Dodnes nie je celkom jasné, akú úlohu v celej operácii zohral Edvard Beneš, vtedajší prezident ČSR v londýnskom exile. Čo všetko vedel o chystanom atentáte? Zatiaľ nie je ničím doložené, žeby práve Beneš vydal rozkaz na likvidáciu Heydricha – muža č. 3 v Tretej ríši. Len sa predpokladá – na základe rôznych indícií a svedectiev – že to mohol urobiť jedine vrchný veliteľ čs. ozbrojených síl, čiže práve on.
Sám Beneš svoju účasť na príprave atentátu popieral nielen počas vojny, ale aj po nej. Predstaviteľom domáceho odboja tvrdil, že nevedel o pláne spravodajskej služby a o poslaní dvojice parašutistov. A keď sa o tom dozvedel koncom apríla 1942 z depeše sokolskej odbojovej organizácie, vydal vraj rozkaz šéfovi vojenského spravodajstva Františkovi Moravcovi, aby rešpektoval názor domáceho odboja a rozbehnutú akciu okamžite zastavil. Vo svojich pamätiach to potvrdil Benešov blízky spolupracovník Prokop Drtina.
„Tento atentát by asi ničím neprospel Spojencom a pre náš národ by mal nedozerné dôsledky,“ oznamovali do Londýna predstavitelia odbojovej skupiny Jindra. „Ak by napriek tomu bol atentát zo zahraničných dôvodov žiaduci, nech sa podnikne proti niekomu inému.“ Čiže nie proti Heydrichovi.
Memoáre však napísal aj generál Moravec a v nich tvrdí, že takú svojvôľu, ako nariadiť podobný atentát na vlastnú päsť, by si nikdy nemohol dovoliť. „Prezident nielenže vedel o operácii ako takej a aktívne sa zúčastnil na jej počiatočnom plánovaní, ale poznal aj totožnosť parašutistov poverených jej vykonaním a prijal Kubiša s Gabčíkom krátko pred ich odletom a v mojej prítomnosti im so slzami v očiach dal zbohom.“
Foto: wikipedia
Veriť, neveriť? Sú tu ešte denníky Benešovho osobného tajomníka z tých čias Eduarda Táborského. Keď 22. júna 1942 nemecké noviny zverejnili Himmlerovu správu o páchateľoch atentátu na Heydricha, spomenul si Táborský na deň, keď Moravec priviedol k prezidentovi dvoch či troch mladíkov mimo dohodnutého programu. Vraj idú na dlhú cestu a prišli sa rozlúčiť. Potom sa zavreli v Benešovej pracovni. „Žeby to boli Gabčík a Kubiš?“ Táborský považoval za nevhodné pýtať sa na to prezidenta.
Žeby Beneš klamal, keď sa zaprisahával, že on rozkaz na zabitie Heydricha nevydal? Podľa vojenského historika Jiřího Šolca, autora knihy Po boku prezidenta, Beneš bol príliš skúseným politikom, aby nevidel, akú veľkú zodpovednosť by na seba vzal takýmto rozkazom. „V podobných prípadoch radšej prenášal zodpovednosť na iných, ktorým ponechával rozhodnutie, keď naznačil, že by nemal proti nemu zásadné pripomienky,“ dodal Šolc.
Predpokladá sa, že likvidácii Heydricha dávali prednosť aj Briti, ich tajná služba SOE uskutočňovala výcvik československých diverzných parašutistov. Heydrich bol totiž zároveň šéfom všetkých nemeckých spravodajských služieb, okrem vojenskej – Abwehru, druhým mužom v SS, projektantom „konečného riešenia“ židovskej otázky, stelesnením zla. Keby sa operácia podarila, nacistická elita by sa prestala cítiť bezpečne.
Z dochovaných dokumentov si zasluhuje pozornosť čestné vyhlásenie, podpísané Gabčíkom 1. decembra 1941, v ktorom sa zaviazal vykonať nekonkretizovanú „sabotážnu alebo teroristickú akciu“ , ktorá „bude mať patričný ohlas doma i vo svete“. Ďalší český historik Jaroslav Čvančara na základe toho usudzuje, že operácia Anthropoid, ako akciu v Londýne nazvali, sledovala predovšetkým politické a propagandistické ciele.
