V dnes už neexistujúcom spisovateľskom domove v Budmericiach začiatkom jari 1968 sa Dominik Tatarka rozhovorí o všeličom, čo je dovtedy u nás tabu – napríklad o Jaltskej konferencii tesne pred koncom druhej svetovej vojny, kde sa víťazné svetové veľmoci dohodli na rozdelení sfér vplyvu. 21. augusta 1968 sa platnosť dohody, žiaľ, opäť potvrdí.
V oku súkromného vesmíru
Moja voľba nikoho neprekvapí a čiernovlasý šľachovitý chlap s hustými fúzmi a s výraznými črtami, sediaci predo mnou, sa usmieva, oči sa mu blyštia, v gestikulujúcej ruke neodmysliteľná cigareta, a už si pripíjame a takisto sa smejeme, nie, ešte nie je všetko stratené, ešte mu vyšla kniha esejí Proti démonom, ešte Dubčeka nevystriedal Husák, ešte sa nezavrelo „korzo“, teda hranice, ešte nenastal čas previerok a vyhadzovov. Čas komunistickej normalizácie, keď sa okupácia oficiálne nazve vstupom vojsk, čas komunistickej stabilizácie, keď namiesto politických procesov a „štátneho dozoru“ nad písaným aj hovoreným slovom zavládne obludná „samocenzúra“ a keď zákaz publikovať postihne tých, čo ako Tatarka položili na stôl stranícku legitimáciu, neuznali okupáciu, podpísali Chartu 77, dnes nevinný dokument o dodržiavaní ľudských práv. Tých, čo potom idú v Prahe po pustej ulici a odrazu ich zrazí auto.
Dominik, miláčik žien. Jediný brat siedmich sestier, jediný syn, ktorému otec padol v prvej svetovej vojne a ktorý matku vo svojich prózach povýšil do roviny vedmy a bohyne. Matku, ale aj ženu: „Milá alebo mať – to je všetko.“
Dominik, „utešiteľ žien“ – ako jeho alter ego Bartolomej Slzička v Prútených kreslách (1963) aj v autobiografických textoch zo 70. a 80. rokov. Dominik ako zakladateľ mníšskej rehole, striedmy a chudobný, a Bartolomej ako kresťanský mučeník, šíriteľ evanjelia, zaživa odratý z kože, na čo ma upozorní Xavier Galmiche, profesor českej literatúry na parížskej Sorbone.
A Slzička? Nie, skôr slza, aspoň v oku môjho súkromného vesmíru.
Tatár, pastier, zbojník
Alebo aj „divoký, krásny Tatár“ zo všetkých tých „rozhovorov bez konca“, zaznamenaných na papier aj nahovorených na magnetofón po roku 1968, či už sa volajú Písačky, Navrávačky, Listy do večnosti, Sám proti noci, Neslovný rozhovor, V ne čase…
V textoch, ktoré Dominik priebežne hádže do kufra pod posteľou vo svojej dvojizbietke na Mišíkovej a raz nám čosi z nich na moje naliehanie ukáže, sú to len také písačky, vieš, o Bartolomejovi Slzičkovi a tak, smíšne, čo? Schováva ich pred políciou u priateľov disidentov v Prahe a ich zásluhou mu aj vychádzajú – ako samizdaty, vzápätí v exilových vydavateľstvách a časopisoch v zahraničí, tajne šírené v Československu.
Najprv len v niekoľkých exemplároch, jeden originál a päť-šesť kópií, naklepaných na stroji cez indigový kopirák na tenulinký priesvitný papier, takže sa ledva dajú čítať, zviazané v akýchsi doskách, ako tie Písačky (pre milovanú Lutéciu), ktoré mi kedysi opatrne posunul Albert Marenčin a ktoré ma ohúria krajnou otvorenosťou a slobodou, obnaženým telom reči, obnaženou rečou tela, rečou nevedomia, snov v kontraste ku kašírovanosti a pokrytectvu „reálneho socializmu“.
