Zároveň však nemôžu zamlčať, že po dvoch desaťročiach všetky jeho firmy skrachovali a Rovnianek skončil ako neúspešný prospektor – zlatokop. Problém spočíva zrejme aj v tom, že taký pestrý život mnohorozmernej a kontroverznej bytosti ťažko vtesnať do heslovitého životopisu. Blížiace sa 150. výročie narodenia je príležitosťou povedať si o nej viac.
Peter Víťazoslav Rovnianek sa narodil v Dolnom Hričove pri Žiline buď 21., alebo 27. júna 1867, rôzne zdroje to uvádzajú rozdielne. Z cirkevnej matriky sa dozvedáme dátum krstu – 30. jún. Dieťa však bolo zapísané ako Peter Paulus Rovnanik. Ide o preklep nepozorného matrikára alebo o čosi iné? Na Slovensku dodnes žijú Rovnianekovci i Rovňanikovci. Tých druhých sa vyskytuje podstatne viac, a najmä okolo Žiliny a na Kysuciach. Sám Peter Rovnianek tento rozdiel v priezviskách nevysvetlil ani vo svojich ináč obsiahlych pamätiach Zápisky zaživa pochovaného (vyšli v roku 1924 v USA). Možno len predpokladať, že podľa vzoru štúrovcov si ako národovec dal druhé meno slovanské – Víťazoslav.
V memoároch sa ich autor niekoľkými slovami zmienil o starom otcovi, podrobnejšie sa rozpísal o oboch rodičoch. Matka sa za slobodna volala Zuzana Kormanová a bola dcérou panského lesníka. Otec mal jatku a kupčil s rožným dobytkom a ovcami.
Rodičia sa snažili dať deťom vzdelanie. Mali ich päť, traja bratia navštevovali okrem ľudovej školy aj gymnázium v Žiline a sestra tzv. normálku v Bytči. Peter nastúpil do prvej triedy gymnázia v roku 1878. Spomínal, že slovenčina sa vyučovala len ako voliteľný predmet, aj to iba hodinu týždenne. To už bolo po zákaze Matice slovenskej a po zatvorení všetkých troch slovenských gymnázií uhorskou vládou, rozprúdila sa maďarizácia.
Na voliteľnú slovenčinu sa ich dalo v triede zapísať iba pár. Vyučoval ju učiteľ náboženstva, františkán Štas. „Ani len správne písať po slovensky sme sa nenaučili,“ spomínal Rovnianek už v Amerike, „a pochybujem, že sám učiteľ Štas vedel správne po slovensky. Veď ten, kto vedel, bol označovaný ako biely havran.“
Rovnianek maturoval v Nitre, v tamojšom seminári, a rodina ho potom poslala študovať za kňaza do Pešti. V treťom semestri tamojšieho Ústredného bohosloveckého seminára ochorel a vyzeralo to na suchotiny, ako vtedy ľudovo volali TBC, čo sa našťastie nepotvrdilo. Vedenie seminára však u Rovnianka zistilo inú „pliagu“ – „nákazu“ panslavizmom. Ako sa u bohoslovca z Hričova prejavila? Dovolil si požiadať rektorát o voľný vstup do Slovenskej knižnice, ktorá bola dlhodobo pod zámkou. Druhý prefekt seminára obvinil Rovnianka dokonca z pokusu „vzkriesiť Svätoplukovu ríšu“. O jeho ďalšom osude mal rozhodnúť nitriansky biskup. Aj rozhodol a 30. mája 1887 do Pešti oznámil verdikt: Vylúčiť zo školy Rovnianka i jeho najlepšieho priateľa Antona Bieleka. Vraj tí dvaja uvili v ústrednom seminári celé „panslavistické hniezdo“!
Rovnianek potom rok pokračoval v štúdiu v štajerskom Grazi, ale medzitým dostal ponuku z Clevelandu, aby doštudoval bohoslovectvo v Amerike a duchovne sa staral o tamojších vysťahovalcov zo Slovenska. Istý čas váhal, rozhodol sa až keď prišla zvesť o predčasnej smrti otca. Nechcel byť ďalej na obtiaž rodine a 20. augusta 1888 sa vybral z domu, aby o dva týždne neskôr vystúpil z lode Adler na „slobodnú pôdu Krištofa Kolumba“.
