve, v pohodlnom živote a nečinnosti. Nepokoje prepukli aj vnútri cirkvi, odštiepili sa od nej rôzne sekty a žiadali, aby sa klérus vrátil k striedmosti raného kresťanstva. Ako reakcia na to vznikli tzv. žobravé rehole. Františkáni sa zriekli vlastníctva akéhokoľvek majetku s výnimkou kláštorov a kostolov. Žili z ručnej práce a z almužien, ktoré si vypýtali (preto ten názov) za kázne a spovede.

Uplynuli tri storočia, prišlo obdobie reformácie s učením nemeckého teológa Martina Luthera (1483 – 1540). Podľa neho by malo byť žobranie zakázané a o svojich bedárov by sa mali postarať mestá. Podobne zmýšľal Lutherov rovesník, španielsky humanista Juan Luís Vives. „Cieľom podpory chudobných nech je, aby sa naučili zarábať si na seba sami,“ hlásal. O sto rokov neskôr rozpracoval túto myšlienku Angličan Thomas Fuller. Ekonomickou analýzou prospešnosti darcovstva dospel k záveru, že dobročinnosť môže znižovať ochotu obdarovaných pracovať. To sa už Európa nachádzala v období osvietenstva a charitatívna činnosť sa postupne zosvetšťovala (sekularizovala), prestala byť výlučnou záležitosťou cirkvi a jej ustanovizní.

Žobráci pod ochranou ľudu

Osvietenský štát začal intenzívnejšie zasahovať do systému starostlivosti o ľudí v hmotnej núdzi. Týkalo sa to v prvom rade žobrákov a tulákov, ktorých počty s hospodárskym rozvojom stále rástli. Nariadenie Márie Terézie z roku 1775 prikázalo „nehodných“ žobrákov umiestňovať do tzv. robotární. Mali to byť špeciálne prevýchovné zariadenia, ktoré však podľa zistení Gabriely Dudekovej z Historického ústavu SAV pripomínali skôr väznice alebo tábory nútených prác. Na slovenskom vidieku sa prísne opatrenia proti žobrákom neujali a represia voči nim vzbudzovala skôr solidaritu s prenasledovanými. „Ešte dlho zostávali symbolom ,posvätnej' chudoby,“ vysvetľuje Dudeková. „Predstava o Bohu, ktorý v podobe žobráka putuje od domu k domu a podľa správania sa voči nemu odmeňuje alebo trestá ľudí, zostala stabilnou súčasťou ľudových tradícií.“

V literárnej spisbe to u nás pred vyše 250 rokmi vyjadril Hugolín Gavlovič. V jeho Valašskej škole – mravov stodole si môžeme prečítať: "Neopúšťaj žádajúcich tvoje útočište,/milosť boskú, a i lidskú zaslúžiš zajiste!

V prvej tretine 19. storočia začali aj v Uhorsku vznikať dobročinné spolky, predchodcovia dnešných neziskových organizácií. Popri cirkevných inštitúciách a mestách (obciach) vytvárali ďalšiu sociálnu sieť predovšetkým pre nezamestnaných, telesne postihnutých, bezdomovcov a siroty. Ľudovít Štúr zakladanie týchto spolkov v Slovenských národných novinách privítal, na druhej strane podrobil kritike organizovanie bálov, večierkov a „iných zábav“ s ich zbierkami na „prilepšenie a pomoc“ chudobným. „Ide tu v prvom rade o zábavu a pomoc je druhotnou, vzdialenou vecou, na ktorú pomyslí len málokto z tých, čo niečo dajú,“ tvrdil Štúr.

Podoba chudoby v 19. storočí na obraze Jozefa... Foto: VOĽNÉ DIELO SNG/WEB UMENIA
sng, obraz, chudoba, Jozef Hanula Podoba chudoby v 19. storočí na obraze Jozefa Hanulu - Almužna (štúdia k obrazu Chudobní).

