Pred štvrťstoročím usporiadal Historický ústav SAV v Častej-Papierničke prvú a na dlhé roky jedinú vedeckú konferenciu venovanú Jozefovi Tisovi, na ktorej sa zišli historici rôzneho zamerania z domova i zo zahraničia, aby sa pokúsili zhodnotiť túto rozporuplnú osobnosť nie ideologicky, ale odborne.
„Boli sme otvorení všetkým názorom, pustili sme medzi seba aj Tisových obhajcov – Františka Vnuka, Milana S. Ďuricu a dokonca Karola Murína, osobného tajomníka prezidenta Slovenského štátu,“ spomína Dušan Kováč, vtedy riaditeľ ústavu. „Všetci sa tam však postupne strápnili. Neboli totiž schopní odborne argumentovať, zrejme dokázali vystupovať len medzi svojimi stúpencami. Strápnili sa a potom sa aj stiahli, prestali mať záujem o naše akcie a robili si len vlastné.“
Profesor Ďurica z univerzity v Padove napríklad tvrdil, že „národný odpor voči nacizmu“ viedol sám Jozef Tiso a začal ho vraj už 13. marca 1939, keď počas stretnutia s Adolfom Hitlerom odmietol vyhlásiť samostatnosť Slovenska priamo z Berlína. „Tiso Hitlerovi nepodľahol,“ prízvukoval Ďurica, „vyžiadal si telefonické spojenie s Prahou, aby zaistil legálne zvolanie slovenského snemu.“ Na vysvetlenie: podľa platnej ústavy Československej republiky mohol snem zvolať iba jej prezident, v tom čase ním bol Emil Hácha.
Zaujímavé, že Hitler tento spôsob v zásade akceptoval. Jeho minister propagandy Joseph Goebbels si vzápätí zapísal do denníka: "Žiadna revolúcia, všetko musí byť legálne s odkrytými kartami… Skoro tomu nemôžem ani uveriť, ide to až príliš hladko.“
Tiso sa vrátil do Bratislavy a snem na druhý deň vyhlásil samostatnosť. Ďurica to nazýva začiatkom „protinacistického odporu“, ktorý podľa neho „urputne“ pokračoval o pár dní neskôr, keď niektoré jednotky Wehrmachtu pri obsadzovaní Čiech a Moravy sa dostali až na Slovensko. Slovenská vláda potom diplomatickou cestou opakovane žiadala, aby sa stiahli na územie protektorátu.
Ďalší účastník konferencie František Vnuk sa vrátil z exilu v Austrálii, kde vyštudoval históriu až dodatočne, predtým absolvoval vysokoškolské technické štúdium. Na konferencii v Častej-Papierničke prirovnal tzv. Tisov proces v roku 1947 k politickým procesom v prvej polovici 50. rokov a žiadal jeho revíziu s rehabilitáciou odsúdených. Vystupujúci v diskusii však odmietli takúto analógiu, pojednávanie pred Národným súdom nebolo predsa vykonštruované a obžalovaní neboli nevinní ľudia.
Na konferenciu pricestoval z Kanady Jozef Kirschbaum, do leta 1940 generálny tajomník HSĽS, neskôr pôsobil v slovenskej armáde a v diplomatických službách. „Ani jeden slovenský politik, okrem doktora Tuku, neuvažoval o tom napodobňovať nemecký vzor,“ vyhlásil, „chceli sme budovať Slovensko kresťanské.“ Pridal sa aj Murín: „Tiso nemal rád nemeckú politiku.“
Ak ju skutočne nemal rád, prečo potom koncom roku 1941, keď Slovensko vyhlásilo vojnu Spojeným štátom a Veľkej Británii, sa vyznával z oddanosti führerovi a potvrdzoval „najužšiu spoluprácu s veľkonemeckou ríšou“? Ba on sa zaprisahával: „My s Adolfom Hitlerom vydržíme až do konca!“ A, na rozdiel od iných, Tiso po boku Hitlera aj verne vydržal. Až do konca.