A Dominik, karpatský pastier a slovenský zbojník, ako jeden z jeho predkov, ktorého sťali v Liptovskom Mikuláši. Nikdy nezabudnem na návštevu v ateliéri Vlada Kompánka, keď nám sochár celú noc spieva zbojnícke piesne a Dominik s ním, a ja si odrazu uvedomím, počúvam ich totiž „francúzskymi ušami“ ako priateľ „môjho“ spisovateľa Georgea Pereca, ktorého som sem priviedla, že tie piesne sa krútia okolo jedného – okolo zrady, ktorej sa dopustí zbojník či jeho kamarát alebo milá. Akosi pričasto.
Slovenský archetyp? A popritom ďalší, ktorý Dominik vyjadruje vzdychom: „Bože, koľko je v nás poddanstva!“ V rozhovoroch sa k téme slovenskej odbojnosti, ale aj zrady a prispôsobivosti neraz vracia a aj to napíše.
Obec človečia
Láska je najvyššia hodnota, zmysel ľudského života, opakuje spisovateľ v televíznom dokumente Kamily Nadubinskej-Kytkovej z roku 1969, ktorý ležal dvadsať rokov v trezore a na Slovensku mal až teraz vďaka Filmovému klubu novinárov premiéru. Láska, čiže komunikácia s Bohom aj s tým druhým, s tými druhými.
Tatarka miluje ľudí, ktorých si slobodne vyvolil, obklopený v 60. rokoch družinou maliarov a sochárov, povestných galandovcov, kam patrí Vlado Kompánek, Milan Paštéka, Milan Laluha, Paľo Tóth, Andrej Rudavský aj cezpoľný „krásny chlapec“ Andrej Barčík, ale aj staviteľ bratislavského krematória Ferdinand Milučký a výtvarní teoretici, vtedy manželia Iva a Juraj Mojžišovci. Sleduje ich osudy aj tvorbu, píše o ich bohyniach „sladkého pocitu života, zmyslovej istoty“, o ich drevených penátoch, „ochranných božstvách nášho detstva“. Tatarka, pokladajúci kultúru za kult, uctievanie bohov, predkov, Tatarka, pokladajúci medziľudské obcovanie za vzájomné uctievanie „slobodného ľudského vedomia a svedomia“, a preto súčasť kultúry. Tatarka presvedčený, že obec Božia svätého Augustína môže byť obec človečia ako „vrcholná forma ľudskej túžby aspoň chvíľu spočinúť v slobode, voľnosti, ochrane, bezpečnosti, blahu, v stotožnení sa s osudom tých ostatných, vyvolených, odhodlaných, trpiacich“.
V apríli 1968 mi donesie do Smeny rovnomennú esej. Vtedy vznikne rozkošná fotografická séria môjho vtedajšieho kolegu Laca Bielika, ktorého pri aparáte vystrieda aj budúca manželka Alica: v redakcii na Dostojevského rade sú na zemi „zľahka pohodení“ novinárski recesisti Ján Čomaj a Tibor Procházka, objímajúci z obidvoch strán portrét Antonína Novotného, Tatarkovho „vládcu Figuru“ z rovnomennej fantastickej rozprávky, pripojenej ku knižnému vydaniu Démona súhlasu (1963), ktorého Smena v januári v otvorenom liste vyzvala, aby odstúpil. Nad nimi sa o figúru československého exprezidenta nonšalantne lakťom opiera sediaci autor v športovej pásikavej košeli, obkolesený, ako inak, mladými ženami.
