Neberte nám Vianoce

Likvidácia Vianoc je už na dohľad. Tak aspoň píšu a vytrvalo bubnujú na poplach obhajcovia kresťanstva v Spojených štátoch amerických a v niektorých západoeurópskych krajinách. Vzhľadom na multikulturalizmus a politickú korektnosť (vo vzťahu k menšinám) je tam čoraz väčší problém vystaviť betlehem v škole alebo zahrať vianočné koledy v rozhlase. U nás je zatiaľ zdanlivo všetko v pohode. Ale dokedy?

26.12.2016 08:00
debata (47)
Tak nejako vyzeral vianočný stromček v chalupe... Foto: Archív pozitívov Ústavu etnológie/T. Szabó
vianocny-stromcek Tak nejako vyzeral vianočný stromček v chalupe Slováka takmer pred sto rokmi.

Každá doba mala iný súbor sviatkov – vrátane tých najväčších – a iný spôsob ich slávenia. Týka sa to aj kresťanských Vianoc, ktoré sa pod vplyvom zmien v cirkvi i v spoločnosti takisto menili. Treba však pripomenúť, že spočiatku, a pomerne dosť dlho, kresťania príchod Božieho syna neslávili. Od samého začiatku bola pre nich najväčším sviatkom v roku Veľká noc. Podľa dochovaných prameňov mesto Rím slávilo prvýkrát narodenie Ježiša Krista až 25. decembra 336. Prečo práve vtedy? Na ten deň predsa pripadal pohanský sviatok Narodenia večného slnka, ktorý zaviedol cisár Aurelián v roku 274. Ale oveľa dlhšie sa v tom čase konali aj saturnálie, zimné oslavy starorímskeho boha Saturna.

Otázka nie je taká jednoduchá, ako sa na prvý pohľad zdá, a dodnes vyvoláva ostré spory. Presný dátum Ježišovho narodenia totiž nie je známy. Súčasná historiografia už vylučuje rok 1 nového letopočtu, do úvahy prichádza obdobie medzi 2. až 7. rokom starého letopočtu. A spochybňuje sa aj 25. december. Podľa biblickej verzie práve v ten deň sa naplnilo deväť mesiacov od slávnosti Zvestovania Pána, keď Pannu Máriu navštívil anjel, aby jej oznámil, že sa stane matkou dávno očakávaného Vykupiteľa. „Keďže Mária s Božím plánom súhlasila, zostúpil na ňu Duch Svätý a ona počala.“ Kto veľmi verí, uverí aj v nepoškvrnené počatie. Niekomu je asi bližšia verzia o starodávnom sviatku zimného slnovratu, ktorému kresťania dali novú náplň. Už to nebola len oslava príchodu nového svetla v prírode, ale „nového svetla, ktoré nikdy nezhasne“. Čiže svetla duchovného v osobe Ježiša Krista a jeho učenia. Podľa ďalšej verzie vzišli Vianoce zo židovských tradícií (sviatok Chanuka sa slávi približne v rovnakom čase), podobne ako Veľká noc, ktorá sa mala odvinúť od židovského sviatku Pesach.

Kritici katolíckej cirkvi dodnes tvrdia, že prvý kresťanský cisár Konštantín si vybral 25. december na slávenie Vianoc len preto, aby potlačil pohanské sviatky. Kresťania ukradli sviatok pohanom, pričom mu vtlačili celkom iný význam – to je názor radikálnych ateistov. Cirkevní historici namietajú, že všetko bolo naopak: „Zavedením sviatku Večného slnka sa cisár Aurelián pokúsil dodať pohanský význam dňu, ktorý už bol pre rímskych kresťanov dôležitý,“ píše britský historik William Tighe.

A tak by sme mohli ešte pokračovať, ale dôležité je niečo iné. Už takmer osemnásť storočí (!) sa Vianoce slávia ako deň príchodu Ježiša Krista na svet. A práve tak dlho trvá zápas o obsah, podobu a v konečnom dôsledku i o existenciu tohto sviatku.