Prečo sa nestal kňazom
V tom čase už vysťahovalectvo do USA nadobudlo masový charakter a doslova sa vyľudňovali viaceré okresy dnešného východného Slovenska. Ľudia odchádzali do Spojených štátov nielen za obživou, mnohých tam vyháňal národnostný útlak a čo vzdelanejší hľadali v zamorí podmienky na uplatnenie svojho talentu. Známy je prípad Michala Bosáka z obce Okrúhle pri Stropkove. Za veľkú mláku sa vybral ako 17-ročný s jedným dolárom, aj ten mu ukradli hneď po príchode v ktorejsi newyorskej nocľahárni. Bosák sa však postupne vypracoval na úspešného bankára, jeho podpis je na 10-dolárovej bankovke z roku 1907.
Foto: EMOTYBRANCHERSONTHEFAMILYTREE.COM
Nevieme, s koľkými dolármi pricestoval do USA Rovnianek, v spomienkach sa zmieňuje len o tom, že jeho znalosť angličtiny sa obmedzovala na dve slová: yes a no, ktoré používal pri každej možnej i nemožnej príležitosti. Bohoslovecké štúdiá síce v Clevelande dokončil, ale kňazom sa nestal, lebo nebol vysvätený. Dôvod? Údajne v tom zohral úlohu i Rovniankov nízky vek, mal iba 22 rokov. Miestny biskup bol vraj ochotný ho vysvätiť leda za diakona a poslať do jednej slovenskej osady ako pomocníka tamojšieho farára.
Boli však i hlbšie príčiny. Vyhliadka kňazskej dráhy v Spojených štátoch už Rovnianka neuspokojovala a medzi tamojších duchovných by zrejme ani nezapadol. „Slovenská emigrácia na ohromnú škodu cirkvi i národa dostala za prvých učiteľov tú najhoršiu háveď Maďarie,“ tvrdil. „Boli to najmä osoby, ktoré sa v starej vlasti pre mravnú hnilobu nemohli uplatniť a stali sa tam nepotrebnými.“
Samozrejme, že neboli takí zďaleka všetci a Rovnianek to priznával, veď biskup ho posielal za pomocníka k reverendovi Štefanovi Furdekovi, rodákovi z Trstenej, ktorý sa stával významným organizátorom slovenskej komunity, ale ani s tým by sa nebol pohodol. Už pri ich prvom stretnutí vyplávali na povrch ich rozdielne názory na spôsob povznesenia a zjednocovania Slovákov v USA i v domovine. „Od Furdeka som sa líšil predovšetkým tým, že on bol najprv katolíkom a len potom Slovákom,“ spomínal, „kým ja som bol najskôr Slovákom a až potom katolíkom.“
Skrátka, Rovnianek sa rozhodol zmeniť povolanie a koncom júna 1889 sa sťahoval z Clevelandu do Pittsburghu, aby nastúpil do redakcie tamojších Amerikanszko Szlovenszkich Novinok. Áno, presne tak sa vtedy volali, lebo vychádzali v akejsi americkej šarištine. Vydával ich Ján Szlovenský, ktorý jazyk novín prispôsobil hovorovej reči svojich čitateľov. V tom čase medzi nimi jednoznačne prevládali prisťahovalci zo Šariša, Zemplína a Spiša.
Rovnianek získaval novinárske ostrohy vlastne už v clevelandskom seminári, keď pod pseudonymom Rovinov prispieval do Novej vlasti, vydávanej Eduardom Schwartzom-Markovičom. Už na stránkach tohto časopisu horlil za spojenie sa amerických Slovákov bez rozdielu náboženstva, iba na čisto národných zásadách. Uverejnil tam dokonca cyklus článkov pod záhlavím Potreba Národného slovenského spolku, čo bol názov budúcej organizácie.
Po zániku Novej vlasti začal ešte z Clevelandu dopisovať do Amerikániek, ako ľudia dôverne volali Szlovenského novinky. Rovnianek síce neznášal ich jazyk, ale veď do redakcie nastupoval okrem iného s odhodlaním, že nárečie novín postupne zmení na spisovnú slovenčinu.
Sloboda – Rovnosť – Bratstvo
Už hneď po nástupe Rovnianek presadil zrušenie maďarského pravopisu, a tak sa namiesto „cs“ začalo používať „č“ alebo „s“ namiesto „sz“ (teda aj v mene Jána Slovenského). Názov periodika zmenil na Amerikánsko-slovenské noviny s novou hlavičkou. Postupne povyhadzoval všetky maďarizmy, ktorými sa priam hemžili novinové stĺpce. Kvôli väčšej zrozumiteľnosti uvádza v zátvorkách hovorový výraz, ale iba tam, kde to považoval za vhodné. Z nárečových prvkov ponechal iba „dz“ namiesto „ď“ a „c“ namiesto „ť“ (napríklad „dzeci“ namiesto „deti“).
