Jan Masaryk: život v tieni otca

Mnohými cenami ovenčený česko-slovenský film Masaryk konečne dorazil aj na Slovensko. Je o mladšom synovi prezidenta Tomáša G. Masaryka, o politikovi a ministrovi zahraničných vecí, ktorého tragická smrť dodnes vyvoláva otázniky. Uvedenie tohto diela v našich kinách je príležitosťou priblížiť zložitú osobnosť Jana Masaryka na základe historických faktov a zároveň ozrejmiť aj jeho vzťahy k Slovákom a Slovensku.

29.03.2017 07:00
Jan Masaryk Foto:
Jan Masaryk už ako minister zahraničia povojnovej Československej republiky.
debata

Rodina T. G. Masaryka, vtedy profesora Karlovej univerzity v Prahe, začala letovať na Slovensku v roku 1887. Jan sa narodil o rok skôr, to už matka „Amerikánka“ Charlotte Masaryková vychovávala brata Herberta a sestru Alice. Letný byt si prenajímali na Bystričke u majiteľa tamojšej „kúrie“ Lehotského. Profesor Masaryk sa rozhodol pre Bystričku aj preto, že ležala blízko Turčianskeho sv. Martina, vtedajšieho centra slovenskej kultúry, a on chcel lepšie poznať názory slovenskej inteligencie. Postupne sa zblížil najmä so Svetozárom Hurbanom Vajanským, Jozefom Škultétym, Jurajom Čajdom, Ambrom Pietrom a Andrejom Halašom. „Tykali sme si, rodiny sa navštevovali, priateľsky sme sa schádzali,“ spomínal po rokoch Masaryk, už ako prezident ČSR. Všetko sa skomplikovalo, keď profesor začal na prelome storočí podporovať skupinu hlasistov (Vavro Šrobár, Pavel Blaho), ktorá vystúpila s kritikou politiky a ideológie Slovenskej národnej strany, jej martinskej bašty.

„Jeník“ Masaryk sa v tom čase oddával detským hrám a počas letovania na Slovensku pochytil čo-to zo slovenčiny. V dospelosti si ju uvádzal v dotazníkoch medzi cudzími jazykmi, ktoré ovládal. Podľa vyjadrení T. G. Masaryka bola jeho rodina v letnom byte na Bystričke pred prvou svetovou vojnou desať- alebo dvanásťkrát. Medzitým sa profesor dostal do sporu s Vajanským ohľadne rusofilstva, keď ten vyčítal Masarykovi „židovský liberalizmus“. „Človek, ktorý berie peniaze za svoje pôsobenie, nie je lepší, ak ich dostáva od baťušku, a nie od žida“, písal Masaryk v lete 1891 literárnemu historikovi Jaroslavovi Vlčkovi. Zrejme narážal na Vajanského čulé styky so slavianofilskými kruhmi v cárskom Rusku. O niekoľko rokov nasledovala úplná roztržka, v tom čase Vajanský už popudzoval proti Masarykovi aj spoločných priateľov. Nestálo by to možno za zmienku, keby sa vzájomná averzia neskôr nepreniesla aj na synov oboch dejateľov.

Chcel byť hudobníkom

Zatiaľ však Vladimír Svetozár Hurban i Jan Masaryk navštevovali školy, prvý v Martine a potom v Bratislave, druhý stále v Prahe. Obaja mali problémy s maturitou, prvý nedokončil bratislavské lýceum, ale napokon zmaturoval na reálke v Hodoníne. Na druhej strane mladý Masaryk neprišiel ani na druhý raz protekčne vybavenú a odloženú ústnu maturitnú skúšku. Ba čo viac, v októbri 1906 ušiel pred ňou až za „veľkú mláku“, do rodiska svojej matky. Janove zlyhania v štúdiu boli však iného druhu ako u mladého Hurbana. Patril k zlatej pražskej mládeži, bujará zábava bola v tomto prostredí na prvom mieste, školu často vynechával a matka svojmu miláčikovi ochotne podpisovala ospravedlnenky.

Keď sa ho vtedy ľudia pýtali, čím bude, tak hovoril, že buď skladateľom, alebo dirigentom, ale najradšej klaviristom. „Šialeným džezovým hudobníkom, pianistom,“ odpovedal už ako skúsený diplomat na otázku, čím by chcel byť, keby mohol znovu začať. Maturitu si však nikdy neurobil a takisto ani vysokú školu (tú dokončila z Masarykových štyroch detí jedine Alice). V Amerike žil sedem rokov, ale nestal sa hudobníkom – hoci na piane hral podľa znalcov obstojne – zato k šialenstvu tam mal veľmi blízko. Ale poďme po poriadku.