Zvyky dobré a škodlivé

Už ani Vianoce nie sú to, čo bývalo za našej mladosti, vzdychajú starí ľudia. A myslia predovšetkým na vonkajšie znaky týchto sviatkov, ľudové zvyky a obyčaje, ktoré majú často nie kresťanský, ale naozaj pohanský pôvod. Nič nové pod slnkom. Ľudovít Štúr už pred takmer 170 rokmi o mnohých z nich smutne konštatoval, že „pomaly sa tratia a hynú“. Mal na zreteli najmä neopakovateľné vianočné hry. Ale márna sláva, s postupujúcou urbanizáciou a industrializáciou sa viaceré z týchto obyčajov a tradícií hodili ešte tak na dedinu, nie však do mesta. Predstavme si večeru na Štedrý večer, kde celá rodina sedí za stolom, obopnutým reťazou, o ktorú sa každý opiera nohami. Do skončenia večere sa nikto nesmie pohnúť od stola, pobehuje iba gazdiná, ktorá ostatných obsluhuje. Jesť sa môže len pôstne jedlo, ešte ani opekance nesmú byť omastené. Je sa aj tuho uvarený hrach, stolovníci ho povinne hádžu do povaly, aby tam uvideli hviezdu alebo dokonca anjela. Po večeri, keď sa všetci znovu pomodlia, gazda donesie z pitvora viazanicu slamy, ktorú rozostelie po celej izbe. Aby Pán Boh po celý rok hojnú úrodu požehnal. Kde vziať v meste viazaničku slamy a – načo by aj?

Vianočné hry „hynú“, sťažoval sa Ľudovít Štúr... Foto: Archív pozitívov Ústavu etnológie/M. Kosová
vianocne-hry Vianočné hry „hynú“, sťažoval sa Ľudovít Štúr už v roku 1853.

Už pred vyše sto rokmi písal etnograf a historik Karol Anton Medvecký: Ako dobre, že niektoré zo starých vianočných zvykov zanikli! Spomenul detviansku obyčaj bežať ozlomkrky z Polnočnej omše a z bohoslužieb na Nový rok, predbiehať sa, kto bude prvý doma. Potom vraj celý rok bude aj v práci vynikať. „Tejto nezmyselnej a škodlivej obyčaji padá ročne za obeť veľa ľudských životov, lebo takí rozhorúčení pijú vodu a mnohí si obaria pľúca,“ písal Medvecký v roku 1905. Obariť znamenalo v tomto prípade asi zapáliť.

Iný príklad: Na Prvý sviatok vianočný bolo zakázané niečo robiť. „Ani nevaria, ani statok nečešú, z maštáľ nekydajú, iba čo ho nachovajú, ba dakde v ten deň ani ohňa nekladú,“ opisoval zvyky Detvancov etnograf. Mali už aj vianočný stromček? Nie, katolícka cirkev sa zdobeniu stromčekov na Vianoce dlho bránila ako pohanskému zvyku (v starom Ríme takto vítali Nový rok), koncom 16. storočia však povolila s tým, že vianočný stromček bude symbolizovať večný život prisľúbený Kristom a rajský strom Adama a Evy. Už predtým sa zvyk zapaľovať sviečky na ihličnatom stromčeku rozšíril v niektorých protestantských rodinách v Litve a Nemecku. Vo Viedni sa prvý vianočný stromček objavil až v roku 1816 zásluhou princeznej von Nassau-Weilburg. Na území Slovenska sa nový zvyk začal udomácňovať v druhej polovici 19. storočia, najprv v meštianskych bohatých rodinách.

„Za môjho detstva po slovenských dedinách ešte nebolo vídať vianočné stromčeky so sviečkami a navešanými cukrovinami,“ spomínal jeden z najväčších slovenských národopiscov Jozef Ľudovít Holuby (nar. v roku 1836 v Lubine). „Tento zvyk počal sa až pozdejšie šíriť z miest.“

Pred sto rokmi neboli na Slovensku ani darčeky pod vianočným stromčekom masovým javom, výnimku predstavovali opäť vybrané meštianske rodiny. „Darčeky sa vymieňali už dávnejšie v stredoveku, ale nosil ich Mikuláš,“ upozorňuje súčasná významná etnologička Viera Feglová. „Darčeky od Ježiška prišli až v čase nemeckej reformácie v 16. storočí a nový zvyk sa rýchlo rozšíril po celom kontinente.“

Kým však inde v Európe sa dary dávali 25. decembra „na pamiatku daru, ktorý ľudstvo dostalo od Boha v podobe jeho syna“, u nás sa táto tradícia vyvinula trocha ináč. Ako niekto poznamenal, zaradili sme sa medzi najnetrpezlivejšie národy, lebo vianočné darčeky rozbaľujeme už na Štedrý večer. V minulosti to však neboli nijaké drahé či honosné dary. Podľa spomienok Holubyho z prvej polovice 19. storočia deti na slovenskom vidieku obdarúvali „orechmi, lieskovcami, čerstvým a suchým ovocím“. Spisovateľ Jozef Gregor Tajovský sa narodil takmer o 40 rokov neskôr a v Tajove si už našiel na stromčeku (nie pod ním) aj „cukrové kúsky“, ktoré, ako zistil neskôr, kúpila stará mama za päť groší. „A nedali jej toho ani za kapsu.“

