Odmietnutie Marshallovho plánu bolo otázkou družby

Ponúkame pomoc proti hladu, chudobe, zúfalstvu a chaosu. Takto charakterizoval americký program obnovy povojnovej Európy pred 70 rokmi jeho duchovný otec, minister zahraničných vecí USA George C. Marshall.

25.07.2017 07:00
Marshall, Molotov Foto:
Molotov sa stretol s Marshallom v Jalte na konferencii Veľkej trojky vo februári 1945.
debata

Z pochopiteľných dôvodov zamlčal, že jedným z hlavných politických cieľov plánu, ktorý ponesie jeho meno, bude „zadržiavanie“ komunizmu. Ponuku prijalo len 16 štátov, čím sa Európa začala deliť na Východ a Západ. Spoločný štát Čechov a Slovákov sa vtedy definitívne ocitol za „železnou oponou“. Bol vôbec možný nejaký alternatívny vývoj? Ak áno, kto ho prekazil?

Prenesme sa teda do roku 1947 alebo najprv ešte ďalej – až do roku 1946. Svet sa ešte nestihol otriasť z najhorších následkov horúcej vojny a už vstupoval do obdobia studenej. Koniec spojeneckých vzťahov v protihitlerovskej Veľkej trojke ohlásil prejav Winstona Churchilla na univerzite vo Fultone (USA), prejav, v ktorom bývalý britský premiér vyčítal Josifovi Stalinovi, že porušuje sľuby z Jalty a znemožňuje demokratický vývoj v krajinách východnej a strednej Európy.

Približne v tom istom čase, v apríli 1946, poslal šéf americkej vojenskej misie v Moskve George Kennan „dlhý telegram“ (pod týmto názvom sa zapísal aj do histórie, lebo mal až 8 000 slov) ministrovi zahraničia USA Jamesovi Byrnesovi: „Základom kremeľského neurotické prístupu k svetovým udalostiam je tradičný ruský inštinktívny pocit neistoty,“ písal Kennan. Podľa neho bolo chybou sa domnievať, že sovietsky vývoz revolúcie možno zastaviť ústupkami či kompromismi. Tie Kremeľ iba povzbudia, lebo ich bude považovať za slabosť Západu. Ako jedinú možnosť označil americký diplomat politiku tzv. zadržiavania komunizmu a nepretržité nasadzovanie sily v tých častiach sveta, kam preniká Sovietsky zväz.

Je zaujímavé, že len o niekoľko mesiacov neskôr, v septembri 1946, odoslal podobný „dlhý telegram“ sovietsky veľvyslanec v Spojených štátoch Nikolaj Novikov. Adresoval ho ministrovi zahraničia ZSSR Viačeslavovi Molotovovi, tento text je však menej známy, dostal sa totiž na verejnosť až po desaťročiach. „Súčasná politika USA svedčí o ich snahe dosiahnuť svetovládu, čo dokazuje rastúce zbrojenie, vývoj nových druhov zbraní a posilňovanie námorných aj leteckých základní,“ písal sovietsky diplomat. A dodal: „Washington sa pripravuje na vojnu proti ZSSR.“

V júli 1947 vyšli Kennanove poznámky podpísané pseudonymom Mr. X v časopise Foreign Affairs. Úlohou Spojených štátov bude pevne a vytrvale odolávať expanzívnej politike Sovietskeho zväzu, uvádzalo sa v článku, pričom to nemusí ohroziť ich ekonomickú základňu ani politickú stabilitu. Naopak, ZSSR by sa v dôsledku dlhodobého tlaku mal podľa autora buď rozpadnúť, alebo postupne „zmäkčiť“ svoju mocenskú politiku.

Niekoľko mesiacov pred zverejnením tohto článku sa stal Kennanov „dlhý telegram“ základom zahraničnopoli­tickej koncepcie USA, ktorá vošla do histórie ako Trumanova doktrína. V marci 1947 oznámil Londýn, že musí zastaviť hospodársku pomoc Grécku a Turecku a vyjadril nádej, že Britov zastúpia Američania. Kým Veľká Británia vyšla z druhej svetovej vojny značne oslabená, Spojené štáty sa výrazne posilnili. Podľa britského historika Normana Daviesa mal vtedy Londýn dosť starostí s riešením krízy v iných krajinách svojho impéria – v Indii, Pakistane, Palestíne – a finančne bol na mizine. Trumanova odpoveď bola jednoznačná, keď okamžite požiadal Kongres o 400 miliónov dolárov pre Grécko a Turecko.

