Wilsonov hlavolam: Je možný mier bez víťazov?

Nechať Európu, nech sa varí vo vlastnej šťave, a zaujímať sa predovšetkým o Ameriku. Donald Trump nie je originálny, takto zmyšľal už prvý americký prezident George Washington i mnohí jeho nasledovníci. Presne pred 100 rokmi sa však pripravoval na prezidentskú inauguráciu Woodrov Wilson, ktorý sa rozhodol zmeniť politiku USA a postaviť sa čelom k žeravým problémom Európy.

31.01.2017 07:00
Woodrow Wilson, prezident, usa, mier Foto:
Woodrow Wilson v čase, keď sa snažil bojujúcim stranám prvej svetovej vojny sprostredkovať mier bez víťazstva.
debata (3)

Pre jej porobené národy vrátane Slovákov to znamenalo veľkú nádej na záchranu, pre USA – zrod veľmoci s globálnym vplyvom.

Wilsonova podobizeň zdobí dnes 100 000-dolárovku, čiže americkú bankovku s najvyššou hodnotou, vtedy bol krátko po oslave svojich 60. narodenín a onedlho sa mu začínalo druhé funkčné obdobie. Prvýkrát nastupoval do najvyššieho amerického úradu v roku 1913. Ako ho predstaviť čo najstručnejšie? Mal prísnu výchovu, vyrastal v rodine presbyteriánskeho pastora v južanskej Virgínii. „Presbyterián drží slovo,“ zvykol prízvukovať aj ako prezident pri politických rokovaniach. Vychodil niekoľko škôl, sám potom nejaký čas vyučoval dejiny Spojených štátov. Kým sa stal profesorom na Princetonskej univerzite vyštudoval ešte právo a ekonómiu a absolvoval krátku advokátsku prax.

Vtedy bol ešte konzervatívcom, postupne sa však prerodil na liberála a v roku 1910 sa už uchádzal o úrad guvernéra štátu New Jersey za Demokratickú stranu. Aj sa ním stal a už o dva roky s prevahou vyhral prezidentské voľby. Ťažko by sme hľadali väčšieho pacifistu. Hneď po vypuknutí Veľkej vojny v Európe presadzoval Wilson politiku neutrality, čo sa vysvetľovalo aj tým, že slabo poznal dejiny starého kontinentu a že tu bol iba raz ako turista. Skutočné príčiny jeho postoja však ležali hlbšie. Už vtedy volal po „mieri bez víťazstva“. V rozhovore pre New York Times zároveň upozorňoval, že mier bude mať väčšie perspektívy, „ak ani jedna strana nedosiahne riešenie silou zbraní“. Prorocky varoval: „Nespravodlivý mier len spôsobí nové nešťastia.“ Hlavnú pozornosť sústredil 28. americký prezident USA na ekonomiku. Za jeho vládnutia sa posilnila regulačná činnosť štátu, zaviedla sa progresívna federálna daň z príjmu, dozor nad bankovým systémom. Wilson pritvrdil protitrustové opatrenia, sprísnil kontrolu monopolov, znížil dovozné clá, upevnil postavenie odborov.

Pravda, neutralita ešte neznamenala, že ruky preč od vojnovej Európy dával aj americký biznis. Naopak, obchodné vzťahy so štátmi Dohody, čoraz viac podporované vládou USA (napríklad reformou ciel), sa stali samostatným faktorom ovplyvňujúcim priebeh Veľkej vojny. Americké banky úverovali vojnové úsilie Veľkej Británie a Francúzska (do začiatku roku 1917 presiahli tieto úvery sumu 2 miliardy dolárov), americké zbrojovky plnili ich objednávky.

Wilson teda zvíťazil aj v druhých prezidentských voľbách 7. novembra 1916, ale už tesnejším výsledkom, a najmä vďaka hlasom z juhu a zo stredozápadu Spojených štátov. Jeho volebná kampaň sa síce niesla v duchu „ten, kto nás nezavlečie do vojny“, väčšine Američanom i jemu samému však bolo jasné, že USA sa budú musieť rázne postaviť rastúcej agresivite a rozpínavosti cisárskeho Nemecka. Už v máji 1915 nemecká ponorka potopila luxusný zaoceánsky parník Lusitania, ktorý vyplával z New Yorku do Liverpoolu. Zahynulo 1 198 ľudí, z toho 128 občanov USA. Wilson sa vtedy obmedzil na zaslanie ostrej protestnej nóty do Berlína. Mimochodom, o pacifistických náladách vo vládnucich kruhoch Spojených štátoch svedčí fakt, že na protest proti tejto nóte rezignoval minister zahraničia William Bryan, ktorý ju považoval za provokatívnu. Vo funkcii ho nahradil Robert Lansing, zástanca „benevolentnejšej“ politiky neutrality.