Koncom 19. storočia sa aj v Uhorsku začal na sociálnej starostlivosti podieľať štát. Najvýznamnejším počinom bolo poštátnenie starostlivosti o siroty. A dôvod? Ako zistila Dudeková, vládu v Pešti k tomuto kroku priviedla najmä vysoká úmrtnosť detí, zverených do opatery neštátnych sirotincov – cirkevných, mestských či spolkových. Od roku 1901 ich začal teda financovať i spravovať štát. V situácii, keď sa demografická situácia v krajine dramaticky zhoršovala (okrem iného masovým vysťahovalectvom), sa už nedalo konať inak. Štát si však vyhradil právo určovať aj smer a podoby činnosti týchto zariadení – tzv. detských azylov a rodinných kolónií. (Na území Slovenska sa nachádzali v Košiciach a v Rimavskej Sobote.) Predmetom kritiky bola nielen výchova v maďarskom duchu. „V praxi neraz dochádzalo k zneužívaniu detskej práce, niektoré kolónie nevyhovovali hygienickým a zdravotným podmienkam,“ poznamenáva Dudeková.

Otázku, čomu dať prednosť v oblasti sociálnej starostlivosti – štátu alebo súkromnému sektoru – zdedila po rozpade Rakúsko-Uhorska aj Československá republika. Zvíťazila stredná cesta a štát začal intenzívne spolupracovať s aktivitami cirkví a dobročinných združení.

Bola dobročinnosť v socializme?

Situácia sa však prudko menila v krízových situáciách, keď veľa ľudí záviselo práve od sociálnej pomoci štátu. Počas veľkej hospodárskej krízy v prvej polovici 30. rokov to už bolo na nevydržanie. Platil tzv. gentský systém, podľa ktorého žiadateľ o finančnú podporu musel spĺňať viaceré dôležité podmienky na jej priznanie. Predovšetkým musel byť poistený a najmenej šesť mesiacov pred podaním žiadosti prijatý do niektorého odborového zväzu.

A tak napríklad z 3 200 regis­trovaných nezamestnaných v Breznianskom okrese bralo podporu iba 41 osôb a z takmer 2 000 evidovaných v Čadčianskom okrese – iba traja. Ale v okresoch Giraltovce, Humenné, Bardejov, Medzilaborce a niektorých ďalších nemal nárok na podporu nikto, hoci tam boli bez práce celé mestečká a dediny!

Podporu vtedy vyplácali nezamestnaným odbory zo štátnej dotácie. Príspevok 150 miliónov korún pre celé Československo sa však pri stále rastúcej armáde ľudí bez práce rýchlo vyčerpal. Komu sa nič neušlo, zostával na krku obce alebo bol odkázaný na pomoc cirkevnej charity či inej dobročinnej organizácie.

Ministerstvo sociálnej starostlivosti síce začalo už v roku 1930 vydávať dlhodobo nezamestnaným týždenné poukážky, za ktoré si mohli vymeniť v určitých dňoch základné potraviny. Takáto "žobračenka“, ako ju ľudovo nazvali, mala hodnotu 20 korún pre ženatých a 10 korún pre slobodných. Čo sa vtedy dalo kúpiť za 20 korún? Napríklad kilo bravčovej masti a kilo práškového cukru. Alebo dve kilá múky a 20 vajíčok. Predstavme si, že z toho mala celý týždeň žiť rodina s tromi maloletými deťmi…

Ale ani žobračenky sa neušli všetkým záujemcom. Ich prideľovanie sa riadilo rôznymi pravidlami. Nemal na ne nárok napríklad vlastník čo i len došteného domčeka, chatrče, niekde na bratislavskom predmestí alebo uchádzač, ktorý predtým neprijal prácu ponúkanú sprostredkova­teľňou. Od roku 1933 pribudla ďalšia podmienka – ako protihodnotu za žobračenku sa musel nezamestnaný bezplatne zúčastniť na verejných prácach. Túto prácu zadávali richtári, notári alebo rôzne úrady. Išlo zároveň o nevyhnutné opatrenie vzhľadom na množiace sa prípady kšeftovania s potravinovými poukážkami, ich zneužívanie.

Ako vtedy fungovala charita? V Bratislave si chudobní mohli kúpiť za korunu lacnú polievku vo verejných vývarovniach, napríklad v Charitase. Ale tí, čo sa ocitli na samom dne biedy, postávali s nádobami pred kláštormi saleziánov či dominikánok, alebo pred chudobincom a čakali tam na zvyšky jedál. Rozmohlo sa žobranie, človek však musel mať na to v duchu tereziánskych zákonov úradné povolenie a žobrať sa smelo iba na určitých miestach, napríklad pri kostoloch na predmestiach.