Konferencia sa konala začiatkom mája 1992, spoločný štát Čechov a Slovákov mal existovať už iba osem mesiacov. Obdivovatelia Tisovej Slovenskej republiky dúfali, že tá nová bude na ňu nadväzovať. Ich časopis Slovenský národ v predvečer zániku federácie napísal: „Prvý január 1993 by nikdy nebol bez 14. marca 1939… Bez nadľudského úsilia Dr. Jozefa Tisa – prvého slovenského prezidenta – by sme sa možno tohto dátumu nikdy nedožili.“
Prišlo však rozčarovanie, nádeje pohrobkov slovenského národného socializmu sa nenaplnili. „Nebolo to možné politicky a ideologicky, pretože teraz išlo už o demokratický, a nie totalitný štát,“ vysvetľuje historik Valerián Bystrický. „Moderná slovenská politika sa jednoznačne dištancovala od dedičstva vojnového štátu.“
S podporou otcov biskupov
Pokusy obhájiť Slovenský štát a rehabilitovať Tisa však pokračovali aj po vzniku demokratickej Slovenskej republiky. Tisovi priaznivci našli podporu u niektorých vysokých cirkevných hodnostárov.
„Jeho smrť pokladám za mučeníctvo za národ,“ povedal o Tisovi v auguste 1993 košický sídelný biskup Alojz Tkáč. „Kormidloval štát medzi Skyllou a Charybdou, bol prezidentom, ktorý pre národ pracoval, obetoval sa za neho, miloval ho“ vyzdvihoval Tisove zásluhy v kázni na oslavách Andreja Hlinku v Ružomberku. „Bol čestným statočným mužom. Bol prezidentom s veľkou dávkou zodpovednosti… Preto som osobne presvedčený o jeho nevine.“ Čiže vyšiel z politiky bez poškvrny? Podľa biskupa musel aj Tiso občas voliť menšie zlo, ale robil tak s nevôľou a len preto „lebo sa mu nemohol vyhnúť“.
V tom čase sa pri pokusoch obhájiť Tisa rozšírila téza o tak trocha mäkkom a trocha naivnom prezidentovi, ktorý vraj o mnohom, čo sa dialo za jeho chrbtom, ani nevedel. Za všetko zlé, čo sa stalo na Slovensku v rokoch 1941 – 1945, mohli vraj radikáli vo vedení ľudovej strany, takí ako Tuka alebo Mach, ktorí posluhovali hitlerovcom. Tiso vraj viedol umiernené krídlo, ktoré sa snažilo zabrániť najhoršiemu. Seriózne historické výskumy vyvracajú tieto mýty. Tiso zvádzal nejeden boj o moc s radikálmi, zároveň však bol schopný s nimi v mnohých záležitostiach spolupracovať na dosiahnutí cieľov, za ktoré ako kňaz nechcel byť morálne zodpovedný. Týka sa to i tzv. riešenia židovskej otázky.
Americký historik James M. Ward, autor prvej vedeckej biografie Jozefa Tisa v anglofónnom svete, neverí tvrdeniu, že deportácie sa dohodli za jeho chrbtom, proti jeho vôli, a že nemal moc aspoň stavať im prekážky: "Jeho vyhlásenia na jeseň a v zime 1941–1942 dokazujú, že smeroval k radikálnejšiemu postoju v židovskej otázke. Navyše sa jeden týždeň na izolovanom mieste zúčastnil tajných rokovaní s Tukom a ďalšími vládnymi činiteľmi. Tieto rokovania prebehli bezprostredne predtým, ako Slováci odmietli nemecké požiadavky na viac slovenských pracovných síl. (Židia boli čoskoro na to ponúknutí ako náhrada.)
Foto: Wikipedia
Ako by toto všetko mohla byť len náhoda? Hlavne keď vieme, ako Tiso deportácie po ich spustení podporoval, nehanebne argumentujúc, že ak do Nemecka môžu ísť pracovať Slováci, rovnako tam môžu ísť aj Židia. Podľa záznamu rokovania s maďarským poslancom Ferencom Ronkayom z roku 1943, čiže z obdobia pokusov o obnovenie deportácií, Tiso dokonca vyhlásil, že je jeho "posvätným presvedčením“ oslobodiť Slovensko od Židov "tak skoro, ako je to len možné”.
Pokusy a pokusy
Po roku 1989 sa za rehabilitáciu Tisa nepostavil ani jeden z vrcholných politikov. Vladimír Mečiar ešte v júli 1990, keď sa stal prvýkrát slovenským premiérom, kritizoval odhalenie pamätnej tabule Tisovi v Bánovciach nad Bebravou. Bol z toho vtedy medzinárodný škandál. „Ide zrejme o prvého vojnového zločinca, ktorý má v Európe pamätnú tabuľu,“ písali zahraničné médiá.