Nemci však naďalej útočili na americké lode vrátane pasažierskych, a to pod zámienkou, že prevážajú aj zbrane pre štáty Dohody (čo sa vtedy nezriedka stávalo). V týždňoch nasledujúcich po voľbách sa Wilson ešte raz pokúsil o vybavenie kompromisného mieru v Európe a ponúkol sa za sprostredkovateľa rokovaní. Osemnásteho decembra 1916 vyzval bojujúce strany, aby mu poskytli informácie o svojich skutočných vojnových cieľoch a mierových podmienkach. Odpovede Wilsona rozčarovali, lebo tak štátom Dohody, ako aj Trojspolku (ústredných mocností na čele s Nemeckom) išlo v podstate o to isté – o územné zisky, o nové prerozdelenie kolónií a trhov atď.

Nikto nechcel z tejto vojny vyjsť porazený, každý chcel byť víťazom, čo bolo v príkrom rozpore s Wilsonovou tézou o spravodlivom a trvalom mieri.

Vízia trvalého mieru a tvrdá realita

Dohoda zverejnila svoju odpoveď na prahu nového roka 1917. Medzi hlavnými podmienkami ukončenia vojny uviedla stiahnutie nepriateľských vojsk z Belgicka, zo Srbska a z Čiernej Hory, obnovenie týchto štátov s príslušným odškodnením, odchod z okupovaných území Francúzska, Ruska a Rumunska, zbavenie Európy pruského militarizmu atď. Mimochodom, išlo o podmienky, ktoré o dva roky predložia štáty Dohody v úvodnej časti Versaillskej mierovej konferencie.

Nás môže zaujímať, že štáty Dohody sa už v odpovedi na Wilsonovo posolstvo prvýkrát zmienili o Čechoch a Slovákoch. Medzi svoje ciele totiž v 8. bode zaradili aj „oslobodenie Talianov, Rumunov a Čechoslovákov z cudzej nadvlády“. Čiže rozbitie Rakúsko-Uhorska? To zase nie. Začiatkom roku 1917 spojenci, a tobôž nie Spojené štáty, ešte nepočítali s rozčlenením habsburskej monarchie. Súčasný český historik Ivan Šedivý si myslí, že išlo najskôr o vyhrážku adresovanú Viedni predovšetkým francúzskymi diplomatmi. Lebo práve oni dostali „Čechoslovákov“ do odpovede Wilsonovi, aj to až na poslednú chvíľu. Chceli zrejme popchnúť Rakúsko-Uhorsko k uzatvoreniu separátneho mieru a tým pripraviť Nemecko o jeho najväčšieho spojenca.

Tajné rokovania v tomto smere sa začali vlastne už v decembri 1916 a pokračovali koncom januára nasledujúceho roku. Z poverenia cisára Karola I. ich viedol jeho švagor princ Sixtus Bourbonský, Karol sľúbil primäť Nemecko, aby vydalo Francúzsku anektované Alsasko-Lotrinsko s podmienkou, že Rakúsko-Uhorsko sa zachová ako štátny útvar aj po vojne. Princ o tom niekoľkokrát hovoril s najvyššími predstaviteľmi krajiny galského kohúta i Albiónu. Prezident Raymond Poincaré s riešením údajne súhlasil, britskému premiérovi Davidovi Lloydovi Georgeovi nestačilo, preto rokovania v máji 1917 stroskotali.

Vráťme sa však k odpovedi Dohody. Čiže slovko „oslobodenie“ v jej 8. bode neznamenalo ešte požiadavku samostatnosti pre „Čechoslovákov“. Podľa Edvarda Beneša sa však československá otázka stala vďaka tomuto textu medzinárodným problémom. Aj Tomáš G. Masaryk ako vodca zahraničného odboja to označil za úspech, pôvodne sa totiž v odpovedi malo hovoriť všeobecne o Slovanoch, aby nepopudila Poliakov alebo niektoré balkánske národy.

Pohľadnica z roku 1920. Wilson sa u nás tešil... Foto: WOODROW WILSON PRESIDENTAL LIBRARY ARCHIVES
masaryk, wilson, prezident, usa Pohľadnica z roku 1920. Wilson sa u nás tešil veľkej popularite, takmer po ňom pomenovali Bratislavu. S Masarykom sa prvýkrát stretli v júni 1918 v Bielom dome.