Do New Yorku cestoval s 80 dolármi vo vrecku, z nich väčšinu prehral na lodi v kartách. Pravda, v Amerike sa mal oňho kto postarať – žili tu predsa matkine sestry. Jedna z nich sa Janovej matke v liste čoskoro posťažovala, že synovec zrejme nevníma hodnotu peňazí: všetko, čo zarobí, hneď aj minie. Zväčša na rušný život v newyorských nočných podnikoch. Bolo vraj treba rýchlo ho dostať preč z New Yorku a z dosahu mladých ľudí, ktorí mali na Jana zhubný vplyv. Slovo dalo slovo a našlo sa preňho miesto v továrni v meste Bridgeporte, asi 120 kilometrov od New Yorku. Práca to bola spočiatku kancelárska, továreň patrila jednému bohatému otcovmu priateľovi a v meste žila početná komunita českých a slovenských prisťahovalcov.

V Bridgeporte zarábal 10 dolárov týždenne, neskôr 20, ale aj tak sa stále topil v dlhoch, hoci po večeroch si vraj prilepšoval vyučovaním angličtiny v kurzoch pre zahraničných robotníkov, ako čašník v českom hostinci a dokonca za klavírom v kine pri premietaní nemých filmov! To všetko pospomínal už ako diplomat v rozhovoroch pre noviny i v materiáloch pre ministerstvo zahraničných vecí. Jeho českí životopisci Pavel Kosatík a Michal Kolář však upozorňujú, že v Masarykových spomienkach je ťažko odlíšiť sebaprojekciu od pravdy.

Po takmer šiestich rokoch mali jeho klamstiev a vykrúcačiek plné zuby už aj Craneovci, majiteľ bridgeportskej továrne a jeho syn riaditeľ. Vyskúšali „Johna“ na všetkých možných úsekoch vrátane manuálnych prác a všade zlyhal. „Na žiadnom oddelení nebol užitočný a každý sa ho rád zbavil,“ takéto bolo výsledné pracovné hodnotenie Jana Masaryka. Vzhľadom na otca však nedostal výpoveď, ale poslali ho do špeciálnej školy s liečebňou vo Vinelande (štát New Jersey), zariadenia pre mentálne postihnuté deti. Prečo práve tam? Dlhodobým pozorovaním sa totiž už v Bridgeporte ukázalo, že Jan Masaryk „nie je muž, ale chlapec, ktorý necíti zodpovednosť 26-ročného človeka“. Po vyšetreniach mu diagnostikovali miernu formu schizofrénie, tzv. habefréniu, ktorá sa prejavuje u mladistvých!

Takmer ročný Masarykov pobyt vo Vinelande bol dlho tabu, on sám ho nikde a nikdy verejne nespomínal, vo filmovom príbehu o Janovi Masarykovi však patrí táto epizóda z jeho života medzi kľúčové. Ošetrujúcim lekárom Jana Masaryka bol riaditeľ vinelandského ústavu profesor Johnston. Na záver pobytu vyslovil v rozhovore s Charlottou Masarykovou pochybnosti, či jej syn s už hotovou povahou dosiahne ešte niekedy úspešnú existenciu. Vo filme sa Masaryk do Vinelandu vracia na prelome rokov 1938 – 1939, keď po Mníchove a rozpade ČSR upadol do hlbokej depresie. Nie je vraj vylúčené, že sa mu vrátila duševná choroba, ide však najskôr o umeleckú licenciu. Tento fakt nie je totiž historicky doložený.

Ako sa stával diplomatom

Koncom roku 1913 si Charlotta Masaryková odviedla syna z USA do Prahy, hoci sa vzpieral. Odchádzala s poznaním, že jeho psychické problémy zavinila nesprávna rodinná výchova: ona ho rozmaznávala a ustavične zaneprázdnený otec – najprv univerzitou, neskôr aj politikou – bol preňho nedostupný. Jan vyrastal vlastne v jeho tieni. Zdalo sa však, že rok strávený v sanatóriu synovi pomohol ku kritickej sebareflexii. „Klamal som sebe i každému, s kým som prišiel do styku,“ zapísal si do denníka, ktorý pred 20 rokmi prvýkrát sprístupnil verejnosti americký historik Thomas D. Marzik. „A základ celej svojej americkej kariéry som postavil na falošných predpokladoch. Zneužíval som otcovo postavenie a viedol ako jeho syn veľmi pochybnú existenciu.“

Jan Masaryk s Vladimírom Clementisom, rok 1946. Foto: Publikácia Masaryk jak jsme ho znali, Praha 1948, Vydal Svět v obrazech (Archiv MZV, Ústav TGM, K. Hájek a J. Marec)
Jan Masaryk, Vladimír Clementis Jan Masaryk s Vladimírom Clementisom, rok 1946.

