Za Agnešou Kalinovou: Plač nie, smiech áno!

Agneša Kalinová, slovenská intelektuálka svetovej veľkosti, tu naraz nie je a čas okolo nej zmizol. Zostala nám jej skondenzovaná podstata bez času.

22.09.2014 12:00
Agneša Kalinová Foto: ,
Agneša Kalinová (15. júl 1924 - 18. september 2014).
debata

Hovorí sa, že keď človek umiera, celý film života sa mu premietne v jedinom okamihu. Ktovie, empiricky to nikto neoverí. Ale keď umrie človek, ktorý je súčasťou nášho života, spustí sa to v našej hlave presne takto: čas sa vypne. Odkedy Agneša Kalinová nežije, čas okolo nej zmizol, vidím ju tak, ako vyzerala dávno, počujem smiech, útržky rozhovorov, vidím jej kabelku, topánky. Vidím ju niekedy pred štyridsiatimi rokmi, ako sadá do bielej embéčky na Kúpeľnej, štartuje, pridáva plyn a rúti sa na kúpalisko, zatiaľ čo doma necháva v rúre piecť kačku na pekinský spôsob. Lebo načo presedieť život v kuchyni čakaním, či sa kačke náhodou v rúre niečo nestane. Keď je leto! Vidím dokonca Ági aj mladšiu, úplne mladučkú, takú, ako som ju sama vlastne nevidela. Ale akoby zároveň s tým ju vidím aj sedieť zahĺbenú do novín na jej poslednej fotografii spred niekoľkých dní, s prísnym pôvabom ako Jeanne Moreau.

Ági Kalinová tu naraz nie je a čas okolo nej zmizol. Zostala nám jej skondenzovaná podstata bez času. Hviezda, nedosiahnuteľná, a na rozdiel od nás večná.

Víťazný príbeh

Redakcia Aspektu sa s Agnešou Kalinovou včera rozlúčila jej vlastnými vetami z knižky Jany Juráňovej Mojich sedem životov. „Bola som naučená, že na verejnosti sa plakať nemá, to do mňa nahustil môj otec aj moja vychovávateľka Adriena. Bol to dôkaz sebaovládania. Ale nikto mi nekázal, že mám prehltnúť aj smiech.“

Myslím, že z celej jej generácie slovenských novinárov by asi málokto bol schopný tejto pointy. Je v tom celá Ági a jej víťazstvo: víťazný príbeh boja o vlastnú dôstojnosť v potupných časoch a v potupnom zapadákove, ktorý si podávali z ruky do ruky ponižujúce režimy. Keď mala šestnásť, Slovenský štát jej postupne zakázal, okrem iného, chodiť lyžovať, chodiť do cukrárne, chodiť na kúpalisko a nakoniec aj žiť. Potom jej zabil obidvoch rodičov. Nikdy o tom veľmi nehovorila, nakoniec, bola naučená, že na verejnosti sa nenarieka, a hovoriť o týchto veciach znamená vlastne plakať.

Ale zato: nikto jej nekázal, že má prehltnúť smiech! Smiech je v našich končinách celkom špeciálny prameň vzdoru a za rozbiehajúcej sa normalizácie sa u Kalinovcov pestovala vysoká kultúra smiechu. Bola to ich rodinná značka. V byte na Kúpeľnej knižnice po strop, medzi nimi plagáty k slávnym kabaretom. A nad gaučom v pracovni sa na seba smiali dve biele masky – myslím, že som sa ich trochu bála, dvaja rodinní bôžikovia, Voskovec a Werich.  

Ten byt bol slávny, pretože v ňom ľudia mohli cítiť, že sme tu stále v Európe, v civilizácii humoru a irónie, a že je normálne správať sa slobodne, pretože takí boli hostitelia. Ešte aj jedlo sa tu inak, exotickejšie. Ľudia milovali ten byt, bolo to ako v kryte, do ktorého nedosiahli nuda, šedivosť, dokonca ani strach. Aj na záchode svietil psychedelický obrázok: farebné krúžky, oranžová, zelená, červená prechádzali z jednej farby do druhej.

Spomedzi všetkých bratislavských intelektuálov – exponentov socializmu s ľudskou tvárou – normalizačný režim v sedemdesiatych rokoch takmer žiadnu inú rodinu netrestal tak nekompromisne za to, že vytŕčala z radu ako Kalinovcov. Nielen zákaz výkonu profesie, ale aj basa. Keď osemnásťročná dcéra Julka maturovala, obaja rodičia boli vo väzení: za poburovanie, za pravicový extrémizmus, za organizovanie sionistickej skupiny. A hoci Julka zmaturovala na gymnáziu na Vazovovej vzorne, nikdy ju neprijali na žiadnu vysokú školu.

