Guglielmo Marconi – napoly Talian a napoly Ír – získal v roku 1909 za svoj objav Nobelovu cenu a kopu peňazí. Alexander Popov, Rus z Uralu, ktorý skonštruoval zhodné zariadenie ako Marconi, ho ani nepredal, ani nestihol patentovať. Stihol ho však veľmi rýchlo použiť, keď sa v januári 1900 odtrhla ľadová kryha s päťdesiatimi rybármi a smerovala na rozbúrené more. Vďaka svojmu bezdrôtovému telegrafu vyslal Popov SOS posádke ľadoborca Jermakov, ktorý rybárov po dramatickej noci zachránil.
Jozef Murgaš bol a doteraz zostáva tak trochu tretí vzadu, aspoň čo sa týka uznania v krajine, kde sa narodil. Koniec koncov, veľkú časť svojho života sa písal Joseph Murgas.
Narodil sa v Tajove pri Banskej Bystrici, ale od roku 1896 sa jeho nový domov volal Wilkes-Barre. Bola to malá banícka osada v Pennsylvánii, kde žilo 65 slovenských rodín. Potrebovali farára a učiteľa, a taktiež niekoho, kto by ich spájal so starou vlasťou. Na to sa hodil Murgaš priam ideálne.
Tým skôr, že na Slovensku – vlastne vtedy v Uhorsku – vrchnosť nevedela, kam s ním. V roku 1888 ho vysvätili za rímskokatolíckeho kňaza, jeho však lákalo maliarstvo, ktoré študoval najskôr v Budapešti, potom aj v Mníchove. Vo všetkých kostoloch, v ktorých ako kňaz pôsobil, namaľoval oltárny obraz. A že tých obrazov bolo neúrekom – nadriadení Murgaša s obľubou prekladali z miesta na miesto, aby mu znepríjemnili život. Bola to odveta za to, že on znepríjemňoval život im.
Maliar, vedec, pansláv
Murgašova záľuba v maľovaní vrchnosti až tak neprekážala. Mal výnimočný talent a jeho realistické výtvory boli hodnotné. Horšie bolo, že na jeho fare sa diali mnohé čudné veci: preberali sa tu napríklad záhady elektriny alebo existencia neviditeľných vĺn prechádzajúcich vzduchom. Občas sa pri pokusoch vraj aj zaiskrilo, napokon tak ako aj pri experimentoch, ktoré robil Murgaš doma už ako dieťa (napríklad pripevnil na kľučku drôt, v ktorom bol prúd, a čakal, kto sa prvý chytí do elektrickej pasce). Takže nečudo, že v hlavách bohabojnej mládeže začínali trojici Božej konkurovať Faraday, Maxwell či Hertz. Tvrdohlavý farár dobré mienené rady odmietal a držal sa svojho výkladu Božieho slova.
Okrem zaujatia elektrinou a iskriacimi vecami s ňou súvisiacimi bol Murgaš ešte aj správny Slovák, ba čo horšie – pansláv, ktorý túžil po česko-slovenskom spolunažívaní (neskôr bol jedným z hlavných signatárov Pittsburskej dohody, ktorá v máji 1918 schválila budúce spolužitie Čechov a Slovákov). Ďalší čierny bod v zápisníkoch vrchnosti.
Takže keď si 32-ročný Murgaš prečítal v novinách inzerát amerických Slovákov z Wilkes-Barre, že hľadajú farára, príliš neváhal. Onedlho nato nasadol v Rotterdame na parník a vydal sa za more. Určite si vydýchol aj on, aj tí, ktorí si s neortodoxným kňazom nevedeli rady. Peniaze na lístok mu však samozrejme biskupstvo nedalo – musel predať svoje cenné husle.
Konečne slobodný
V Amerike na novom pôsobisku dal Murgaš postaviť pre deti školu, pre dospelých kostol. Na stavbe sám usilovne pracoval a kostol, samozrejme, vlastnoručne vymaľoval. A pretože mal zrazu nielen voľné ruky, ale aj peniaze, získané najmä predajom obrazov, pri kostole si mohol zriadiť malé elektrotechnické laboratórium.
