Fedor Malík sa hrá s vínom a ono s ním

Fedor Malík, profesor vína, prežíva druhú mladosť. Nedávno oslávil sedemdesiatku a život ho baví vari ako nikdy predtým. Z muža, ktorý sa do pamäti súčasníka zapísal ako tvorca moderného vinárskeho povedomia Slovákov, sa stal budovateľ veľkoryso koncipovaného rodinného vinárstva.

27.05.2015 06:00
Fedor Malík Foto:
Profesor vína Fedor Malík.
debata (5)

Pod čarovným dvojvŕším Malej a Veľkej Homole leží jedna z najnovších malíkovských vinárskych nádejí hon Šarkaperky. Je to jeden z najvyššie položených vinohradov v Modre, nachádza sa 320 metrov nad morom.

Krásne slnečné údolie po bokoch lemujú agátovo-dubové lesy, ktoré skrývajú do hĺbky vari pol kilometra kamenice – veľké machom porastené hromady kamenia, čo sem po minulé stáročia vynosili z vinohradov nespočetné pokolenia vinohradníkov. Kedysi, keď ešte ani Fedor Malík nebol na svete, teda za prvej republiky, sa sem na "luftkurort“ bohatí Modrania, väčšinou Nemci, chodili nadýchať čerstvého vzduchu a pokochať pohľadom na Modru.

Ani sedemdesiatnik Fedor Malík sa nevie nabažiť nádhery a najmä veľkých očakávaní zo Šarkaperkov. Možno práve ony ho omladzujú, pretože aj vinica potrebuje od gruntu zmladiť. Šarkaperky sú obrazom súčasnej vinohradníckej Modry – jedno z najkrajších malokarpatských zákutí po roku 1989 dlho chradlo. Až teraz sa preberá k životu.

Ako vznikajú vinárske rody

Po navrátení starorodičovských majetkov si mnohí "noví“ vinohradníci nevedeli rady s vinohradmi, ktoré dovtedy obhospodarovalo družstvo. Oživenie komplikovali rozdrobené, majetkovo neusporiadané dedičské diely a dieliky, ako aj prehnané cenové očakávania pri predaji vinohradov. Až teraz, po štvrťstoročí od revolúcie vidno, že sa konečne sformovala skupina životaschopných vinohradníckych rodín – možno nový základ budúcich vinárskych rodov Slovenska, ktoré postupne prikupujú parcelu k parcele a púšťajú sa do obnovy jedného z najcennejších území vína, aké Slovensko má.

Naše historické dedičstvo, už to zreteľne vidno, ožíva. Aj rodina Fedora Malíka, ktorý splodil štyroch synov a dožil sa piatich vnukov, sa do tohto prúdu obnovy zapojila, práve tak ako rodiny Igora Rarigu či Gustáva Patáka.

Malíkovcom sa pred dvoma rokmi podarilo na Šarkaperkoch kúpiť staré pustnúce vinohrady a s vervou sa pustili do klčovania zdivočenej zanedbanej vinice.

Je to krvopotná, nebezpečná práca plná netušených nástrah, pri ktorých človek náhle môže prísť o všetko. Fedor Malík mladší by o tom vedel rozprávať. Pri odstraňovaní starých pňov viniča narazilo ostrie stroja na kameň, vyletela iskra a Šarkaperky sa v sekunde vznietili ako fakľa. Požiar hasilo šesť hasičských áut! Všetko sa napokon šťastne skončilo. Malíkovcom aj ich susedom sa uľavilo.

Vyklčovaný vinohrad pripomína telo pacienta po ťažkej operácii. Terasovité pásiky viníc sú povyzliekané doslova donaha. Z pôdy plnej drobných zŕn rozmelnenej pôvodnej materskej horniny trčia menšie i väčšie balvany. Treba ich povynášať. Zdá sa, že sa tu odjakživa urodilo viac kameňa ako hrozna. V pôde sa občas zaleskne kúsok žltého či modrého črepu z džbánu, ktorý, ako odhaduje Fedor Malík, vypálili pred 80n až 100 rokmi.

