Do historických análov sa udalosť zapísala ako Rothermerova akcia. Začala sa článkom Miesto Maďarska pod slnkom, ktorý vyšiel v britskom denníku Daily Mail 21. júna 1927, čiže sedem rokov po uzavretí Trianonskej mierovej zmluvy.
„S Maďarmi, ktorí majú tisícročnú národnú a ústavnú tradíciu,“ tvrdil autor, „nemožno zaobchádzať ako s nejakým novovytvoreným balkánskym štátom.“ Podľa Rothermera sa víťazné mocnosti zachovali po prvej svetovej vojne k Maďarsku mimoriadne nespravodlivo. Na parížskych mierových rokovaniach o hraniciach následníckych štátov po Rakúsko-Uhorsku si vraj Američania, Briti a Francúzi nechali radiť susedmi Maďarov, ktorí prejavili veľkú chamtivosť a hrabivosť. Len tak sa mohlo stať, pokračoval Rothermere, že Rumunsku pririekla mierová konferencia Transylvániu s 1,75 milióna Maďarov, Československu územie s 1 miliónom a Juhoslávii s takmer pol miliónom Maďarov.
Z troch mierových zmlúv uzavretých vo Versailles označil lord práve trianonskú za najproblematickejšiu. Vytýčením hraníc arbitrážnym spôsobom sa etnická sieť v strednej Európe podľa neho ešte viac skomplikovala. Čo je horšie, stala sa hrozbou pre mier v regióne i na celom kontinente. Čo sa týka Československa a Maďarska, Rothermere videl historickú analógiu v situácii po roku 1871, keď Francúzsko prišlo vo vojne s Pruskom o územie Alsaska-Lotrinska. „Nová vojna bola preto neodvratná,“ zdôraznil varujúco.
Čo teda navrhoval? Aby spojenci zásadným spôsobom skorigovali hranice medzi následníckymi štátmi Rakúsko-Uhorska. V prípade Československa by išlo vlastne o vytýčenie nových štátnych hraníc s Maďarskom, a to na etnickom princípe. Územie ČSR s prevládajúcim maďarským obyvateľstvom, čiže južné okresy Slovenska by sa pričlenili k Maďarsku. Na národnostne zmiešanom území by sa mal konať plebiscit o tom, do ktorého štátneho útvaru chce obyvateľstvo patriť. Referendum navrhoval Rothermere uskutočniť pod dohľadom USA alebo nezainteresovaného štátu či organizácie.
Ale čo v prípade, že sa Československo, Rumunsko a Juhoslávia odmietnu vzdať týchto území? Lord navrhoval riešenie v podobe ekonomického nátlaku, vraj by stačilo, keby newyorské a londýnske banky odmietli týmto krajinám poskytnúť očakávané úvery…
Už prvý Rothermerov článok spôsobil v strednej Európe senzáciu, postupne ho prevzali všetky významnejšie maďarské noviny. Československé médiá ho nikdy celý nezverejnili, publikovali však z neho viaceré pasáže s dlhými komentármi. Lord sa k téme znovu vrátil koncom augusta 1927, ale medzitým sa v Maďarsku i na Slovensku už vo veľkom skloňovali slová Trianon, revízia a plebiscit. Rozpútala sa kampaň, ktorá podľa slov historika Milana Olejníka zo Spoločenskovedného ústavu SAV viedla „k jednej z najväčších erupcií nacionalistických vášní“ v tomto regióne.
Ako postupne prinavrátiť všetko
V Maďarsku mohli návrhy lorda Rothermera padnúť na úrodnú pôdu, keďže v tamojšej spoločnosti bola trvale prítomná túžba po revízii Trianonskej zmluvy a obnovení hraníc „Veľkého Maďarska“. V školách žiaci odriekali modlitbu „Csonka Magyarország – nem ország, egész Magyarország – mennyország! (Okyptené Maďarsko nie je krajina, celé Maďarsko je raj.) Horthyovská revizionistická propaganda sa tieto myšlienky snažila vnášať aj do povedomia maďarských menšín v okolitých štátoch. Pochopenie pre svoje snahy nachádzali najmä u časti kléru. A tak v mnohých kostoloch na južnom Slovensku sa v deň maďarského štátneho sviatku 15. marca a na sv. Štefana 20. augusta každoročne spievala maďarská hymna. V Nových Zámkoch išli ešte ďalej a pred svätodušnými sviatkami, čiže Turícami, sa tam konali prosebné procesie za "oslobodenie“ Maďarov spod Československa. A Turíce pripadali zhodou okolnosti na obdobie, keď sa pripomínalo výročie Trianonu (4. júna 1920).