Milovaná Lutécia
Opatrujem pohľadnicu z Paríža s dátumom 12. máj 1968, na ktorej stojí požehnanie: „Nech bohovia, ktorých stretám, aj na Vás žiaria, keď prídete, svojím úsmevom nesmrteľnosti…“ a ktorá sa končí zvolaním: „Táto nepravdepodobná jar!“ Náhoda zaviala spisovateľa vo Francúzsku do víru revolučných študentských udalostí a on prežíva Parížsky máj 1968 naplno, vytrhané dlaždice, barikády, „Molotovove koktaily“, heslá, básne, maoizmus a trockizmus, sloboda pre každého a vo všetkom, sloboda sexuálna, názorová, politická, a uprostred všeobecnej eufórie zázračné stretnutie autora s prototypom osudovej Anabelly, čiže Panny Zázračnice (1944), s kanadsko-slovenskou pani profesorkou a jej študentkami.
Dominik Tatarka-Bartolomej Slzička, európsky intelektuál, pohybujúci sa na osi Praha – Paríž, slovenský spisovateľ, ktorého „páni obesia v šesťdesiatom ôsmom“, ale aj večný Tristan. Lutécia, starý názov Paríža, mesto aj žena. Parízia. V Prútených kreslách francúzska študentka Daniela, v Písačkách slovensko-ruská filmárka Natália, v zatiaľ nevydanom rovnomennom texte Imanuela. Parízií je viacero – ako tvárí Paríža.
V decembri 1981, týždeň po puči generála Jaruzelského v Poľsku, prídem do hlavného mesta Francúzska na študijný pobyt. So Sabinou Bollackovou sa tesne minieme – medzitým už nastúpila v Bratislave za lektorku francúzštiny na filozofickej fakulte. Ako latinčinárka a nemčinárka sa pomerne rýchlo a dobre naučí po slovensky a začne prekladať Tatarkovho Démona súhlasu, „fantastický traktát z konca jednej epochy“ z marca 1956, ktorý je jednou z prvých demystifikácií stalinizmu vo východoeurópskych literatúrach.
V roku 1986 vyjde Le démon du consentement v belgickom vydavateľstve Talus d’Approche zároveň s umeleckou reportážou Bernarda Noëla Stretnutie s Tatarkom. Tohto francúzskeho básnika a prozaika spoznám osobne v Paríži až v roku 1994 na besede o Tatarkovi v Centre Pompidou pri príležitosti vydania Prútených kresiel v preklade belgického spisovateľa Paula Emonda, takisto bývalého lektora francúzštiny v Bratislave, a jeho manželky Slovenky. Kruh magických náhod sa uzavrie, keď Noëlovi oznámim, že jeho tlmočníčka a sprievodkyňa po nevľúdnej Bratislave v januári 1980 bola moja vtedajšia kolegyňa na Katedre romanistiky FFUK Valika Sviežená, ktorá mi, žiaľ, o Noëlovi nič nepovedala a ktorá o pár rokov s manželom a so štyrmi deťmi emigrovala – do Francúzska.
Výprava za Chatamom Soferom
So Sabinou sa spriatelíme, radíme sa navzájom pri prekladaní zo slovenčiny do francúzštiny v jej prípade, v mojom naopak, a keď sa nevieme s Démonom súhlasu pohnúť, vyberieme sa pod Slavín za autorom, nech vysvetlí, ako to myslel. Dominikovi sa do toho veľmi nechce (tú istú skúsenosť mám s francúzskymi spisovateľmi, ktorých som osobne i listovne rovnako mučila), oveľa viac ho fascinuje Sabina a jej židovstvo, etymológia jej priezviska, ktorú si vysvetľuje ako Boľak, od boľačiek na tele i na duši, čo utŕžili jej predkovia.
Židovskou kultúrou aj náboženstvom je fascinovaná aj moja priateľka Gita, hovoriaca piatimi jazykmi, a tak sa dohodneme, že Sabine ukážeme hrobku Chatama Sofera, vtedy ešte skrytú pred nepovolanými zrakmi kamennou platňou zarovno vozovky s koľajnicami električky oproti východu z bratislavského tunela.
