Prečo musela zomrieť cárska rodina alebo Mohli za to aj československé légie?

Bývalý ruský cár Mikuláš II. je mŕtvy. Zastrelili ho v Jekaterinburgu na základe uznesenia miestnej uralskej vlády, ktorá ho nechcela prenechať živého blížiacim sa československým oddielom. Túto správu zverejnili 21. júla 1918, čiže s päťdňovým oneskorením, najväčšie európske denníky. Tak sa zrodila legenda, že určitý podiel na vyvraždení Romanovovcov mali vlastne aj Česi a Slováci.

23.07.2018 06:00
debata
Imperátorská rodina v roku 1913. Sedia zľava... Foto: WIKIPEDIA / KONGRESOVÁ KNIŽNICA USA
cárska rodina, Mikuláš II. Imperátorská rodina v roku 1913. Sedia zľava doprava: veľkokňažná Oľga, cár Mikuláš II., veľkokňažná Anastázia, cárevič Alexej, veľkokňažná Tatiana. Stoja: veľkokňažná Mária a cárovná Alexandra Fjodorovna.

Prvé správy ešte neuvádzali zmasakrovanie celej cárskej rodiny, ktorá sa vtedy nachádzala s bývalým ruským panovníkom vo vyhnanstve na Urale. Informovali iba o zastrelení 50-ročného Mikuláša (Nikolaja) Romanova. Jeho manželku Alexandru Fiodorovnu, 14-ročného následníka trónu Alexeja Nikolajeviča a štyri dcéry – veľkokňažné – mali údajne dopraviť "na bezpečné mesto“. Všetky noviny v Rakúsko-Uhorsku pritom citovali zdroje v Berlíne, nemecké médiá však prevzali informáciu z francúzskej tlačovej agentúry Havas, ktorá ju vydala už 20. júla a odvolávala sa v nej na vyhlásenie sovietskej vlády. To publikovali ako prvé ruské noviny Izvestija už o deň skôr. "V ostatných dňoch sa k metropole červeného Uralu nebezpečne približovali československé bandy,“ uvádzalo sa v správe, "zároveň bolo odhalené sprisahanie, ktorého cieľom bolo oslobodiť z rúk sovietskej moci korunovaného kata. Preto prezídium Uralského oblastného sovietu nariadilo zastreliť Nikolaja Romanova, čo sa aj stalo 16. júla.“

Izvestija ďalej informovali, že 18. júla sa prípadom zaoberalo predsedníctvo Všeruského ústredného výkonného výboru sovietov, vtedajšieho parlamentu. Jeho predseda Jakov Sverdlov, jeden z vodcov boľševickej revolúcie, poslancom pripomenul, že bývalého cára chceli pôvodne postaviť pred súd "za jeho zločiny proti ľudu“ a že len najnovšie udalosti tomu zabránili. Predsedníctvo potom prijalo uznesenie, v ktorom schválilo rozhodnutie uralského sovietu.

Pre nedostatok podrobných informácií z Ruska boli európske médiá v nasledujúcich dňoch odkázané na správy z druhej alebo tretej ruky a na rôzne špekulácie. Napríklad viedenský denník Neue Freie Presse, z ktorého často citovala národnostná tlač v celej habsburskej monarchii, prišiel s teóriou, že "Angličania a Francúzi poverili Čechoslovákov, aby útokom oslobodili Mikuláša II., čo by umožnilo obnoviť v Rusku monarchiu“.

V lete 1918 ešte trval svetový ozbrojený konflikt, Rakúsko-Uhorsko a Nemecko v ňom už piaty rok bojovali proti Anglicku, Francúzsku a najnovšie aj Spojeným štátom. Obe znepriatelené koalície sledovali v sovietskom Rusku vlastné záujmy. V obsahu ich médií sa nevyhnutne prejavovala vojnová propaganda a cenzúra, ale aj politická orientácia.