Koncom mája 1947 potvrdil prezident Truman novú doktrínu svojím podpisom „Prevzatie britských záruk voči Grécku a Turecku ospravedlnil doktrínou, ktorá nemala žiadne regionálne obmedzenie,“ upozorňuje aj u nás známy americký historik Paul Kennedy. „Tento čin symbolicky naznačoval, že sa zodpovednosť z jedného svetového policajta presunula na novonastupujúceho.“ V tom čase bol Marshall štvrtý mesiac šéfom rezortu diplomacie a Kennan patril medzi jeho najbližších poradcov. Čoskoro ho vymenoval na čelo novozriadeného Politického plánovacieho štábu pri svojom ministerstve. Práve v ňom sa podľa viacerých historikov vytvárali základné obrysy Marshallovho plánu.

Pomoc áno, ale bez podmienok

Marshall prvýkrát prezentoval svoj plán 5. júna 1947 pri preberaní čestného doktorátu na Harvardovej univerzite. Na tento prejav zareagoval britský minister zahraničných vecí Ernest Bevin, ktorý dohodol trojstretnutie so šéfmi diplomacie Francúzska a ZSSR v Paríži, kde by americké návrhy spoločne posúdili. Stalin súhlasil so schôdzkou napriek tomu, že dobre poznal Trumanovu doktrínu, a poslal 23. júna do Paríža Molotova na čele vyše 80-člennej delegácie. A, dokonca, Moskva dala prostredníctvom svojich veľvyslancov najavo Prahe, Varšave a Belehradu, aby „prejavili adekvátnu iniciatívu pri zabezpečení svojej účasti“ v príprave na prijatie ponúkanej americkej pomoci.

Už 24. júna sa touto záležitosťou zaoberala československá koaličná vláda pod vedením Klementa Gottwalda. Predseda KSČ bol od júla 1946 premiérom, keďže komunisti vyhrali na celoštátnej úrovni prvé povojnové parlamentné voľby. Vláda sa rozhodla predbežne prijať ponuku a vytvoriť medzirezortnú komisiu, ktorá by formulovala požiadavky ČSR. V noci z 30. júna na 1. júla však Molotov oznámil z Paríža Stalinovi, že sovietske stanovisko sa diametrálne líši od anglicko-francúzskeho a na druhý deň sa rozčúlený predčasne vrátil z trojstranných rokovaní do Moskvy.

Čo tak nahnevalo kremeľského muža č. 2? Moskva bola ochotná prijať americkú pomoc, veď krajina ju veľmi potrebovala, ale bez podmienok a kontroly, čiže tak ako to bolo v priebehu druhej svetovej vojny. Američania namietali, že vojna sa dávno skončila a vzájomné vzťahy sa musia budovať na inom základe. Od štátov prijímateľov pomoci preto očakávali, že poskytnú výboru, ktorý ju bude rozdeľovať a koordinovať, základné údaje o stave vlastnej ekonomiky, predovšetkým o jej zdrojoch. V prípade Stalinovej ríše to však bolo nemysliteľné. Ako mohla Moskva odovzdať druhej strane presnú štatistiku svojich výdavkov na zbrojenie alebo údaje o počtoch pracujúcich väzňov v gulagoch? Takéto čísla boli buď prísne utajované, alebo hrubo skresľované.

Na tomto mieste si treba vari povedať, že Marshallov plán nebola žiadna dobročinnosť ani obdoba UNRRA, ktorá sa práve v roku 1947 končila. Kým dodávky UNRRA pochádzali predovšetkým z nevyužitých vojnových zásob americkej armády, Marshallov plán už počítal s využitím kapacít povojnovej výroby a významnú časť tejto pomoci mali tvoriť úvery. Washington podmieňoval preto poskytnutie tejto pomoci ekonomicky aj politicky. Žiadal od vlád, aby vo svojich krajinách uskutočnili slobodné parlamentné voľby, podporovali súkromné podnikanie, vytvárali priaznivé predpoklady na investovanie, znižovali colné tarify, udržiavali finančnú stabilitu a informovali o využívaní získaných pôžičiek.

Samozrejme, USA sledovali Marshallovým plánom aj vlastné politické a ekonomické záujmy. Program európskej obnovy mal nielen postaviť veľkú časť povojnovej Európy znovu na nohy, ale aj pripútať ju k USA a predísť hroziacej depresii americkej ekonomiky. Napriek tomu – povedané slovami historika Daviesa – „natoľko osvietený vlastný záujem nemá v dejinách obdobu“.