Prečo práve Kalinovcov špeciálne nenávideli? Bolo to tým, že Kalinovci vyznávali odstup a humor, ktorého sa všetci hlúpi ľudia desia? Alebo preto, že každá moc, čo ako tupá, má presné inštinkty a tejto tie inštinkty vraveli, že na spodné prúdy slovenského antisemitizmu sa môže spoľahnúť a že Kalinovcov si môže dovoliť prenasledovať exemplárne. A naozaj, niektorí exkolegovia a kamaráti boli takí vydesení, že keď videli Ági ísť po ulici, radšej prešli na druhú stranu. Keď Julku neprijali ani na piatu či šiestu školu a bolo jasné, že sa to nepodarí nikdy, rozhodli sa, že urobia to, čo Štátnej bezpečnosti neprekážalo: požiadali o vysťahovalecký pas, emigrovali do Nemecka, a Bratislava bola odvtedy ešte provinčnejšia a smutnejšia ako predtým.

Slobodná Európa

V osemdesiatych rokoch ju ľudia poznali, tí, čo chytali vysielanie Slobodnej Európy, z jej politických komentárov. Pôvodne v šesťdesiatych rokoch Agneša Kalinová písala v Kultúrnom živote najmä o filmoch, sprostredkovala spojenie so slobodným umením, s európskymi filmovými svetmi. Pozrite si, čo písala, keď sa na stránkach Kultúrneho života bojovalo o podobu Bratislavy, o demolovaní Podhradia – o tom, či bude Bratislava „malým veľkomestom“ alebo „veľkým malomestom“. Je to moderný a intelektuálne dokonale koncízny postoj, súčasný, akoby nebolo ubehlo nijakých päťdesiat rokov.

Hneď po revolúcii, len čo to šlo, sadla v Mníchove do auta  a vybrala sa do Bratislavy. Viem, že za Schwechatom trochu blúdila, zle odbočila. Pomýlila ju tabuľa, na ktorej stálo veľké FISCHAMEND a maličkými písmenkami Bratislava, to si nevšimla – možno vtedy viac áut mierilo do Fischamendu, ako do Bratislavy. Zlostila sa na tú tabuľu, ale nie príliš, len tak ospravedlňujúco, prudko a zľahka, tak ako zvykla. Tuším, to bolo to prvé, čo nám rozprávala, keď sme sa stretli, prečo mešká domov: veľký Fischamend a maličká Bratislava. Skúste si pripomenúť tú rýchlu, naliehavú kadenciu hlasu, ktorý nemal nikto iný na svete, so zachrípnutým zachichúňaním na konci. Azda práve túto vetu o dopravnej tabuli v duchu dnes počujem najživšie, najvernejšie. Bol to nepravdepodobný, neuveriteľný, snový moment: že tu bola po jedenástich rokoch, a bolo to, akoby bola odišla na pár dní. Až to znamenalo, že je to pravda, že je tu sloboda, nie čiastočná, ale kompletná, taká, v ktorú nikto nedúfal.

Celý svet

Agneša Kalinová mala v júli tohto roku deväťdesiat rokov. Namiesto veľkej oslavy v Bratislave si s dcérou Julkou štrngli šampanským v nemocnici v Nemecku. Šampanské jej na narodeniny poslal starosta Mníchova.

Za posledných 25 rokoch sa vracala do Bratislavy viackrát do roka, nikdy tu nemala veľa času, od rána do večera samé kávy a obedy so všetkými kamarátmi, čo sa s ňou jednoducho museli stretnúť, aspoň na chvíľku, obava, aby sa nikto neurazil. Potom divadlo, koncerty, aby nič podstatné nepremeškala. Ísť s Ági na kávu znamenalo zistiť, čo sa v Bratislave práve deje zaujímavé, ktorá premiéra, ktorá knižka. Keď som jej rozprávala, že som videla úžasný film, ktorý sa odohrával trebárs v Etiópii, hneď mi povedala, kto ho režíroval. Všetko ju zaujímalo. Nepoznám nikoho, koho tak vášnivo zaujímal celý svet, čokoľvek. Mohol to byť vodopád v Jamnickej doline alebo ulica v Saint-Germain, kaviareň, obchodík so suvenírmi, románsky chrám, výstava miniatúr Fra Angelica v ňom.

Bolo nesmierne príjemné s ňou byť, lebo z toho vyplývalo, že svet musí byť dosť zaujímavý aj pre nás ostatných, a tiež máme šancu z neho trvale žiť, aj napriek tomu, že nikdy nebudeme mať, ani sme nikdy nemali, jej gracióznosť, eleganciu a švih. Naozaj bola po celý život ako vystrihnutá z francúzskeho filmu. Rokmi všetci jej známi s úľavou zisťovali, že sa to nemení. Bola to stále ona: a čím viac ju svet zaujímal, tým viac o ňom vedela. A v tom bol ten trik: čím viac o ňom vedela, tým viac ju mohol baviť, znepokojovať, vzrušovať, tešiť, pretože od istého stupňa vzdelania sa človeku každá nová informácia, ktorá iného človeka vôbec nezaujme, ukladá do rámca ostatných informácií, dáva im zmysel, stáva sa ich potvrdením alebo záhadou, stáva sa objavom.