K takémuto hodnoteniu sa v súčasnosti prikláňa aj väčšina slovenských historikov skúmajúcich tieto udalosti, napríklad Miloslav Čaplovič alebo Marek Syrný. Československá vláda v exile potrebovala veľmoci presvedčiť niečím veľmi výrazným. Spojenci jej totiž vyčítali, že nemecké vojská bojujú proti nim československým zbraňami a že Česi a Slováci pomáhajú Hitlerovi viesť vojnu. Atentát mal ukázať, že v Česku a na Slovensku naberá silu protifašistický odboj a že ČSR treba obnoviť v jej prvorepublikových hraniciach s dvomi štátotvornými národmi. Preto v tandeme, ktorý mal uskutočniť atentát, bol Čech i Slovák. Za veliteľa určili autori operácie o 14 mesiacov staršieho Gabčíka.
Rozkaz musí vojak splniť
Gabčík sa navyše v rokoch 1927 – 1932 vyučil v južných Čechách pri Písku za kováča a zámočníka, zároveň tam absolvoval dva roky tzv. učňovskej pokračovacej školy. Rodák z Poluvsia (dnes je to súčasť Rajeckých Teplíc) teda vedel po česky, rozumel českej mentalite, mnohí ho neskôr, už v emigrácii, považovali dokonca za Čecha.
Rozpad ČSR a vznik Slovenského štátu zažil vtedy 27-ročný Gabčík ako zamestnanec žilinského závodu na výrobu bojových plynov. V tom závode spoznal čoskoro aj dôstojníkov wehrmachtu, ktorí prišli „dozerať“ na špeciálnu výrobu a ich správanie sa mu rýchlo znepáčilo. Rozhodol sa odísť do Poľska, kde sa vtedy zhromažďovali dobrovoľníci pre čs. zahraničné vojsko.
Veď ako vojak prezenčnej služby v Košiciach pred siedmimi rokmi prisahal vernosť Československej republike. Okrem toho bol Gabčík tak trocha dobrodružnej povahy. Priateľ Jozef Ziman ho po rokoch charakterizoval týmito slovami: „Jožo bol smelec súci do sveta.“
Už v poľských Malých Bronowiciach sa Gabčík spriatelil s Honzom Kubišom z Dolných Vilémovic (obec na južnej Morave). Vtedy ešte netušili, že ich čaká spoločný osud. Obaja bojovali vo Francúzsku a po jeho kapitulácii zamierili s ďalšími stovkami Čechov a Slovákov do Veľkej Británie. V lete 1941 súhlasili so zaradením do výcviku pre zvláštne úlohy a absolvovali rôzne kurzy pod vedením britských inštruktorov.
Obaja ich skončili s dobrými výsledkami, velitelia však spočiatku našli Gabčíkovi do operácie Anthropoid iného „parťáka“ – Karla Svobodu. Keď sa ťažko zranil pri výcviku, nahradil ho práve Kubiš. Išlo zrejme o dobrý výber, tí dvaja sa vzájomne dopĺňali – temperamentnejší Gabčík a rozvážnejší Kubiš.
Už začiatkom októbra 1941 im Moravec povedal, kam poletia a s akou úlohou. A kedy? Najprv sa počítalo so šibeničným termínom – atentát sa mal uskutočniť už 28. októbra, na výročie vzniku Československej republiky. Preto sa všetko šilo horúcou ihlou a vznikali problémy.
Pôvodne mali do protektorátu letieť dve skupiny výsadkárov, nakoniec poslali až tri. Októbrový termín sa nestihol a z rôznych dôvodov sa nedodržal ani náhradný novembrový. Nakoniec Gabčík s Kubišom odleteli až poslednú nedeľu decembra 1941. Výsadok budúcich atentátnikov však neprebiehal najšťastnejšie. V dôsledku navigačných chýb všetky tri skupiny dopadli ďaleko od dohodnutých miest.
Skupina Anthropoid sa mala vysadiť pri Plzni, v skutočnosti Gabčík s Kubišom dosadli na zem len dvadsať kilometrov od Prahy. Navyše prvý sa pri páde zranil, opuchol mu členok a kráčal veľmi ťažko. V neznámom prostredí sa však dokázali rýchlo zorientovať a nájsť si bezpečný úkryt. Schovali sa v opustenom kameňolome. Z neznámych dôvodov však nezamietli po sebe stopy v snehu, a tak ich na druhý deň ráno ľahko objavil hájnik Alois Šmejkal z Nehvízd.