Tam sa dopracoval k novým poznatkom o možnostiach prenosu informácií s pomocou elektromagnetických vĺn. Svoj jediný odbornejší článok napísaný v slovenčine – vyšiel v roku 1900 v zborníku Tovaryšstvo a volal sa Telegrafovanie bez drôtu – uviedol Murgaš týmito slovami: „Nič neni snáď čudnejšieho a tajomstva plnšieho medzi vynálezmi v odbore elektrickom jako telegrafovanie bez drôtu. Práve preto myslím, že nebude od veci napísať krátke vysvetlenie vážneho tohto vynálezu, nakoľko som to vstave učiniť a nakoľko som sa o tom vlastnými experimentami presvedčil.“
Okrem toho Murgaš zbieral a triedil hmyz, najmä motýle. Deťom dával za chyteného motýľa desať centov, takže keď na sklonku života daroval svoju zbierku motýľov londýnskej King's College, mala 9-tisíc exemplárov.
Telegrafia podľa nôt
Rok 1905 je v dejinách vedy známy ako hviezdny rok Alberta Einsteina, v ktorom nemecký fyzik publikoval štyri skvelé práce. Bol to však aj hviezdny rok Jozefa Murgaša.
Hĺbavý Slovák sa už predtým zoznámil s prácou Marconiho, ktorý v roku 1895 v Taliansku poslal a prijal prvý rádiový signál. O štyri roky neskôr Talian vyslal prvý bezdrôtový signál cez kanál La Manche a v roku 1902 uskutočnil prvé úspešné bezdrôtové spojenie cez Atlantický oceán. Murgaš Marconiho prácu uznával, ale videl aj jej nedostatky. Marconi si totiž príliš nelámal hlavu nad spôsobom, akým vysielal svoj signál: jednoducho prebral Morseovu abecedu skladajúcu sa z bodiek a čiarok, používanú pri komunikácii cez telegrafické drôty. Lenže v tom prípade bol na vyslanie čiarky potrebný relatívne dlhý čas a mohlo sa aj stať, že čiarka splynula s bodkou. To všetko komplikovalo a zdržiavalo dorozumievanie.
Murgašovi napadlo, že jednoduchšie, elegantnejšie, a najmä oveľa rýchlejšie by bolo namiesto bodiek a čiarok použiť na rozlíšenie jednotlivých písmen rôzne kmitočty. Tak vznikol jeho Ton-System, ktorý využíval myšlienku vysielať na dvoch kmitočtoch, čím urýchlil komunikáciu 5– až 10-krát.
Dva patenty na tento originálny spôsob prenosu správ bezdrôtovou telegrafiou získal v roku 1904. Na základe týchto patentov vznikla vo Filadelfii spoločnosť Universal Aether Telegraph. Vo Wilkes-Barre postavila elektrotechnické laboratórium a dve šesťdesiatmetrové antény. Začiatkom augusta svojho hviezdneho roku tak mohol Murgaš uskutočniť prvé úspešné bezdrôtové spojenie medzi obcami Wilkes-Barre a Scranton. Správa, odoslaná a prijatá v prítomnosti mnohých expertov, znela „Thank God for His blessings“.
Čo prezident ešte nezažil
Krátko po prvej verejnej demonštrácii Ton-System navštívil laboratórium prezident Theodore Roosevelt, ktorému Murgaš ukázal, ako „to“ funguje. Americký prezident bol unesený, niečo také videl prvý raz. Prácu slovenského vynálezcu ocenil a sľúbil mu všemožnú vládnu podporu. Dňa 23. novembra 1905 Universal Aether Telegraph zorganizovala verejný test Murgašových vynálezov opäť medzi Wilkes-Barre a Scrantonom. Tentoraz sa spojili starostovia Frederick Kirkendall a Alexander Connell, ktorí sa mohli s pomocou bleskových depeší „porozprávať“ rýchlosťou až 50 slov za minútu (Marconiho systém mal kapacitu okolo 15 slov za minútu).
