Vojnový zločin spáchali aj Slováci. V Bielorusku

Je to už 78 rokov, čo vypálili bieloruskú obec Malodušie. Vojaci, ktorí do nej vtrhli, tam povraždili aj ženy, deti, starcov. Bez ľútosti. Samozrejme, bola vojna a takých zločinov sa vtedy stávalo veľa, najmä na území Sovietskeho zväzu. Tentoraz to však bolo iné - masaker v Maloduší nespáchali Nemci, ale Slováci.

03.08.2020 06:00
vojaci, Slovenský štát Foto:
Propagandistické snímky vojakov Slovenského štátu v rade na výdaj stravy poľnej kuchyne.
debata (211)

Keď sa hovorí o vojnových zločinoch, väčšina ľudí si ich spojí s nacistami. Aj to, čo sa 2. augusta 1942 odohralo v bieloruskej obci Malodušie, pripomína zverstvá SS. V tú nedeľu sa tam práve začala ranná bohoslužba, keď sa na oblohe zjavili štyri slovenské lietadlá. Zhodili niekoľko bômb a utekajúcich ľudí pokropili streľbou z guľometov. Aj keď ich útok trval iba krátko, v osade zanechali spúšť. Domy horeli, zranených nemal kto ošetriť. A to najhoršie malo ešte prísť. K dedine sa blížili slovenskí vojaci pripravení zabíjať…

Útok partizánov

Aby človek pochopil dianie v Maloduší, treba sa vrátiť do júna 1941, keď nacistické Nemecko napadlo Sovietsky zväz. Do "ťaženia proti boľševizmu“, ako sa to prezentovalo, sa rýchlo zapojil aj Slovenský štát. Na východný front už o mesiac poslal vyše 50-tisícové vojsko, ktoré po boku Tretej ríše bojovalo proti Sovietom.

Tejto armáde sa však príliš nedarilo, a tak ju velenie v Bratislave čoskoro okresalo. Nakoniec zostali len dve divízie – Rýchla, ktorá bojovala v prvej línii a s Wehrmachtom sa dostala až po Kaukaz, a Zaisťovacia. Tá mala asi 8 800 mužov a slúžila ako strážna jednotka na okupovaných územiach Bieloruska a Ukrajiny. Spočiatku to bola ľahká úloha, ale neskôr začali pribúdať problémy. Išlo totiž o oblasť, kde sa rozšírilo partizánske hnutie.

Nemecké velenie na Zaisťovaciu divíziu (ZD) naliehalo, aby proti "záškodníkom“ zasiahla, no väčšina jej vojakov sa do boja nehrnula. S obyvateľstvom sa snažili udržiavať priateľské vzťahy a so sovietskymi partizánmi zase akýsi pakt o neútočení. Našli sa však i také jednotky, ktoré nacistom ochotne pomáhali.

Jednou z nich bol 102. peší pluk pod vedením podplukovníka Michala Lokšíka, chránenca predsedu vlády Vojtecha Tuku. Ten sa inšpiroval Nemcami a so sovietskymi partizánmi viedol otvorenú vojnu. Nebral pri tom ohľad ani na civilistov. Obyvateľom dedín v jeho rajóne naháňali slovenskí vojaci hrôzu, preto lokšíkovcov nešetrili ani partizáni.

Bolo to tak aj 1. augusta 1942, keď sovietski "záškodníci“ pri Biesujeve prepadli tri nákladné autá a zabili osem vojakov 102. pluku. Rozzúrený Lokšík sa hneď rozhodol pre odvetu. Slovenským pilotom rozkázal, aby na druhý deň zbombardovali najbližšiu obec od miesta prepadu, a vyslal tam aj trestnú výpravu. Jej velením poveril svojho horlivého nasledovateľa, 28-ročného nadporučíka Ladislava Kleinerta, ktorý už mal s podobnými zákrokmi skúsenosti.

Smer Malodušie

Kleinertova jednotka vyrazila z Riečice, kde bolo sídlo pluku, asi o siedmej ráno. Tvorilo ju niekoľko áut a zhruba 50 mužov. Aj keď ich sprevádzali dvaja-traja Nemci z oddielov SD (Sicherheitsdi­enstu), ako to bývalo zvykom, nemali právomoc rozkazovať. Zodpovednosť za akciu niesol Kleinert.