Ešte šťastie, že Šmejkal nebol konfidentom gestapa. Naopak, spolupracoval s ilegálnou odbojovou organizáciou, ktorá im zaobstarala policajné prihlášky a pracovné knižky pod falošnými menami.
Do Prahy sa sťahovali niekedy v polovici januára 1942 a potom sa takmer päť mesiacov pohybovali po protektoráte ako Zdeněk Vyskočil (Gabčík) a Otto Strnad (Kubiš). Prečo až tak dlho? Striehli na vhodnú príležitosť. Heydrich sídlil v Berlíne, do Prahy prichádzal nepravidelne a zdržiaval sa tu krátko. Až od Veľkej noci 1942 začal zastupujúci ríšsky protektor bývať aj s rodinou na Dolnom zámku v obci Panenské Břežany, vzdialenej asi 14 km od centra Prahy.
Ďalší dôvod: už spomínaný nesúhlas niektorých českých odbojových skupín s atentátom na Heydricha. Vyskočil alias Gabčík sa medzitým ubytoval v odbojárskej rodine Fafkovcov a zblížil sa s ich nábožensky založenou dcérou Liboslavou. Dokonca sa s ňou mal zasnúbiť a sľúbiť, že po vojne si ju vezme. V tom čase však už mal ľúbostný pomer s ďalšou Pražankou, mladou vdovou Annou Malinovou, matkou 3-ročnej dcérky, a neukončil ho. Priateľku Gabčík našiel aj Honzovi.
Podľa niektorých pamätníkov z veľmi úspešnej knihy Miroslava Ivanova Atentát na Reinharda Heydricha (1979) vodcovia domáceho odboja obom dohovárali a varovali ich: tie ženy vás môžu zhodiť. Vraj odpovedali, že keď sú so ženami, nie je to také nápadné. Bolo vari nadväzovanie podobných vzťahov v popise prace anglických výsadkárov – diverzantov? Malinovej priateľka si myslela niečo iné: Zdeněk, teda Jozef, mal rád „vdolky i holky“, spomínala po vojne.
A kedysi populárny slovenský autor literatúry faktu Milan Varsík v knihe Kto ste, Jozef Gabčík (1973) sa odvolal na prírodu: bola jar a mladosti sa nedalo rozkázať. S Malinovou sa však Gabčík intímne zblížil ešte v zime… Asi sa naozaj ľahko zamiloval a možno tušil, že veľa času mu už neostáva a snažil sa zažiť z pozemských radostí, koľko sa len dalo.
Je fakt, že v čase váhania, či od atentátu na Heydricha radšej neupustiť, práve Gabčík – na rozdiel od Kubiša – nástojil na jeho uskutočnení za každých okolností. Svoj postoj obhajoval aj na porade parašutistov so zástupcami domáceho odboja 25. mája. "Som vojak, dostal som rozkaz, ktorý sa nezmenil, a som teda povinný ho splniť,“ namietal, keď väčšina zastávala názor, že treba ešte počkať. Po vojne o tom informoval profesor Ladislav Vaňek, vedúci odbojovej skupiny Jindra, ktorému sa ako jednému z mála podarilo prežiť nacistické represálie.
Na tej schôdzke určili dátum atentátu na 27. mája ráno. A rozhodlo sa aj o tom, kde a ako ho uskutočnia. Z troch rôznych variantov voľba napokon padla na Prahu-Libeň, ohyb trate, kde sa stretávali električky a kde cesta ústila do ostrej zatáčky. Po nej mal o deviatej hodine prechádzať mercedes s Heydrichom…
Posledná guľka pre seba
O samotnom atentáte existuje už taká bohatá literatúra, že sa o ňom nebudeme rozpisovať. Jednotlivé štúdie a knihy sa líšia v detailoch, zajedno sú v konštatovaní jeho následkov – Heydrich utrpel pri výbuchu ťažké zranenia. V pražskej nemocnici Na Bulovke röntgen odhalil črepinu z granátu, ktorá vnikla až do sleziny. Narýchlo privolaní chirurgovia z Berlína ju vyoperovali už o štyri hodiny. Zdalo sa, že stav pacienta sa zlepšuje, po ôsmich dňoch však zastupujúci protektor zomiera v dôsledku infekcie. Antibiotiká vtedy ešte nepoznali.