Nájsť kúsky črepín nie je žiadna vzácnosť, starí vinohradníci verili, že nielen kamene, ale aj keramické črepy akumulujú teplo, a tak nekončili na haldách, ale sú tu a tam roztrúsené v pôde vinohradov.

S profesorom Malíkom, živou modranskou encyklopédiou, je pasia prechádzať sa po vinohrade. Čerstvý jarný vetrík fúkne do Malíkovej postriebrenej štice vlasov a na tvári mu zaihrá úsmev. Závan vzduchu ho poteší. Tam, kde vietor prefukuje vinohrady, sa viniča málo držia hubové choroby. Šarkaperky vytvárajú slnečný kotol, rodia sa tu zdravé bobule hrozna, ktoré bežne dosahujú 21 až 23 stupňov cukru. Po starých majiteľoch zdedili Malíkovci pár riadkov vari pätnásťročného Rizlingu vlašského, ale čím vysadia vyklčované plochy?

Budúcnosť inšpirovaná minulosťou

Malík sa nespolieha na intuíciu, chce ju mať podporenú faktami. Knihy, slovenská história osadená v rakúsko-uhorskom a širšom európskom kontexte, vrátane dejín viniča, ho vždy fascinovali. V ostrihomských archívoch vypátral, že v 17. a 18. storočí boli modranské vinohrady osádzané tokajskými odrodami Furmint, Lipovina a Muškát žltý. Nevylučuje, že tieto odrody sa raz opäť do Modry vrátia.

Každé vinohradnícke údolie potrebuje ušiť odrodový kabát presne na mieru. Nie je to prvý raz, čo profesor Malík so synom Feďom, vyštudovaným vinárom s titulom pred menom i za menom, ale najmä tvrdými dlaňami od každodennej práce vo vinohrade a pivnici, skúmali, ako slnko počas dňa osvetľuje Šarkaperky.

"Keďže sa slniečko pri západe postupne ukrýva za horský chrbát, časť údolia zostáva v tieni. Musíme sem vysadiť odrody, ktoré skorej dozrievajú, a to sú tie, čo voňajú Modrou,“ uvažuje nahlas Fedor Malík. K jeho favoritom patrí Muškát Ottonel a Muškát moravský, nezabúda ani na Müller Thurgau. Pripustí, že by tu mohli rásť aj Muškát žltý a Lipovina. No veď uvidíme, k akej definitíve napokon Malíkovci dospejú.

Celkom určite budú musieť zvážiť aj obchodnú stránku podnikania. Odrodová skladba vždy kopírovala dobovú chuť na víno. Muškátové vína sa pili aj piť budú. Všetko je, pravda, citlivou otázkou miery. Na ktorý z muškátov vlastne staviť?

Muškát moravský je podľa Fedora Malíka "stabilnejší, dáva väčšiu úrodu, dozrieva skôr, je šťavnatejší. Oproti nemu Muškát Ottonel dáva nižšie úrody, je majestátny a je náš modranský“, podčiarkne profesor svoj vzťah k odrode. Dodá, že v predaji je tohto vína veľmi málo. "Potrebujeme, aby sa Muškát Ottonel do Modry vrátil práve tak, ako Muškát žltý, ktorý tu bol pred tristo rokmi. Ba o päťdesiat rokov, keď už tu nebudeme, sa Muškát žltý aj Lipovina možno opäť budú pestovať na týchto úbočiach a raz sa vari vrátime aj k Viridule, z ktorej sa za Mateja Bela robil Svätojurský samotok,“ uprie Malík vizionársky pohľad do druhej polovice 21. storočia.

Znalec vína, profesor Fedor Malík. Foto: Robert Hüttner, Pravda
Fedor Malík Znalec vína, profesor Fedor Malík.

Nie je to až príliš futuristický obraz vinárskej budúcnosti Modry? Bez smelých vizionárov by však aj naše súčasné vinice vyzerali sivo a fádne. Prítomnosť, Malík je o tom presvedčený, sa môže inšpirovať zabudnutou minulosťou oveľa viac ako doteraz. Pripomenie, že slávna Viridula bola predfyloxérová odroda, ktorá hrozienkovatela – cibébovatela. Uprostred 18. storočia sa polovica úrody zobrala na základné víno a druhá polovica sa nechala scibébovať. Víno z Viridule sa robilo dobre známou tokajskou technológiou.