Pol roka po Masarykovom návrate do vlasti vypukla Veľká vojna. Jan sa pokúšal opäť odcestovať do Ameriky. Údajne ho zadržali v prístave, kde čakal na loď, a donútili ho narukovať. Väčší paradox si možno len ťažko predstaviť: zatiaľ čo T. G. Masaryk viedol zahraničný odboj proti habsburskej monarchii, jeho mladší syn bol poručíkom jej armády. Pravda, celý čas sa zdržiaval v tylových jednotkách za frontom, ale nikdy ho nezaradili do kategórie politicky nespoľahlivých ani nebrali na zodpovednosť za otcovo pôsobenie v exile.

Menej šťastia ako Jan mali jeho súrodenci. Starší brat Herbert, talentovaný maliar a vrcholne nepraktický človek, zomrel 15. marca 1915 v byte rodičov. Hovorilo sa, že spáchal samovraždu, pravdivejší sa však zdá predpoklad, že jeho smrti predchádzal pokus o samovraždu, zomrel podľa všetkého na týfus. U matky prepukla duševná nemoc, ktorou trpela aj predtým, teraz však bola ponechaná sama na seba, čo len zhoršovalo jej stav. Po vojne museli Charlottu Masarykovú umiestniť do špeciálneho zariadenia a zbaviť svojprávnosti. (Zomrela v roku 1923.) Sestra Alice strávila cez vojnu 8 mesiacov vo viedenskom väzení pre podozrenie, že ukrývala otcov archív, najmladšiu Oľgu stihol otec dostať do zahraničia, kde sa však musela liečiť z psychických problémov. Ako vyplýva z viacerých svedectiev, všetky Masarykove deti trpeli obavami zo zdedenej duševnej choroby.

Obavy obavami vojna však prehrmela a prišiel čas osláv. T. G. Masaryk sa vrátil z exilu ako prezident osloboditeľ, zakladateľ Československej republiky. Po dlhých rokoch sa stretol so synom a zdalo sa, že si konečne našli cestu k sebe. Rodina sa ubytovala na Pražskom hrade a Jan vďaka jazykovej výbave a schopnosti pohybovať sa v lepšej spoločnosti dostal na starosť prezidentových zahraničných hostí. Zrejme sa tejto úlohy zhostil, lebo jedného dňa mu otec povedal: "Našiel som pre teba niečo vhodné. Oddnes sa považuj za diplomata.“ Tak to aspoň reprodukoval jeho syn. Dosť na tom, že už v marci 1919 vymenoval minister zahraničných vecí Edvard Beneš Jana Masaryka za ministerského tajomníka, čím sa vlastne začala jeho diplomatická služba. Krátko pobudol na mierovej konferencii v Paríži a potom už zamieril na diplomatickú misiu za oceán.

Nápad vyslať syna do Washingtonu patril tiež otcovi prezidentovi. Vychádzal z toho, že syn už pozná Spojené štáty a má tam určité styky. Jan Masaryk práve dovŕšil 33 rokov a skutočne sa mu podarilo pomerne rýchlo zorganizovať čs. diplomatickú službu vo Washingtone a otvoriť konzuláty v tých väčších amerických mestách, kde koncentrovane žila česká a slovenská menšina, napríklad v Pittsburghu a Clevelande. Za svoju veľkú zásluhu považoval to, že sa mu podarilo upokojiť amerických Slovákov, ktorí sa začali búriť, keď zistili, že Pittsburská dohoda, ktorú s nimi uzavrel pred rokom jeho otec, ako by neplatila. V Amerike objavil vtedy Masaryk svoj veľký dar reči a schopnosť komunikovať s verejnosťou, čo tak bravúrne uplatnil neskôr a najmä v čase vojny. Vo Washingtone už čakal Masaryka Vlado Hurban, ktorého sem Praha vyslala ako vojenského atašé. Zrejme si nepadli do noty a ich vzťah sa spočiatku nevyvíjal dobre. Už začiatkom novembra 1919 písal Masaryk Benešovi: „Plukovník Hurban tu v žiadnom prípade nemôže zostať.“ A príčina? „Je úplne v spároch drog (kokaín) – zistil som to včera s naprostou istotou, čo však a priori nevylučuje jeho verejnú činnosť. Ale ak nemá dostatočnú dávku, stáva sa nezodpovedný.“

Nevieme, ako na to reagoval Beneš, ale Hurbana neodvolal, aj Masaryk o štyri mesiace neskôr písal do Prahy, aby ho neodvolávali, lebo vraj „teraz by ho to zabilo“. Je zrejmé, že prestrelil a že s kokaínom mal problémy skôr on. Vo filmovom Masarykovi jeho tvorcovia týmto motívom nešetria, až české médiá sa museli obrátiť na historika Kosatíka s otázkou, ako to naozaj bolo. Odpovedal, že v tých časoch sa kokaín v istých amerických kruhoch „nosil“ asi tak, ako o pol storočie neskôr, v zlatých šesťdesiatych droga LSD. Kto nešnupal, nebol „in“.