Foto: UNIVERZITNÁ KNIŽNICA BRATISLAVA
„Nem, nem soha!“ (Nie, nie nikdy!) znelo Budapešťou, keď vtedy z Paríža prišla správa o Trianonskej dohode. Po celej krajine viseli čierne zástavy na znamenie smútku. Veď za novými štátnymi hranicami zostával takmer každý tretí Maďar! Úplne ináč vnímali situáciu Slováci. „Zmluva z Trianonu je listinou, ktorá znamenala vzkriesenie Slovenska a jeho uvedenie do kultúrneho sveta,“ vysvetľoval po rokoch Štefan Janšák, diplomat a spisovateľ, ktorý zastupoval ČSR v expertných skupinách pripravujúcich podklady pre mierovú konferenciu. Pregnantne formuloval význam Trianonu pre Slovákov kedysi historik Marián Hronský: „Prvý raz sa tam v takom dôležitom medzinárodnoprávnom dokumente vymedzil pojem Slovensko ako určitý historický, geograficky a právny celok. Zároveň prvý raz sa od základu stanovila hranica medzi Slovenskom a Maďarskom.“ Preto návrhy lorda Rothermera mohli medzi Slovákmi vyvolať jedine pobúrenie.
Ako upozorňuje historička Anikó Kovács-Bertrandová, ani v Maďarsku neprepuklo nadšenie hneď a zaraz. V prvé dni po zverejnení Rothermerovho článku prevládali skôr rozpaky. Značná časť spoločnosti podľahla totiž domácej propagande, ktorá šírila heslo „Mindent vissza!“ (Všetko späť!). Zmena nálad nastala až po 26. júni 1927, keď exminister spravodlivosti Emil Nagy vysvetlil v denníku Budapesti Hírlap, že myšlienka návratu k predvojnovým uhorským hraniciam je momentálne neudržateľná a že celkovú revíziu Trianonu možno presadiť asi len v dlhodobej perspektíve, a to práve takýmito postupnými krokmi, ako navrhol Rothermere.
Až potom zažilo Maďarsko kampaň, v rámci ktorej sa zozbieralo viac ako milión podpisov v prospech návrhu anglického šľachtica. Podpisovú akciu inicioval spisovateľ a člen hornej komory peštianskeho parlamentu Ferenc Herczeg, ktorý koncom júla 1927 založil Ligu za revíziu trianonského mieru a stal sa jej predsedom. O akcii vtedy informovali aj médiá na Slovensku. „V Budapešti sú vyložené vo všetkých úradoch, ba i v súkromných domoch podpisové hárky,“ písal Slovenský denník už 1. júla 1927, „ktoré budú poslané lordovi Rothermerovi, ako znak vďačnosti maďarského obecenstva.“
U našich južných susedov vznikol vtedy priam kult Rothermera, nazývali ho „tatíčkom Maďarska“, pomenúvali po ňom ulice a námestia, ba písalo sa o ňom ako o možnom maďarskom kráľovi. Noviny medzitým publikovali mapy s vyznačeným územím v okolitých štátoch, ktoré by sa malo v zmysle lordovho návrhu „prinavrátiť“ Maďarsku. Zo slovenských miest by to boli nielen Košice alebo Nové Zámky, ale aj Nitra a dokonca Bratislava.
