Takto spieva Karel Kryl v piesni Pochyby. Asi dvanásťminútová skladba, v ktorej hovorí o sebe, vznikla v polovici 70. rokov, keď žil v nemeckom exile. Do Československa sa ešte stihol vrátiť. Pesničkár, básnik a novinár zomrel pred dvadsiatimi rokmi, 3. marca 1994 a v sobotu 12. apríla by oslávil 70. narodeniny.
V znamení barana
Kto ste, pane, že si dovoľujete provokovať poctivých ľudí? Táto otázka zaznela v rozhovore s Karlom Krylom, ktorý vyšiel aj ako príloha k platni Bratříčku, zavírej vrátka! Kryl na ňu odpovedal: „Asi provokatér. Nátlakový skupinár. Ale vážne: Chcel by som, aby moje piesne burcovali, aby narážali do ľudí, aby sa stávali nepríjemným budíčkom. Som príliš zbabelý, aby som urobil to, čo Palach, jednoducho by som to nedokázal. Nehovorím, že by to bolo zlé, naopak, je to čisté, vysoko morálne, ale prečo si nepriznať, že som zbabelý? Každý to cíti inak, každý bojuje inak. Ja spievam. Pri všetkom je potrebné svedomie.“
Karel Kryl sa narodil v Kroměříži. Pochádzal z rodiny kníhtlačiara, ktorému tlačiareň zošrotovali komunisti. „Karel bol odmalička dosť problémové dieťa. Narodený v znamení barana, taký aj bol – tvrdohlavý až hrôza. Aj na rodinných fotografiách sa obvykle všetci tvária normálne, iba Karel naštvane,“ píše na svojich stránkach Krylov mladší brat Jan. Okrem neho mal ešte staršiu sestru Marii. Rovnako ako ona vyštudoval Strednú priemyselnú školu keramickú v Bechyni.
„Keramická škola mala dva internáty rozdelené záhradou: jeden v starom kláštore, s nádhernou kaplnkou a refektárom. Tam spali dievčatá. Na druhej strane sme spali my (vila Elektra a Slavie). A medzi oboma budovami bola záhrada vzdychov, ako sme jej hovorili. Vôbec, v Bechyni sme si užívali množstvo radostí,“ zaspomínal si Kryl v knižnom rozhovore Půlkacíř na obdobie, počas ktorého sa začal venovať aj divadlu (neskôr istý čas pôsobil v divadle Semafor) a tiež skladať piesne.
„Rok päťdesiatdeväť konečne; rok, v ktorom môžem prvýkrát vlastniť gitaru, a rovnako prvýkrát v mojom živote dokonca ako dar k vysvedčeniu. Mám pocit, že keby moji rodičia boli bývali tušili, čo tento špás bude stáť nervov, boli by mi hádam radšej kúpili sušienky, alebo čo,“ zaspomínal si v knihe Krylogie.
Po maturite Kryl pracoval v Tepliciach pri peci v továrni na sanitárnu keramiku, kde sa tiež venoval aj divadlu. Nasledovala povinná vojenská služba, po ktorej začal v polovici 60. rokov nahrávať prvé pesničky. Prvou skladbou, ktorá mu vyšla, je Nevidomá dívka. Nespieval ju však on, ale nahrala ju skupina The Bluesmen a Hana Ulrychová.
Ani Dylan, ani Villon
Postupom času bol Kryl čoraz populárnejší. Pribúdalo koncertov aj vystúpení v rádiu či televízii. „Musel som si zaobstarať diár. V televízii som sa už ani nehlásil,“ píše v Krylogii. V marci 1969, niekoľko mesiacov po vstupe okupačných vojsk na územie Československa, vyšla Krylovi v Pantone debutová platňa Bratříčku, zavírej vrátka, ktorá sa na dlhých dvadsať rokov stala jediným štúdiovým albumom, ktorý nahral a vydal v Československu.