Gita nás telefonicky ohlási na vedení židovskej obce, kde nás prijmú dvaja rabíni. Predstavím im zúčastnených vrátane seba, sme inak dosť čudná, ba podozrivá štvorica, aj keď čiernovlasá kučeravá Sabina s výrazným nosom svoj židovský pôvod nezaprie a drobná Gita má na hlave čosi ako háčkovanú maxijarmulku.
Jeden z rabínov sa ihneď rozhovorí – o náboženskej slobode v ZSSR zásluhou Lenina a Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie. Chvála vodcu svetového proletariátu nás zaskočí, Sabina je ohromená, no Dominik sa s vážnou tvárou pýta na detaily – v júni 1984 je už v ZSSR perestrojka, u nás ešte nie, tak to berieme od rabínov ako penzum aj možnú poistku, hoci Tatarkovo meno iste poznajú. Konečne príde upratovačka s kľúčmi a poberieme sa k tunelu. Sabina nás fotí, žiaľ, viac-menej od chrbta, ako schádzame úzkymi schodíkmi do tmy krypty s kamenným sarkofágom, kam Gita nezabudne položiť kamienok so zbožným želaním na papieriku, a potom vychádzame už širšími schodmi na židovský cintorín nad Dunajom, cestou k bráne prejdeme okolo katolíckej kaplnky, a kým si s Dominikom a Gitou obzeráme polozváľané náhrobné kamene a lúštime nápisy, a padá na nás smútok, Sabina sa rozbehne do kopca na druhý koniec cintorína, akoby bežala do neba. Nad európskym veľtokom je vetristo a slnečno, sme vysoko, voľní a slobodní, v starom multikultúrnom meste. V ilúzii o ňom, v rozpadávajúcom sa sne.
Pasce sú nastavené
Osemdesiaty tretí. Na ulici stretnem Dominikovho i môjho kamaráta, docenta vyčiarknutého zo strany, teda iba trpeného na fakulte, skade som ja musela odísť. Nepôjdeme za Dominikom? O pár dní má sedemdesiatku. Súhlasím a zavolám aj Dušana Mitanu a Jula Vanoviča, ktorý je takisto „odstavený“ a pracuje ako korektor v Slovenskom spisovateli (v tej istej kancelárii ako pani Viera Tatarková) a tajne chystá knihu o Dominikovom profesorovi na pražskej Karlovej univerzite Václavovi Černom.
Keď už sedíme u oslávenca a len tak tatarkovsky „kecáme“ a popíjame, vytiahne iniciátor stretnutia fotoaparát. Dominik ihneď zareaguje, len foť, foť, aj tak to nikdy neuvidíme – s Dušanom a s Julom a jeho manželkou Zorou sa na seba spýtavo zadívame – aj tak to skončí u nich… na polícii, zamrmle akoby pre seba Dominik. Nálada poklesne na bod mrazu, spoločnosť sa rozchádza a ja uvažujem, či to Dominik neprehnal, už je z tých šikanovaní, sledovaní, vypočúvaní „nenormálne“ podozrievavý! Nik z nás neverí, že by fotky skončili u tajných, jedine Julo vysloví pochybnosti…
O pár mesiacov stretnem docenta na Kúpeľnej, ponáhľam sa, no on beží za mnou a po zdvorilostných otázkach odrazu len vyhŕkne, že ho to strašne mrzí, fakt… Čo, pýtam sa, i keď už tuším. No tie fotky, keď sme boli u Dominika, dal som ich vyvolať jednému študentovi, a ten somár negatív osvetlil, takže… fotky nebudú. Mlčím, potom to osobne (ústne) oznámim Vanovičovcom aj Dušanovi.
Komu sa dá veriť? Nikomu?
O týchto veciach sa na Slovensku dnes nehovorí. Načo? Mladí sa nezaujímajú a starí sa tvária, akoby nič také nebolo. Ale bolo a treba o tom hovoriť.