Rothermerove články posmelili v revizionistických požiadavkách aj maďarské vládne kruhy, ktoré boli dovtedy pomerne zdržanlivé. Premiér István Bethlen (1874–1946) sa zrazu začal k otázkam revízie hraníc a územia vyjadrovať veľmi otvorene. Začiatkom augusta 1927 síce v rozhovore pre noviny Az Est tvrdil, že jeho vláda za Rothermerovou akciou nestojí, ale vraj nikdy sa netajila tým, že k revízii Trianonu musí raz prísť. O niečo neskôr priniesol britský denník The Times informáciu zo zasadnutia Strany národnej jednoty, na ktorom Bethlen informoval o zámere vlády žiadať prehodnotenie niektorých ustanovení Trianonskej zmluvy.
Československé vládne kruhy sa oficiálne vyjadrili k Rothermerovej akcii prvýkrát 14. júla 1927, keď vtedajší šéf diplomacie Edvard Beneš odpovedal v zahraničnom výbore hornej komory Národného zhromaždenia na otázku senátora za ľudovú stranu Jána Kovalíka. Ministerstvo zahraničných vecí vraj kampaň monitoruje, ale zároveň nevenuje zvýšenú pozornosť záležitosti, „ktorej cieľom je udržiavať trvalé nepriateľstvo medzi susedmi“. Lord Rothermere reagoval telegramom, ktorý poslal Benešovi už o niekoľko dní. Ten mu odpovedal rezervovane a upozornil ho, že niektoré jeho informácie o menšinových pomeroch v ČSR sú „nepresné a niekedy nesprávne“.
Nasledovali ďalšie dva lordove telegramy, v tom prvom z 11. augusta 1927 sa ponúkal za sprostredkovateľa pri československo-maďarskom zblížení, Beneš mu už však neodpovedal. Zato vo svojom jesennom expozé na pôde parlamentu rozhodne odmietol agitáciu, ku ktorej sa uchýlil lord Rothermere, a vyjadril vážne pochybnosti o tom, že by revízia Trianonskej zmluvy mohla zlepšiť stredoeurópske pomery.
A čo prezident Tomáš G. Masaryk? Na okraj Rothermerovej akcie sa vyjadril verejne dvakrát, najprv v auguste a potom v októbri 1927. Pripustil, že k určitým úpravám hraníc môže prísť, ale až po upokojení situácie v regióne a tie úpravy sa nesmú dotknúť podstaty mierových zmlúv. Zároveň dal prezident jasne najavo, že nesúhlasí so spôsobom boja za revíziu, ktorý zvolil lord Rothermere.
Kto chce do Pešti, nech si ide!
Bolo dôležité, že na Slovensku nepodporili Rothermerovu akciu ľudáci a práve do nich vkladala maďarská iredenta isté nádeje. Andrej Hlinka na zhromaždení katolíckej mládeže v Košiciach 23. júla 1927 vyhlásil: „Slováci si vydobyli vlasť a z nej ani štipky nikomu nedajú.“ A na okraj samotnej akcie poznamenal: „Nenachodíme dosť ostrých a príkrych slov k odsúdeniu tejto nesvedomitej propagandy z Pešti platenej a šírenej.“ Sedemnásteho augusta oznámil zamietavé stanovisko k návrhom lorda Rothermera aj klub poslancov a senátorov HSĽS v parlamente.
Foto: UNIVERZITNÁ KNIŽNICA BRATISLAVA
Zato za lorda sa od začiatku postavili viacerí predstavitelia maďarských menšinových strán. Ako upozorňuje Miroslav Michela z Historického ústavu SAV, v parlamente sa Rothermerovi za jeho „odvážny čin v mene maďarskej spravodlivosti“ poďakoval predseda Zemskej kresťansko-socialistickej strany Gejza Szüllő. A s akciou sympatizoval zrejme aj predseda Maďarskej národnej strany József Szent-Ivány, ktorý na jej zjazde v Leviciach vyhlásil, že „revízia musí prísť“. Proti „Rothermerovým imperialistickým snahám“ však vystúpili komunisti a jeho akciu kritizovali aj sociálni demokrati maďarskej národnosti.