Napokon, vzťahy medzi mladým Masarykom a Hurbanom sa postupne normalizovali a v 30. rokoch, keď prvý už bol veľvyslancom v Londýne a druhý vyslancom v Káhire, už cítiť v ich korešpondencii vzájomnú dôveru a úctu.

Nebudeme národom otrokov!

Za hviezdny čas Jana Masaryka považujú jeho životopisci dni a hodiny predchádzajúce zrade západných spojencov ČSR a ich mníchovskej dohode s Hitlerom. To už bol T. G. Masaryk po smrti a jeho syn si zvolil Beneša za „náhradného“ otca. Mal za sebou nevydarené manželstvo s bohatou rozvedenou Američankou (aj v tom akoby nasledoval TGM) a nervové zrútenie s liečením vo švajčiarskom sanatóriu.

Keď bolo jasné, že britská vláda ustupuje pred Hitlerom a robí všetko pre to, aby sa nedala vtiahnuť do vojny, napísal jej premiérovi – po dohode s Benešom – nótu s pamätnou vetou: „Národ sv. Václava, Jana Husa a Tomáša Masaryka nebude národom otrokov.“ Tesne pred Mníchovskou konferenciou sa mu zdalo, že presvedčil britskú vládu aj verejnosť a že sa postavia rozpínavému Berlínu na odpor. O to väčšie bolo jeho sklamanie, keď ČSR na konferenciu ani nepozvali.

Nasledoval šok a rezignácia. Po Mníchove odišiel do USA, ale denník The Times o ňom ešte predtým napísal: „Žiaden veľvyslanec si v tejto krajine nezískal toľko priateľov ako Jan Masaryk za šestnásť rokov, čo tu bol.“ V Spojených štátoch odhaľoval zvrátenosť mieru s hitlerovským Nemeckom za každú cenu a burcoval za uznanie československej exilovej vlády, ktorú sformoval Beneš v Londýne. Neskôr sa v nej Masaryk stal ministrom zahraničných vecí. Filmový príbeh sa na tomto mieste končí, hoci bolo leto 1940 a všetko ešte otvorené. Cez vojnu sa Jan Masaryk osvedčil ako veľký propagandista, jeho komentáre na vlnách BBC dávali ľuďom doma nádej na lepší život.

Vo vysielaní komentárov sa striedal s Vladom Clementisom. Tak sa lepšie spoznali a po vojne akosi prirodzene sa postavili za kormidlo rezortu diplomacie obnovenej ČSR. Jeden ako minister a druhý ako štátny tajomník. Clementis však Masaryka často zastupoval na ministerstve aj vo vláde, keďže ten priam neznášal úradovanie. Priatelili a navštevovali sa, povestné boli večierky u Clementisovcov, kde domáca pani Lída, absolventka bratislavskej hudobnej akadémie, spievala a Masaryk ju sprevádzal na klavíri.

Hoci navonok pôsobil optimisticky až do posledných svojich dní, vnútri bol už dávno zlomený. Zásadný zlom nastal zrejme ešte začiatkom júla 1947, keď Kremeľ zakázal Prahe prijať Marshallov plán. „Do Moskvy som cestoval ako minister zahraničných vecí, vraciam sa ako paholok Stalina,“ skonštatoval vtedy Masaryk. Odmietnutím plánu sa definitívne zrútila jeho a Benešova predstava o politike mosta medzi Východom a Západom. „Pod tlakom Kremľa sa Praha rozhodla medzi dvoma veľmocami a stala sa aj ekonomicky závislou od Moskvy,“ pripomína slovenský historik Slavomír Michálek.

O trištvrte roka neskôr nastolila KSČ v Československu monopol moci. Masaryk ho mal akoby posvätiť a v stredu 10. marca 1948 predstúpiť pred parlament v zostave Gottwaldovej jednofarebnej vlády. „Dosť bolo švejkovín, už tam nepôjdem,“ povedal údajne komorníkovi deň predtým. Ráno našli Jana Masaryka mŕtveho pod oknom kúpelne jeho bytu v Černínskom paláci.

„Bol to šok, človek nemohol tomu dlho uveriť,“ spomínal Matej Andráš, po vojne Clementisov tajomník. „Až oveľa neskôr som si vypočul alebo prečítal svedectvá ľudí z najbližšieho Masarykovho okolia. Všetci potvrdili, že išlo o vynútený, ale dobrovoľný odchod z tohto sveta a ja nemám dôvod im neveriť“.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Tomáš Garrigue Masaryk #Jan Masaryk