„Nie je český Bob Dylan, François Villon ani dnešný Karel Hašler, za nich len býva považovaný pre svoju politickosť, horkosť a ľudovosť,“ písal v sprievodnom texte k albumu Jiří Černý, ktorý platňu zostavil z Krylových ostravských rozhlasových nahrávok.
„Melódia u neho prevažuje nad rytmom a jej slúži aj jednoduchý sprievod otlčenej gitary. Spieva jednoducho, bez šansonierskeho prežívania a prirodzene, bez ,protestných' manierov, ktoré si podrobujú výslovnosť. Revolučná nie je ani dokonalá forma Krylových textov: rýmy plieskajúce ako bič, zovretá veršová stavba, bohatý slovník, zrozumiteľné obrazy. Kde je teda protest? V myšlienkach,“ píše Černý. A dodáva: „Jeho piesne rozozvučali holú pravdu už pred piatimi rokmi. Až teraz sme si však uvedomili, ako ich všetci potrebujeme. Pretože všetci potrebujeme poznať škaredú pravdu. Z krásnej lži nám nová nádej nevyrastie.“
V lete 1969 začali ponuky na vystúpenia Krylovi ubúdať. Najskôr si navrával, že je iba uhorková sezóna, neskôr mu došlo, že to nebude len v tom. Jeho debutovú platňu so skladbami ako Veličenstvo Kat, Morituri te salutant, Anděl či Nevidomá dívka stiahli z obehu. „Bola uložená na tzv. index nežiaducej kultúry a boli sme už iba zvedaví, ako dlho nechajú bráška bez povšimnutia spievať. Ešte v lete 1969 mohol Karel legálne vycestovať na nejaký piesňový festival do Nórska a my sme už vtedy čakali, že sa možno nevráti. Lenže Karel celkom s drzosťou pricestoval naspäť,“ spomína jeho brat. Z ďalšieho zahraničného zájazdu na festival do západného Nemecka sa však už nevrátil.
Tvrdohlavo žije
„Žiaden strach, vo svete sa nestratím. A najmä pokoj, nič sa nedeje. Chlieb je tu rovnaký ako doma, ľudia sú dobrí aj zlí ako doma, hádam sa mi nebude príliš cnieť,“ cituje jeho list rodičom biografická kniha Akorát, že mi zabili tátu. „V dobe, keď bol v Nemecku, tak sem prebleskovali správy, že Karel je po smrti. Niekoľkokrát. Vždy prišla skôr či neskôr správa, kde bolo napísané: Napriek všetkým krivým svedectvám, tvrdohlavo žijem,“ zaspomínal si jeho brat Jan v dokumente Občan Karel Kryl.
Foto: Kritik.sk, archív
V Nemecku sa Kryl usadil v Mníchove. Pracoval pre Rádio Slobodná Európa, v ktorom istý čas pôsobil ako športový redaktor. Radšej pod pseudonymom, keďže to nebola úplne jeho parketa. Pamätníci spomínajú na jeho vtipné výroky. "Kryl musel niekedy zaskakovať ako športový redaktor a bola to zábava, pretože on písal štýlom: Domáci mali prevahu a hostia mali viac z hry.
Týmto Karel Kryl vynikal, viac to bavilo ľudí, ktorí mali radšej humor ako šport," povedal Pavel Pecháček zo Slobodnej Európy pre magazín Instinkt a tiež vysvetlil, ako sa z umelcov v exile stávali novinári (v mníchovskej redakcii Slobodnej Európy pôsobili napríklad aj speváčka Yvonne Přenosilová či herec Martin Štěpánek). „Rozhodne im nemohol chýbať talent na novinárčinu. A druhá vec bola politika, vzťah k politike, najmä tých umelcov, ktorí prešli do branže politických komentátorov. Ale to bolo jednoduchšie ako talent na novinárčinu, pretože väčšina z nich v redakcii Slobodnej Európy alebo Hlasu Ameriky vzťah k politike mala už preto, že boli exulanti a politikou sa dnes a denne zaoberali.“
Neskôr mal Kryl vlastné autorské programy, medzi nimi aj program spomienok, pesničiek a básničiek, ktorý knižne vyšiel pod názvom Krylogie.