Murgašovu depešu prijali a správne prečítali až v Brooklyne, vzdialenom 200 kilometrov. Potom Murgaš skúšal prenášať signály zo staníc skrytých pod zemou. Americká tlač označila jeho podzemné experimenty za senzačné, ale praktický význam nemali. Murgaš však rýchlo uspel v prenose hovoreného slova. Už v roku 1907 prebehol ďalší experiment medzi oboma obcami v tom istom obsadení a obaja starostovia už mohli komunikovať s použitím svojho vlastného hlasu. To bol naozaj významný krok k rozhlasovému vysielaniu.
Treba však pripomenúť, že prvenstvo pri prenose ľudského hlasu rádiom patrí kanadskému fyzikovi Reginaldovi A. Fesendenovi, ktorý ho uskutočnil s pomocou antény vysokej 130 metrov na Štedrý deň 1906. Rádiotelegrafisti na lodiach pri brehoch Newfoundlandu sa vraj vtedy veľmi čudovali, keď v slúchadlách namiesto zvyčajnej morzeovky začuli vianočný príbeh, ktorý čítal ľudský hlas.
Zasiahla vyššia moc
Zdalo sa, že Murgaša a jeho vynálezy čaká skvelá budúcnosť. Nemal však šťastie. Po úspešnom pokuse s prenosom hlasu zničila búrka anténu v Scrantone a ťažko poškodila aj druhú vo Wilkes-Barre. Krátko predtým zomrel prezident spoločnosti a dvaja jeho zástupcovia.
Nenaplnilo sa očakávanie, že Murgašove vynálezy by mohlo kúpiť americké námorníctvo, ani iné veľké kontrakty neboli na obzore. Predsa len išlo o novú vec, ktorá si vyžadovala veľa práce, veľa trpezlivosti, a najmä veľa peňazí. A tie Murgašovi dochádzali. Iný investor sa nenašiel, a tak nezostalo nič iné, ako činnosť spoločnosti ukončiť.
Murgaš však usilovne pokračoval vo vynaliezaní. V rokoch 1904 až 1910 získal patenty dovedna na jedenásť objavov. Okrem dvoch základných medzi nimi bol aj vlnomer, anténa na bezdrôtovú telegrafiu, elektrický transformátor alebo detektor magnetických vĺn.
O Murgašovej nezištnosti a veľkorysosti svedčí, že keď v roku 1914 navštívil jeho laboratórium sám veľký Marconi, ukázal mu všetko, na čom pracuje. Nechcel, aby jeho myšlienky zapadli prachom, keďže už sám nevidel šancu na ich uskutočnenie.
Kde mal vlastne domov?
Murgaš so svojimi vynálezmi nedosiahol obchodný úspech. Napriek tomu bol v USA známym a váženým človekom. Pomenovali po ňom vojenskú loď, pri podpise Pittsburskej dohody sedel na čestnom mieste vedľa budúceho prezidenta Tomáša G. Masaryka. Ten Murgašovi povedal, že po vzniku Československa by sa mal vrátiť do svojho vysnívaného štátu a učiť mladých ľudí, ako robiť vedu.
Murgaš to skúsil. Po vzniku Československa sa vrátil do vlasti a chcel učiť, nemal však pedagogické skúšky. Ako to už býva, nenašlo sa preňho ani iné vhodné miesto. Všade už sedeli iní, ktorí toho síce vedeli a dokázali oveľa menej, zato boli v správnom čase na správnom mieste. Túto schopnosť Murgaš neovládal. Ukázalo sa to aj vtedy, keď navštívil Pražský hrad. Masaryk, ktorý mu v Pittsburghu sľuboval podporu, bol zrazu natoľko zaneprázdnený, že naňho nemal čas.
A tak sa Murgaš vrátil tam, kde ho mali radi, potrebovali a ctili si ho. Mal tam svoju pracovňu, laboratórium, záhradu. Pri práci v nej aj zomrel. Bolo to 11. mája 1929. Ako napísala v nekrológu agentúra United Press, Joseph Murgas bol natoľko známy a prominentný človek, že práve v deň svojej predčasnej smrti mal byť vymenovaný za člena prestížnej federálnej rádiovej komisie.