Po krátkej ceste objavili zhorené auto a mŕtvoly slovenských vojakov z predošlého dňa. Zatiaľ čo Kleinertovi ľudia prezerali les, zastihla ich správa o bombardovaní obce Malodušie, vzdialenej 25 kilometrov. Aj keď sa v tej oblasti nachádzalo ešte niekoľko ďalších dedín, Kleinert nariadil zamieriť práve tam.

Propagandistické snímky vojakov Slovenského... Foto: ILUSTRAČNÉ FOTO: SLOVENSKÝ NÁRODNÝ ARCHÍV
vojaci, Slovenský štát, čítanie, noviny Propagandistické snímky vojakov Slovenského štátu pri čítaní novín.

Obec, ktorej bieloruský názov je Maladuša, ležala približne 75 kilometrov od mesta Gomeľ. Ešte pred začiatkom vojny v nej stálo asi tristo domov a žilo takmer 1 500 ľudí. Teraz v nej však zostali hlavne ženy, deti a starci; mladší muži bojovali v Červenej armáde alebo v partizánskych brigádach. Čo znamenajú hrôzy vojny, dedina už poznala. Pätnásť jej obyvateľov Nemci povraždili už v septembri 1941.

Keď teraz do osady vtrhli slovenskí vojaci, bezmocných ľudí zachvátila panika. Kleinertovi muži boli spočiatku opatrní. Možno si naozaj mysleli, že by sa tam mohli zdržovať partizáni. Miestni obyvatelia sa rýchlo rozpŕchli. Niektorým sa podarilo uniknúť, iní sa stihli iba schovať. Tých, čo sa aj potom snažili ujsť, zastihla streľba.

Vyšetrovaním toho, či tunajší ľudia skutočne majú niečo spoločné s prepadom slovenskej jednotky, sa už mladý nadporučík neobťažoval. Podľa neho a jeho druhov boli vinní za smrť ich kamarátov, a tak sa k nim aj správali. Bezcitne. Všetkých obyvateľov zhromaždili na priestranstve uprostred obce, kde ich plánovali príkladne potrestať.

O tom, čo sa ďalej stalo, by sme sa asi nikdy nedozvedeli, keby Kleinertovi „pomstitelia“ nemali neželaných svedkov – slovenskú jednotku zo Zmiešaného priezvedného oddielu (SPO), ktorú tam jeho veliteľ vyslal, aby dedinčanom pomohla hasiť požiar. Bolo ich dvadsať a to, čo videli, ich šokovalo. Vďaka ich svedectvu, ktoré sa zachovalo vo Vojenskom historickom archíve, sa dá priblížiť celý priebeh tragédie.

Kto vie strieľať?

Hasičský oddiel SPO vstúpil do Malodušia krátko po dvanástej. Obec našiel v plameňoch, a hoci sa požiar rýchlo šíril, lebo drevené domy mali slamené strechy, nikto ho nehasil.

Dôstojníkov SPO privítal Kleinert s pobočníkom. Oboznámil ich s prepadom slovenskej jednotky a vyhlásil, že úlohou jeho roty je „vyčistiť“ tento priestor od partizánov.

Kleinert sa potom vrátil pred zhromaždený dav a starostovi po nemecky prikázal, aby ľuďom tlmočil, že „nelojálnosť voči Nemcom má také následky, aké ihneď uvidia“. Nato začal čítať mená rodín, ktorých príbuzní sa podľa miestnej milície pridali k partizánom.

Údaje o počte týchto mien sa rozchádzajú. Veliteľ oddielu SPO, nadporučík Ladislav Donoval, hovoril o 15 osobách, ďalší o jedenástich či dvanástich, kým Donovalov zástupca Imrich Gašš zase o 11 rodinách, čiže o 30 až 35 ľuďoch.

Naše budúce pokolenie sa za také činy bude hanbiť a bude to veľkou škvrnou v našich dejinách.