Vidina wilsonovského mieru sa však rýchlo rozplývala pri čítaní podmienok, ktoré predložilo wilhelmovské Nemecko. Berlín trval na anexiách a kontribúciách na úkor Francúzska a Ruska, požadoval pre Nemecko časť anglických a francúzskych kolónií, protektorát nad Belgickom atď. Wilson sa však nevzdával a dal Lansingovi pokyn, aby dôverne zistil u bojujúcich strán, či existujú vôbec predpoklady a nádej na zvolanie mierovej konferencie pod egidou USA. Kým štáty Dohody s niečím takým formálne súhlasili, Berlín dal diplomatickými kanálmi jasne najavo, že Nemecko si neželá účasť USA na podobnej konferencii. Amerického prezidenta takáto odpoveď rozčúlila, podľa svedectiev jeho najbližších spolupracovníkov bol dokonca odhodlaný vyhostiť dlhoročného nemeckého veľvyslanca v USA Johanna von Bernnstorffa. A to ešte nevedel, že približne v rovnakom čase, 8. januára, padlo v Berlíne rozhodnutie začať v blízkom čase neobmedzenú ponorkovú vojnu.

Nebol by to však Wilson, aby neurobil ešte jeden pokus, svojím spôsobom posledný test nemeckej neoblomnosti. V pondelok 22. januára 1917 vystúpil pred členmi amerického senátu s posolstvom, ktoré nazval v zmysle svojho kréda Mier bez víťazstva. Zopakoval v ňom svoje tézy o tom, že spravodlivý a trvalý mier možno dosiahnuť len na základe rovnoprávnosti a sebaurčenia národov. Vyzval štáty vedúce vojnu v Európe, aby demobilizovali svoje armády a mali v úcte slobodu plavby vo svetových moriach. Jadrom tohto prejavu však bolo tvrdenie, že USA majú právo zúčastniť sa na usporiadaní sveta po Veľkej vojne, prispieť do stavby nového medzinárodného poriadku. Ako píše Henry Kissinger v knihe Umenie diplomacie, tento poriadok mal spočívať na princípe, a nie na moci, na zákone, a nie na záujmoch. Kto ho však bude zabezpečovať? Podľa Wilsona „jednotná silná skupina národov, ktorá by bola správcom svetového mieru“. Išlo o prvý hrubý náčrt budúcej Spoločnosti národov.

„Mier bez víťazstva je vlastne mier, ktorý nezničí ašpirácie žiadneho národa,“ vysvetľoval jeden člen senátu spravodajcovi britského denníka Daily Mail. V nasledujúcich dňoch Wilson pozorne sledoval zahraničné ohlasy na svoj prejav. V štátoch Dohody ho prijali navonok priaznivo. Ruské ministerstvo zahraničia vyjadrilo súhlas so „širokými humanistickými princípmi“ Wilsonovho plánu, francúzski socialisti – poslanci tamojšieho parlamentu – označili prejav za „chartu civilizovaného sveta“, podporili ho aj britskí tradeunionisti. Po rokoch sprístupnené archívy však odhalili, že v interných diskusiách vlády spojencov Wilsonove posolstvá zhodne spochybňovali, ba priam vysmievali. Za nezmysel považovali už východiskovú premisu „mier bez víťazstva“. Ako možno dosiahnuť oslobodenie Poľska alebo presadiť právo na sebaurčenie národov porobených Rakúsko-Uhorskom či Nemeckom bez víťazstva spojencov? – čudovali sa. „Pre spojencov bola Wilsonova fráza urážkou, pre Nemcov – vtipom,“ napísal v memoároch David Lloyd George.

Amerického prezidenta však najviac zaujímali reakcie Nemecka. „Všetka česť Wilsonovmu idealizmu, ale sotva s ním bude mať úspech,“ napísal už o dva dni v komentári denník Kreuzzeitung. A Berliner Tageblatt ešte dodal: „Keby Wilson žil v Európe, tak by pochopil, že Dohoda svojím konaním dávno znemožnila akýkoľvek mier.“ Nemecké médiá sa zhodli v závere, že Wilsonovo posolstvo nemá praktický význam. Nemecká vláda zvolila namiesto slov skutky – 21 ponoriek dostalo rozkaz vyplávať na more a potápať všetky pohyblivé ciele nepriateľskej koalície. Až 31. januára doniesol Wilsonovi veľvyslanec Bernnstorff nótu svojej vlády, ktorú dvanásť dní schovával v trezore. Oznamovalo sa v nej, že nemecké ponorky potopia všetky lode v pásme okolo Britských ostrovov, Francúzska, Talianska a vo východnom Stredozemnom mori. Výnimka sa udeľuje jednému (!) americkému civilnému plavidlu týždenne na trase New York – Falmouth, ak, pravda, bude označené bielym a červeným pásom a nebude prevážať kontraband.