Rôzni agitátori medzitým vylepovali v južných okresoch Slovenska revizionistické plagáty, propagovali myšlienku plebiscitu za pripojenie územia k Maďarsku, nabádali ľudí, aby odhlasovali svoje deti zo slovenských škôl a prestali platiť dane. Šírili sa neoverené správy, napríklad o zmene politiky britskej vlády vo vzťahu k Malej dohode, čo bolo obranné zoskupenie Československa, Rumunska a Juhoslávie proti plánom na znovuobnovenie Rakúsko-Uhorska a na revíziu mierových zmlúv. Britská vláda sa v skutočnosti od Rothermerovej akcie dištancovala. Už v júli 1927 ju v rozhovore s československým veľvyslancom Janom Masarykom odsúdil šéf diplomacie Austen Chamberlain, ktorý neskôr v snemovni vyhlásil, že venovať pozornosť takejto mimoparlamentnej kampani by bolo „zneuctením Anglicka“. Rothermera kritizovali aj viaceré prestížne britské noviny, ktoré mu nepatrili, predovšetkým The Times.
Širšia slovenská verejnosť prvýkrát deklarovala svoj nesúhlas s Rothermerovou akciou až 20. augusta, čiže na sviatok sv. Štefana, počas manifestácie v Bratislave. Zúčastnilo sa na nej podľa novinových správ 10– až 15-tisíc, podľa policajných zdrojov 6– až 7-tisíc osôb a zorganizoval ju tzv. Obranný výbor v súčinnosti so štátnymi orgánmi. Na zhromaždení vystúpili predstavitelia politických strán (napr. Vavro Šrobár a Ivan Dérer), ktorí odsúdili Rothermerove návrhy, iredentizmus ako taký a deklarovali vernosť republike. Niektoré prejavy však mali podľa Olejníka otvorene výhražný charakter, napríklad Milan Ivanka za národných demokratov na tejto manifestácii vyhlásil: „Lord Rothermere bude teraz meradlom na meranie maďarónov. Každému predložíme otázku, či chce revíziu trianonského mieru a kto túži vrátiť sa do Maďarska, nech ide!“
S touto podpisovou akciou sa začalo na bratislavskej radnici a v celom meste, ktoré malo vtedy do 110-tisíc obyvateľov, sa zozbieralo okolo 25-tisíc podpisov „proti Rothermerovi“. Akcia nadobudla podobu kampane po tom, čo lord uverejnil v Daily Mail ďalší článok, zameraný už vyslovene na Československo (vyšiel s palcovým titulkom Pracháreň Európy). Zrod ČSR v ňom označil za „znásilnenie“ národnostného princípu (,,československý národ nikdy neexistoval"), kritizoval pražskú vládu za jej politiku voči menšinám, ale aj za pozemkovú reformu, ktorá podľa neho tak citeľne postihla najmä maďarskú šľachtu.
Podpisová akcia bola problematická už len preto, že mená a ďalšie osobné údaje občanov, ktorí nepodpísali predložené hárky z rôznych dôvodov, zverejňovali v dennej tlači. Zoznamy vychádzali na pokračovanie v Národnom denníku a Ľudovej politike, kde biľagovaných označovali za „rothermeristov“ alebo „Rothermerových nadháňačov“. Nezostávalo zrejme iba pri tom, lebo obežník ministerstva vnútra v Bratislave ukladal orgánom štátnej správy sledovať mená štátnych zamestnancov z publikovaných zoznamov ako nespoľahlivé osoby.
Hitlerova princezná v pozadí
Kto bol lord Rothermere, vlastným menom Harold Sidney Harmsworth (1868–1940), že sa cítil byť oprávnený verejne nastoľovať takéto citlivé medzinárodné otázky, ba vystupovať s vlastnými návrhmi ich riešenia?
