Ladislav Nádaši-Jégé. Zabudnutý jubilant

Tradovalo sa, že jeho pseudonym Jégé je len prevrátená podoba výrazu grobian. Takto nejako častovali Nádašiho niektorí jeho kolegovia, lebo považoval za bežné hovoriť do očí aj nepríjemné pravdy.

07.04.2016 07:00
Ladislav Nádaši-Jégé Foto:
Ladislav Nádaši-Jégé (12. február 1866 - 2. júl 1940).
debata (1)

Prozaikov pseudonym – v slovenskom kontexte dosť bizarný – tvoria iniciálky predošlého Nádašiho pseudonymu Ján Grob, ktorým podpisoval svoje prvotiny v 90. rokoch 19. storočia. Tradovalo sa, že tento pseudonym je len prevrátená podoba výrazu grobian. Takto nejako častovali Nádašiho – ešte ako študenta medicíny a člena spolku Detvan v Prahe – niektorí jeho kolegovia, lebo považoval za bežné hovoriť do očí aj nepríjemné pravdy a zbavovať kamarátov ilúzií; a to aj národných.

Spomína si na to Vavro Šrobár, vtedy tiež poslucháč medicíny v Prahe. Išlo o to, že v jednej konkrétnej situácii Nádaši vyhlásil, že za väčší obnos zlatiek by hocikto veru zradil svoju slovenskosť. Šrobár ho charakterizuje ako „ironika a skeptika“, ale zároveň ho vysoko hodnotí: Jégé bol pre všetkých „uznávanou autoritou v otázkach li­teratúry, filozofie, politiky a vôbec vo všetkom, čo sa týka nášho mimomedicínskeho odboru…“. Je však možné, že Jégého pseudonym nemá nič spoločné s jeho povahovým založením.

Rozviazané jazyky

Generačne patril Jégé (1866 – 1940) k autorom slovenského literárneho realizmu, presnejšie k jeho druhej vlne (Timrava, Tajovský), ale na rôzny spôsob z neho vybočoval. Inšpiroval sa francúzskym naturalizmom, konkrétne Zolom, a tak mu prischla aj charakteristika: slovenský naturalista. Ešte závažnejšie bolo, že celé jeho dielo okrem prvotín vychádzalo až po roku 1918, teda po vzniku Československej republiky. Tento fakt tiež zanechal na ňom stopu. Patril aj k autorom tzv. rozviazaných jazykov. Nazval ich tak Štefan Krčméry. Išlo o autorov, ktorí z rôznych dôvodov prestali pred rokom 1918 písať alebo sa postupne vytratili z literatúry (Kukučín a iní). Krčméry bol vtedy šéfredaktorom obnovených Slovenských pohľadov a pokladal si za povinnosť oživiť literárnu minulosť a podporiť tak literárnu súčasnosť.

Pokiaľ išlo o Jégého, stal sa Krčméry jeho poradcom vo veciach literatúry, radil mu a redigoval texty, písal na jeho diela povzbudzujúce kritiky. Ich vzťah prerástol do skutočného priateľstva, ako o tom svedčí bohatá korešpondencia. V jednom z listov (1924) Jégé píše: „Milý Števko, ak je Šangala skutočne niečo hoden – a niekedy si aj sám myslím, že snáď je tak – jeho oživotvorenie môže jedine Tebe ďakovať. Bez Tvojho obodrenia by som sa nikdy nebol dal do tejto práce.“ A o rok neskôr: „Števko môj drahý! Ďakujem Ti, nie bez dojatia, za Tvoju starostlivosť o mňa. Skutočne, toho je už mnoho, za čo Ti musím byť povďačný. Keby som mal nejakú možnosť sa Ti odslúžiť, bol by som šťastlivý.“ Keď Krčméry ochorel (1932), Jégé tvorivo zneistel.

Dvadsať rokov mlčania

Do slovenskej prózy vstúpil koncom 80. rokov 19. storočia dlhšou novelou Výhody spoločenského života (1889) a v 90. rokoch pokračoval niekoľkými humoristickými poviedkami. Jeho vstup znamenal kritické vyrovnávanie sa s poklesnutým romantizmom a orientáciu na realizmus. Po sľubnom rozbehu sa však na dvadsať rokov odmlčal. V jeho odmlčaní sa videl krok od slovenskej kultúry, ale i slovacity vôbec. Hovorilo sa o akomsi podpise, ktorým sa zriekol literárnej tvorby kvôli lekárskemu postupu. Sám to vysvetľoval tak, že sa jeho otec zadlžil, prišli o strechu nad hlavou a on musel pomáhať splácať dlh.

