Falošnými dokladmi zachraňovala ľudské životy

Aký obraz sa človeku vybaví, ak sa povie - falšovateľ dokladov? Asi si predstaví postaršieho chlapíka so zväčšovacím sklom na oku, sediaceho v tajnej zatuchnutej kutici, na tvári zákerný úsmev... Sotvakto by si predstavil mladú dievčinu krátko po dvadsiatke, alebo príjemnú a stále vitálnu 93-ročnú babičku so sivými, ale pevnými a kučeravými vlasmi.

26.12.2015 10:00
Emília Kompišová, falošné doklady, Liptovský Ján, Foto: ,
Aj tieto Vianoce strávi Emília Kompišová vo svojom skromnom byte v Liptovskom Jáne v kruhu rodiny. Zďaleka však nie celej, keďže pri troch deťoch, desiatich vnúčatách a rovnako desiatich pravnúčatách by to sotva bolo možné.
debata (4)

Pritom práve osobe, ktorej patria oba zmienené ženské popisy, možno patrí slovenský rekord v počte sfalšovaných občianskych preukazov či rodných listov. Pravda, ak by ktosi takú štatistiku vôbec dokázal dať dokopy.

Volá sa Emília Kompišová a prakticky celý svoj život prežila v Liptovskom Jáne. Výrobe falošných dokladov sa venovala v tej mladšej podobe, za druhej svetovej vojny. No určite nie pre zištný cieľ. Naopak, činnosť, ktorá ju mohla stáť krk, pomohla zachrániť niekoľko desiatok ľudských životov. Židov, partizánov, ilegálnych pracovníkov.

„Dosiaľ som o tom nikdy verejne neprehovorila. Za vojny bolo normálne pomáhať, nebrala som to ako záslužný čin, len ako normálnu ľudskú pomoc,“ zdôrazní pani Milka. Doplní, že s jedinou výnimku, na ktorú ešte príde reč, dnes o osudoch zachránených nevie nič. Nikdy neskúmala, nehľadala, nedržala si v pamäti žiadne mená ani ju nikto nekontaktoval. Presne tak, akoby komusi darovala vlastné srdce. Tiež by zostala v anonymite. A príjemca, hoci mu ten vzácny dar umožnil prežiť, by ani nevedel, komu zaň poďakovať.

Písal sa rok 1939, prvý vojnový, keď sa zamestnala v Liptovskom Mikuláši. So štyrmi triedami meštianky robila v advokátskej poradni, u istého Žida menom Weiss, rodné meno si už nepamätá. Netuší, kde a ako neskôr skončil. Spomína si len, ako vtedy, za „slovákštátu“, práve cez neho spoznala strach, ktorý sa šíril medzi obyvateľstvom židovského pôvodu.

Potom začas pracovala v mikulášskom veľkosklade, u jeho majiteľa Šavernocha. To sa už vojna hnala Európou dva roky. „Tam som sa zoznámila s dievčaťom, Jankou Holanovou,“ spomína. Jana tajila, že je Židovka. Časom však Milke začala dôverovať. Spolu obe aj bývali, takže sa mohli lepšie spoznať.

„Ona do Mikuláša doslova ušla. Jej brata Nemci v Bratislave zastrelili na ulici. Sestra Irenka chcela zachrániť rodinu, tak sa vydala za nemeckého dôstojníka. Malo to však úplne opačný efekt. Bol to hitlerovský fanatik a keď zistil, že má ženu Židovku, začal sa pomstievať nielen jej, ale všetkým z rodiny,“ opisuje. Jane sa napokon podarilo zmiznúť do Liptova, ostatných jej príbuzných neskôr deportovali do koncentráku.

Verejného uznania za hrdinstvo preukázané počas... Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Emília Kompišová, falošné doklady, Liptovský Ján, Verejného uznania za hrdinstvo preukázané počas vojny sa pani Milke prvýkrát dostalo až vlani, keď jej minister obrany Martin Glváč pri príležitosti 70. výročia SNP udelil pamätné vyznamenanie.