"Keď tu kedysi boli tokajské technológie a viniče, prečo súčasný zákon nie je progresívny a nedovoľuje masláž a  forditáž aj pod Malými Karpatmi?“ položí celkom logickú otázku profesor Malík.

Lenže existuje vôbec Viridula? Šľachtiteľ Ondrej Korpás, dobrý znalec niekdajších širokých uhorských vinohradníckych priestorov, pripustí, že Viridula mohla na území dnešného Maďarska prežiť nie priamo pod svojím pravým menom, ale pod iným synonymickým. "Možno ju raz objavíme, možno je niekde blízko nás, len si to neuvedomujeme,“ pripustil Ondrej Korpás. Všetko ukáže budúcnosť. Dôležité však je pomenovať ciele, ku ktorým sa uberať. Tie vzdialené i blízke.

Vyblednuté skvosty Šarkaperkov

Jedno je isté: víno sa rodí v konkrétnom priestore s osobitnou prírodnou scenériou, ktorú neprestajne formoval a menil človek. Vždy, keď po veľkých spoločenských prevratoch poľavil, pretože bol zaujatý poľovaním po majetkoch (kolektivizácia i nedávne privatizácie), a nie ich zveľaďovaním, príroda brala útokom vybojované vinohrady, opäť ich zalesňovala. A ostrým zubom času nahlodávala aj donedávna prehliadané vinohradnícke stavby v krajine. Niektoré z nich, cenné dedičstvo stavbárskeho umenia minulosti, získal Malík spolu s nedávno kúpenými pozemkami.

Kamennú vinohradnícku búdu na Šarkaperkách... Foto: archív Fedora Malíka
Fedor Malík Kamennú vinohradnícku búdu na Šarkaperkách pozná Fedor Malík od detstva.

Možno sa nám o pár rôčkov podarí ochutnať pohár vína dorobeného zo Šarkaperkov v pôvodnej kamennej búde Heliovcov, ktorú Malík kúpil od tejto rodiny spolu s vinohradmi. Búda, typický vinohradnícky prístrešok z prelomu 19. a 20. storočia, po nástupe kolektivizácie pustla, až načisto spustla. Prišla o strechu a Malíkovcom zostali na pamiatku len obvodové múry majstrovsky vystavané z kameňov, čo zavadzali pri "škrabaní“ vinohradu, a krásne kamenné okno. Malík si doň čupne ako v chlapčenských časoch, keď sem s rovesníkmi podnikal dobrodružné výlety. Na chvíľu sa zasníva.

Teraz má s búdou, pravdaže, iné plány. Túži, aby rodine a jej priateľom opäť slúžila ako príjemné vinohradnícke útočisko. Spomenie si, že pred vyše polstoročím rástli pred búdou dva štíhle cyprusy, navodzujúce ilúziu Toskánska.

"Určite sem vysadíme so synmi cyprušteky. A búdu zrekonštruujeme presne tak, ako vyzerala v čase, keď ju jej pôvodní majitelia postavili,“ zastrája sa Fedor Malík. Od Heliovcov sa mu podarilo získať dobovú fotografiu z roku 1934. Má sa teda pri budúcej rekonštrukcii čoho držať. Bokom od heliovskej búdy pod rozkvitnutou divou čerešňou objavil Malík ešte jednu menšiu polorozpadnutú búdu. Je tiež súčasťou jeho šarkaperského "panstva“. Profesor sa zahľadí do koruny čerešne, ovinutej hustým závojom bielych kvetov. Zo stromu sa nesie koncert bzučiacich včiel.

"Chcelo by to ešte zopár úľov včiel, veď keď onedlho rozkvitnú v lesíku agáty, niet lepšej pastvy pre včely, hotový raj pre dobrého včelára,“ prehodí Malík. A už snuje plán pre niektorého zo synov, už vidí, ako si na mede pochutnávajú jeho vnuci.