Predovšetkým treba uviesť, že bol tlačovým magnátom a jedným z najbohatších ľudí vo vtedajšej Veľkej Británii. Napokon, aj obe inkriminované state zverejnil denník Daily Mail s 2-miliónovým nákladom, ktorý Rothermerovi patril. Okrem neho vlastnil (najprv spolu s bratom lordom Northcliffom) ďalšie noviny, vrátane vtedy najmasovejšieho denníka na Britských ostrovoch Daily Mirror (s takmer 3-miliónovým nákladom). Po smrti brata v roku 1922 získal Rothermere kontrolu nad celým tlačovým impériom Associated Newspapers, ktorého súčasťou bola spoločnosť vlastniaca zlaté bane na Novofundlandských ostrovoch a veľká továreň na výrobu novinového papiera v Kanade.
Mal aj isté skúsenosti z najvyššej politiky, v roku 1917 sa totiž stal ministrom letectva vo vláde Davida Lloyda Georgea, ale už po pol roku z funkcie odstúpil. Rothermerovi životopisci uvádzajú ako hlavný dôvod jeho zlý zdravotný a psychický stav po smrti dvoch synov na fronte. Po vojne už nezastával žiaden politický úrad, bol však verejne činný. Viedol napríklad kampaň za zníženie vládnych výdavkov a proti plytvaniu verejnými prostriedkami (vdovské dôchodky považoval za „prejav socializmu“). Neskôr rozbehol spolu s iným novinovým magnátom lordom Beaverbrookom (kontroloval napr. Daily Express a Evening Standard) akciu za voľný obchod vnútri britského impéria.
Odborník na dejiny britského novinárstva Mathew Engel z Oxfordskej univerzity nazýva obdobie okolo roku 1927 „érou tlačových barónov“. Okrem dvoch už spomínaných menuje ešte bratov Williama a Gomera Berryovcov (patrili im Sunday Times a Daily Telegraph). Všetci štyria magnáti boli konzervatívci, ale zároveň kritizovali politiku Konzervatívnej strany. Jej líder Stanley Baldwin sa najmä o prvých dvoch vyjadril veľmi nelichotivo: „Noviny lorda Rothermera a lorda Beaverbrooka nie sú novinami v bežnom zmysle slova,“ vyhlásil. „Sú to nástroje propagandy, neustále sa meniacich názorov, túžob, osobných náklonností a averzií oboch mužov. Obaja vlastníci týchto novín tužia po moci, ale moc bez zodpovednosti je predsa odvekou výsadou neviestky.“
Rothermere si však s rastúcim bohatstvom budoval aj imidž dobrodinca a mecenáša. Financoval profesúry na univerzitách v Oxforde a Cambridgei, daroval celý park mestu Londýn, kupoval obrazy pre mestské galérie, podporoval známy Ďagilevov baletný súbor a podľa zlých jazykov mal milostný pomer s niekoľkými baletkami.
Foto: UNIVERZITNÁ KNIŽNICA BRATISLAVA
Obával sa boľševizmu a zrejme aj preto – ako napokon viacerí príslušníci vysokej britskej aristokracie tej doby – koketoval s krajnou pravicou, dočasne podporoval dokonca Britskú úniu fašistov (British Union of Fascists), vedenú sirom Oswaldom Mosleyom. V polovici 20. rokov nadviazal styky s Benitom Mussolinim a po nástupe nacistov k moci s Adolfom Hitlerom.
S Maďarmi vraj sympatizoval aj kvôli tomu, ako sa dokázali v roku 1919 vyrovnať s boľševickou vládou Bélu Kuna, čo Rothermere používal ako jeden z argumentov pre zmenu hraníc v prospech Maďarska. „Maďari vtedy zachránili Európu pred nebezpečenstvom boľševizmu,“ tvrdil. Hlavné zdroje a motívy jeho kampane za prehodnotenie Trianonskej zmluvy však treba hľadať asi inde.
Ako uvádzajú viacerí bádatelia, prvotný záujem lorda o osudy Maďarov a Maďarska vyvolala kňažná Stéphanie von Hohenlohe (1891–1972), viedenská rodáčka židovského pôvodu, ktorá svoj šľachtický titul i maďarské občianstvo získala vďaka sobášu v roku 1914 s chronicky zadlženým princom Franzom Hohenlohe-Waldenburgom, v tom čase vojenským atašé Rakúsko-Uhorska pri ruskom dvore.