Kým správa o vydarenom atentáte v Londýne všetkých nadchla, z nasledujúcich informácií o Nemcami rozpútanom terore v protektoráte Čechy a Morava behal mnohým mráz po chrbte. „Začali teda okamžite,“ zapísal si 28. mája večer Táborský. „Ako dlho budú vyčíňať tentoraz? Dnes má prezident narodeniny. Smutný darček k nim dostal.“
Smútok však zavládol aj v Berlíne. Hitler zúril: Ako je možné, že taký vysoký funkcionár jazdil po Prahe bez ochranky, v otvorenom aute a s revolverom ako jedinou osobnou zbraňou?! Goebbels zdôrazňoval skôr inú vec: „Atentáty by mohli dať zlý príklad, keby sme proti ním rázne nezakročili.“ Aj slovenské noviny prinášali o tom, čo sa stalo v Prahe, len veľmi kusé správy, akoby sa Tisov režim obával, že „vírus terorizmu“ prenikne až sem.
Hitler v prvom návale zlosti žiadal hlavy 10-tisíc Čechov, napokon si však dal poradiť, že masové zatýkanie a popravy by mohli vyvolať veľké odbojové hnutie. Heydrich zomrel 4. júna 1942 a o päť dní neskôr bolo rozhodnuté o vyvraždení Lidíc. Goebbels si však pochvaľoval najmä to, že Heydrichov nástupca Kurt Daluege dal popraviť okolo tisíc pražských intelektuálov.
Na páchateľov atentátu bola vypísaná odmena 10 miliónov korún (1 milión ríšskych mariek). Podľa dochovanej správy Heinza Pannwitza, komisára pražského gestapa, ktorý atentát vyšetroval, prišlo takmer tritisíc udaní, z ktorých mnohé pomohli odhaliť páchateľov. Našiel sa však aj zradca medzi parašutistami, Karel Čurda z výsadku Out Distance. Ako sám neskôr vyhlásil, svojou výpoveďou na gestape chcel zastaviť vyvražďovanie nevinného obyvateľstva.
Viackrát a dopodrobna bol opísaný posledný boj výsadkárov v pravoslávnom Kostole Cyrila a Metoda, ktorý sa stal posledným úkrytom nielen pre Gabčíka a Kubiša. Stále však nie je uspokojivo vysvetlená okolnosť, prečo bolo treba sústrediť príslušníkov všetkých troch paradesantných skupín do podzemnej hrobky tohto chrámu, čo sa predsa priečilo základným poučkám diverznej činnosti. Veď to bola pasca s jediným východom, z ktorej nebolo úniku!
Vraj odbojové skupiny pripravovali ich spoločný odsun z Prahy v prestrojení a pod zámienkou, že ide o mŕtvoly. Vynášali ich z tohto chrámu skutočne nohami vpredu, ale to už skutočne nežili…
Gabčík sa do hrobky sťahoval ako posledný 1. júna 1942. Tak dlho predlžoval lúčenie s Aničkou, akoby tušil, že je to navždy. S ďalšími siedmimi spolubojovníkmi čakal potom v chladnej a temnej hrobke až do rána 18. júna, keď chrám obkľúčila nemecká presila. V nerovnom boji padli aj Gabčík s Kubišom, posledné náboje si nechali pre seba.
Atentát na Heydricha síce nevyvolal hneď masový odboj doma, vo svete však zarezonoval okamžite a veľmi významne. Mnohí dodnes považujú operáciu Anhropoid za nepremyslenú „hurá akciu“ a kritizujú Beneša za to, že z Londýna vraj nedokázal reálne posúdiť situáciu doma a zvážiť krvavosť účtu.
Na druhej strane sú tí, čo zaraďujú čin Gabčíka a Kubiša medzi najväčšie protifašistické vystúpenia druhej svetovej vojny. Veď nikde inde, ani v Sovietskom zväze či Juhoslávii, nedokázali odpraviť takého vysokého nacistického pohlavára.
Pravda bude opäť niekde uprostred. Je neodškriepiteľným faktom, že Spojenci po tomto atentáte prehodnotili svoj postoj k obnove Československa, k jeho povojnovým nárokom. Veľká Británia odvolala svoj podpis z Mníchovskej dohody, ktorou predhodila Hitlerovi české Sudety. Spojenci súhlasili aj s odsunom Nemcov z Československa.