Ági na poslednej fotografii drží v ruke veľké nemecké noviny: možno číta analýzu blížiaceho sa škótskeho referenda, možno prebehla správy z východnej Ukrajiny alebo Iraku. Možno nejakú recenziu. Som si istá, že je to presne tak, ako to na fotografii vyzerá, práve na to sa sústredí v tej chvíli samozrejmej normálnosti. Choroba, únava, umieranie, to je len triviálna, nezaujímavá prekážka, vyrušenie. Otravný, nesmierne otravný detail.

Je to trochu absurdné, ale myslím si, že všetci Ágikini priatelia sa teraz cítia akoby oklamaní, že ten zázrak nakoniec trval iba deväťdesiat rokov – hoci všetko už nasvedčovalo tomu, že potrvá večne. Už nám nič veselé ani rozhnevané viac nepovie, nezachripí naliehavo a nechytí za predlaktie – dá sa len sebaľútostivo plakať alebo zúrivo okopávať nábytok (podľa toho, kto je ako naučený). Čo z toho, že na imaginárnom nebi odteraz žiari hviezda prvej triedy? Natíska sa fráza – frázy bývajú celkom výstižné, že spolu s ňou Československo definitívne opustilo celé jedno pokolenie. A nepríjemná, znepokojujúca otázka, čo vyžiari z nás, čo sme ešte tu a ešte nie sme v historickom dôchodku. Koľko máme za sebou bitiek, humoru, pôvabu a vzdoru, koľko zvedavosti, koľko dôstojnosti, neprehltnutého smiechu? Koľko toho z nás zostane, keď sa hmota našich životov zmení na energiu?

Agneša Kalinová

novinárka a spisovateľka

  • Narodila sa 15. júla 1924 v Košiciach, ale vyrastala v Prešove.
  • V čase vojnovej slovenskej republiky sa jej podarilo ukryť pred holokaustom v kláštore v Budapešti, väčšina jej rodiny a obaja rodičia zahynuli v koncentračných táboroch.
  • V pohnutých vojnových časoch sa spoznala so svojím budúcim manželom Jánom L. Kalinom (spisovateľom, scenáristom, prekladateľom a humoristom, zakladateľom filmovej dramaturgie na VŠMU v Bratislave, o. i. autorom knihy 1 000 a jeden vtip).
  • V prvých rokoch svojej novinárskej činnosti sa venovala filmovej kritike a publicistike, začala prekladať odbornú filmovú a umenovednú literatúru, neskôr aj beletriu z francúzštiny, nemčiny a maďarčiny.
  • Od roku 1952 bola redaktorkou, neskôr členkou redakčnej rady týždenníka Kultúrny život, ktorý sa od 60. rokov zasadzoval za liberálnejší prístup v kultúre a spoločnosti.
  • Po zákaze Kultúrneho života (september 1968) sa stala slovenskou redaktorkou pražského dvojtýždenníka Filmové a televízne noviny.
  • V roku 1970 ju postihol zákaz publikovať, uverejňovať preklady a zamestnať sa v akomkoľvek odbore, súvisiacom s kultúrou.
  • Pracovala ako prekladateľka z angličtiny a z nemčiny manuálov pre počítače v n. p. Datasystém, roku 1972 bola tri mesiace vo vyšetrovacej väzbe pre podozrenie z „poburovania“.
  • Na jeseň 1978 jej normalizačný režim povolil vysťahovať sa spolu s manželom a dcérou Julkou (dnes známou prekladateľkou Juliou Sherwoodovou) do západného Nemecka z titulu, že ide o „nežiaduce živly“.
  • V Mníchove nastúpila ako komentátorka v českom a slovenskom vysielaní rozhlasovej stanice Slobodná Európa.
  • Vo svojich pravidelných príspevkoch sa venovala predovšetkým dianiu v Československu.
  • V roku 1981 po ťažkej chorobe odišiel zo života jej manžel Ján L. Kalina.
  • Od roku 1995, keď Slobodná Európa prešla do Prahy, zostala žiť v Mníchove ako voľná novinárka.
  • V roku 2012 vo vydavateľstve Aspekt vyšiel knižne rozhovor, ktorý s Agnešou Kalinovou viedla spisovateľka Jana Juráňová. Kniha s názvom Mojich 7 životov sa stala udalosťou roka.
  • Agneša Kalinová zomrela vo štvrtok 18. septembra vo veku 90 rokov.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Agneša Kalinová