Manželstvo sa však nevydarilo, a keď sa kňažná v roku 1926 prvýkrát stretla s Rothermerom v Monte Carle, bola už šesť rokov rozvedená. Lord sa jej údajne posťažoval, že má málo „trhákov“ do svojich novín a pýtal sa, či nemá preňho nejakú senzáciu. Kňažná mu na to porozprávala príbeh o krivdách spôsobených Maďarom. Jej syn oveľa neskôr spomínal, ako matka približovala Rothermerovi problémy s maďarskými hranicami pomocou obrázkov v Encyclopedii Britannica. Lord si vraj dovtedy plietol Budapešť s Bukurešťou. O tom, že jeho záujem o Maďarsko v súvislosti s Trianonskou zmluvou prebudila práve Stéphanie von Hohenlohe, svedčia aj dochované dokumenty, najmä telegram, ktorý jej poslal krátko pred zverejnením prvej state v Daily Mail. Stálo v ňom: „Zajtra vyjde na vaše želanie článok podporujúci záujmy Maďarska.“
Mimochodom, kňažná sprostredkovala lordovi kontakty s viacerými nacistickými pohlavármi i osobne s Hitlerom. Poznala sa totiž s jeho pobočníkom Fritzom Wiedemannom, ktorému vybavila prijatie u britského ministra zahraničných vecí lorda Halifaxa ešte pred mníchovskou krízou. Podľa archívnych záznamov Hitler o nej hovoril ako o „drahej princeznej“ a v roku 1938 dostala napriek svojmu pôvodu Zlatú medailu nacistickej strany. V literatúre sa o nej píše ako o „špiónke“ a dokonca „druhej Mata Hari“. Historička Karina Urbachová z Londýnskej univerzity jej vo svojej najnovšej knihe Hitlerovi tajní pomocníci venovala osobitnú kapitolu.
Na Rothermera pôsobila Stéphanie celé jedno desaťročie ako priateľka a poradkyňa. Lord ju vtedy aj finančne podporoval za sprostredkovanie kontaktov, v roku 1938 jej však prestal poskytovať ďalšie peniaze. Kňažná ho zažalovala za nesplnenie záväzku podporovať jej syna, vec skončila o rok pred súdom, ktorý Stéphanie prehrala. Sám Rothermere vo svojich pamätiach – možno aj pod vplyvom tohto konfliktu – úlohu kňažnej zamlčal, pripustil však vplyv zahraničných Maďarov, ktorí ho upozorňovali na nespravodlivosť trianonského mieru. Za rozhodujúci podnet záujmu o Maďarsko však označil svoju návštevu tejto krajiny na Turíce 1927.
Nedávno zosnulá medzinárodne uznávaná maďarská historička Magda Ádámová bola presvedčená, že Rothermerove články vznikli na základe spolupráce s maďarskými aristokratmi. Ďalší autori vrátane slovenského historika Milana Zemka uvádzajú medzi inšpirátormi lordovej akcie Benita Mussoliniho. Rothermere sa s ducem stretol na jar 1927, krátko po tom, čo Taliansko uzavrelo s Maďarskom medzištátnu zmluvu a dostalo ho tak z medzinárodnej izolácie.
Či už tak alebo onak, akcia nemala účinok, ktorý očakávali jej strojcovia, a od neskorej jesene 1927 postupne utíchala. Povedané slovami Olejníka, nič nezmenila na mocenskom status quo, spôsobila však veľa škôd vo vzťahoch medzi Maďarskom a Československom a skomplikovala postavenie maďarskej menšiny na Slovensku. Podľa niektorých bádateľov prispela k zblíženiu Čechov a Slovákov pri obrane celistvosti spoločného štátu, tento morálny a politický kapitál sa však ďalším vývojom udalostí rýchlo premrhal.
Rothermerove predstavy sa v obmenenej podobe čiastočne realizovali až po Viedenskej arbitráži koncom roku 1938, keď Nemecko a Taliansko donútili ČSR vzdať sa niektorých južných oblastí Slovenska. V Budapešti to interpretovali ako nápravu „trianonskej nespravodlivosti“…