Pomaly sa spúšťame zo Šarkaperkov. Dolu pod pätou vinohradníckych svahov sa červenejú strechy pôvodného historického mesta s neprehliadnu­teľnými vežami kostolov modranských evanjelikov aj katolíkov a, pravdaže v pozadí orámované hradbou socialistických panelákov. Jednoducho, Modra s nánosmi všetkých čias.

Poľná cesta sa kľukatí pomedzi vinohrady. Tu i tam sa objavujú nedávno vysadené mladé stromčeky oskoruše, mišpule, mandle či čerešní. Mesto sa prebudilo a vracia vinohradom, ktoré sú súčasťou jeho panorámy, pôvodnú tvár, ocení iniciatívu radnice Malík.

Hej, vychádzky do vinohradov boli, sú a ešte len môžu byť veľkolepým zážitkom – pre všetky zmysly, pre srdce i poznanie našej krajiny a ľudí, ktorí písali jej dejiny. Približujúc sa k mestu, vynorí sa uprostred vinohradov dom, ktorý vyprojektoval Dušan Jurkovič pre svojho švagra. Neskôr v ňom žil, pracoval a oddychoval spisovateľ Vinco Šikula, dnes jeho dcéry. Šperk z obdobia jurkovičovskej architektúry, ukážka, ako by sme mali v budúcnosti stavať obydlia vo vinohrade. Možno je to inšpirácia aj pre profesora Fedora Malíka.

Pár sto metrov od Jurkovičovho diela ležia Malíkove Tégliky, jedna z jeho prvých viníc. Predstavuje si, že o pár rokov by tu mohol stáť tiež moderný vinohradnícky dom, kde by sa robili ochutnávky vína v lone vinohradov. Od mája do konca babieho leta, taká je Malíkova projekcia. Možno príťažlivá vízia aj pre ostatných modranských vinárov.

Terroir, aký nemá páru

Kiežby mal každý návštevník Modry pri prechádzke vinohradmi vždy po ruke takého znalca prírodopisu, mesta a jeho vína, okolo ktorého sa krútil a krúti stále modranský svet. Malík naprogramoval trasu šikovne. Opisujeme okolo mesta polkruh a nazeráme do tucta starších aj najnovších malíkovských vinohradníckych akvizícií.

Zastavujeme sa na Šajbách. Malík sa tu môže popýšiť ročnou výsadbou Pinot gris – Rulandského sivého. Ide ju ešte rozšíriť, zo sivého pinotu chce vyrábať ružový sekt – modranskú Madame Pompadour. Z poľa sa nesie zápach z niekoľkých kôp maštaľného hnoja. Malík ocení božskú arómu a poďakuje sa nahlas predsedovi družstva Karolovi Motykovi zo Šenkvíc. Je to jedno z posledných družstiev, čo chová dobytok a môže vinohradníkovi predať omastok pod výsadbu viniča. Malíkove vinohrady sú ukážkou terroirovo nevídane pestrého modranského chotára. Zloženie materskej horniny sa tu z honu na hon mení. A tak Malík môže či bude môcť demonštrovať, čo mikroklíma a rozdielne horninové podložie ovplyvňujúce biochemizmus pôdy dávajú vínu v podobe nezameniteľného terroiru.

A tak sa prekvapujúco rýchlo striedajú hony ležiace na žule, rule, polohy s výhrevnými pôdami, ale aj pôdy v dolnej časti chotára, studené, zato vododržné, veľmi cenené v suchých rokoch. Na hone Fertále, kam zasahuje hlinitý studený jazyk tiahnuci sa od Červeného Kameňa, sa nájdu morénové kamene. Červené i ružové, biele, sivé aj čierne ležia tu ako nemí svedkovia ľadovej doby. Žiaden z malokarpatských katastrov nemá takú pestrosť ako modranský. Ergo žiaden nemá ani takú terroirovú rôznorodosť.

"Využívajme moderné technológie a terroir,“ znie Malíkova vinárska koncepcia pretavená do tajného želania: Šarkaperky majú krásny terroir. Bodaj by raz vína z nich mali taký cveng ako vína z rakúskeho Wachau.