O tucet rokov neskôr, po Víťaznom februári, zdôvodňovali komunisti svoj radikálny postup v sociálnej oblasti najmä týmto obdobím s deravou záchrannou sociálnou sieťou kapitalistického štátu a bezmocnosťou charity, či už cirkevnej, alebo súkromnej. Ústredný tlačový orgán KSČ Rudé právo charakterizoval vo svojom úvodníku Vianoce 1951 ako „vianoce bez žobrákov, bez almužien, bez falošnej sentimentality, ktorá cez vianoce skúpo otvára ľadové srdia meštiakov, aby siahli zľahka do svojich plných mešcov a obdarovali bedárov“. O vysokú životnú úroveň sa vraj postará vláda robotníkov a roľníkov, čiže pracujúci sami…

Postupovalo sa striktne podľa sovietskeho vzoru. Najprv režim potlačil cirkevnú charitu, ktorá od roku 1950 mohla prevádzkovať už iba charitatívne domy pre rehoľníkov a duchovných, vydávať povolenú náboženskú literatúru a vyrábať hostie či omšové víno. Neskôr prišiel rad aj na necirkevné združenia. V roku 1953 zmizol z námestí Strom republiky, masová akcia spojená s dobročinnými zbierkami, ktorá sa zrodila ešte v roku 1924.

Socialistický štát si zobral na plecia všetku sociálnu starostlivosť a onedlho zistil, že si vzal toho na seba až príliš veľa. Bez dobročinnosti, aj keď skrytej, dobre zamaskovanej, sa vlastne nikdy nezaobišiel a pred historickými vedami ešte len stojí úloha preskúmať, čo všetko takáto charita obsahovala a ako rozmanite sa prejavovala. Aj bez výskumu je však zrejmé, že rôzne svojpomocné aktivity napríklad počas veľkej povodne na Dunaji v roku 1965 mali charitatívny ráz. A čo dlhoročná akcia Z najmä na slovenskom vidieku, koľko v nej bolo dobrovoľnej, bezplatnej práce i dobročinnosti v podobe vecných darov? Dalo by sa tiež veľa hovoriť o fondoch viacerých masových, spoločenských organizácií, ktoré vznikali z členských príspevkov a z ktorých sa čerpali prostriedky na pomoc sociálne odkázaným, aj keď za socializmu sa tento pojem „nenosil“…

Po roku 1989 sa obnovili charitatívne organizácie zakázané komunistami. Nový režim sa zároveň prihlásil k myšlienke moderného sociálneho štátu. Slováci dnes podľa prieskumov poskytujú pomoc najmä príbuzným a susedom viac, ako je európsky priemer. Už menej ich vie rozľútostiť vzdialenejšie okolie. Je to dobré alebo zlé? Primátori aj menších mestečiek (a starostovia väčších dedín) si už zvykli pred Vianocami navariť i podávať guláš pre sociálne odkázaných ľudí v okruhu svojej pôsobnosti. Nezriedka sú to však mestečká a dediny s veľkým počtom nezamestnaných. „Prečo nám radšej nedá prácu?“ pýtajú sa.

Množstvo ľudí sa priživuje na veľkorysej sociálnej politike štátu, ale nemálo ich naďalej zostáva mimo akýchkoľvek sociálnych sietí. Ak sa lepšie prizrieme, máme ich aj vo svojom okolí, žijú, vlastne živoria v každom meste a takmer v každej dedine. Sú to tí „nebeskí vtáci“ absolútne sa nehodiaci do trhovej ekonomiky a konzumnej spoločnosti. Pomôcť im môže iba dobrý človek. A nemusí sa riadiť ani Kristovým učením. Stačí, že počúvne dávny Gavlovičov odkaz: „Když se núdzni utíkajú pod tvoju ochranu,/tehdy podle tvej možnosti podaj im obranu.“

© Autorské práva vyhradené

2 debata chyba
Viac na túto tému: #darcovstvo #Vianoce #nadácia #dobročinnosť