Kým liberálnejšie ladený Berliner Tageblatt vyjadril hnus nad cárovraždou a tvrdil, že "sovietska vláda sa týmto zločinom pokryla hanbou“, konzervatívnejší nemecký denník Deutsche Zeitung hodnotil udalosť z istého nadhľadu. "Revolúcia je revolúcia,“ napísal v komentári, "vláda sovietov nemohla z jej pohľadu prenechať cára živého svojim odporcom. Sám cár si môže za svoj osud spôsobom vládnutia a ustupovaním pred hlukom davu. Uralský soviet sa uchýlil k činu, ktorý má obdobu vo Veľkej francúzskej revolúcii aj v revolúcii anglickej. Cár tragicky končí uprostred všeobecného vnútorného chaosu a zoči-voči hrozbe nových vojnových zápletiek.“

Hodnotenia sa výrazne zmenili, pritvrdili, keď vyšiel na známosť fakt o vyvraždení celej cárskej rodiny. Popravám anglického kráľa Karola I. v roku 1649 i francúzskeho panovníka Ľudovíta XVI. o takmer 150 rokov neskôr predchádzali verejné súdne procesy a aj sťatie korunovaných hláv prebehlo verejne. Zároveň s 39-ročným kráľom z dynastie Bourbonovcov skončila pod gilotínou síce i jeho manželka Mária Antoinetta (dcéra rakúskej cisárovnej Márie Terézie), ale… Ani v Paríži, ani predtým v Londýne nikoho nenapadlo popraviť súčasne – v noci, bezhlavou streľbou v pivničných priestoroch – panovníkov spolu s ich deťmi a dokonca s kuchármi, so sluhami a s dvornými dámami! A telá všetkých potom tajne zakopať kdesi v močarinách za mestom…

"Boľševická likvidácia cárskej rodiny a služobníctva pripomína najskôr temné vraždenie, uskutočnené bandou kriminálnikov, ktorí sa snažia zničiť všetky stopy svojho zločinu,“ napísal dánsky historik Bent Jensen, autor knihy Medzi cárovrahmi.

Dobre, ale čo s tým mali spoločné "Čechoslováci“?

Prečo nezakročili Nemci?

Svet v tom čase už vedel čo-to o československom odboji v zahraničí. Masarykovu a Štefánikovu národnú radu so sídlom v Paríži, túto dočasnú vládu budúceho spoločného štátu Čechov a Slovákov, uznali medzitým Francúzsko i Veľká Británia. Svet sa už skôr dozvedel aj o československých légiách v Rusku – zahraničnom vojsku, sformovanom z takmer 40-tisíc zajatých rakúsko-uhorských vojakov. V jarných mesiacoch roku 1918 sa tieto jednotky s minimom zbraní začali po dohode s boľševickou vládou presúvať po železnici do Vladivostoku, odkiaľ mali lodnou dopravou pokračovať na ceste do Európy. Známym sa stal najmä ich májový incident v Čeľabinsku na južnom Urale, po ktorom sa légie zmocnili skladov zbraní a dostali sa do otvoreného konfliktu so sovietskou mocou na celej Transsibírskej magistrále.

Boľševici využili nástup Československých légií na Jekaterinburg ako zámienku na popravu bývalého cára a imperátora Mikuláša II. a jeho rodiny.

Jekaterinburg je od Čeľabinska vzdialený iba 250 kilometrov. Časť légií postupovala aj týmto smerom, aby sa zmocnila dôležitého železničného uzla. Podľa niektorých ruských historikov, napríklad aj u nás známeho Marka Kasvinova (v slovenčine vyšla ešte v roku 1989 jeho náučno-populárna kniha Život a pád Mikuláša Krvavého) sa však legionári a Biela garda ponáhľali do Jekaterinburgu z iného dôvodu: vedeli, že sa tam od konca apríla nachádza v domácom väzení detronizovaný cár s rodinou. Spočiatku postupovali pomaly, lebo narážali na tvrdý odpor červenogvardejcov, ale po dobytí mesta Zlatoust sa dostali na Permskú magistrálu, po ktorej chceli obísť Jekaterinburg a odrezať ho od ruských centier, prerušiť jeho spojenie s Moskvou.