Istú ideovú oslabenosť k národnej problematike badať však už v jeho prvotinách. Na rozdiel od iných autorov svojej generácie nevyrástol na dedine, ktorá bola stále slovenská, ale v meste (konkrétne v Dolnom Kubíne, ktorý bol vtedy župným mestom). Ako väčšina slovenských mestečiek aj Kubín bol už pomaďarčený, hoci, ako sa vyjadrovali súčasníci, nedochádzalo tam k národnostným excesom. To znamená, že uvedomelí Slováci a maďaróni nažívali v mieri.

Nepáčilo sa to Vajanskému, ktorý neváhal nazvať oravských Slovákov „dvojdvorovými žoldniermi“. Ivan Thurzo, ktorý je v spomienke na Jégého k nemu dosť kritický, tvrdí, že zo slovenskej strany nešlo o maďarónstvo, ale o „mameluctvo“. Ako hovorí ďalej, niektorí maďaróni chodievali aj na slovenské divadelné predstavenia a v „stoličnom“ zhromaždení „často odzneli aj slovenské prejavy, a to z úst inteligentov…“, okrem toho Orava bola jedinou župou, kde neboli pomaďarčené miestne názvy. Do tohto prostredia vhodne zapadol aj Ladislav Nádaši.

Rodinné prostredie ho tiež veľmi neprovokovalo k národnému povedomiu. Jeho otec bol advokát a z praktických dôvodov si zmenil pôvodné slovenské meno Odrobiňák na Nádaši. Pritom sa pokladal za Slováka, mal vzťah k literatúre, písal si s Vajanským a Jégé tvrdí, že on ho potisol k literárnej tvorbe. Početnú rodinu vychovával tiež pragmaticky, teda nie k národovectvu, ale k vedomostiam, k cudzím jazykom, aby sa všetci mohli dobre uplatniť v praktickom živote. Jaroslav Vlček, ktorý sa v neskorších rokoch vypracoval na uznávaného literárneho historika a profesora Karlovej univerzity v Prahe, mal záujem o jednu jeho dcéru. No Anton Nádaši ho odmietol ako zaťa, pretože nepokladal literatúru, ktorou sa Vlček zaoberal, za záruku lepšej existencie.

Otca si Jégé vysoko vážil: „Môj otec bol advokátom a človekom pre tamojšie pomery neobyčajne vzdelaným. Ukazovali naň prstom už aj preto, lebo čítal anglicky a francúzsky a ešte v sedemdesiatich rokoch sa pustil do taliančiny.“ Aj sám Jégé ovládal – ako raz napísal – sedem jazykov. Anton Nádaši nebol len advokátom, ale aj richtárom Dolného Kubína a riaditeľom miestnej sporiteľne. To sa mu však stalo osudným. Sporiteľňa skrachovala a on prišiel takmer o celý majetok. Jégé sa prestal zaoberať literatúrou a naplno sa venoval lekárskemu povolaniu, aby pomohol rodine dostať sa z krízy. Či sa pritom zaviazal mlčať, sa nepotvrdilo. Za dvadsať rokov mlčania však nenapísal ani slovo po maďarsky.

Trvalá stopa Zolu

Jégého svetonázor, dôrazne sa prejavujúci aj v literárnej tvorbe, ovplyvnilo viacero faktorov. Ako poslucháč medicíny v Prahe (že odišiel študovať do Prahy a nie do Budapešti či Viedne, má aj nacionálny nádych, veď tam sa zrodil ako „slovenský“ autor) a aktívny člen spolku Detvan sa dostal do kultúrne vyspelejšieho prostredia, zoznamoval sa s českou aj európskou literárnou tvorbou, a to nielen s ruskou ako väčšina detvancov, ale aj s francúzskou a ďalšími západoeurópskymi literatúrami.

V Detvane mal referát o Zolovom románe Terézia Raquinová a neskôr, v roku 1891 uverejnil zásadný článok o ďalšom Zolovom románe Peniaze (vyšiel v Paríži v tom istom roku). Posúdil ho ako vážne dielo zaoberajúce sa naliehavou spoločensko-sociálnou problematikou. Fakt, že ho uverejnil v Slovenských pohľadoch – a ešte s pozitívnym hodnotením, hoci s istými výhradami – bol malý zázrak, pretože vtedajší koryfeji národného a kultúrneho života (Vajanský, Škultéty, obaja boli po sebe aj redaktormi Slovenských pohľadov) považovali Zolu za nemravného autora a vystríhali pred ním „peknoduchých“ slovenských čitateľov.