To už bolo urážlivé, doslova ponižujúce. „Vo Wilsonovi sa vtedy akoby čosi zlomilo,“ napísal jeho prvý životopisec Charles Seymour. Pochopil, že jeho iniciatívy sú hlasom volajúceho na púšti? „Ani jeden bojujúci tábor nebol pripravený na takýto mier,“ myslí si slovenský historik Dušan Kováč. „Obe strany ešte verili, že môžu vojnu vyhrať.“ O tri dni Biely dom oznámil prerušenie diplomatických stykov s Nemeckom.

Nemecko Ameriku veľmi podcenilo

Wilsona nazývali mnohí jeho súčasníci idealistom. On sám sa preslávil výrokom „Amerika je spoločenstvom idealistov“. Bol možno svojho druhu politickým rojkom, vizionárom, ale nebol naivný, vedel robiť aj realistickú politiku a dokázal s ňou mať úspechy. Bol presvedčeným pacifistom, ale aj v období, keď Spojené štáty zachovávali neutralitu, vyskúšala jeho vláda silové metódy v zahraničnej politike, najmä vo vzťahu k niektorým štátom Južnej Ameriky. Zároveň pripravoval krajinu na možnú vojnu. Veď práve počas Wilsonovho prezidentovania sa USA stali vojenským gigantom. Jeho dôraz na ekonomiku a industrializáciu sa zúročil aj v tomto ohľade.

Tento prezident dával jednoznačne prednosť mierovým rokovaniam. No keď vo februári 1917 vyšlo vďaka britskej rozviedke najavo, že Berlín ponúkol vláde Mexika rôzne benefity, ak sa v prípade možného ozbrojeného konfliktu Nemecka a USA postaví na jeho stranu, pohár trpezlivosti sa prelial. A ukázalo sa, že vizionár Wilson mal v prípade krachu svojho plánu „Mier bez víťazstva“ v zálohe plán B: „vyhlásiť vojnu, aby sa skoncovalo so všetkými vojnami“, tak to vtedy formuloval. Dospel k záveru, že Veľká vojna sa stala hrozbou pre celé ľudstvo. Stávala sa naozaj svetovou.

Súčasný americký historik John Coogan si myslí, že zrieknutie sa prvého plánu a neutrality znamenalo pre Wilsona „osobnú tragédiu“, lebo tým pomohol zabezpečiť rozhodujúce víťazstvo spojencov, čo potom znemožnilo trvalý mier. Kissinger to považuje skôr za paradox a iróniu dejín. Myšlienku "mieru bez víťazstva“ však nepovažuje za stratenú. Žije ako otáznik, ako výzva…

Wilson sa do vojny nevrhal bezhlavo a aj v tomto smere volil novátorské postupy. Kongres požiadal o súhlas vyhlásiť vojnu Nemecku až 2. apríla a Rakúsko-Uhorsku vyhlásili Spojené štáty vojnu dokonca v decembri 1917. Neuzatváral spojenecké zmluvy s Britániou ani s Francúzskom, USA radšej vystupovali voči Dohode ako „asociovaná“ krajina. Aj to umožnilo Spojeným štátom, aby sa postupne stávali globálnym hráčom č.1. Vstup USA do vojny znamenal veľkú zmenu aj pre Slovákov. Nadšene reagovali najmä americké krajanské spolky združené v Slovenskej lige. Už vo februári písali Wilsonovi, že má ich plnú podporu a prosili ho, aby sa zasadil za oslobodenie Slovákov a ich spojenie s Čechmi v samostatnom štáte. O niečo neskôr začali s miliardovou zbierkou, ktorá mala poslúžiť na vyslanie výprav dobrovoľníkov na bojiská do Francúzska. V júni 1917 navštívil totiž Spojené štáty Milan Rastislav Štefánik, aby vykonal ich nábor. Do úvahy však mohli pripadať iba tí Slováci a Česi, ktorí ešte nemali americké občianstvo. Ostatní museli podľa zákona narukovať do armády USA.

A čo Slováci doma? Slovensko v tom čase ešte spalo. Čechy a Morava takisto. Domáci politici združení v Českom zväze protestovali proti plánom Dohody „oslobodzovať Čechoslovákov“, opakovane sľubovali lojalitu cisárskej Viedni, čím spôsobili značné problémy Masarykovi, Štefánikovi a československému zahraničnému odboju. Ale o tom inokedy.

© Autorské práva vyhradené

3 debata chyba
Viac na túto tému: #prezident #USA #Československo #história #Tomáš Garrigue Masaryk #Woodrow Wilson