Malíkovská rodina obrába dovedna 11 hektárov vinohradov – z nich vinič na ploche 7,5 hektára už rodí a na 3,5 hektári sa pripravuje nová výsadba. Všimnime si odrodovú skladbu: nájdeme v nej dobre známe Veltlínske aj Silvánske zelené, Rizling vlašský, a to zo 45-ročných výsadieb. Na silván je Malík obzvlášť hrdý, predávajú ho v jednom päťhviezdičkovom bratislavskom hoteli. Malíkovci pestujú aj dnes také populárne Chardonnay a, naopak, nevedno prečo z módy vychádzajúce Rulandské biele. Sortiment dopĺňa Sauvignon Blanc, muškáty – Ottonel aj moravský, z modrých odrôd Dornfelder, Neronet aj slovenský novošľachtenec Hron.

Nedávno sa profesora Malíka na prednáške pýtali na slovenské autochtónne, teda pôvodné odrody. "Odvetil som, že my ich vlastne nemáme. Máme len odrody, ktoré sú pár desiatok rokov alebo pár storočí osvedčené od lokality k lokalite. Ktoré to sú, najlepšie vedia povedať miestni,“ mieni Fedor Malík.

Typickými predstaviteľmi Modry podľa neho sú Veltlínske zelené, Rizling vlašský, Silvánske zelené, muškátové odrody Muškát Ottonel, Irsai Oliver. Malíkovi sa cnie po "ľahkom a nádhernom víne z odrody Gutedel – ľudovo prezývané strapák. Bolo to prvé modranské víno, ktoré zo sveta donieslo zlatú medailu zo svetovej výstavy v Londýne v roku 1897. Zabudnutou minulosťou Modry je aj Malingré – Malaga. Bola s ňou, ako uvádza Malík, ťažká robota, ale vinárov odmeňovala nádherným "pavučinkovo ľahkým“ vínom, ktoré sa dalo pod viechami čapovať v polovici októbra. A aká je budúcnosť slovenských novošľachtencov? Malík si myslí, že čas ukáže, aké v skutočnosti tieto odrody sú. "Dožičme im ešte 20 rokov a potom tie, ktoré sa naozaj vydaria, si zaslúžia označenie autochtónne odrody,“ znie profesorov názor.

Chateau SAHRAL

Malík rád vedie polemiky o víne, veď je to nápoj na polemiku priam predurčený. Jednak polemiku po prvom dúšku vyvoláva, jednak ju popíjaním povzbudzuje. Na modranskom námestí teraz Malík so synmi rekonštruuje renesančný dom zo 16. storočia. Má tu byť vináreň i kaviareň, apartmán i prednášková sála pre 60 ľudí. Ideálne miesto na vedenie dišpút veselých i vážnych o víne.

Malík sa naostatok dožil toho, po čom túžil celý život. Konečne dorába víno z vlastných vinohradov. "Po niečom takom (ako Šarkaperky) sme prahli 40 rokov. Toto raz musí byť naše! Nie ukázať sa pred Modranmi, že toto je naše, ale kvôli zadosťučineniu, spočívajúcemu v tom, že dobrý vinár musí mať aj vlastnú vinicu. Robiť víno z cudzieho hrozna či dokonca cudzieho vína nie je ono,” tvrdí Fedor Malík.

Na malíkovskom dvore sa čnie nad vstupom do rodinnej pivnice v ovále z krásnej keramiky označenie firmy: Chateau SAHRAL. Len Malíkovi priatelia vedia, že ide o skratku jedného z prvých profesorových cuvée, zloženého z Cabernetu Sauvignon, Hronu a Alibernetu. SAHRAL je skratkou pochádzajúcou z dvojice prvých dvoch hlások tria modrých odrôd. Profesor šifru rád návštevníkom vysvetľuje tak, že s vínom SAHRAL. Hrá s ním veľkú hru a ono s ním. Už viac ako päťdesiat rokov.

© Autorské práva vyhradené

5 debata chyba
Viac na túto tému: #víno #Fedor Malík #vinárstvo