V roku 1995, to už vládlo Mečiarovo HZDS v koalícii so SNS a ZRS, však vyšla v Slovenskom pedagogickom nakladateľstve Ďuricova kniha Dejiny Slovenska a Slovákov ako pomocná učebnica. Absolútne nekritická k vojnovému Slovenskému štátu a jeho prezidentovi. Obsahujúca viaceré antisemitské resentimenty. Čo sa týka starších dejín – viac mytologická ako historická. Zásluhou vtedajšej ministerky školstva, nominantky SNS, kniha vyšla dokonca s finančnou podporou Európskej komisie (program Phare). Len odpor väčšiny historikov a tlak Bruselu spôsobil, že túto „učebnú pomôcku“ stiahli o dva roky neskôr zo škôl.
V októbri 1996 slávnostne, za účasti niekoľko sto ľudí, otvorili v Bytči rodný dom a pamätnú izbu J. Tisa. V pozadí tohto projektu mala stáť akási „Spoločnosť priateľov zahraničnej Matice slovenskej“. „Pre náš národ bol Tiso výnimočnou a vynikajúcou osobnosťou.“ Tak odpovedal na otázku ČTK – čo na to hovorí – Rudolf Baláž, vtedajší predseda Konferencie biskupov Slovenska. Ďalšou veľkou príležitosťou a nádejou pre stúpencov Tisa bolo 50. výročie jeho popravy. V polovici apríla 1997 sa na viacerých miestach Slovenska objavili výzvy na uctenie si pamiatky „mučeníka“. V Čajkovciach pri Nitre odhalili pozlátenú dvojmetrovú sochu vojnového prezidenta. Na slávnostnom akte sa zúčastnil aj primátor mesta pod Zoborom.
Tieto a ďalšie akcie však vyvolali silné reakcie. Protestovali rôzne organizácie, židovské komunity, Slovenský zväz protifašistických bojovníkov, niektoré politické strany. Nečakané odmietnutie prišlo zo zahraničia. Starosta Alltötingu, bavorského pútnického mesta slovenských neoľudákov (Tiso sa ukrýval v tamojšom kláštore po úteku z Bratislavy koncom vojny), nečakane zakázal zhromaždenie pri príležitosti okrúhleho výročia popravy. Vraj si nepraje, aby sa v meste konali fašistické alebo nacionálnosocialistické podujatia, povedal novinárom.
Medzitým odhalili menšie tabule v Oščadnici a v Rajci – tam všade kedysi Tiso pôsobil ako kaplán. Vo Varíne pomenovali jednu ulicu po tomto „nástupcovi“ Svätopluka. Naďalej však išlo o dosť ojedinelé javy bez masovejšej podpory. Väčší rozruch spôsobila azda len doska na budove Katolíckeho domu v Žiline, ktorá sa objavila 14. marca 2000. „Ja skutočne obdivujem nášho prvého prezidenta Jozefa Tisa,“ vyznal sa pri tejto príležitosti vtedajší primátor Ján Slota.
Potom bol s Tisom nejaký čas pokoj. Len každý rok 14. marca hŕstka jeho stúpencov pod vedením Stanislava Pánisa manifestovala pri symbolickom hrobe prezidenta na Martinskom cintoríne v Bratislave. Výskum verejnej mienky, ktorý v roku 2004 uskutočnil Ústav politických vied SAV, obdivovateľov Tisa nepotešil. V rebríčku postáv novodobých dejín Slovenska, ktoré pozitívne najviac ovplyvnili vývoj spoločnosti, skončil prezident vojnového štátu až na 12. mieste. A čo sa týka najvýraznejšieho negatívneho vplyvu, obsadil Tiso dokonca 2. miesto.
Ten istý pápež
Tisov fanklub zrejme usúdil, že zmene nálad by pomohlo cirkevné blahorečenie kňaza – prezidenta vojnového štátu, ktorý bol blízkym spojencom Hitlerovho Nemecka. Vatikánu to odporučil Ďurica v čase, keď sa blížilo 120. výročie narodenia Tisa a 60. výročie jeho popravy. A čo na to Svätá stolica? .,,O blahorečení Jozefa Tisa sa v súčasnosti neuvažuje," odpovedal na priamu otázku Pravdy v októbri 2006 hovorca Konferencie biskupov Slovenska.