Molotov akékoľvek podmienky kategoricky odmietol, navyše, trval na tom, že USA ich nesmú klásť ani štátom vo sfére sovietskeho vplyvu, lebo by to „poškodilo ich suverenitu“. Podľa súčasného ruského historika a amerikanistu Ivana Kurillu, profesora Európskej univerzity v Sankt Peterburgu, nemohli byť členovia Štátneho departmentu USA v lete 1947 až takí naivní, aby predpokladali, že Stalin bude súhlasiť s podmienkami Marshallovho plánu. „Keby čisto hypoteticky aj súhlasil, neprešlo by to Kongresom,“ myslí si Kurilla, „ten predsa nemohol schváliť také rozsiahle úverovanie a také množstvo dodávok tovaru, aké vtedy potreboval vojnou zdecimovaný Sovietsky zväz.“

Stalin však nesúhlasil a Molotov na jeho pokyn demonštratívne opustil Paríž. Ale Praha už medzitým dala vedieť o svojom záujme zúčastniť sa na Marshallovom projekte druhej strane. A 4. júla bolo Československo oficiálne pozvané na parížsku konferenciu (začínala sa 12. júla) štátov, ktoré sa rozhodli prijať americkú pomoc. Predsedníctvo vlády to znovu potvrdilo o tri dni neskôr. Prečo československým komunistom vtedy tak záležalo na získaní americkej pomoci? „Československé hospodárstvo stalo na križovatke, zahraničný obchod potreboval oživenie,“ vysvetľuje Slavomír Michálek z Historického ústavu SAV "Výhody plynúce z pomerne malých vojnových škôd spôsobených domácemu priemyslu a z dodávok UNRRA prestávali pôsobiť. Žiadalo sa zvýšiť technickú úroveň mnohých odvetví a riešiť aj obilnú krízu vyvolanú mimoriadnym suchom. Kam sa obrátiť o pomoc? Sovietsky zväz mal popri Nemecku vojnou najviac zničenú ekonomiku. Dovtedajšie úsilie ČSR získať americké pôžičky sa skončilo neúspechom. Marshallov plán ponúkal nádejnú cestu obnovy. Preto ho Gottwaldova vláda spočiatku akceptovala a potvrdila účasť na konferencii.“

Gottwald síce navrhol zistiť najprv stanovisko Moskvy, súhlasil však s Masarykovou námietkou, že v danej situácii by bolo chybou pozvanie do Paríža odmietnuť. Na čo sa teda spoliehal premiér i jeho ministri? Gottwald zrejme uveril nedávnym Stalinovým slovám o tom, že po druhej svetovej vojne môže „každá krajina sledovať špecifické cesty budovania socializmu“ a nemusí v tomto ohľade slepo kopírovať sovietsky vzor. Okrem toho mal informácie z Varšavy, že na konferencii sa zúčastní aj Poľsko.

Medzitým však Varšava svoje stanovisko zmenila na zamietavé bez toho, aby o tom informovala Prahu. A 8. júla Moskva po straníckej linke odkázala pražským súdruhom, aby na parížsku konferenciu nikoho neposielali. Gottwald odpovedal, že už to nejde a odvolával sa pritom na koaličných partnerov. Nasledovalo pozvanie do Moskvy, na kremeľský koberček…

Zásadná vec: otázka družby

V Kremli čakala československú delegáciu, ktorú tvorili okrem komunistu Gottwalda dvaja ministri z koaličných demokratických strán, doslova hubová polievka. Veľký „vožď“ im 9. júla vyčítal, že nekonzultovali prihlášku do Paríža so sovietskou stranou a prípadnú účasť ČSR nastolil ako zásadnú vec, ako otázku „družby“.

Stalin a Gottwald: priateľstvo na večné časy. Foto: DOBOVÝ PLAGÁT / WIKIPEDIA
Stalin, Gottwald Stalin a Gottwald: priateľstvo na večné časy.

„Ak pôjdete do Paríža, dáte tým najavo, že chcete spolupracovať na izolácii Sovietskeho zväzu,“ vyhlásil Stalin. A o čosi neskôr dodal: „To by Sovietsky zväz ani vláda nezniesli…“ Masaryk zdôvodňoval rozhodnutie ísť do Paríža ekonomickými potrebami, predovšetkým odbytovými problémami československého priemyslu. Prokop Drtina (minister spravodlivosti za národnosocialis­tickú stranu, v Moskve však zastupujúci chorého ministra zahraničného obchodu Huberta Ripku) doplnil kolegu v tom zmysle, že hospodárske ťažkosti spôsobia pokles životnej úrovne obyvateľstva ČSR, čo sa môže negatívne prejaviť aj na vzťahu ľudí k spojenectvu so ZSSR.