Vajanský napríklad takto: „Zolovský naturalizmus musí sa zhnusiť vám, ktorí nepotrebujete krútenie a prekrucovanie citov svojich, aby ste sa zabávali. Vy nepotrebujete výpary mŕtvol, detské vraždy, oplzlé nuditáše, aby ste rozjarili city vaše.“ Treba povedať, že podobný názor na Zolu bol aj v Česku, tam však takéto moralizovanie trvalo krátko a Zola sa pravidelne prekladal ešte pred rokom 1918. Jégého článok o Zolovi sa začína charakteristickou vetou: „U nás je Zola nenávidený…“ Vzorom pre slovenského čitateľa totiž mala byť a bola ruská literatúra, najmä Tolstoj, ale predovšetkým Tolstoj moralista. Jeho učeniu podľahli aj dvaja detvanci Albert Škarvan a Dušan Makovický. Jégé ich za to ostro kritizoval. Vážil si Tolstého umelca, ale odmietal jeho náboženské doktríny. Bytostne ho však zasiahlo Zolovo dielo, rozzvučalo v ňom jeho vlastnú názorovú orientáciu a zanechalo trvalú stopu v jeho diele.

Neobyčajne presvedčivý obraz

Jégé spomínal, že sa (po odmlke) znovu začal venovať literárnej tvorbe počas prvej svetovej vojny. Po roku 1918 uverejnil v novinách a časopisoch sériu kratších próz, ale bez väčšieho ohlasu. Úspech sa dostavil s historickou témou (Wieniawského legenda, Adam Šangala), vrelo sa o týchto dielach vyslovil Štefan Krčméry a pýtal sa autora, prečo už dávno nie takto? V dvadsiatych rokoch takmer celá Jégého generácia sa v tvorbe uchýlila do histórie (Kukučín, Vansová, Šoltésová). Kritici (A. Mráz) to vysvetľovali tak, že nová spoločenská realita staršiu generáciu zaskočila, a preto sa vyjadrovali k nej cez historickú okľuku.

Nebol to však Jégého prípad. On zostal verný Zolovi a jeho koncepcii človeka: človek je posledným článkom biologického vývinu, v živote ho vedú pudy, nie rozum ani svedomie. Z pudov, ktoré určujú osud biologického človeka, je najsilnejší pohlavný pud. Naprostá väčšina ľudí sa dá ním viesť, len nemnohí sa vedia ovládať. V historických prózach autor skúma, ako sa tento človek správa na jednotlivých stupňoch historického vývinu. Presne to pomenoval Pavel Bujnák v stati Ústredný problém u Jégého-Nádašiho. Autor chcel ukázať, „ako sa prejavil človek, povedzme homo, povedzme Adam, človek naturálny, nezáleží v kom, v dobe primitívnej kultúry alebo neskoršie, v dobe tej a tej, takej alebo inakej kultúry a v dobe dnešnej hyperkultúry“. Tak je to v románoch Adam Šangala, Svätopluk, Cesta životom aj v novelách Wieniawského legenda, Magister rytier Donč a ďalších.

Na rozdiel od Zolu, ktorý svoju koncepciu človeka odvodil z prírodných vied a pozitivistickej filozofie (Hippolyte Taine) a ďalej ju nerozvíjal, Jégé ju doplnil o mravný rozmer. Táto podvojnosť má priamy dôsledok na jeho tvorbu, príbeh sa realizuje vždy cez dve protikladné postavy, ktoré sa obyčajne dostanú do sporu. Mechanicky poňaté protiklady (prírodný človek – mravný typ) Jégému nedovolili spojiť oba typy do jedného charakteru. Apriórnu mechanickosť však v jeho tvorbe bohato vyvažuje konflikt medzi týmito pólmi, ktorý dodáva sujetu potrebnú dramatickosť.

Takto si počína aj v románe Cesta životom, do ktorého vložil – na rozdiel od predošlých historických tém – vlastnú životnú skúsenosť. Románový príbeh sa začína koncom 19. storočia, keď sa Jégé ako mladý lekár usadil v Dolnom Kubíne a končí sa vznikom Československej republiky roku 1918. V tomto románe akoby sama doba vyšla v ústrety Jégého pesimistickej životnej filozofii. Rozpadajúcu sa a zahnívajúcu rakúsko-uhorskú monarchiu poznačil spoločenský a mravný úpadok. (Mimochodom, táto fáza vývinu je spravidla úrodným humusom pre literárnu tvorbu a umenie vôbec.) Skorumpovaná správa a samospráva (župani) má v Jégého románe odstrašujúci charakter. Nikde v slovenskej literatúre sa jej nedostalo toľko kritiky. Celkový obraz spoločenských pomerov je neobyčajne presvedčivý, román Cesta životom je preto porovnateľný s tými inonárodnými dielami, ktoré na vysokej úrovni stvárnili rozklad Rakúsko-Uhorska.