To, na čom sa všetci zhodujú, je však oveľa zahanbujúcejšie. Medzi vyvolanými dedinčanmi boli totiž starci, dievčatá a chlapci vo veku 10 až 15 rokov, no predovšetkým viaceré ženy s malými deťmi – jedno- až dvojročnými. Týchto nevinných ľudí nariadil Kleinert odviesť k blízkej drevenici, a potom sa svojich vojakov spýtal, kto vie dobre strieľať. Prihlásili sa mu dvaja muži z jeho roty, ktorí sa vzápätí spolu s jedným Nemcom vybrali splniť rozkaz.

Len čo dôstojníci z SPO pochopili, k čomu sa schyľuje, začali Kleinertovi dohovárať, aby svoj úmysel odvolal, pretože „je to zverstvo, s ktorým nemôžu súhlasiť“. Veliteľ roty sa im vysmial. Vraj sú ešte neskúsení a nepoznajú účinný spôsob boja proti partizánom, ale v 102. pešom pluku to takto robia vždy, lebo je to správne. Donoval s druhmi sa však nedali odbiť. Toľko protestovali, až s nimi Kleinert stratil trpezlivosť. Rozkričal sa, že sa za padlých kamarátov musí pomstiť.

Poprava v drevenici

Hádku dôstojníkov ukončili výstrely z blízkeho domu. Keď tam Donovalovi ľudia pribehli, v drevenici ležalo už asi päť-šesť mŕtvych tiel a vojaci práve popravovali bezbrannú ženu s dieťaťom. Do drevenej chajdy zakaždým vohnali tri-štyri obete, ktoré potom zozadu zastrelili. Niektorí dedinčania pritom neboli ani na mieste mŕtvi a vzlykali od bolesti.

Obrazy z miesta činu boli strašné. Donoval napríklad sledoval, ako jeden vojak vytrhol matke dieťa, zabil ho a hodil do ohňa. Jeho druh Florián Riška zase videl, ako zastrelili nemluvňa s matkou, ktorá mala možno 26 rokov, a tiež dvoch chlapcov, osem alebo desaťročných.

„Jeden príslušník rodiny určenej k odstreleniu, 12-ročný chlapec, žiadal nadporučíka Kleinerta o milosť a hodil sa k jeho nohám… Tento ho odkopol a chlapec bol odvlečený do domu, kde bol odstrelený,“ vypovedal Gašš po vojne pred Národným súdom.

Ako posledný zostal jeden invalid, starec s drevenou nohou a barlami. Aj vojaci chvíľu váhali, či ho majú zabiť, ale Kleinert nemal zľutovanie.

Keď bolo po všetkom, rozkázal dom aj s mŕtvymi zapáliť. Zdesených obyvateľov obce – priamych svedkov masakry – ešte upozornil, nech im je tento čin odstrašujúcim príkladom, aby sa v budúcnosti nespriahali s partizánmi a nebojovali proti Nemcom.

Ladislava Kleinerta, ktorý trestnej výprave... Foto: Robert Hüttner, Pravda
Ladislav Kleinert, hrob, pomník Ladislava Kleinerta, ktorý trestnej výprave velil, po vojne popravili. Pochovaný je na bratislavskom Cintoríne pri Kozej bráne.

Kým sa vystrašení dedinčania spamätávali zo šoku, vojaci sa vrhli do rabovania. Prehrabávali sa vo veciach, ktoré si domáci stihli vyniesť z horiacich príbytkov, a čo ich zaujalo, ukradli.

Donoval si napokon uvedomil, že už nemajú čo zachrániť. Hoci miestnych poznali ako prívetivých ľudí, nedokázali im pomôcť, pretože zúrivejšia hádka s Kleinertom mohla vyústiť do bratovražedného boja. Ošetrili teda aspoň zranených a okolo jednej popoludní Malodušie opustili. Krátko po nich odišla i trestná výprava.

Šli hasiť, nie bojovať

O výčinoch v obci podala každá jednotka odlišnú správu. Kleinert sa cynicky chválil, že rozohnal „záškodnícky“ tábor. Na veliteľstvo Zaisťovacej divízie v Ovruči ohlásil, že pri bojovej akcii zlikvidovali 49 partizánov. Že by to bol skutočný počet obetí?