Rok 1947 bol u nás skutočne výnimočne suchý, odborníci hovoria o 500-ročnom suchu, ktoré postihlo nielen ČSR, ale aj okolité štáty, pri Viedni sa dalo prejsť cez Dunaj pešo a takmer celá Európa trpela nedostatkom vody. Hrozí nám akútny nedostatok základných potravín i kŕmneho obilia, opakovali členovia delegácie Stalinovi. Ten mal odpoveď asi vopred pripravenú, lebo hneď zareagoval, že ak sa ČSR vzdá účasti v Marshallovom projekte, tak ZSSR sľubuje nákup československých priemyselných výrobkov vo veľkom a ponúka sovietske suroviny a obilie.

Na Gottwaldovu priamu otázku, ako má Praha zdôvodniť odmietnutie pozvania do Paríža po tom, čo ho pred niekoľkými dňami prijala, Stalin poradil: Odkážte im, že vaša účasť by bola vnímaná ako úder proti ZSSR.

A bolo to. Nasledujúce ráno, 10. júla, delegácia telegrafovala do Prahy Viliamovi Širokému, ktorý zastupoval premiéra, aby okamžite zvolal mimoriadne zasadnutie vlády. Tá mala svojím uznesením odvolať účasť ČSR na konferencii v Paríži. Tak sa aj stalo, a to so súhlasom všetkých koaličných partnerov.

Drtina v posmrtne vydaných memoároch (Toronto, 1982) priznal, že si demokratické strany neuvedomovali všetky dôsledky tohto rozhodnutia, zároveň však hľadal pre ne ospravedlnenie: „Organizátori Marshallovho plánu predsa tvrdili, že nebudú vyvodzovať nepriaznivé dôsledky voči tým štátom, ktorí ich pozvanie neprijmú.“ Vláda USA však už čoskoro a bez udania dôvodu zastavila predtým dohodnutú dodávku valcovacej trate za studena americkej výroby pre československý priemysel…

Komentáre francúzskych denníkov prirovnávali Gottwaldovu cestu do Moskvy k ceste Háchu do Berlína v roku 1939 a celý prípad označili za „druhý Mníchov“. Americký veľvyslanec v Prahe Lawrence Steinhardt zmenu vládneho postoja predpokladal, ale prekvapila ho jej rýchlosť. Dva dni po návrate z Moskvy navštívil Jan Masaryk v byte chorého Ripku a oznámil mu: „Stali sme sa obyčajnými vazalmi.“ A čo prezident Edvard Beneš? Pravé v čase moskovských rokovaní ho postihla silná mŕtvica, z ktorej sa potom dlho zotavoval.

„Je fakt, že odmietnutím Marshallovho plánu sa definitívne zrútila Benešova predstava o politike mosta medzi Východom a Západom,“ myslí si Michálek. „Pod tlakom Kremľa sa Praha rozhodla medzi dvoma veľmocami a stala sa aj ekonomicky závislou od Moskvy.“ Definitívne sa rozplynula predstava o nejakej špecifickej ceste Československa k socializmu.

Už začiatkom augusta 1947 sa začali v Moskve prípravy na založenie Informbyra, čo bolo len premenovanie niekdajšej Kominterny a návrat k stratégii a taktike medzinárodného komunistického hnutia z 20. a 30. rokov minulého storočia. „Americký imperializmus sa snaží podmaniť si Európu, musíme tomu rozhodne čeliť,“ vyzval na septembrovej schôdzke deviatich komunistických strán vo Varšave Andrej Ždanov, vtedy hlavný sovietsky ideológ.

Vráťme sa k úvodnej otázke: bola vôbec iná možnosť ako rozdelenie Európy? Americký historik Denna F. Fleming tvrdil, že áno, ale to by musel Marshallov plán predchádzať Trumanovej doktríne a „najlepšie, keby bol prijatý namiesto nej“. Iní americkí historici tohto obdobia, napríklad John L. Gaddis, sú presvedčení, že mnohé sa mohlo vyvíjať ináč, keby Stalin nebol taký chorobne podozrievavý a nevidel vo všetkom sprisahanie svetového imperializmu. To je však už z alternatívnych dejín. V skutočnosti zostáva nespochybniteľným historickým faktom, že západná Európa vďaka americkej pomoci predbehla východnú Európu. Nielen to – po štyroch desaťročiach jasne triumfovala.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Stalin #Klement Gottwald #Marshallov plán #George C. Marshall #UNRA