Kritik všetkých totalít

Kým naši autori, počnúc realizmom, zobrazovali predovšetkým stav spoločnosti (hlavnou témou bola maďarizácia) a ľudský faktor bol úzko vymedzený práve stavom spoločnosti, Jégé nastolil problém spoločnosti z opačnej strany. Všímal si, aký bol dobový človek a ako sa to odrazilo v spoločnosti ako takej. Ľudský charakter, ktorý je stredobodom románu a ktorý sa podľa Jégého v podstate nemení, robí z Cesty životom aj dnes aktuálny tvorivý čin. Zašlé časy pominuli, ale človek, ktorý ich spoluvytváral, stále žije.

Napriek všetkej skepse Jégé veril, že človeka možno formovať. Dôraz síce položil na jeho „prírodu“, no videl, že má aj „dušu“. Toto poznanie malo pôvod – hoci sa to zdá málo uveriteľné – nielen v mravnom, ale aj v náboženskom presvedčení. V článku Masaryk (1924) Jégé napísal: „A keď sme i zo zeme povstalé a do zeme sa navracajúce zvery, predsa je v nás prvok božskosti, ktorý nás ženie do boja i proti tej zverskosti ľudskej prírody.“ A v liste Albertovi Pražákovi (1928) dodal: „Pozitivizmus bláhajúci si, že odbavil náboženstvá, sa mýli. Tie neodbaví nikdy nikto, lebo je to pocit súvisiaci s najhlbšou dušou človeka.“ Osobne bol Jégé skôr liberál, boli problémy s jeho cirkevným pohrebom, pretože nechodil do kostola a na spoveď. Napokon to bol takmer pološtátny pohreb, asistovala pritom čata Hlinkovej gardy, čo bol takmer výsmech, pretože Jégé bol presvedčením čechoslovák.

Jégé sa uplatnil aj ako pohotový publicista. Redigoval krajské časopisy (Naša Orava, Orava) a písal do dobovej tlače. Okrem literárnych zaujímali ho aj spoločenské problémy. Neveril v revolučné idey a ostro odsudzoval komunizmus: „Je neodškriepiteľné, že kapitalizmus má svoje veľké nedostatky, isté je však, že socialistické zriadenie by neznamenalo pokrok v žiadnom ohľade. Vo výrobe nie a tak nie ani v kultúre.“ Bol kritikom všetkých totalít a zástancom demokracie; aj tu však vyžadoval morálku. Do jeho koncepcie človeka (mravný – nemravný) sa nehodil moment nacionality (Slovák-maďarón), preto mu nepripisoval osobitný význam. Ak v románe Cesta životom odsúdil hlavnú postavu Slováka Svoreňa, ktorý sa pomaďarčil (Szvorényi), tak najmä preto, že to pokladal za nemravný akt.

Ladislav Nádaši-Jégé bol pozoruhodný a originálny prozaik, ktorý obohatil slovenskú literatúru nielen o nové témy a ich spracovanie, ale aj o svojskú ideovú koncepciu, ktorou pripájal domácu tvorbu k európskym literatúram.

Vladimír Petrík (1929)

Až do penzie pôsobil v Ústave slovenskej literatúry SAV, bol redaktorom časopisov Slovenská literatúra, Kultúrny život, Slovenské pohľady. Publikuje štúdie, literárne kritiky a eseje v časopisoch Romboid, Tvorba, Os, ale aj v denníku Pravda. Je autorom radu diel, o. i. Človek v Jégého diele (1979), Proces a tvorba (1990), Desaťročie nádejí a pochybností (2000), Hľadanie minulého času (2009, životopisná kniha rozhovor, v ktorej odpovedá na otázky literárneho vedca Vladimíra Barboríka). Pôsobí ako člen viacerých literárnych porôt – Cena Jána Johanidesa, Cena Dominika Tatarku, ceny Literárneho fondu, v rokoch 2010 a 2012 Cena Anasoft litera.

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #prozaik #Ladislav Nádaši-Jégé