Samozrejme, v prvých číslach vydaných už s týmito úpravami musel čeliť zdrvujúcej kritike zo strany nespokojného publika. Život však dal za pravdu Rovniankovi. Keď prišiel do redakcie, mali noviny 1 700 odberateľov, o rok sa ich počet zdvojnásobil, o desať rokov dosiahol 14 000 a v roku 1907 dokonca 30 000. Ale už po prvom roku svojho redaktorstva zaviedol Rovnianek v celom obsahu, okrem fejtónov, spisovnú slovenčinu. Celá redakcia Amerikániek, to bola jediná miestnosť rozdelená drevenou priečkou na kanceláriu a sadziareň. Noviny robili spočiatku len traja ľudia, okrem Rovnianka a Slovenského ešte Ján Wolf a, samozrejme, niekoľkí typografi v tlačiarni. V sobotu sa všetkým rovnako vyplácala mzda – 9 dolárov týždenne. „Za tento obnos sme pracovali sedem dní v týždni, 18 až 20 hodín denne, najmä Wolf a ja,“ uvádza v memoároch.
Sami traja by však sotva zaplnili celé noviny, ktorých rozsah sa zväčšoval. Rovnianek preto stále rozširoval okruh prispievateľov zo všetkých amerických miest s vyššou koncentráciou slovenských prisťahovalcov i zo starej vlasti. Reagoval na každý list čitateľa, v ktorom spozoroval dopisovateľský talent, a jeho autora cieľavedome viedol k spolupráci s novinami. Tak budoval sieť „riadnych krajových korešpondentov“.
Noviny však neboli pre Rovnianka samoúčelom, stále mal na mysli vyšší cieľ, a tým bol Národný slovenský spolok (NSS). Amerikánky sa stali zárodkom tejto organizácie, základným kameňom, na ktorom vyrastala jej stavba. „Nevyšlo ani jedno číslo novín, aby v ňom chýbalo povzbudenie k spolčeniu,“ spomínal. Už do roka mal spolok šesť pobočiek, ktoré nazývali odbormi. V roku 1890 sa zišli na prvej, zakladateľskej konvencii spolku. Predtým noviny vyhlásili zbierku na pokrytie nákladov s tým spojených. Z výnosu 320 dolárov si prenajali miestnosť a vyzdobili ju americkými a národnými, bielo-modro-červenými zástavami a stuhami. Bolo to odvážne, v USA vtedy existovali desiatky slovenských komunít, ktoré sa však spolčovali pod uhorsko-maďarskými zástavami.
Na konvencii si delegáti schválili heslo spolku Sloboda – Rovnosť – Bratstvo. „Sloboda pre nás samých, pre národ,“ vysvetľoval Rovnianek. „Rovnosť medzi bratmi, ktorí zhodili putá starobylej uhorskej kasty, stali sa seberovní, rovnoprávni. Bratstvo nielen voči spolubratom, ale aj voči spolublížnym akéhokoľvek vyznania a národnosti.“
Ťažko sa zakladala pobočka spolku v New Yorku. Žili tam zväčša remeselníci zo slovenského severovýchodu, ktorí sa považovali za niečo viac, ako boli „bíreši, sedliaci, majneri“, a založili si Uherszko-Szlovenszki Spolek. Hovorili si Szlovjaci a dištancovali sa od Slovákov. V Clevelande Rovnianek narazil na Furdeka, ktorého darmo presviedčal, aby sa pridal k jeho spolku. Naopak, tri mesiace po zakladateľskej konvencii NSS založil Furdek Prvú slovenskú katolícku jednotu, čiže na konfesionálnom základe.
Napriek tomu odbory NSS vznikli vo všetkých amerických mestách, kde pracovalo a žilo viac Slovákov. Vďaka spolku sa v týchto komunitách rozprúdil plnohodnotný národný a kultúrny život. Pôsobili tam slovenské spevokoly, divadelné ochotnícke súbory, organizovali sa slávnosti a rôzne vzdelávacie podujatia. V roku 1893 zorganizoval spolok v Pittsburghu veľký pochod, aby ukázal, kto sú Slováci.