Na túto otázku sa už nedá odpovedať. V osade vládol chaos, istí si neboli ani dôstojníci SPO. V zachovaných dokumentoch sa zväčša uvádza, že v Maloduší popravili asi 15 obyvateľov, obžaloba Národného súdu v roku 1947 zase tvrdila, že išlo o 11 rodín.

Obetí však naozaj mohlo byť viac, pretože viacerí dedinčania mohli zahynúť už pri bombardovaní a streľbe zo slovenských lietadiel. Na podstate to však nič nemení – to, čo slovenskí vojaci vykonali v Maloduší, nemožno nazvať inak, ako masaker či vojnový zločin.

Zatiaľ čo Kleinert rozprával o úspechu, vojaci SPO svojmu veliteľovi povedali pravdu. „Bol som veľmi rozčúlený a vynadal som veľmi sprosto svojim dôstojníkom, že sú zbabelci, keď nezabránili tomuto vraždeniu, hoci so zbraňou v ruke. Na to mi povedali, že boli vo veľkej menšine, takže by boli boj prehrali, lebo šli hasiť, a nie bojovať,“ opísal udalosti veliteľ SPO Jaroslav Kmicikievič.

Ten sa rozhodol, že nebude mlčať, a podával jednu sťažnosť za druhou. Veliteľovi Zaisťovacej divízie Pavlovi Kunovi, aj na ministerstvo obrany do Bratislavy. Žiadal, aby Lokšíkovi zakázali vraždiť civilné obyvateľstvo, a varoval, že sa to Slovákom môže vypomstiť odvetnými útokmi partizánov.

„Som presvedčený ako dôstojník, ktorý slúži v tejto hodnosti už 27 rokov, že naše budúce pokolenie sa za takéto činy bude hanbiť a bude to veľkou škvrnou v našich dejinách,“ písal prorocky Kmicikievič.

Veliteľstvo dokonca vyzval, aby sa ujasnilo ďalšie poslanie Zaisťovacej divízie – či je strážnym oddielom, alebo „trestnou inkvizíciou so stredovekými spôsobmi“. „Keby sa mali tieto prípady opakovať, nemôžem veliť útvaru ZD, ktorá také činy mlčky trpí, lebo som vojakom, a nie katom,“ rozhorčil sa Kmicikievič.

Zabudnutý zločin?

Napriek snahám SPO sa zločin v Maloduší nevyšetroval, ani nikoho nepotrestali. Predstavitelia Slovenského štátu nemali záujem o škandál, a tak sa vec ututlala. V Zaisťovacej divízii sa dokonca pritvrdilo. Plukovníka Kunu ako veliteľa nahradil pronemecky zmýšľajúci Rudolf Pilfousek, ktorý svojich mužov hnal do boja proti partizánom.

V septembri 1942 dosiahol, že odvolali aj Kmicikieviča. Ten však v protestoch pokračoval i po návrate na Slovensko. Už v novembri si vymohol, že minister národnej obrany Ferdinand Čatloš prepustil z armády aspoň Lokšíka, no Kleinert vyviazol. Nadriadení ho kryli, považovali ho za hrdinu a dostával množstvo vyznamenaní – slovenských aj nemeckých.

Trestu však nakoniec neunikol. Po oslobodení Československa ho zatkli, odsúdili na trest smrti a v decembri 1947 popravili. Potom sa naňho i na masaker zabudlo. Ukrutnosti, ktorých sa dopustili slovenskí vojaci – a prípad v Maloduší zrejme nebol jediný – nechcel nikto pripomínať.

O tom, že aj „národ holubičí“ má na svedomí vojnový zločin, sa dodnes veľa nehovorí. Väčšina našincov o tom ani nevie. Nenakrúcajú sa o tom dokumenty, vyšlo iba zopár článkov, aj keď odborníci to už spracovali. Temným stránkam histórie sa však nedá čeliť tým, že o nich pomlčíme. Treba o nich rozprávať, aby sme sa s nimi vyrovnali.

© Autorské práva vyhradené

211 debata chyba
Viac na túto tému: #bielorusko #druhá svetová vojna #Slovenský štát #masaker #vojnový zločin