V zahraničí Kryl nahrával nové piesne a albumy, ktoré sa rôznymi cestičkami dostávali aj k československým poslucháčom. Koncertoval tiež pre exulantov nielen v Nemecku, ale aj v Austrálii či USA. Kontakty na krajanské spolky získaval aj vďaka predstavenému benediktínskeho kláštora v Rohru Anastázovi Opaskovi, ktorý sa stal nielen jeho spovedníkom, ale aj priateľom.
„Okolo tohto dôstojného pána sa tam v exile schádzala skupina intelektuálov, kde Karel získaval kontakty na dôležitých ľudí, na rozhlasové stanice, na emigrantské krajanské spolky po celom svete a tiež sa tam našli sponzori, ktorí mu pomohli vydať druhú a tretiu gramofónovú platňu,“ spomína spevákov brat Jan.
V Nemecku sa Kryl aj oženil. Jeho prvou manželkou sa stala Eva, dcéra českých emigrantov, ktorú si vzal v roku 1973. Manželstvo však vydržalo iba dva roky. „To nebol obyčajný milostný vzťah, ale stav duše. Odhodlanie a rozhodnutie s niekým zostarnúť. Preto to pre mňa bolo také bolestné, keď to nevyšlo. Na duši mi zostala jazva, ktorá sa nezacelí. Moja žena Eva si našla iný vzťah, rozviedli sme sa,“ spomína Kryl v knihe Půlkacíř. Neskôr sa po pätnásťročnej známosti oženil druhýkrát, vzal si svoju nemeckú priateľku Marlene. Zasvätení hovoria aj o zástupoch Krylových mileniek.
Karel a Karel a Havel
Počas nežnej revolúcie zastihla Karla Kryla smutná správa. Zomrela mu mama. Otec zomrel ešte krátko po jeho emigrácii, v roku 1971, a na jeho pohrebe sa nemohol zúčastniť. Prísť na pohreb mamy mu však politbyro, aj vzhľadom na situáciu v krajine, povolilo. A pôvodné jednodenné vízum mu predĺžili na týždeň. Kryl tak po pohrebe cestoval po republike a mal aj dva-tri koncerty denne.
„Do strhania tela. Musel však pri tom prežívať úžasné pocity, pretože napriek tomu, že bol 20 rokov zakazovaný a totalita sa pokúsila vymazať meno Karel Kryl z povedomia tohto národa, keď sa vrátil, aj napriek zákazom s ním spievali všetci,“ spomína jeho brat na svojej stránke.
Počas revolučných dní sa Kryl objavil aj na balkóne pražského Melantrichu, ktorý počas demonštrácií slúžil ako tribúna rečníkov. Odtiaľto spolu s Karlom Gottom zaspievali hymny Československa. Kryl sa s tým vraj neskôr nedokázal zmieriť a považoval spoločné vystúpenie s najexponovanejším spevákom režimu za chybu. „Nemohol to rozdýchať, veľmi ho to mrzelo a považoval to za zradu. Ona to vlastne zrada bola, pretože len čo sa vrátil, hneď bol takto spojený. Spôsobil to jednak Václav Havel, ktorý si prial, aby Gott zaspieval, že to revolúcii pomôže, a potom Jiří Černý, ktorý má sklon podliehať atmosfére. Pre Kryla to bolo najhlúpejšie privítanie,“ povedal Lidovým novinám pred niekoľkými rokmi pesničkár Jaroslav Hutka.
Havlovi Kryl zazlieval aj to, že ho „nezavolal na Hrad“ a povedal mu, že jeho miesto je na pódiu, nie v politike. Neskôr sa Kryl voči Havlovi vymedzoval. „Že pozdochýňame? No a čo? Hlavne, že pravda a láska zvíťazia nad lžou a nenávisťou,“ citoval ho jeho životopisec Vojtěch Klimt. Po návrate sa Kryl k politike vyjadroval často a veľmi kriticky.