Ale aj zvyk darovať na Vianoce darčeky má základ v starorímskych pohanských sviatkoch. Ktoré vianočné obyčaje možno teda považovať za „čisto“ kresťanské? Koledy? Podľa historikov sa vyskytovali už aj počas sviatkov zimného slnovratu, kresťanstvo im len dalo nový význam oslavou narodenia Krista. Výhradne kresťanský pôvod má napríklad stavanie betlehema – prvý s ním prišiel svätý František z Assisi ešte v 13. storočí. Ako zistila súčasná slovenská etnologička a historička Zora Mintalová Zubercová, na území Slovenska sa jasličky zmenšených rozmerov začali objavovať od polovice 18. storočia, najprv v domácnostiach mešťanov. O sto rokov neskôr by sme ich našli už aj pod stromčekmi na vidieku buď ako malé drevené betlehemy a v kremnickej oblasti maľované, zhotovené z papiera.

Sekularizovaná, zosvetštená podoba Vianoc sa vyvinula najprv vo veľkých mestách. Spisovateľ Martin Kukučín (vlastným menom Matej Bencúr), rodák z Jasenovej, po gymnaziálnych štúdiách v Revúcej, Martine, Kežmarku a Šoproni začal v roku 1885 študovať medicínu na Karlovej univerzite v Prahe. Najbližší Štedrý večer strávil na pozvanie vydavateľa a českého slovakofila Rudolfa Pokorného v kruhu jeho pražskej rodiny. Svoje dojmy neskôr zaznamenal v črte Zo študentských časov: „Nebolo opekancov ani oblátok s medom, ani druhých vecí, čo na Slovensku dodávajú tej večeri zvláštneho starosvetského rázu a povedzme i toľkej poézie. Zato nás prekvapila rozmanitosť, s ktorou Česi vedia pripraviť ryby… Sprvu sme (ich) zalievali plzenským, od Ježiška, no dosť skoro sme nahliadli, že to nie je ich živel… Chytili sme sa červeného mělnického.“

U Pokorných neboli nielen opekance a oblátky, ale ani modlitby za stolom, ani čarovanie s hrachom, ani sa nešlo na polnočnú. Aspoň Kukučín sa o tom vo svojej črte nikde nezmieňuje. Bol však ožiarený vianočný stromec a pod ním vianočné dary – aj pre hostí… Praha predbehla Revúcu, Martin i Kežmarok najmenej o sto rokov…

Zápas o podstatu Vianoc

Revolúcie 20. storočia, počnúc boľševickou a končiac vedecko-technickou i sexuálnou, ešte viac obmedzili vplyv cirkvi, jej postavenie v spoločnosti. Pokračovalo aj zosvetšťovanie Vianoc, v jedných krajinách rýchlejšie, inde pomalšie – podľa toho, kedy do nich dorazili vlny civilizačných premien a ako sa prijímali. Súčasný český teológ a cirkevný historik Tomáš Petráček dáva v tejto súvislosti do protikladu Česko a Slovensko. Česko dnes patrí medzi najateistickejšie krajiny vo svete, kým Slovensko (ale aj Poľsko či Írsko) zostáva prevažne kresťanské a katolícke. „Ich cirkevné elity predsa len vedeli, ako na to, a dokázali rýchlejšie reagovať,“ myslí si Petráček.

Hneď po vzniku Československej republiky vyhlásil Tomáš G. Masaryk heslo „Preč od Ríma!“ Katolíckej cirkvi sa vyčítala jej spolupráca s Habsburgovcami. Úrady podporili vznik a budovanie novej Cirkvi československej, ktorá prvýkrát o sebe dala vedieť na Vianoce 1919, a krídla dostalo aj ateistické hnutie Voľná myšlienka. Predpokladá sa, že v Čechách preto opustilo rady katolíckej cirkvi okolo pol druha milióna ľudí. Na Slovensku mala nová cirkev i ateizmus podstatne menší ohlas, o čo sa postaral najmä Andrej Hlinka. Tu priniesol zásadný obrat až február 1948 a nástup komunistov k moci.

Podľa jedného zo scenárov, vypracovaných v ústredí KSČ, mali tradičné Vianoce najprv prísť o svoj kresťanský obsah a neskôr aj zaniknúť. Ľuďom malo stačiť slávenie Nového roku s niektorými prenesenými vianočnými zvykmi, ako v Sovietskom zväze. Malo ísť o postupný transformačný proces, rozvrhnutý na niekoľko rokov, možno aj desaťročí. Ako napríklad v Bulharsku, kde Vianoce od roku 1968 prestali byť štátom uznaným sviatkom (dnes však sviatkom sú).