Fanatický švagor sa však stále snažil „vyňuchať“ aj Janu a ľahko sa mu to aj mohlo podariť. „Presťahovala som ju teda radšej k mojim rodičom do Jána. A aby aspoň niekedy mohla aj von medzi ľudí, začala som jej požičiavať svoj preukaz,“ rozpráva ten príbeh ďalej.

Neskôr, keď si Emília našla miesto na notárskom úrade v rodnom meste, paradoxne jej dali na starosť prípravu nových dokladov. Zhotovovala ich na riadnych úradných tlačivách, dávala na podpis notárovi. Využila šancu a svoje prvé nelegálne „papiere“ vyrobila práve pre kamarátku Janku. Zmenená identita jej síce nepriniesla normálny život, ale zrejme ju zachránila pred Osvienčimom.

Takto sa zrodilo jedno veľké priateľstvo, ktoré pretrvalo až do Janinej smrti pred piatimi rokmi. Iba s ňou, jedinou zo všetkých zachránených, sa stretávala aj po skončení vojny. „Hoci Janka v roku 1968 emigrovala do Mníchova, potom, keď sa už dalo, pravidelne sa vracala na Slovensko. Chodila k nám na návštevy aj s deťmi a manželom. A odkedy zomrela, naše kontakty pokračujú cez jej dcéru Danu,“ dokončí rozprávanie o priateľke.

V časoch, keď pracovala na notárskom úrade, mala Milka frajera Jozefa, s ktorým sa po vojne sa vzali. „Jožkov sused, starý pán, volal sa Brziak, chodieval často do hory. Akože rúbať drevo, ale v skutočnosti pomáhal vojakom ukrytým v lese. Začal mi cez Jožina nosiť ich fotky, ktoré mi poslúžili na výrobu dokladov,“ hovorí. Keďže u notára bola aj matrika, vyberala do falošných občianok mená skutočných ľudí, vekovo aj civilným povolaním blízkych jej „klientom“. „Pod náš úrad spadala celá dolina okolo Beňadikovej, Konskej, Svätého Ondreja… Odtiaľ som brala vhodné vzory a prispôsobovala ich pre nové doklady. Hotové papiere som opäť posúvala Jozefovi a cez suseda Brziaka sa dostávali k adresátom.“

Tí vojaci, ako vysvetlí, boli mladí chlapi, ktorí nastúpili na základnú vojenskú službu a bojovali v slovenskej armáde po boku Nemcov na ruských frontoch. Keď sa im služba skončila, vrátili sa domov do Liptova. No pretože trval vojnový stav, nedostali späť riadne civilné doklady, mali len vojenské knižky. Neboli to žiadni dezertéri a neskôr sa zapojili do Povstania. „Občas potom mohli zísť z hôr dolu do mesta. S dokladmi z mojej dielne,“ dopovie šibalsky.

Ani cez Vianoce, ktoré sú jej obľúbenými... Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Emília Kompišová, falošné doklady, Liptovský Ján, Ani cez Vianoce, ktoré sú jej obľúbenými sviatkami, Emília Kompišová na vojnové udalosti myslieť nezvykne.

Podobne mala „spojku“ aj na Židov, cez bývalého zamestnávateľa Šavernocha. „Ten mi priniesol celé hŕby fotografií a ja som len ďalej robila nové a nové doklady.“ Našťastie sa nikdy pre túto činnosť nedostala do problémov, na nič jej neprišli. Veď ani majitelia falošných dokladov ju nepoznali, vtedy bolo lepšie vedieť čo najmenej. Po vojne však, priznáva, pocítila veľkú úľavu. Veď s každým tým falzifikátom nasadzovala život.

V rodičovskom dome začas ukrývala aj jedného ilegálneho pracovníka, pamätá sa, volal sa Julius Vrtáček a pochádzal odkiaľsi z Moravy. Býval u nich tri mesiace, no keď raz v noci potajme fajčil vonku na terase, ktosi ho uvidel a udal. „Gardisti prišli urobiť prehliadku, ale Vrtáčka nenašli. Mali sme totiž v hrubom múre nášho domu také špeciálne duté kazetové dvere. A pred nimi navešané kabáty,“ vysvetlí, prečo si úkryt nevšimli. Hosť potom cez hory ušiel. Takisto s dokladmi od Milky.