Foto: WIKIMEDIA COMMONS
Uhorskí Slováci v Amerike prechádzali prudkou civilizačnou zmenou. " V Uhorsku ani pochopu o tom nemajú, ako je tu ľud organizovaný a na akom základe," hlásil svojej vrchnosti do Pešti rakúsko-uhorský konzul v Pittsburghu. „Sedliak, ktorého doma poznali ako najposlednejšieho človeka v dedine, dnes predsedá na schôdzach spolkov, ktoré majú aj vyše sto členov.“
V tom istom roku založil náš hrdina spoločnosť Rovnianek a Comp. (bankový, zmenkový a šifkartový obchod). Ešte predtým bol úradne uznaný ako prvý Slovák v Amerike za verejného notára, čím sa vlastne začala jeho finančná kariéra. Začal vo veľkom podnikať, dostal krídla, vzlietol hore, až tam, kde sa človeku môže ľahko zatočiť hlava.
Nikto nevykonal toho viac
Známy historik Roman Holec venoval pred pätnástimi rokmi Rovniankovi štúdiu, v ktorej rozdelil jeho americkú anabázu na dve diametrálne odlišné obdobia. Približne do roku 1906 Rovniankova hviezda podľa Holeca stúpala a potom pomaly bledla. Ale ešte nejaký čas vyorával výraznú brázdu na „národa roli dedičnej“. Podľa slov Jozefa Škultétyho – a „baťko“ ich povedal v roku 1922 už ako doživotný správca Matice slovenskej, „nikto nevykonal pre našu národnú vec toľko ako on“.
Posúďme sami: v máji 1907 sa z iniciatívy Rovnianka zišiel v Clevelande prvý kongres zástupcov slovenských spolkov (a bolo ich vyše dvesto), takmer 7 000 delegátov založilo vtedy strešnú organizáciu, reprezentantku všetkých amerických Slovákov – Slovenskú ligu. Rovnianek a Furdek si podali ruky k spolupráci. Furdek sa stal prvým predsedom ligy, neskôr ho vystriedal Rovnianek. Za jeho predsedníctva v jari 1910 liga presadila, že nielen Slováci, ale aj Rusíni, Chorváti a Srbi z Uhorska už neboli evidovaní pri sčítaní ľudu ako Hungariáni, ale každý podľa svojej národnosti.
Pripomeňme si, že v USA vtedy žilo takmer pol milióna Slovákov, takmer štvrtina národa. A okolo 100-tisíc ich bolo organizovaných v národne orientovaných spolkoch. Bola to obrovská sila, veď v zmaďarizovanej „starej vlasti“ vtedy organizácia Slovákov s masovou členskou základňou vlastne neexistovala.
Krach Rovniankovej banky prišiel o pol roka neskôr a postihol predovšetkým ťažko našetrené úspory slovenských prisťahovalcov. Poznamenal však nadlho aj martinskú Tatra banku, ktorá Rovniankovej firme poskytovala rozsiahle úvery. Príčiny pádu vidí Holec aj v jeho prílišnej dôverčivosti. Ako jeden z najbohatších Slovákov investoval peniaze dosť neuvážene, napríklad do spoločnosti baní na zlato, ktorá – ako sa ukázalo – nijaké bane nemala. Podviedli ho aj niektorí „priatelia“, od ktorých by to nikdy nečakal. Ďalšou príčinou môže byť aj to, že si zobral priveľa na plecia a na všetko jednoducho nestačil. Veď koľko síl a peňazí ho stálo len založenie slovenskej osady Slovaktown v Arkansase s farmami na pestovanie ryže! (Dodnes existuje v USA ako obec Slovak.)
Po krachu podnikov (vrátane vydavateľstva) sa utiahol z verejného života do akéhosi dobrovoľného vyhnanstva. Stíhali ho súdne žaloby a útoky v médiách. Nejaký čas skúšal šťastie ako zlatokop v Kalifornii. Už nebol, samozrejme, pri uzatváraní Clevelandskej ani Pittsburskej dohody, ktoré predznamenali vznik spoločného štátu Čechov a Slovákov. Zrejme by však s nimi súhlasil, s ich realizáciou už menej. Bol predsa za slobodu, rovnosť a bratstvo.
Zomrel 16. novembra 1933 v Hornitose v štáte Kalifornia. Dnes je tam zabudnutý, doma ho pripomínajú ulice v Martine a bratislavskej Petržalke a základná škola v rodnom Hričove, ktorá nesie meno P. V. Rovnianka. Ktosi ho kedysi dávno nazval „živým diamantom“. Tým aj zostane.