Dnes 91-ročná Eva Trenčanová z Hodruše-Hámrov je poslednou žijúcou čipkárkou, ktorá s ďalšími deviatimi hodrušskými ženami vytvorili prekrásnu svadobnú vlečku pre kráľovnú Alžbetu II. Jej práce si našli cestu do Londýna, New Yorku i Ruska.
Hodrušská čipka bola kedysi známa v celej rakúsko-uhorskej monarchii, chýr o nej sa dostal až do Londýna. „Bola to veľmi utajená objednávka. Vôbec sme nevedeli, pre koho to robíme. Vzory boli prekrásne, aj bavlnky, čo si poslali. Boli tak žiarivo snehobiele a jemnučké, aké som jakživ nevidela. Robilo nás na tom desať žien celý rok. Každý deň mimo nedele sme dostali úlohu, koľko máme urobiť a kým sme to nespravili, domov sa nešlo," spomína si na svoju mladosť pani Trenčanová, ktorá mala vtedy niečo po dvadsiatke. Priznáva, že všetky ženy horeli zvedavosťou. Vtedajšia učiteľka Adela Lacková, ktorá čipkársku školu viedla dlhé roky, ich však odbila len stručnou odpoveďou – nech ich to nezaujíma.
Svadobná vlečka bola posiata vzormi kvietkov, lístkov, hviezdičiek. Na jej výrobu vybrali desať najšikovnejších paličkárok, ktorým sa nepotili ruky. „Aby sa tie bavlnky nezašpinili, nezožltli a ostali krásne biele," vysvetľuje vrtká dôchodkyňa. Každý kvietok či hviezdičku paličkovali osobitne, potom ich spájali háčikom do jedného celku. „Bola to náročná práca, tá vlečka celá mohla mať tak do 15 metrov," dodáva. To, že pracovali pre kráľovskú rodinu, sa dozvedeli až po svadbe, keď dostali poďakovanie a pochvalu. Kráľovná Alžbeta II. sa za vojvodu z Edinburghu Philipa vydala 20. novembra 1947.
S paličkami, ako miestni hovoria – kleplami, vyrastala od malička. Otec bol baník, mama do rodiny so siedmimi deťmi privyrábala korunky paličkovaním. Tak to fungovalo vari v každej tamojšej rodine. Čipky chodil predávať kupec do Pešti. Pani Eva prezrádza, že k paličkovaniu sa už v útlom detstve dostala kvôli topánkam.
„Nemala som ešte ani šesť rokov, chodila som bosá. Išla som za otcom a poprosila ho, aby mi dal peniaze na topánky. On mi na to, že keď chcem topánky, mám si na ne zarobiť. Urazila som sa. Od mamy som si vypýtala valec a paličky a pobrala som sa do našej čipkárskej školy. Ani na kľučku som nedočiahla, tak som zavolala školníčku, aby mi otvorila dvere," usmieva sa.
Učiteľka Lacková ju odrádzala, že to ešte nie je práca pre ňu a ohrbatie pri nej. „Nech budem aj hrbatá, len nech mám tie topánky," odpovedala a nedala sa odbiť. Trvalo jej asi rok, pokiaľ zvládla všetky zákutia jemnej mravčej práce a zarobila si sedem korún na topánky. „Otec ma potom pochválil, postískal aj pusu mi dal, aká som šikovná," dodáva. Vyrábala dečky i ozdobné čipky na šaty, ktoré škola predávala. „Jedna taká dečka stála aj 80 halierov, čo bolo v tom čase veľa," spomína. Keďže otec jej zomrel ako 46-ročný, všetky zarobené peniaze dávala mame, aby tak pomohla rodine.
Čo Evu Trenčanovú na paličkovaní zaujalo tak, že mu venovala časť svojej mladosti a celý dôchodkový vek? Chvíľu sa zamyslí a s pobavením odpovedá: „Na začiatku to bolo jediné východisko, ako si zarobiť na tie topánky. Dá sa povedať, že z núdze sa mi to tak nejako prilepilo, a tak mi to aj zostalo."
Bývalá účtovníčka sa naplno začala znova venovať svojmu koníčku, keď odišla do dôchodku. Vyrábala dečky, ozdobné čipky i paličkované obrazy. Pracovala podľa starých hodrušských vzorov. Tie sa od iných líšia pevným okrajom a spájaním jednotlivých drobných motívov do celku pomocou háčika.
„Robila som to pre radosť, skoro všetko som porozdávala," hovorí s tým, že ostatný rok jej už ruky neslúžia ako kedysi, preto sa svojho koníčka musela vzdať. Zostali jej však pekné spomienky a vlastnoručne paličkované výrobky.
S Alžbetou II. sa nikdy nestretla. Ani v roku 2008, keď anglická kráľovná navštívila Slovensko, pretože jej to nedovoľoval zdravotný stav.
Čipkárstvo v Hodruši – Hámroch
Čipkárska škola a dielňa vznikla v Hodruši v roku 1875. Ženy a dievčatá sa v nej učili paličkovať, miestni tomu hovorili kleplovať. Vyrobené čipky predávali vo Viedni i v Budapešti. Škola s dielňou fungovala až do roku 1952.
Prvé doložené písomné zmienky o paličkovaní v Hodruši-Hámroch pochádzajú z konca 18. storočia. Hodrušská paličkovaná čipka bola vychýrená v celom Rakúsko-Uhorsku pre svoju vzorovú pestrosť, precíznosť a kvalitu. Koncom 19. storočia sa dostala až na Národopisnú výstavu do Prahy a vysoké uznanie získala tiež na Miléniovej výstave spotrebného tovaru v Budapešti v roku 1896.
História čipkárstva na Slovensku siaha do prvej polovice 17. storočia a spája sa predovšetkým s baníckymi osadami. Muži pracovali v baniach, ženy si privyrábali výrobou čipiek.