Fakt, že Tatarku sledovala ŠtB, znamenal aj to, že ŠtB sledovala ľudí, ktorí sa s ním stýkali, predvolávala si ich písomne na Februárku alebo ich prepadala doma, jednoducho niekto zazvonil, vy ste otvorili a tajný vošiel dnu – keď som bola s Dominikom a so Sabinou na Hanáckom divadle v ktoromsi obvodnom kultúrnom stredisku a stretli sme tam Tomáša Petřivého, ktorý sa stýkal s pražským disentom a ktorého neskôr našli mŕtveho v bratislavskom byte za záhadných okolností, keď Laco Ballek doviedol Dominika do Klubu spisovateľov, kam sme my prekladatelia prišli z akejsi odbornej prednášky, keď Dominikovi čosi vyšlo v Pelikánovom exilovom časopise v Ríme… A ŠtB lákala aj nútila k spolupráci, ktorá sa spečatila podpisom vytypovaného kandidáta. Bez podpisu to nešlo. A bez spolupráce s ŠtB šlo všetko ťažko. Dnes sa čudujem, že som sa naivne čudovala, že na študijný pobyt do Francúzska v rokoch 1981 – 1982 sa mi podarilo dostať až na tretí raz, keď som na čiusi radu napísala osobný list ministrovi kultúry. Dva roky za sebou mi ministerská referentka s potuteľným úsmevom oznamovala, že ma, žiaľ, Francúzi „nepotvrdili“. A tak šiel na Sorbonu študovať novinár, ktorý nevedel po francúzsky ani ceknúť, a potom básnik, ktorý sa venoval prekladom zo slovanských jazykov…
Hlásenie z obliehaného mesta
Eštebákov bola zrejme kopa aj na Dominikovom pohrebe na Martinskom cintoríne v ten sychravý a studený májový deň 1989, a bolo tu na môj vkus aj priveľa fotografov a kameramanov, snímajúcich mĺkvy zástup a pátra Srholca. Ja som však vnímala iba otvorenú jamu spoza chrbta Dominikovej manželky a jeho dcéry Desanky, ktorá pri návštevách na Mišíkovej s nami často sedávala. S redaktorkou Slovenského spisovateľa Oľgou, dcérou sociológa Alexandra Hirnera, a s Rudom Slobodom – zas ten Sloboda – sme sa po obrade pobrali do vydavateľstva a tam sme si zaspomínali, okrem iného na Štedrý večer 1971, keď naša „improvizovaná spoločenská hra“, ako mi Dominik potom napísal, odhalila, „v akom väzení každý z nás žije“, a zároveň vnukla presvedčenie, že „možnosti blažených chvíľ tu neustále existujú. Možnosti raja, možnosti obcovania malých vyvolených spoločností…“
Pamätám sa, že sa k nám pridal Stano Štepka, ktorý o pohrebe nevedel, a doniesol do redakcie rukopis.
Bolo to pol roka pred nežnou, ktorej sa Dominik nedožil.
Ako to za nás povedal poľský básnik Zbigniew Herbert v roku 1982 v Hlásení z obliehaného mesta: Hľadíme do tváre hladu tváre ohňa tváre smrti a tej najhroznejšej zo všetkých do tváre zrady a nepokorené ostali iba naše sny
Michaela Jurovská sa venuje literárnej kritike a esejistike a prekladá francúzskych a talianskych autorov. Spoluzakladala Slovenskú spoločnosť prekladateľov umeleckej literatúry (1990), pôsobila v diplomatických službách v Paríži (1991 – 1996). Je nositeľkou Ceny Jána Hollého (1986, 2001) a Ceny ministra kultúry SR (2003), je francúzskou Rytierkou umenia a literatúry (1992) a Rytierkou Rádu hviezdy spolupatričnosti s Talianskom (2004), ako aj Ceny Elsy Morante (2012).