Jeho komentáre však nevychádzali v celoštátnych denníkoch, útočisko musel hľadať v regionálnej tlači. „Vyhovárali sme sa na krehkosť demokracie a boli sme ochotní dosť ospravedlňovať. On to vnímal ako chyby, hovoril o demokratúre,“ cituje portál Českej televízie pesničkára a novinára Ivana Hoffmana. Krylove komentáre vyšli knižne pod názvom Země Lhostejnost.
„V tejto krajine, kde je pravá a ešte pravejšia a potom ešte pravejšia strana, tá najpravejšia a bude sa zakladať ešte pravejšia, mi chýba jedna časť spektra. Na gitaru hrám ľavou aj pravou rukou. Predstavte si, že budem hrať iba pravou. To znamená, že demokracia môže fungovať iba vo chvíli, keď je opozícia. Opozícia robí demokraciu. Nie vláda jednej strany, ktorá je pravá. Každá strana je totalitná, pretože chce 100 percent,“ vyjadroval Kryl svoje názory v rannom televíznom vysielaní. Prekážalo mu aj rozdelenie Československa bez toho, že by sa niekto pýtal jeho obyvateľov. Ku Slovensku mal pozitívny vzťah, považoval ho za svoj domov, rovnako ako Česko, a rád a často sem chodieval vystupovať.
Po revolúcii mnohí Kryla vnímali ako priaznivca ČSSD a Miloša Zemana, o ktorom vyhlásil, že kvôli dobrému bonmotu by zabil vlastnú babičku. Jiří Černý však tvrdí, že Kryl bol odjakživa kresťanský demokrat.
Krídlo anjela
Karel Kryl zomrel nečakane, 3. marca 1994 podľahol infarktu. V jednej zo svojich najznámejších piesní Anděl spieva o anjelovi, ktorému polámali krídla. „V deň Karlovej smrti sa zlomilo krídlo jednému z kamenných anjelov zdobiacich fasádu Vinohradského divadla. Sochy sa volajú pravda a statočnosť. (…) Po viac ako dvadsiatich rokoch, v deň jeho smrti, na mieste, odkiaľ začal osudový let do sveta, ako by boľavé gesto anjelského krídla na súsoší uzavrelo kruh života a kamenná fraktúra ukončila výpoveď o nalomenej pravde a zneváženej statočnosti,“ povedala herečka Vlasta Chramostová niekoľko rokov po Krylovej smrti na jednom zo spomienkových koncertov.
Aj teraz, počas dvoch výročí Kryla, sa konali mnohé spomienkové akcie na viacerých miestach Česka aj Slovenska. Napríklad v Kroměříži odhalia 12. apríla na rodnom dome Karla Kryla pamätnú tabuľu.
„Karel Kryl bol básnik, jeden z najskutočnejších. Stal sa bardom celej jednej generácie. Oslovoval ju a dával nádej. Ale bol tiež nezmieriteľným a ostrým kritikom minulého režimu. Keď sa vrátil, stal sa opäť bardom, ale zostal tiež ostrým a nezmieriteľným kritikom všetkého, s čím nesúhlasil. Básnik na to má plné právo. Karel Kryl vedel, že básnik nesmie klamať, a nikdy neklamal. Karel Kryl vedel, že básnik nesmie byť opatrný a nesmie sa báť. Nebál sa a nebol opatrný,“ zaznelo na jeho pohrebe z úst Ivan Medka, zastupujúceho prezidentskú kanceláriu.
Havel na pohreb neprišiel. Keď Medek dodal: „Ale Karel Kryl tiež vedel, že básnik sa môže mýliť a ja by som povedal, že dnes viem o jednom jeho omyle. Mýlil sa v tom, keď sa domnieval, že tí, ktorých tak nezmieriteľne kritizuje v súčasnej dobe, ho preto nemajú radi. V tom sa mýlil,“ zo smútočného zhromaždenia sa ozvali pokriky: Klamete! Ku koncu svojho života tak Kryl niektorých ľudí viac rozdeľoval, ako spájal. Aj také bývajú osudy ľudí, ktorí sa snažia počas života neuhnúť z cesty.