U nás sa to nestalo, od začiatku 50. rokov však aj tu štátostrana presadzovala koncepciu Vianoc ako rodinných sviatkov. Vtedajšie noviny písali: "Vianoce boli zbavené poverčivosti a stali sa sviatkom radosti, hojnosti, šťastia a pokoja.“ Rozhlas síce vysielal počas Vianoc aj koledy, ale iba takzvané ľudové, čiže zbavené náboženskej tematiky. Ježiško a svätý Mikuláš museli zmiznúť aj z učebných osnov. Mal ich nahradiť dedo Mráz, prichádzajúci zo sovietskej Čukotky.

Mimochodom, približne v tom istom čase, ako v ZSSR začal dedo Mráz roznášať vo veľkom darčeky tamojším deťom, v Spojených štátoch sa objavil Santa Claus – spoločný produkt firmy CocaCola a hollywoodskych filmových ateliérov. Kým Santa Claus odštartoval na Západe komercionalizáciu Vianoc, dedo Mráz mal na Východe priniesť ich totálne zosvetštenie. Slovenské deti však prijímali starčeka s bradou i Snehulienku s rozpakmi a mnohí rodičia ich považovali za figúrky nanútené zvonku.

„Tradícia deda Mráza oslabovala jednostranne náboženský charakter Vianoc,“ konštatovala Pedagogická encyklopédia, vydaná v roku 1984. Práveže oslabovala – nič menej, ale ani viac. Režimu sa nepodarilo spojiť Vianoce s Novým rokom podľa vzoru ZSSR a najmä na slovenskom vidieku nedokázal zbaviť vianočné sviatky ich tradičného obsahu. V domácnostiach deti naďalej vyzerali Mikuláša, písali listy Ježiškovi…

S odstupom času sa zdá, že to, čo nezmohla ateistická transformácia Vianoc, môže sa podariť novým a novým vlnám ich komercionalizácie po roku 1989. Už počas adventu v roku 2002 vyšiel v Katolíckych novinách článok z pera kňaza Mariána Gavendu pod názvom Nedovoľme vianočnému mužovi nahradiť po Mikulášovi aj Ježiša. Oným mužom mal byť Santa Claus, ktorý po prevrate vytlačil z našich zemepisných šírok deda Mráza a začal nebezpečne ohrozovať i prinavráteného Ježiška.

Na západ od nás, ale najmä za „veľkou mlákou“ sa veci medzitým dostali ešte ďalej, veď komercionalizácia najväčších kresťanských sviatkov tam trvala už takmer pol storočia. Angloamerický publicista Peter Brimelow nazval nový jav „vojnou proti Vianociam“. Išlo o pokusy spochybniť ich pôvod, potláčať slávenie Vianoc na verejnosti a premenovať ich jednoducho na „sviatky“. Reťazec obchodných domov Macy's rozhodol medzi prvými odstrániť z výkladných skríň tradičný nápis „Veselé Vianoce“ a nahradiť ho politicky korektným „Veselé sviatky“. Dôvod? Nekresťanská časť americkej spoločnosti by sa vraj mohla cítiť nepríjemne. V médiách zároveň prepukla ostrá debata na tému, či by štátne úrady mali v predvianočnom období naďalej rozposielať novoročenky s pôvodným nápisom „Merry Christmas“. Veď napríklad moslimovia alebo Židia by to mohli brať ako prejav kultúrneho imperializmu…

Podľa slov Thomasa Piataka, prezidenta konzervatívneho Rockfordovho inštitútu so sídlom v Clevelende (USA), teraz už nejde len o zachovanie „Ježiša vo Vianociach“, ale vôbec o zachovanie „Vianoc vo Vianociach“, ich kresťanskej podstaty. Čaká v dobe globalizácie niečo podobné aj Slovensko?

Keď sme sa pred časom o tom rozprávali s kňazom Antonom Srholcom, ostával miernym optimistom. „Ak Vianoce strácajú niektoré vonkajšie znaky, to ešte nie je žiadna tragédia,“ hovoril. „Zmeny v spôsobe života si predsa žiadajú svoje. Hlavné je, aby sa zo vzťahov medzi ľuďmi nevytrácal Ježišov duch, aby ľudia boli spravodliví, pomáhali si navzájom. A ešte niečo: Vianoce by naďalej mali niesť v sebe rozmer zmierenia. Nielen medzi ľuďmi, ale aj k prírode.“

© Autorské práva vyhradené

47 debata chyba
Viac na túto tému: #kresťanstvo #Vianoce #tradície