Po vojne robila pani Kompišová na Miestnom národnom výbore (dnes Obecný úrad) v Liptovskom Jáne. Bola aj účtovníčkou na družstve, vychovávateľkou na špeciálnej škole pre „štátne“ deti s vážnym zdravotným postihnutím. Za socializmu však nikdy nestála pri pamätníkoch medzi ľuďmi ovešanými metálmi. O svojich skutkoch nikomu nehovorila, ani vlastným deťom.

„Túto históriu som dlho nepoznala, len po útržkoch som si ju poskladala z toho, ako mama s tetou Janou spolu po večeroch sedávali, pofajčievali a spomínali,“ hovorí dcéra pani Emílie Soňa Hlavajová. Zakaždým, ako dodá, však o tých udalostiach hovorili len chvíľku. Pre Janu to boli boľavé spomienky. Vždy však celým srdcom dávala svojej záchrankyni najavo vďačnosť.

Soňa ešte dodá, ako asi pred štyrmi rokmi stála jej mama pri jánskom pamätníku, počas slávnosti na výročie SNP. Len tak, medzi divákmi. Pozerala sa, ako tam odmeňovali protifašistických bojovníkov a účastníkov odboja. „Zrazu k nej pristúpil jeden z odbojárov a podaroval jej svoju ružu so slovami: Miluška, ak si niekto túto ružu naozaj zaslúži, tak si to ty. Veď bez teba by som tu nebol,“ prezradí dcéra.

Za vojny bolo normálne pomáhať, nebrala som to... Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Emília Kompišová, falošné doklady, Liptovský Ján, Za vojny bolo normálne pomáhať, nebrala som to ako záslužný čin, len ako normálnu ľudskú pomoc.

Verejného zadosťučinenia za preukázané hrdinstvo sa pani Milke prvýkrát dostalo až vlani. Minister obrany Martin Glváč jej na 70. výročie Povstania udelil pamätné vyznamenanie. „Stále nevieme, ako mamu objavili, od koho prišiel ten podnet,“ uvažuje Soňa.

Aj mama vzápätí prizná, že predsa len, zopár ľudí, ktorým vyrobila falošné občianky, krátko po oslobodení stretla. V obchode s rybami v Mikuláši naďabila na istého Rauchwergera, ktorý sa už volal Rybanský. Či na majiteľa obchodu s textilom Hoffmanna, u ktorého si dokonca nakúpila svadobnú výbavu, aby sa mohla vydať za svojho Jozefa. Pretože tú jej pôvodnú, dávno nachystanú, pri prechode frontu poničili ruskí vojaci. Aj sa pripomenula, že pre nich kedysi robila doklady. Rýchlo však pochopila, že k tejto etape svojho života sa už nechcú vracať, jednoducho ju vytesnili z hlavy.

Ona sama tak v podstate urobila tiež, radšej sa vraj pozerá dopredu. „Naša mama je večná optimistka. V zdraví sa dožila krásneho veku, číta bez okuliarov, štyrikrát denne chodí von so psíkom, je aktívna, mladistvá, vždy pekne upravená, koľkokrát zahanbí mladších. Štrikuje, vyšíva, stále čosi robí, nikdy som ju nepristihla, ako spí pri televízore,“ pochvaľuje si ju dcéra.

Ani cez Vianoce, ktoré sú jej obľúbenými sviatkami, Emília Kompišová na vojnové udalosti myslieť nezvykne. Trávi ich veselo, vždy sa u nej doma zíde spoločnosť zložená z niektorých z jej troch detí, desiatich vnúčat a rovnakého počtu pravnúčat. Všetci vrátane ich vlastných rodín by sa už do jej skromného bytu nevošli. „Pri stole si však zakaždým povieme: spomeňme si na tých, ktorí už nie sú medzi nami alebo nemôžu takto sedieť pri slávnostnom jedle, pretože sú chorí, chudobní, trpia núdzu,“ povzdychne si na záver. A už sa zberá na prechádzku so štvornohým Oliverom.

© Autorské práva vyhradené

4 debata chyba
Viac na túto tému: #doklady #židia #SNP #Nacisti #falšovanie #Liptov