Situácia znepokojila nielen Moskvu, ale (možno ešte viac) aj Berlín. Prečo? Pripomeňme si, že len pred tromi mesiacmi, začiatkom marca 1918, podpísalo sovietske Rusko s Nemeckom potupný Brest-litovský mier. V jeho dôsledku prišlo nielen o značné územie a časť suverenity, ale zmluva zaviazala boľševickú vládu prepustiť všetkých vojakov – cudzincov, ktorí dovtedy bojovali po boku ruských vojsk. Vzťahovalo sa to aj na československých legionárov. Tomáš G. Masaryk sa vtedy nachádzal v Moskve a ako najvyšší predstaviteľ československého zahraničného odboja dohodol s predstaviteľmi tamojšej vlády, že týmto jednotkám umožní presun do Francúzska výmenou za ruské brigády na západnom fronte, ktoré sa vrátia do vlasti. Dohoda obsahovala dôležitú podmienku: jedni aj druhí vojaci sa presunú fakticky bez zbraní.

Teraz sa však légie nielenže znovu ozbrojili, ale podnikli bojovú operáciu s cieľom preniknúť do Jekaterinburgu a zajať bývalého cára i jeho rodinu. Zdalo by sa, že je to v záujme cisárskeho Nemecka. Veď Mikuláš II. bol po matke bratancom cisára Wilhelma II. a Mikulášova manželka sa vydávala do Ruska ako nemecká princezná Alica Hessensko-Darmstadská. Ibaže vo svetovej vojne sa spríbuznené panovnícke dynastie ocitli na opačných stranách barikády! V Berlíne mali obavy: Čo ak československé oddiely zneužijú zajatého excára v prospech Anglicka a Francúzska? Čo ak ho vyhlásia za najvyššieho veliteľa bielej armády a vytvoria na východe protinemecký front, a to práve v čase, keď sa nemecká armáda chystá na "rozhodujúcu“ ofenzívu v západnej Európe? Šéf nemeckej diplomacie Richard von Kuhlmann si zavolal ruského veľvyslanca v Berlíne Adolfa Joffeho, aby mu odovzdal ultimátum: buď sovietska vláda zabráni za každú cenu takémuto vývoju udalostí, alebo Nemci pohnú svoje okupačné vojská z Ukrajiny ďalej do ruského vnútrozemia. V krajnom prípade jednostranne vypovedajú Brest-litovskú zmluvu a obsadia Moskvu!

Ak malo vtedy cisárske Nemecko nad okypteným Ruskom takúto moc (akože ju naozaj malo), potom vzniká logická otázka, prečo sa samo nepostaralo o bezpečnosť cárskej rodiny, v ktorej malo toľko pokrvných príbuzných? Podľa spomienok Nikolaja Čarykova, významného ruského diplomata v záverečnom období panovania Romanovovcov, Berlín Mikuláša II. nenávidel a obával sa už aj jeho nástupu na trón v októbri 1894. "Ak si Nemci nepriali zastrelenie bývalého cára a jeho rodiny, stačilo im iba pohnúť prstom, a boľševici by si to nedovolili urobiť,“ poznamenal diplomat. Stal sa však opak, Čarykov na vlastné oči videl, ako velenie nemeckých okupačných vojsk na Kryme oslavovalo popravu Mikuláša II. – šampanským…

Nástup légií ako zámienka

Čo bolo ďalej? Legionári pod velením Jana Syrového (toho generála Syrového, ktorý sa stal nakrátko československým premiérom v jeseni 1938) prenikli do Jekaterinburgu až osem dní po zavraždení cárskej rodiny. Miestni monarchisti však neverili vlastným očiam, keď na ich železničnú stanicu dorazil obrnený vlak „Bieločechov“ (tak volali legionárov), pokreslený nápismi: „Smrť Habsburgovcom!“ „Smrť monarchii!“, „Nech žije Československá republika!“ Boli prekvapení, lebo čakali predpokladaných osloboditeľov svojho báťušku cára, ale ako ho mohli oslobodiť zarytí republikáni?

Historik Nikolaj Dmitrijev z Uralskej univerzity je presvedčený, že legionári nemali nijaký reálny plán na záchranu excára, čo je úplne v súlade s tým, čo po vojne tvrdil aj Tomáš G. Masaryk. Miestni boľševici však využili nástup légií na Jekaterinburg ako zámienku. "Légie urýchlili rozhodnutie popraviť Romanovovcov bez riadneho súdu,“ to je dnes názor viacerých ruských historikov. Otázky však zostávajú. Jedna z nich: prečo generál Radola Gajda, jeden z hlavných veliteľov légií (ten istý Gajda, ktorého po druhej svetovej vojne v Prahe dva roky väznili za údajnú kolaboráciu s nacistami), po príchode do Jekaterinburgu v jeseni 1918 umiestnil štáb svojej divízie práve vo vile, kde v lete väznili a zavraždili Romanovovcov? Prečo z domu vyhnal vyšetrovateľov, ktorí stále pátrali po vrahoch a ostatkoch obetí?