Medzitým sa však na verejnosti začali objavovať mladíci a devy v rovnošatách nápadne pripomínajúcich uniformy príslušníkov Hlinkovej gardy. Viedol ich stredoškolský učiteľ Marian Kotleba, ktorého oslovovali „vodca“. Oslavovali vojnový Slovenský štát. Slovenské národné povstanie odsudzovali ako „protislovenský boľševický puč“, počas prejavov skandovali heslá „Sláva Tisovi!“ a „Nech žije vodca!“ Keď v roku 2005 Kotleba oznámil, že si dal združenie Slovenská pospolitosť zaregistrovať ako stranu, politológovia predpovedali, že na Slovensku takýto extrémistický politický subjekt nemá šancu na úspech. V marci toho istého roku na spomienkovej slávnosti k výročiu vzniku Slovenského štátu Kotlebovi požehnal arcibiskup Ján Sokol.
O necelé dva roky ten istý arcibiskup vyslovil obdiv Slovenskému štátu a Tisovi už z televíznych obrazoviek. „Za pána prezidenta Tisa tu bol blahobyt a nič nám nechýbalo,“ povedal v rozhovore pre TA3. „Čudujem sa, že jeho eminencia nerozlišuje, komu sa za Tisa žilo dobre, a komu zle, lebo úplne ináč na tom boli arizátori a ich obete,“ zareagoval historik Stanislav Mičev. Ozval sa aj premiér Robert Fico, ktorý Tisa označil za „zodpovedného za deportácie nevinných ľudí židovského a rómskeho pôvodu do vyhladzovacích koncentračných táborov“. O dva roky neskôr Sokol požiadal o uvoľnenie z postu trnavského arcibiskupa. Vystriedal ho Róbert Bezák, podľa ktorého mal Tiso abdikovať hneď po tom, čo sa dozvedel, ako sa ubližuje slovenským Židom. O tri roky bol Bezák z postu odvolaný tým istým pápežom…
Čo by bolo, keby sa nebolo stalo
Za 25 rokov sa teda Tisa a jeho režim nepodarilo rehabilitovať. Tisovi stúpenci sa však nevzdávajú. Kotlebova strana sa medzitým dostala do parlamentu a dnes je podľa niektorých prieskumov preferencií už na treťom mieste. Už vlani žiadal Kotleba predsedu Národnej rady, aby 18. apríla zaradil do programu zasadnutia minútu ticha. Na ten deň totiž pripadá výročie popravy Tisa. Čo asi pripravujú kotlebovci na nadchádzajúce 70. výročie?
Matiční predstavitelia volia iný, takpovediac sofistikovaný prístup a berú si na pomoc metódu alternatívnych dejín: čo by bolo, keby sa to nebolo stalo? Vzdelávací videofilm Bez 14. marca, ktorý tak zaujal dokonca špeciálnu prokuratúru, mal vraj vyvolať diskusiu o údajne tabuizovaných témach. Nepripravenému a málo informovanému divákovi však navodzuje dojem, že Tiso bol vlastne záchrancom slovenského národa, lebo zabránil rozkúskovaniu Slovenska medzi „číhajúcich susedov“. Pomlčal o tom, že Hitler Tisa vlastne „dokopal“ k vyhláseniu samostatnosti Slovenska a o tom, prečo führerovi takýto stav vtedy vyhovoval. Vôbec sa nezmienil o nacistických plánoch so Slovákmi po víťaznej vojne: časť sa mala ponemčiť, časť zotročiť.
Ako námet pre toto škandalózne video slúžil zrejme rozhovor predsedu Matice v Slovenských národných novinách pred piatimi rokmi. Tam sa objavuje prvýkrát aj senzačná myšlienka, že „bez prvej Slovenskej republiky by nemohlo vzniknúť Slovenské národné povstanie“. Marián Tkáč pripísal vtedy jej autorstvo matičiarke Eve Kristínovej a dodal: „Keď toto dokážeme pochopiť s pokojnou hlavou, začneme chápať aj logiku našich dejín.“
Už chápete?