V tom čase sa už v metropole Uralu nachádzali aj niekoľkí známi Slováci. Spisovatelia Janko Jesenský a Jozef Gregor-Tajovský tam vydávali legionárske noviny Slovenské hlasy. Jesenský sa k tomuto obdobiu svojej sibírskej anabázy vrátil po vojne v spomienkovej knihe Cestou za slobodou. O cárovražde sa však zmienil v jedinej vete: "Perla Uralu, postriekaná ešte čerstvou krvou nedávno vyvraždenej cárskej rodiny.“ Nič viac. To sa v meste tak skoro prestalo hovoriť o tragédii? Podľa všetkého áno.

Väčšina obyvateľov Jekaterinburgu popravu cára buď privítala (to ešte nevedeli o zmasakrovaní celej rodiny), alebo ich nechala ľahostajnými. Podobné nálady vládli aj v ďalších veľkých ruských mestách. Bývalý premiér cárskej vlády Vladimír Kokavcov vo svojich pamätiach uvádza, že v deň publikovania správy o zastrelení cára vyšiel dvakrát do ulíc Petrohradu a sledoval reakcie ľudí: "Nikde som nezbadal ani najmenší záblesk ľútosti alebo sústrasti, spoluúčasti, ale zato som často počul uštipačné poznámky: ,Dávno už ho mali…‚, ,Ajhľa, Romanov dotancoval,‘ a pod.“ Väčšina Rusov nemala posledného korunovaného Romanova v láske. Prozápadne a liberálnejšie naladená inteligencia mu vyčítala despotizmus, ľudia, ktorí v zásade neboli proti monarchii ako takej – nedostatok vôle a "necársku nerozhodnosť“, povedané slovami Alexandra Solženicyna.

Jednoduchí Rusi nevedeli cárovi odpustiť Rasputina a vyvolával u nich pohŕdanie ako manžel paroháč. Na sklonku jeho panovania – pred Februárovou revolúciou a abdikáciou Mikuláša II. 15. marca 1917 – kolovali medzi vojakmi v zákopoch letáky s fotomontážou, na ktorej cárovná a jej štyri dcéry sú zachytené v tých najoplzlejších situáciách so "šarlatánskym dôverníkom rodiny, šialeným mníchom“ Griškom Rasputinom, ako ho nazval britský historik Norman Davies. Samozrejme, to ešte nemohol byť dôvod pre také nekresťanské, doslova barbarské skoncovanie s imperátorom a jeho najbližším príbuzenstvom.

Pravdu však má asi Nikolaj Neujmin z Jekaterinburského vlastivedného múzea, keď hovorí, že legionárov cár nezaujímal. Mala teda záujem na jeho smrti i na smrti maloletého následníka trónu ústredná boľševická vláda? Pravdepodobne áno, lebo sa mohla obávať obnovy dynastie Romanovovcov v Rusku. Vydal príkaz okamžite skoncovať s Mikulášom II. aj s následníkom Alexejom a zamiesť stopy vyvraždením celej rodiny Lenin, Sverdlov či Trockij? Alebo išlo o "iniciatívu“ miestnej moci? O tom sa dodnes vedú spory aj medzi historikmi. Žiaden dokument usvedčujúci vodcov revolúcie sa však stále nenašiel, sú len nepriame dôkazy, rôzne indície. Zato uralskí organizátori a vykonávatelia tajnej popravy sa k nej verejne a opakovane hlásili. Vieme však, že niektoré politické príkazy sa vydávajú len ústne, a preto nezostávajú v archívoch. Nehovoriac o tom, že časť archívov je v Rusku pre bádateľov, tobôž zahraničných, naďalej nedostupná.

Ktovie, pre niekoho je možno aj výhodné za týchto okolností zvaľovať zodpovednosť za tragédiu na regionálnych vodcov, na „Čechoslovákov“ a na chaos vo vtedajšom Rusku…

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #zavraždenie cárskej rodiny